Slovensky 
English 
Français 
Deutsch 
- Podrobnosti:
- Napísal: Milan S. Ďurica
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 5772
Po jednej z mojich prvých prednášok na Slovensku – hovoril som o slovenskom národe a jeho štátnosti – prišla ku mne jedna z najpoprednejších kultúrnych osobností Slovenska a položila mi otázku: "Prečo ste vo Vašej vynikajúcej prednáške nehovorili o Slovenskom národnom povstaní?" Odpoved dal som jej v tom zmysle, že ako historik hovorím na verejnosti iba o tom, čo dôkladne poznám zo štúdia historických prameňov. O tomto povstaní však jestvuje celý rad aj velmi objemných publikácií, ktoré si navzájom tak protirečia, že osobne budem o povstaní hovoriť až potom, keď si budem môcť preštudovať všetky tajné archívy, ktoré sa naň vzťahujú.
Ide tu teda o základnú metodologickú požiadavku, ktorej treba dať absolútnu prioritu. Už z toho, čo doteraz vieme, iniciatívu i vedenie povstania si privlastňuje aspoň päť rozličných centier. Kým teda nebudú historikom sprístupnené na slobodné preskúmanie archívy Komunistickej strany a vlády vtedajšieho Zväzu sovietskych socialistických republík, archívy strategických projektov a rozkazov najvyšších veliteľstiev sovietskej armády a najmä jej Druhého ukrajinského frontu, potom tajný archív vtedy ešte samozvaného prezidenta Dr. Edvarda Beneša, ako aj všetky archívy tak slovenských ako aj českých komunistických i občianskych ilegálnych skupín, dotial nebude možné rekonštruovať historicky fundovaný a aspoň tendenčne úplný obraz o povstaní z roku 1944. Zatial teda úlohou historikov je preskúmať a spracovať doposiaľ prístupné dokumentačné materiály, zbierať svedectvá pamätníkov, a hlavne domáhať sa sprístupnenia doposiaľ neprístupných dokumentov spomenutých hlavných činiteľov povstania. Myslím, že do tejto zámerovej perspektívy sa postavili aj organizátori tohto seminára, ktorému želám, aby urobil v tomto smere solídny krok dopredu.
Ak chceme diskutovať o povstaní na základe doteraz zistených faktov, tak si môžeme položiť jednu zo základných otázok, ktoré často pomáhajú identifikovať predbežne nie celkom jednoznačne dokumentované zámery: ide o klasické "Cui prodest?" – Komu prinieslo povstanie úžitok, prospech, komu bolo na osoh? Podľa doposiaľ prístupných dokumentov mali to byť "boje proti Nemcom", "odpor nemeckým obsadzovacím jednotkám", "veľká oslobodzovacia vojna slovenského národa", "boj za osvobození Československa", "revolúcia", "boje slovenských partizánú a některých jednotek slovenské armády, které přešly na stranu československé vlády, proti německým vojskům vstoupivším na Slovensko", "národne–revolučné povstanie", "bojové vystúpenie vojska i ľudu na Slovensku", "československo–sovietske povstalecké hnutie", – aby sme použili iba denominácie, používané zo strany samých povstalcov.
- Podrobnosti:
- Napísal: František Vnuk
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 10456
Qui ne gueule la verité, quand il sait la verité, se fait le complice des menteurs et des faussaires. (Kto nevykričí pravdu, keď ju pozná, zaraduje sa medzi luhárov a falšovateľov). – Charles Péguy v Lettre du Provincial, 21. dec. 1899.
Dňa 29. septembra 1992 Slovenská národná rada hlasmi svojich 89 poslancov (z celkového počtu 150) prijala zákon o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky. V zákone sa toto rozhodnutie odôvodňuje vysvetlením, že v tento deň – v roku 1944 – slovenský národ "povstal do boja proti totalite, útlaku, rasizmu, potlačovaniu ľudských a občianskych práv".1
Kedže tu išlo o rozhodnutie celonárodnej dôležitosti, bolo by sa žiadalo pristupovať k tejto kontroverznej záležitosti s patričnou rozvahou a zodpovednosťou; aby v atmosfére posttotalitnej slobody prejavu sa mohol k tomuto kroku vyjadriť celý národ pod Tatrami i za hranicami a aby do debaty mohli zasiahnuť aj tí, čo doteraz nemohli beztrestne hovoriť. Ved už dozrel čas, aby sa povedalo aj to, čo sa doteraz nesmelo povedať a aby sa slovenská verejnosť –a hlavne poslanci SNR, ktorí mali o osnove zákona hlasovať – dozvedeli aj to, čo sa dosial zatajovalo.
Ťažko pochopiť, že medzi poslancami SNR sa našla nadpolovičná väčšina takých reprezentantov národa, ktorí bez patričného uváženia a bez ohľadu na dôsledky svojimi hlasmi povýšili na štátny sviatok deň takej spornej a pochybnej hodnoty. Štátny sviatok je posvätný symbol národa, na ktorý každý občan hľadí s úctou, hrdosťou a sebavedomím. Ľudom, ktorí sa riadia zásadami kresťanskej morálky a hlásia sa k tradíciám európskej civilizácie, nie je však možné pokladať za takýto symbol povstanie.
- Podrobnosti:
- Napísal: Peter Bielik
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 10010
Puč v auguste r. 1944 bol zložitou udalosťou, ktorý sa vyznačoval nejednotnosťou motívov a cieľov jeho účastníkov. U najpočetnejšej skupiny, príslušníkov armády nižších hodností, obvykle išlo len o vedomie obrany voči Nemcom, o ktorých často šli nepravdivé hrôzostrašné správy, napr. že strieľajú všetkých zajatých slovenských vojakov, že civilistov–mužov odvliekajú do Nemecka, že napichávajú deti na bodáky atd. Nemali úlohu mala lživá správa o zavraždení prezidenta Tisa Nemcami, prípadne o jeho zajatí Nemcami. Do značnej miery účasť tejto skupiny na puči bola nedobrovoľná.
Vcelku iné pomery vládli v partizánskom hnutí, v ktorom sa prejavoval silný komunistický vplyv.
Pre charakter puču mali najväčší význam motívy a ciele vedenia puču, pričom boli rozdiely medzi jeho komunistickou a nekomunistickou zložkou. U vedenia puču okrem osobných išlo o tieto politické ciele:
1. Odstrániť režim 1. Slovenskej republiky
2. Zlikvidovať slovenský štát a obnoviť Česko-Slovensko
3. Uskutočniť ozbrojenú akciu proti Nemecku
- Podrobnosti:
- Napísal: Ondrej Pöss
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 8997
V úvode chcem povedať, že mojou špecializáciou sú dejiny vedy a techniky, najmä dejiny fyzikálnych odborov. Osobitnému výskumu problematiky povstania som sa nevenoval. Napriek tomu som vedel, že pri prezentovaní udalostí leta a jesene roku 1944 sa dosť zamlčuje, že na povstanie je možné pozrieť sa z viacero uhlov. Chcem tu hneď povedať, že ak na povstanie pozerám len ako na protifašistické vystúpenie, tak ho ako druhé najväčšie protifašistické vystúpenie v Európe treba hodnotiť pozitívne. Sú tu však aj skutočnosti, ktoré s protifašistickým vystúpením nemali nič spoločné. Jednou z nich sú zločiny na občanoch Slovenska, ktorých jediným "previnením" bola skutočnosť, že sa narodili ako Nemci. A práve o takýchto zločinoch chcem hovoriť vo svojom príspevku, ktorý vzhľadom na stupeň mojich znalostí tejto problematiky môže mať len charakter dokumentácie, na čo som hneď organizátorov upozornil.
Taktiež chcem hneď povedať, že mi nejde o hľadanie vinníkov. Ved aj 200 až 300 karpatských Nemcov z okolia Medzeva, Hornej Nitry a iných oblastí vstúpilo do radov povstalcov, často práve títo boli ako znalci pomerov najaktívnejšími medzi partizánmi. Ide mi o to, aby sa rovnako ako sa nezamlčovali odvetné akcie Sicherheitsdienstu alebo Edelweissu či Heimatschutzu, nezamlčovali udalosti rovnakého druhu, ktoré sa stali predtým.
Prejdem k samotnej téme príspevku. Najskôr sa pokúsim načrtnúť, v akej pozícii sa ocitli karpatskí Nemci v lete roku 1944. Napriek propagande všetkých médií na Slovensku bolo všetkým realisticky uvažujúcim ľudom zrejmé, že Hitlerovo Nemecko speje vo vojne k porážke. Vytrvalo ignorantské vyhlásenia o druho–radosti iných rás ako rasy nemeckej a často neproporčné vystupovanie špičky Deutsche Partei podnecovali na Slovensku rastúci odpor voči všetkému nemeckému. Nemecká menšina na Slovensku, najmä na strednom Slovensku, v takzvanom Hauerlande, sa postupne dostávala do veľmi nebezpečnej situácie. Vedenie Deutsche Partei v Bratislave a ani nemecký veľvyslanec Ludin však na časté upozornenia nereagovali, zväčša ich hodnotili ako "Schwarzseherei" alebo "Miesmachertum", po slovensky povedané ako maľovanie čerta na stenu. Pri podobnom postoji slovenskej vlády sa teda nedá čudovať, že už viac dní pred oficiálnym vyhlásením povstania si partizáni brali zákon do vlastných rúk, na čo doplatili životmi desiatky nemeckých občanov Slovenska. Heimatschutz vznikol až 2. septembra 1944 nariadením veliteľa nemeckých vojsk na Slovensku Gottloba Bergera a nie ešte pred vypuknutím povstania, ako sa to mylne niekedy uvádza.
- Podrobnosti:
- Napísal: Róbert Letz
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 11088
Dňa 9. mája 1945 vstúpila do platnosti všeobecná kapitulácia nemeckých vojsk. Vojna v Európe sa skončila. Pomery v jednotlivých európskych krajinách, a teda aj na Slovensku, sa vyznačovali veľkou nestabilitou. Skončenie vojny bolo iba predpokladom k dosiahnutiu konsolidácie a stability. Rozvrátená a vojnou zničená krajina, presuny obyvateľstva, nedostatok potravín a liekov, priveľa mužov v zbrani, mravný úpadok, zmena politického režimu, spojená so stratou štátnej suverenity. Taký bol obraz Slovenska v máji 1945.
Bezprostredne po skončení vojny ostávali popri vojakoch sovietskej armády a 1. československého armádneho zboru v plnej výzbroji rôzne partizánske skupiny. Práve tie vzhľadom na svoj nízky organizačný stupeň, disciplínu a vedomie zodpovednosti, znamenali nebezpečný potenciálny zdroj konfliktu. Táto hrozba sa potvrdila aj v takzvanom divinskom prípade.
Divina je rázovitá slovenská obec, ktorá sa nachádza v okrese Žilina na pravej strane Váhu v pohorí Javorníky. V bezprostrednej blízkosti Diviny ležia menšie obce Divinka a Lúky. Vrchy oddeľujú Divinu od dvoch väčších obcí – Dlhého Poľa a Rudiny.
Keď dňa 30. apríla 1945 opustila nemecká armáda Žilinu a ustúpila ďalej na západ, v Divine prevzal správu miestny národný výbor, pri ktorom sa vytvorila milícia. Jej úlohou bolo chrániť životy a majetky občanov. Prechodné obdobie by Divinčania zvládli bez väčších ťažkostí, nebyť konfliktu s členmi partizánskeho oddielu "Za vlasť" (po rusky "Za rodinu").1
Obec Dlhé Pole – sídlo hlavného štábu tejto partizánskej skupiny slúžila už tradične ako miesto zhromaždenia a odpočinku jej členov. Koniec vojny zastihol oddiel "Za vlasť" na Morave. Odtiaľ sa presunul na rozkaz svojho veliteľa Michaila Savelieva na zotavenie do Dlhého Poľa. Partizáni znamenali pre Dlhé Pole a okolité obce veľkú príťaž. Každé odmietnutie pomoci kruto trestali. Divinský krčmár Jozef Čuraj im musel ešte počas vojny pravidelne vyplácať sumu 50 000 korún. Keď nemal a nemohol dať, partizáni ho jednoducho priviazali ku konskému záprahu a nechali povláčiť koňmi.2
- Podrobnosti:
- Napísal: Ján Bobák
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 11402
Augustový prevrat na Slovensku v roku 1944, majúci charakter protištátneho puču, sa stal z hľadiska daľšieho vývoja Slovenskej republiky a slovenskej spoločnosti zlomom v našich národných dejinách. V jeho počiatkoch je totiž vo forme tzv. ľudovej demokracie zakódovaný komunistický spoločenský systém, ktorý bol slovenskému národu nanútený zvonku.
Už v predhistórii takzvaného povstania zvádzali medzi sebou zápas dve protichodné tendencie. Snaha uchovať a udržať aj v povojnovom období nezávislú Slovenskú republiku a snaha konjunkturálne poprieť slovenskú štátnosť v záujme straníckych mocenských, skupinových ako aj osobných cieľov. Augustovým štátnym prevratom sa nakoniec presadila druhá tendencia, čo v daľšom období negatívne poznamenalo postavenie Slovákov ako národa a slovenskej štátnosti v stredoeurópskom priestore.
Programovým dokumentom protištátneho sprisahania v Slovenskej republike, na platforme ktorého sa zjednotili niektoré čechoslovakistické skupiny a jednotlivci, sa stala tzv. Vianočná dohoda, uzatvorená v decembri 1943 medzi zástupcami takzvaného občianskeho a komunistického disidentu. Išlo o formálnu a nezáväzní! dohodu,1 ktorá však v konečnom dôsledku negatívne predznamenala ďalší vývoj. Jednotlivci a skupiny, ktorí podpísali Vianočnú dohodu sa "v mene" slovenského národa prihlásili k obnove Česko-slovenskej republiky, ako jednotného a nedeliteľného štátu Čechov a Slovákov, založenom na imaginárnom princípe rovného s rovným. Týmto konjunkturálne pošliapali právo Slovákov na vlastné samourčenie. I keď na základe Vianočnej dohody sa zjednotili prívrženci etatistického čechoslovakizmu – tvoriaci periférnu skupinu v rámci slovenskej spoločnosti, akceptujúci z časti aj vývoj po 6. októbri 1938 – Vianočná dohoda sa stala zásadným poprením toho, čo dosiahol slovenský národ v suverénnej a nezávislej Slovenskej republike. Prívrženci etatistického čechoslovakizmu, ktorý na platforme Vianočnej dohody vytvorili tzv. Slovenskú národnú radu ignorovali realitu slovenskej štátnosti, s ktorou sa slovenský národ ako celok stotožňoval. Ich vinou zostala po roku 1945 otázka slovenskej štátnosti nedoriešená a otvorená. Takzvaná povstalecká Slovenská národná rada prenechala v tejto životne dôležitej otázke iniciatívu českej politickej reprezentácii v zahraničí,a to či už v Londýne alebo Moskve. Ona dokázala veľmi efektívne zneužiť tento trestuhodný nedostatok s úmyslom potlačiť slovenskú štátnosť na úroveň regionalizmu (či už vo forme autonómie, spolkového usporiadania alebo federácie), a opäť medzinárodno-politicky prezentovať slovenskú otázku ako výlučne vnútorný problém Česko–Slovenska. Už v období tzv. povstania narazili tieto predstavy vedúcich činiteľov SNR o slovenskej "štátnosti" na nepochopenie a odpor aj v radoch vlastných prívržencov. Svoju úlohu tu zohrala i čechoslovakistická propaganda z Londýna, vedená Benešom a jeho okolím. Postoj Slovákov k tejto otázke dokumentujú i nesčíselné depeše, ktoré z Banskej Bystrice zasielal Klementovi Gottwaldovi do Moskvy Ján Šverma: "S otázkou česko–slovenskou sú mnohé ťažkosti. V masách, podobne ako aj v komunistickej strane, sa objavuje kolísanie a rôzne nálady proti myšlienke Česko–Slovenska."2 Aj J. Šverma si jasne uvedomoval, že drvivá väčšina občanov Slovenskej republiky stojí na pozíciách suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky. Svojou neschopnosťou nastoliť a obhajovať slovenskú štátnosť vytvorila SNR bezprecedentnú situáciu, ktorá vari nemá obdobu v dejinách. Tu sú počiatky budúceho nerovnoprávneho postavenia Slovenska a Slovákov v Česko–Slovensku po roku 1945, ktorého dôsledky sme donedávna pociťovali.
- Podrobnosti:
- Napísal: Anna Magdolenová
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 7837
Mýty ako zidealizovaná abstrakcia historických fenoménov môžu mať pre národné spoločenstvo pozitívny a mobilizujúci účinok. V novodobých dejinách nájdeme však aj veľa príkladov umelej a zámerne konštruovanej tvorby mýtov s úmyslom ideologicky a politicky ich zneužívať na manipuláciu iracionálnej zložky spoločenského vedomia pre mocenské a expanzívne ciele. Žiaľ, následky deformácií spoločenského a historického vedomia takýmito mýtmi majú dlhší život ako mocenské systémy, ktoré ich umelo a zámerne vyvolali.
Podobne je to aj s mýtmi o povstaní, ktoré vytvárali predovšetkým komunistickí predstavitelia v čase jeho príprav, v rámci povstaleckej propagandy a neskôr od r. 1948 ako súčasť ideológie jedinej vládnucej komunistickej štátostrany, pri vytváraní jej kultu. Prirodzene komplexné, objektívne prehodnotenie povstania je záležitosťou predovšetkým seriózneho a obsiahleho výskumu politických a vojenských dejín. V tomto príspevku chcem len upozorniť na absurdný základ niektorých povstaleckých mýtov, ktoré sú v úplnom rozpore nielen s historickou pravdou, ale aj s národným záujmom a štátnou ideou suverénnej a samostatnej Slovenskej republiky.
Priam ukážkovým príkladom deformácie zmyslu našich národných dejín a znehodnotenia slovenských národnoemancipačných snažení je interpretácia významu povstania Lacom Novomeským. Tento významný komunistický intelektuál, člen V. ilegálneho ústredného výboru KSS, ktorému v ruke lepšie sedelo pero ako puška a do B. Bystrice sa vybral až takmer dva týždne po vypuknutí povstania,1 aj po rokoch väzenia, do ktorého ho neskôr dostali na základe obvinenia z buržoázneho nacionalizmu vlastní komunistickí súdruhovia, v r. 1964 stále ešte staval mýtus povstania dôsledne na marxisticko–leninských zásadách revolučného boja. Význam povstania je podlá neho v tom, že vytvorilo tradíciu, bez ktorej by sme nevystačili iba s historickým vedomím odvodeným z iniciatívy štúrovcov. S odvolaním sa na známe citáty z Marxa a Engelsa štúrovcom aj autonomistickému ľudáckemu hnutiu vyčíta Novomeský to isté. Obviňuje ich, že zradili revolúciu a "...spojili sa s nepriateľom svojho nepriateľa"2, teda štúrovci s Habsburgovcami proti Kossuthovi, alebo o sto rokov neskôr ľudáci s Nemcami proti Benešovi, Cechom, sovietskemu boľševizmu a domácemu revolučnému hnutiu. Novomeského nezaujímalo, že Kossuth a Beneš popierali našu národnú existenciu a Horthy ju priam ohrozoval. Boli to skutočne naši nepriatelia a naopak spojencom mohol byť len ten, kto ju bezprostredne neohrozoval, ale skôr garantoval.
- Podrobnosti:
- Napísal: Peter Mulík
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 5934
Diplomacia Svätej Stolice, reprezentujúca inštitúciu s veľkou morálnou autoritou, bola postavená pred zložité rozhodnutia, keď už v tridsiatych rokoch tohto storočia bola konfrontovaná s dvoma navzájom súperiacimi totalitnými systémami – nacizmom a komunizmom. V mimoriadne ťažkej situácii sa Vatikán nachádzal v rokoch druhej svetovej vojny a po jej skončení. Počas trvania vojny zachovávala Svätá Stolica prísnu neutralitu, ktorú nechápala v zmysle pasívnej ľahostajnosti, aká cirkvi neprislúcha, ale ako nestrannosť voči jednotlivým vo vojne zúčastneným štátom. Preto Sv. Stolica zo žiadnej z týchto krajín neodvolala svojho diplomatického zástupcu.
Slovenskú republiku, ktorá vznikla v čase mieru a bola de facto uznaná všetkými rozhodujúcimi európskymi mocnosťami, Svätá Stolica uznala de facto a de iure ako štvrtý štát v poradí (po Maďarsku, Poľsku a Nemecku) 25. marca 1939.1
Vatikán v rokoch 1942–1944 viackrát vyjadril svoje stanovisko, že o systéme vlády v jednotlivých krajinách musia rozhodnúť jednotlivé národy a nie dohody medzi vodcami víťazných svetových mocností.2 To sa prejavilo i v postoji Sv. Stolice ku konferencii Spojencov v Casablanke v januári 1943, kde Spojenci na Hitlerovu výzvu k totálnej vojne sformulovali heslo úplného víťazstva. Ako "formula idiotissima" sa chápala vo Vatikáne požiadavka Spojencov na bezpodmienečnú kapituláciu, pretože predpokladali, že to porazených podnieti k zúfalej obrane.3 Pius XII. v lete 1943 k tomuto doslova povedal: "Skutočne silný sa nemusí báť byť šľachetne veľkorysý." Ďalej žiadal, aby vojnové ciele a mierové programy všetkým národom ponechali možnosť zapojiť sa dôstojne do nastávajúcej obnovy a ozdravenia sveta bez toho, aby museli sami seba poprieť, alebo sa zničiť.4
- Podrobnosti:
- Napísal: Milan Kašpar
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 6676
Budem hovoriť na tému: akí projektanti, taký projekt povstania, také povstanie, jeho výsledky a aj dôsledky. Nemienim oboznamovať tu prítomných účastníkov povstania s tým ako povstanie prebiehalo a tiež nemienim poučovať prítomných historikov, ktorí sa problematikou povstania zaoberajú 30–40 rokov, z ich vlastných výsledkov vojensko–historického bádania. V mojom vystúpení naopak sám využívam skúsenosti a závery o príprave, priebehu a výsledkoch povstania ako priamych účastníkov bojov, tak i historikov k tomu, aby som poukázal na nepripravenosť povstania z vojenského hľadiska a to – v oblasti plánovania, organizácie a materiálneho zabezpečenia s dôrazom na vojenské letectvo, ťažké zbrane, strelivo, muníciu a PHM. Teda chcem hovoriť o tom, čo bolo príčinou, že povstanie bolo dňa 27.10.1944 porazené.
Pri kolíske povstania stáli tri rozhodujúce orgány vnútorného odboja: V. ilegálny ÚV KSS, ilegálna SNR a vojenské ústredie.
Od začiatku roku 1944 aj prezident Beneš, aj čs. vláda v Londýne, intenzívnejšie ako v predchádzajúcom období usilovali sa o aktivovanie odboja na Slovensku. Obdobné úsilie vyvíjalo vedenie v Moskve. Ak sa na Slovensku pripravovalo povstanie, potom jeho organizátorom nebol národ, ľud, ale ľudia, ktorí mali na mysli predovšetkým postavenie Slovenska, prípadne Československa i svoje vlastné postavenie v ňom a v povojnovej Európe. Kľúčovou otázkou pre každé obdobie protifaštického odboja bol vzťah komunistického a nekomunistického odboja, možnosti ich spolupráce. Charakteristické však bolo, že jednotlivé centrá zahraničného i domáceho odboja vyvíjali činnosť v protifašistickom odboji väčšinou vo vzájomnej konkurencii. Á toto sa tiež zákonite prejavilo v príprave, v uskutočňovaní povstania, a samozrejme, i v jeho výsledku. V každom povstaní zohráva dôležitú úlohu armáda, preto sa opozícia usilovala nájsť spojencov v ozbrojených silách. Pre spoluprácu získala pplk. Goliana. SNR sa podarilo, aby uznal jej autoritu a podriadil sa jej záujmom. Jednotlivé centrá hladali najrôznejšie kontakty a možnosti, väčšinou opäť vo vzájomnej konkurencii.
- Podrobnosti:
- Napísal: Juraj Pipich
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 5650
Ako absolvent Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave som bol som od roku 1937 aktívnym dôstojníkom ČSA. Armáda bola v tom čase nepolitická a keď prišiel krízový rok 1938, bol som ochotný za ČSR aj život položiť. Dejinné udalosti sa vyvíjali svojou zákonitosťou a v r. 1938 bola ústavným spôsobom uzákonená autonómia Slovenska v rámci ČSR. Keď túto chceli Česi pučom gen. Eliáša a Homolu 10. marca 1939 anulovať, bol 14. marca 1939 slovenským snemom vyhlásený samostatný slovenský štát, ktorý bol naším národom prijatý s obrovským nadšením, čoho dôkazom je aj zbierka na zlatý poklad štátu.
Dňa 1. septembra 1939 sa rozhorel požiar druhej svetovej vojny – s počiatočnými vojenskými úspechmi agresora; avšak v štátoch obsadených nemeckou armádou začal narastať odpor voči okupantom. Slovensko nebolo okupované – ale na Záhorí používala nemecká armáda – na základe dohody so slovenskou vládou – určité priestory pre svoje účely. Ako poslucháč Vysokej školy vojenskej dozvedel som sa už v roku 1943, že aj slovenské MNO chystá začatie odboja proti nacistom, avšak pri zachovaní slovenskej štátnosti. Prípravy sa diali s tichým súhlasom prezidenta Dr.Jozefa Tisu, ktorý zdôrazňoval všetko pripraviť tak, aby to stálo čo najmenej slovenskej krvi. Ako kňaz bol iste inšpirovaný aj príbehom z evanjelia sv. Lukáša, kde sa píše: "Alebo kráľ, čo sa chce pustiť do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporadí sa, či môže desiatimi tisícami ísť proti tomu, ktorý ide na neho s dvadsiatimi tisícami? Ak nie – vyšle posolstvo – kým je tamten ešte ďaleko s prosbou o podmienky mieru." MNO postupovalo s opatrnosťou a rozvahou. Aj dôstojnícke kádre určovalo a premiestňovalo tak, aby v rozhodujúcej chvíli plnili im určené úlohy.