Povstanie z r.1944 nie je stelesnením takých ideí a ideálov, ktoré by mohli národ zjednotiť, podnecovať a inšpirovať k svedomitejšej práci a k obetiam pre dobro celku. Iba zatajovaním jeho skutočnej podstaty a okrášľovaním atribútmi, ktoré nikdy nemalo, možno z neho urobiť predmet ľudového kultu. A na takýchto falošných základoch nemožno, ani neslobodno stavať našu samostatno–štátnu existenciu v európskej rodine národov.

Napísal som pred 30 rokmi, a opakujem to aj dnes, že každý sebavedomý Slovák musí odmietnuť povstanie pre tú perverznú skutočnosť, že bolo namierené proti existencii samostatného štátu.2 Toto je také veľké previnenie proti životným záujmom národa, že preváži všetky ostatné sprievodné javy povstania, i keby boli anjelsky čisté a dokonalé.

V nedokonalej ľudskej spoločnosti ešte nebol, ani nebude politický systém, ktorý by bezvýhradne vyhovoval každému. Ani demokracia si nenárokuje absolútnu oddanosť všetkých občanov; je iba vládou väčšiny so zárukou rešpektovania práv a názorov menšiny. V demokraciách sa nespokojenci združujú v opozičných stranách. V systémoch, ktoré nepripúšťajú opozíciu, disidenti si musia
voliť iný spôsob, ako prejaviť svoj nesúhlas. Ked je režim zlý a nedovoľuje plné uplatnenie Iudských práv, je povinnosťou občana usilovať sa o jeho zmenu. Podlá možnosti bez násilia a v každom prípade s úmyslom i zárukou, že nový režim bude lepší, spravodlivejší a demokratickejší. Nesmie to byť vyháňanie Diabla Belzebubom, prípadne tragický prechod z blata do kaluže.

Povstanie z r. 1944 bolo politicko–vojenským vystúpením proti zákonitej vláde Slovenskej republiky a proti existencii medzinárodne uznávaného slovenského štátu. Sami osnovatelia ho označujú za vyvrcholenie svojej ilegálnej činnosti. Lenže ilegálna činnosť je vždy aj trestná, a ked je v rozpore s morálnymi princípmi, je aj hriešna.

Tento morálno–pochybný charakter povstania sa snažia osnovatelia zákona č. 489/92 zakryť tvrdením, že povstanie bolo bojom "proti totalite, útlaku, rasizmu, fašizmu, potlačovaniu Iudských práv". Naozaj silné slová, ale žiaľbohu nepravdivé. Nepristane zvoleným reprezentantom národa tak nezodpovedne operovať nedomyslenými dôvodmi. Ak to bol "boj proti totalite", prečo sa viedol v mene boľševickej totality? Prečo tento "boj proti útlaku" si vytýčil za cieľ obnovenie už prekonaného útlaku? Čím ospravedlniť, že "boj proti nacizmu" bol spojený s princípom kolektívnej viny proti občanom neslovanskej národnosti? Prečo bolo treba bojovať "proti fašizmu" pod vejúcimi zástavami komunizmu? Prečo títo moderní križiaci boja proti "potlačovaniu ľudských a občianskych práv" zavádzali na oslobodenom území bezprávie, aké ľud od zrušenia poddanstva nepoznal?

Pripisovať povstaniu také ciele, aké nikdy nemalo a odievať jeho osnovateľov i uskutočňovateľov čnosťami a vlastnosťami, aké im boli charakterovo cudzie, povyšovať dielo niekoľkých ľudí za celonárodné hnutie, je prekrúcaním historických skutočností. A čo nie je služba pravde, to nemôže byť ani službou národu.

Slovenská republika, ktorá sa objavila ako samostatný štát na mape Európy v r. 1939, nebola ideálnym štátnym útvarom. Bola taká, aká bola Európa, v ktorej jestvovala. Nemožno ju porovnávať s neuskutočniteľným ideálom, ale iba s politickým stavom, aký bol v tom čase v ostatných európskych štátoch: v Ma–darsku, Rumunsku, Chorvátsku, Bulharsku.

Slovenská republika rozhodne nebola fašistickým štátom. Režim bol vojnovou demokraciou sui generis a ako taký dá sa celkom priaznivo porovnávať s režimami iných vojnuvedúcich štátov. Ale aj keby bol býval fašistický, fašizmus by ešte nemusel byť dôvodom likvidovať štát. Boľavý zub sa nelieči od–ťatím hlavy, ale extrakciou deravého zuba – aj to len v extrémnom prípade. Štát a fašizmus sú práve také odlišné veci ako zub a hlava. Ako bolo možné fašistickému Fínsku alebo Rumunsku prejsť na stranu antifašizmu a pritom zachovať existenciu štátu, tak aj v slovenskom prípade by zaiste bolo bývalo možné odstrániť "fašizmus", "fašistickú" vládu a nelikvidovať pritom vlastný štát.

Boli jednotlivci, ktorým Slovenská republika nebola po chuti. Ale je isté, že počet tých, ktorým bolo clivo za predmníchovskou Č–SR, bol daleko nižší ako počet tých, čo videli v Slovenskej republike zavŕšenie politického vývoja v prirodzenom dospievaní samobytného národa. Tí, čo nerešpektovali toto zmýšľanie národa, mali hned od začiatku príležitosť dať svoj nesúhlas najavo pasívne i aktívne. A ked nemali príležitosti doma, mohli odísť do zahraničia a tam svoju aktívnu opozíciu prejaviť manifestačné, t. j. pridať sa na stranu tých politických síl, čo sa usilovali o obnovenie Č–SR a otvorene vystupovali proti Hitlerovi a jeho totalite. Od septembra 1939 mohli svoju antipatiu voči slovenskému štátu a svoje protinacistické zmýšľanie prejaviť aj so zbraňou v ruke. Tá hŕstka nespokojencov, ktorá tak urobila, si zasluhuje uznanie; i keď z národného stanoviska ťažko chápať ich zmýšľanie, treba nám obdivovať ich ochotu bojovať za svoje presvedčenie.

Nemožno však obdivovať (a ešte menej uctievať a odmeňovať) konanie tých, ktorí až do leta 1944 stáli v službách slovenského štátu, komandovali slovenských vojakov na východnom fronte, aby potom v auguste 1944 prešli do otvoreného boja proti vlastnému štátu s takým prevratom svetonázorového zmýšľania, s akým chodievali ráno zo spálne do kúpelne. Samotní Česi okolo Dr. Beneša (ktorí prijímali do služieb čechoslovakizmu kdekoho, s nepatrným ohľadom na charakter a politickú minulosť) sa zhrozili nad trúfalosťou niektorých slovenských politikov a dôstojníkov, ako o tom svedčí výmena telegramov medzi Londýnom a Banskou Bystricou v septembri 1944. Dňa 12. septembra telegrafuje Benešov emisár do Londýna: "Ve zmyslu Vašich instrukcí učinil jsem protest u pŕedsedy Národní rady proti pŕibrání kolaborantú (Zaťko, Stanek, Thurzo, Kvetko) do Národní rady. Jejich kolaboraci dokazuje veliký počet hodnovérných svédkú."3 A nasledujú vysvetlenia, prečo treba vlastenectvo takýchto ľudí posudzovať s podozrením.

Ešte podozrivejšie vlastenecké, ideologické a politické motívy treba hľadať u slovenských dôstojníkov, ktorí od leta 1941 mali nesčíselné príležitosti prejsť zo strany, ktorá prestavovala všetko zlé a ohavné na stranu, ktorá predstavovala všetko čo bolo krásne, ľudské a pokrokové. Prečo neprešli? Prečo ešte aj po stalingradskej porážke radšej ustupovali s "fašistickou" slovenskou armádou, než by boli počkali na Červenú armádu a potom v jej radoch bojovali za oslobodenie svojej vlasti? Prečo dôstojník slovenskej justičnej služby, JUDr. Anton Rašla, neprejavil svoje antifašistické zmýšľanie v r. 1941–1942, ked slúžil v Drohobyči, Starokonstantinove alebo Zitomire? Bez väčšieho rizika sa mohol dať autom zaviesť k ukrajinským partizánom a namiesto vymeriavania trestov slovenským vojakom mohol so zbraňou v ruke pomáhať Stalinovým partizánom poraziť Hitlera.

Nedôvera Dr. Beneša (a neskôr i komunistov) k slovenským dôstojníkom pramení práve v ich žoldnierskej ochote meniť zamestnávateľa. I ked Dr. Beneš je autorom vety, že každého Slováka možno kúpiť, len treba vedieť ponúknuť primeranú cenu, predsa predajnosť niektorých slovenských dôstojníkov ho priam ohromila. Najmä, keď boli medzi nimi aj takí, ktorí mali byť za svoju kolaboráciu súdení. Major Jaroslav Krátký konal podľa pokynov svojich šéfov v Londýne, ked ich informoval (dňa 3. sept. 1944), že sa hlásili dvaja vysokí slovenskí dôstojníci "zda se mohou pripojiť k našemu hnutí. Odpoved záporná."4 Najvyššieho slovenského dôstojníka gen. Čatloša odmietli prijať v povstaleckej Banskej Bystrici práve preto, že mal za sebou už celý rad zlomených sľubov a prísah: prisahal vernosť Rakúsko–Uhorsku, a potom bojoval proti nemu v légiách, sľuboval vernosť Č–SR a ani tento sľub nedodržal, prisahal vernosť Slovenskej republike, ktorú tiež v najťažších chvíľach opustil. Kde bola potom záruka, že dodrží štvrtú prísahu? Pritom však títo krivoprísažní dôstojníci boli neobyčajne krutí voči svojim kolegom, ktorí sa cítili viazaní sľubom vernosti a konali, ako im kázalo slovenské svedomie: gen. Turanca zajali a vydali Rusom, plk. Kanáka, Zverinu, Schmidta a dalších bez súdu popravili.

To boli povstaleckí dôstojníci, čo však obyčajní vojaci, o ktorých sa tradujú povesti, že masovo prechádzali na sovietsku stranu, aby mohli bojovať za oslobodenie Č–SR. To bol vraj dôvod, prečo slovenská armáda nebola nasadená na východnom fronte vo väčšom počte. Nuž veru aj toto je nepravdivé tvrdenie: masové prechody Slovákov k Rusom sú dalším typickým príkladom socialistickej mytológie na podvádzanie masy. Áno, Slováci sa zúčastnili bojov na východnom fronte, a je pravdou i to, že ich pôvodný počet bol velmi skoro podstatne znížený, takže od jesene 1941 slovenský kontingent nepresahoval 15 000 mužov. Nebolo to však preto, že slovenskí vojaci prebehovali k Rusom. Bol to cielavedomý výsledok Tisovej politiky, aby slovenská účasť na bojových akciách bola iba symbolická!5 Pokial išlo o schopnosti, tu sa slovenskí vojaci vyrovnali vojakom každého iného zúčastneného národa a ich straty na mŕtvých, ranených a nezvestných nevykazovali nejaký zmienkyhodný odklon od iných armád.6

Áno, boli aj prechody alebo pády do zajatia, ktoré sa potom registrovali ako prechody. Prvý zmienkyhodný prechod na sovietsku stranu sa odohral až po porážke vojsk maršala Rommela pri El Alameine a po porážke vojsk maršala Paulusa pri Stalingrade, ked npor. Marcely a ppor. Mravec (vo februári 1943) previedli na sovietsku stranu 150 vojakov (a z nich 12 dôstojníkov). Ďalší prechod sa odohral v máji 1943 na Kryme (210 vojakov) a v lete 1943 por. Kabát a por. Pagáč prešli na druhú stranu so 150 vojakmi. Okrem toho 200–300 slovenských vojakov prešlo ojedinele, alebo v malých skupinách k partizánom na Bielej Rusi a Ukrajine. Teda do konca októbra 1943 prešlo na sovietsku stranu asi 700–800 vojakov.7 Keďže v tomto období (od júna 1941 do októbra 1943) sa vystriedalo na východnom fronte okolo 60 000 vojakov, počet tých, čo prešli na druhú stranu, robí iba 1,3 percenta. Takou číslicou sa nemôže pochváliť nijaká po boku Nemcov bojujúca armáda na východnom fronte. I keby sa k tomu pripočítali slovenskí vojaci z maďarskej armády, ktorí prešli na sovietsku stranu dňa 26. júla 1943 (250 vojakov) a dňa 25. septembra 1943 (150 vojakov), aj tak sa tu ešte nedá hovoriť o nijakom masovom prechode. Aj na "prechod" 2700 slovenských vojakov a 50 dôstojníkov, ktorí dňa 30. októbra 1943 padli do zajatia na Kryme, treba hladieť z realistickej perspektívy. Nešlo tu o nijakú plánovanú a vopred pripravenú alebo dokonca dohovorenú akciu. Slovenské vojsko tu zastihol osud armády, ktorá bojovať už nechce a ustupovať nemôže. Veliteľ divízie plk. Lendvay stačil ešte včas zutekať, ale opustený štáb a mužstvo sa museli podrobiť neuniknutelnému osudu. "Boli sme zajatí tak rýchlo, že sme nestačili ani dať ruky hore", opisoval "prechod" jeden dôstojník, ktorý ho zažil. Ked budú prístupné archívne spisy slovenskej armády, dozvieme sa ďalšie podrobnosti toho legendárneho prechodu. Nateraz môžeme bezpečne povedať, že ideológia alebo "česko–slovenské vlastenectvo" hrali v celej záležitosti minimálnu úlohu.

V snahe urobiť z povstania spontánne a masové hnutie, poukazuje sa na rozsah územia, ktoré bolo na začiatku povstania pod kontrolou povstalcov a veľký počet účastníkov, ktorí so zbraňou v ruke na strane Spojencov bránili toto územie proti Nemcom. Tieto údaje sú skôr obžalobou ako chválou povstaleckého úsilia. Lebo historickou pravdou je, že toto rozsiahle územie padlo povstalcom do rúk bez boja a tá obrovská masa účastníkov (píše sa o 50 000–60 000 vojakoch a 15 000 až 20 000 000 partizánoch)8 nevedela toto strategicky priam nedobytné územie obrániť a v priebehu dvoch mesiacov ho celé stratila.

Ani veľkú účasť bojovníkov nemožno brať ako dôkaz masovosti a spontánnosti povstania. Väčšina bojovníkov sa zúčastnila povstania preto, lebo slúžili ako aktívni vojaci v posádkach na povstaleckom území, alebo museli narukovať v zmysle mobilizačnej vyhlášky, ktorá im v prípade neposlušnosti hrozila prísnym trestom. Rukovali prevažne z povinnosti, zo strachu pred následkami a len výnimočne s bojovým odhodlaním likvidovať samostatné Slovensko a obnoviť Č–SR. A ako nikto nepokladá účasť 350 000 Slovákov v prvej svetovej vojne za dôkaz vernosti cisárovi–královi a Rakúsko–Uhorsku, práve tak nemožno vysokú účasť na povstaní vysvetľovať ochotou rúcať slovenský štát a kriesiť nebohú Č–SR, ktorá bola päť rokov zaslúžene mŕtva. Spoľahlivejšou mierou spontánnosti a masovosti by bol bojový elán pri priamom styku s nemeckými jednotkami. Takých príkladov je však len poriedko; mnohí záložníci nenarukovali a skrývali sa, a aj medzi tými, čo narukovali bolo oveľa viac vynaliezavejších, čo sa boju vyhýbali, ako udatných a zapálených, ktorí sa žiadali na front. Príkladov neochoty bojovať je ozaj mnoho, a to nielen počas povstania, ale aj po prechode frontu, ked sa konali odvody do "československej armády" na "oslobodenom území". Hlásenia žandárskych staníc, okresných a miestnych národných výborov na východnom a strednom Slovensku vydávajú o tom výrečné svedectvá.9

Pokiaľ ide o partizánov, tu treba opraviť takmer každý údaj, ktorý sa doteraz oficiálne podáva a – aj nekriticky prijíma. Predovšetkým treba zdôrazniť, že počet partizánov na povstaleckom území a v horách bol omnoho menší, než bol počet členov Zväzu slovenských partizánov. Pretože tu išlo o nevycvičené, neskúsené a nedisciplinované skupiny, ich bojová hodnota bola nepatrná. V tomto ohľade by som chcel poukázať na prvú hodnovernú zmienku o partizánoch, ktorú podáva Dr. G. Husák v obšírnej správe adresovanej Klementovi Gottwaldovi a moskovskému vedeniu KSČ vo februári 1945. Správu uverejnil Vilém Prečan v zbierke Slovenské národné povstanie, Dokumenty, ale z príslušnej kapitoly o partizánoch uverejnil iba päť riadkov. Ďalšie stránky "s čiastkovými údajmi o partizánskom hnutí"10 v záujme socialistickej pravdy, ale na veľkú škodu historickej objektivity, jednoducho vynechal. V tejto správe vykresľuje Dr. Husák partizánov celkom ináč, než sa predstavujú slovenskej verejnosti oni, alebo ako ich vykresľujú slovenskí historici, spisovatelia a novinári. Je symptomatické, že na Slovensku ešte aj dnes iba hŕstka ľudí pozná tento realistický pohľad na partizánov a ich hrdinstvá.

O partizánskych výkonoch v bojovom nasadení sa nedá písať nič veľkolepé a pritom aj pravdivé. Pri ozbrojenom stretnutí s Nemcami pridelený úsek frontu nikdy neudržali, alebo – ako sa stalo pri Strečne – pridelený úsek ani neobsadili. O to udatnejší boli v bezpečnej vzdialenosti od frontu, kde vedeli šíriť hrôzu a strach medzi bezbranným civilným obyvateľstvom. Obeťami ich teroru boli pokojní slovenskí občania, najmä ak boli nemeckej národnosti. Mal som možnosť nazrieť do správ II. oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku (ktorého prednostom bol kpt. A. Rašla) a chcel by som tu odcitovať niekoľko autentických hlásení, ktoré by zainteresovaný čitateľ márne hľadal v objemných zväzkoch dokumentov zredigovaných V. Prečanom, alebo V. Plevzom:

A. Úradný záznam.Činnosť partizánov v priestore Hnúšťa a Klenovec.

V okolí Hnúšte a Klenovca šarapatia partizáni a sú postrachom celého okolia. Títo partizáni patria do skupiny Sečanský.

Výčiny:
1.    Prijímajú do svojich oddielov úplne neoverených ľudí...
2.    U obchodníka Blasberka v Likieri vzali 160 000 Ks.
3.    Statkárovi Novákovi vzali 30 000 Ks.
4.    Obchod Nemca Hanzala v Hnúšti čiastočne vyrabovali.
5.    Obchod Zangl v Kokave n/Rim. úplne vyrabovali.
6.    Posádkového velitela donútili hrozbou zastrelením vydať kľúče od obchodov, ktoré boli úradne zapečatené. Tieto obchody potom prehádzali a vzali si, čo chceli.
7.    V Kokave rVRim. chceli odstreliť npr. Martinčeka, lebo im nechcel vydať autá a benzín. Podrobnosti o ďalších výčinoch podá predseda Národnej rady v Hnúšti.

B.    Partizánske skupiny v Ružomberku, Hiadli a na Myjave.

Ružomberok, partizánska skupina Bielik.

Veliteľstvo: npr. Bielik, Jakov, Jermakov, polit. komisár Mičudík a iní deň čo deň sa opíjajú a verejne pred ostatnými súložia s partizánkami ošetrovateľkami, čo úplne rozkladá organizáciu. Npr. Bielik nemá žiadne politické presvedčenie a bojuje iba z rozkazu.

Partizánska skupina Hiadeľ.

Jeden komisár je akýsi Maroš, ktorého jednanie je služobné, byrokratické. Druhým komisárom je Zlámal, ktorého reči sú bez hlavy a päty. Raz zdraví "Zdravstvuj", raz "Nazdar" a z toho vidieť jeho neznalosť a politickí! negramotnosť. O minulosti tohto Zlámala by mohli informovať viacerí.

Partizánska skupina Myjava.

Skupina má medzi sebou všelijakých zlodejov a podvodníkov, čo nasvedčuje vražda v skupine (partizán zabil partizána).
(Potom nasledujú charakteristiky ďalších partizánskych veliteľov: Npor. F. –veľkorysý podvodník, ppor. M. v Jegorovej skupine – bol mnohokrát trestaný pre krádež. Takisto K. z Trnavy... Vysokoškolák L. z Blažoviec je zlodej, ktorý aj vlastnému otcovi ukradol 10 000 Ks. atď.)

C.    Partizánska skupina v Kuneráde a v Martinských holiach.

...V niektorých partizánskych skupinách, ako napríklad v Kuneráde, viedla sa trojaká kuchyňa: jedna pre mužstvo, druhá pre slovenských dôstojníkov a tretia pre ruských dôstojníkov. Tam, kde boli pridelené aj ošetrovateľky, veľmi klesol bojový elán, lebo velitelia partizánskych skupín venujú sa väčšinou ženám a pijatike, kým o boj a kázeň mužstva sa nestarajú...

D.    Hlásenia Karola Dolinského, nar. 3. septembra 1911 v Dolných Hámroch, kovorobotníka v Sandriku pri Žarnovici.

Dolinský je predseda Okresného národného výboru a zároveň predseda Okresnej organizácie KSS v Novobanskom okrese a člen Národnej rady.
Sťažuje si na dôstojníkov 6. partizánskeho oddielu skupiny Makarova, a to na npor. Taratinova a npor. Hajdena, ktorí svojím správaním a nemorálnymi výčinmi znižujú morálku a bojovú zdatnosť celej skupiny.

(Nasleduje opis, ako títo dvaja partizáni koncom septembra v Banskej Štiavnici znásilnili pridelenú samaritánku Máriu, ktorá bola npor. Zemanom nájdená v bezvládnom stave na dvore pri blatníku auta.)

V ten istý čas menovaní dôstojníci v Štiavnici v svojom pridelenom byte sa vyšpinili na dlážku a denne sa opíjali. Málo sa venujú svojmu oddielu. Rozkaz č. 2, ktorým si Schmidke menoval zástupcov, zosmiešnili poznámkou, že oni budú poslúchať len svojich ruských dôstojníkov–veliteľov.

Mužstvo, ktoré sa regrutuje z uvedomelých kovorobotníkov a remeselníkov, veľmi ťažko nesie takéto výčiny. Okrem toho je celý rad drobnejších prípadov, ktoré dokresľujú obraz tak, že mužstvo začína veliteľov nenávidieť a je obava, že pri nejakej príležitosti sa ich zbaví...

E.    Lis t prednostu II. oddelenia Hlavného štábu partizánov Národnému výboru v Ľubietovej (17. októbra 1944):

Podľa sem došlého hlásenia v chate v Ľubietovej, vo výčape u chatára sa nesmierne opíjajú partizáni, vojaci a četníci a robia pri tom výtržnosti... Po prevedení šetrenia uveďte presný skutkový stav s označením mien vinníkov. Žiadam o urýchlené vybavenie.

F.    Hlásenie Jozefa Gabaja (Juraja Schwarza, nar. 29. októbra 1922 v Bratislave) o udalostiach vMikuláši a Poprade 28. augusta–5. septembra 1944:

Dňa 28. augusta 1944 po obsadení Mikuláša partizánmi pridáva sa Gabaj k povstalcom, ku skupine "Sokoľ–Nahálka. Vydávanie zbraní (v kasárňach mikulášskej posádky) sa začalo 29. augusta o 8. h ráno. Zbrane sa vydávali bez výberu jednotlivcov i 15–16–ročným chlapcom, napriek námietkam skúsených vojakov a ironickému jednaniu dôstojníkov pri vydávaní zbraní. Hneď po vydaní zbraní sú tvorené čaty k stráženiu vojensky dôležitých podnikov (rafinéria, pekáreň, dodávajúca chlieb vojsku, zásobovací veľkostatok). Ľudia sú posielaní na stráž bez toho, že by vedeli ovládať zbraň...

Dňa 31. augusta o 16.30 h prišiel pre zbrane z Popradu do Mikuláša nákladný automobil pod vedením npor. Mistríka od letcov so štvorčlennou posádkou. Taktiež žiada pomoc mužstvu ku Kežmarku (asi 30 mužov).

Dňa 1. septembra žiadaná pomoc ku Kežmarku (30 mužov), nasadne do auta a prechádza prázdnymi nemeckými dedinami až k Huncovciam. Pri Huncov–ciach vidieť naše mužstvo sťahujúce sa v ohromnom chaose. Stotník N., riadiaci operácie, posiela novoprišlých vojakov do dediny obsadenej Nemcami, aby kryl ústup svojho vojska... Začujúc hukot motorov, počuť výkriky: "Nemecké tanky." Mužstvo sa rozpŕchne bez toho, aby sa presvedčilo o správnosti údajov. Npor. Mistrík je v prvých radoch vracajúcich sa späť. Berie auto, nestarajúc sa o celkový stav mužstva a odchádza. Zisťujeme, že sú to naše tanky, vracajúce sa od Kežmarku. Sťahujeme sa späť, nezaisťujúc nič a vraciame sa do Popradu. Nemci dostávajú bez všetkej námahy naše delo, ktoré sme nezobrali späť...

Dňa 2. septembra 1944 popoludní nastáva v kasárňach v Poprade poplach, vraj prvé jednotky Nemcov sa dostali do mesta. Rýchle rozkazy, stratená rozvaha a všetko mužstvo nasadá do áut a vracia sa smerom na Batizovce. Cestou nás zastavujú jednotky prichádzajúce na pomoc. Nové nezmyselné rozkazy bez riadneho uváženia poletujú vzduchom. Rozmýšľať je ťažké! Spojovacia, hliadková, spravodajská služba vôbec žiadna. Vraciame sa späť do Popradu. Časť sa oddeľuje na Matejovce, druhá časť na cestu medzi Kvetnicou a Popradom. Po 2–3 hodinovej prestrelke prichádzajú hrôzostrašné správy o približovaní sa nemeckých vojsk a zároveň počuť prestrelky v okolí Slavkova. Priletujú dve nemecké lietadlá a zhodia asi tri bomby v okolí Slavkova. Zas poplach. Nasadáme do áut a upalujeme bez zastávky až do Telgártu. Poprad vyprázdňujeme skoro bez jediného výstrelu a súc tak prestrašení (resp. dôstojníctvo) zastavujeme sa, až ked nás zastavia, t. j. v Telgárte. (Keby nás nezastavili v Telgárte, utekali by sme až do Banskej Bystrice).

Dňa 3. septembra 1944.

Dôstojníci nevedia nič. Nemajú vedomosti o stave, slovom cirkus. Ráno sa opäť vraciame do Kvetnice. O Nemcoch iba ojedinelé chýry. Jeden nevie o postavení druhého, tanky nevedia, kde je naše vojsko a opačne. Nastáva strašné mrhanie strelivom bez toho, že by vec mala nejaký výsledok. Náš tank dostáva zásah do hlavne, nemôže nič robiť. Nemci sa vracajú, bijú do nás hromadou mínometov a ťažkých gulometov. Keď sa naše tanky sťahujú späť, samozrejme ani mužstvo nemôže ostať pozadu. Útek sa znovu opakuje. Zastavujú sa až v Hranovnici.

Hromady zbraní ležia po cestách. Muničné skladište sa ešte 2–3 hodiny drží a potom sa celé dostáva do rúk Nemcov. Velenie je divné, pretože napriek pod–mínovaniu, skladište nevyletí do povetria.
Dňa 5. septembra ráno... sa vraciame na Telgárt. Upozorňujem, že pri Hranovnici, keby sa boli upevnili postavenia a urobili gulometné hniezda, by bolo možné celý nemecký postup zadržať...

G. Úradný záznam o zbojstvách a rabovaní slovenských partizánov v obciach Lutila a Sv. Kríž nad Hronom.

Vyhotovený Jánom Nemčokom–Furišom z poverenia p. Štefana Pinku, predsedu Národného výboru obce Lutila, a podaný v Banskej Bystrici dňa 2. októbra 1944 voj. Rudolfom Kúdelom a voj. Pavlom Čiernym:

R. Kúdela bol požiadaný miestnymi obyvatelmi obce Lutila, aby hlásil Najvyššiemu veliteľstvu čs. armády v Banskej Bystrici, že v noci prichádzajú do dediny z okolitých hôr partizáni a cigáni. Rabujú v dedine tým spôsobom, že sa vlámu do domu, raz do jedného, druhý raz do nasledujúceho a rabujú všetko, čo v citovaných domoch môžu vyhrabať (svine, sliepky, husi, múku atď). Vylamujú skrine a kufre, ktoré si obyvatelia na úteku pred Nemcami poschovávali. Na Potravnom družstve vylomili dvere a vyrabovali doslovne celé družstvo. Škoda je najmenej 150 000 Ks. Taktiež vyrabovali dvor Potravného družstva, kde býva staručký obyvateľ p. Ján Nárožný, ktorému z chlieva brali husi. Ked tento s plačom si chcel svoj jediný majetok hájiť, bol násilne odvlečený do izby a tam ho držali partizáni s automatom na prsiach pri stene, pokiaľ mu všetko nevyrabovali a neodniesli.

Druhou hroznou obeťou je... dom č. 89, v ktorom po evakuácii z Bratislavy od marca t. r. bol nasťahovaný p. Ján Nemčok–Furiš a Dr. Pavol Popadák... Partizáni násilím otvorili byt p. Nemčoka, rozbili úplne nábytok, rozlámali nový polokrídlový klavír Hoffmann, rozbili celé zariadenie bytu... Proti partizánom sa postavil predseda Národného výboru p. Štefan Pinka s tým odôvodnením, že p. Nemčok je náš človek, že je dokonca dobrovoľne vojakom na veliteľstve čs. armády v Banskej Bystrici. Na to partizáni otrčili automaty a musel z miesta ujsť, aby si zachránil život, notabene ako civilný najvyšší orgán v obci. Partizáni vyrabovali v obci násilne 7 ošípaných, keď už predtým musela obec odovzdať ruskému veliteľstvu bez najmenšieho potvrdenia 40 sviň.

Dňa 28. septembra bola nariadená evakuácia Sv. Kríža nad Hronom. Obyvatelia si samozrejme stačili vziať so sebou len tie najnutnejšie veci a utiekli do hôr a do susedných obcí k známym. Za ústupu našich vojenských jednotiek z Janovej Lehoty a okolia vnikla do Sv. Kríža nad Hronom partizánska banda, ktorá vyrabovala a zničila civilnému obyvatelstvu celý majetok. Obchody a krčmy boli doslova zdemolované... Lud z týchto obcí rebeluje a nadáva na dnešné zákony, od ktorých si toľko sľuboval a dôrazne žiada, aby bol urobený poriadok našimi vojenskými jednotkami.

Toto sú všetko správy z povstaleckých prameňov11 a predstavujú iba zlomok z toho, čo sa v neslávnych dňoch povstania popáchalo. Keby mal človek citovať aj nemecké a slovenské pramene, mohla by sa z toho zostaviť niekoľkozväzková antológia príšerného čítania. Dr. Jozef Lietavec, prednosta Ilľ. (bezpečnostného) oddelenia povereníctva vnútra na povstaleckom území sa pri jednej príležitosti chválil: "Náš III. odbor, ako bezpečnostný odbor, po celé dva mesiace vykonával zatýkanie a zneškodňovanie Nemcov a fašistov. Vyše 18 500 fašistov a nepriateľov demokracie bolo zaistených a čiastka z nich i oďsúdená pre svoju zločineckú činnosť prosti národnému povstaniu."12 Toto v priebehu dvoch mesiacov a na území, na ktorom žilo najviac ak 1 500 000 obyvateľov!

Tí nešťastníci, čo prišli iba o peniaze a majetok, alebo vyviazli živí z rúk partizánov a povstaleckých bezpečnostných orgánov, boli na tom ešte pomerne dobre v porovnaní s tými, čo prišli o život len preto, že nepatrili k slovenskej národnosti, alebo nevyhovovali povstalcom z ideologického či politického hľadiska. Taký osud stihol napríklad 189 mužov z turčianskej obce Sklené a stovky ďalších slovenských a nemeckých občanov, ktorých mŕtvoly zaplnili masové hroby po celom Slovensku. Podľa úradnej nemeckej správy z 20. októbra 1944 z nemeckých obcí na strednom Slovensku (Hauerland) bolo podľa dovtedy zistených hlásení povstalcami odvlečených a zavraždených 2383 osôb. Podľa správ Slovenskej tlačovej kancelárie z 10. novembra 1944, Lekárska identifikačná komisia ustanovená slovenskou vládou, vo svojom prvom hlásení oznamovala, že otvorila masový hrob pri Kováčovej, v ktorom sa nachádzalo 20 mŕtvol. Pri Hornej Mičinej sa našiel masový hrob s 82 mŕtvolami, medzi nimi aj ženy, ktorých telá mali viditeľné znaky predchádzajúceho krutého zaobchádzania a 10–ročné dievčatko zastrelené guľkou do tyla. Pri Sklabini sa našli dva masové hroby; v jednom bolo 119 mŕtvol a v druhom 21 mŕtvol, medzi nimi aj nemeckí dôstojníci a vojaci atď.13

A masové hroby sa zapĺňali nevinnými obeťami aj po páde B. Bystrice, ba i po skončení vojny. V správe notárskeho úradu v Klenovci (z 12. júna 1946) sa píše, že v katastri tejto obce v lokalite "Pod Veprom" sa našiel hrob "11–12 maďarských občanov (z obce Hodoscsépányi)... odstrelených partizánmi v decembri 1944..., ktorí síce opustili svoju pracovnú jednotku, ale nechceli sa nechať nasadiť do boja".14 Poslanec DS Michal Géci vo svojom vystúpení na pléne SNR v decembri 1947 "žiadal vyšetrenie masového hrobu v Petržalke, kde je pochovaných asi 90 osôb, ktoré začiatkom júla 1945 (teda tri mesiace po "oslobodení Petržalky hrdinskou Červenou armádou") zlikvidovala istá skupina ľudí."15

Čo bolo hrdinského alebo záslužného v týchto činoch? Prečo sa v posttotalitnej atmosfére slobody tlače a prejavu nevenovala patričná pozornosť tomuto tragickému úseku našej minulosti, ako sa to patrí na národ, ktorý sa hlási k dedičstvu európskej kultúry? Prečo sa neozvú slovenskí historici a publicisti, ktorí tieto dokumenty študovali, ale napriek rukolapnej evidencii naďalej vyhlasujú obdobie tohto barbarstva a bezprávia za národnooslobodzovací boj? Čo si má človek myslieť o zákonodarcoch, ktorí povyšujú 29. august na štátny sviatok a zákonom mu chcú dať nedotknuteľnosť, aby sa potom každá kritika kvalifikovala ako trestný čin? Kto mal na tom záujem, aby Slovensko nastupovalo cestu obnovenej samostatnosti s bilagom takej hanby.

Trápne a naivne vyznievajú pokusy zakryť túto hanbu figovým lístím vyšších cieľov, šľachetných úmyslov a blahodarných výsledkov. Tak, napríklad, v denníku Koridor (č. 150, z 29. aug. 1992) čítame: "Áno, povstanie sa nezaobišlo ani bez zverstiev – tie sa však vyskytnú všade, kde sa bojuje, strieľa a zabíja. Zverstvá sa páchali aj počas Veľkej francúzskej revolúcie, na ktoiú sú napriek tomu Francúzi takí hrdí a ktorú im závidí celý svet. Okrajové sprievodné javy nemôžu devalvovať veľké činy národa, a povstanie takým činom nesporne bolo. V celej Európe je známe ako (po Titovej partizánskej vojne) druhé najväčšie ozbrojené vystúpenie proti fašizmu, teda proti ideológii, ktorú určité kruhy dodnes tak vytrvalo dávajú do demagogických súvislostí so Slovenskom. Nehovoriac už o tom, že práve Slovenským povstaním získalo celé povojnové Československo vstupenku do tábora víťazných mocností."16

Toto je smutná ukážka, ako hlboko sa zakorenili vinnému svedomiu lahodiace, ale pritom duši národa škodlivé legendy.

Začnime od konca: Tvrdenie, že povstaním získalo povojnové Česko–Slovensko vstupenku do tábora víťazných mocností, je pre Slovákov smiešne, pre Čechov urážlivé a pre ostatný svet nepodstatné. Klasifikovať povstanie ako "druhé (po Titovej partizánskej vojne) najväčšie ozbrojené vystúpenie proti fašizmu" je znásilňovaním historickej vedy. O partizánskom hnutí počas II. svetovej vojny jestvuje na západe už obsiahla literatúra. Slovenskému povstaniu – ak sa vôbec o ňom píše – sa tam priznáva omnoho skromnejšie miesto. Lebo keď sa vyhodnocuje slovenský podiel štandardnými kritériami a meria dosiahnutými výsledkami, scvrkne sa význam povstania do mikroskopických rozmerov.

Najvážnejším argumentom je však zmalicherňovanie neľudských ukrutností na "okrajové javy" a stavanie povstania na úroveň Francúzskej revolúcie. "Zverstvá" nemožno ospravedlniť tým, že sa konajú všade, kde sa bojuje, pretože aj vojna má svoje pravidlá, porušenie ktorých sa odsudzuje a trestá ako vojnový zločin. Takým zločinom je napríklad vraždenie zajatcov, civilných osôb, terorizovanie bezbranného obyvateľstva, jeho okrádanie, znásilňovanie atď. Toto sú zločiny, či ich už pácha porazená alebo víťazná strana. Znehodnocovali by sme zmysel povstania, i keby sa ono bolo viedlo z tých najšľachetnejších pohnútok.

Len neinformovaný novinár môže porovnávať Francúzsku revolúciu so slovenským povstaním z roku 1944. Je síce pravda, že aj vo Francúzsku bolo "obdobie teroru", ale vo všetkom ostatnom Francúzska revolúcia predstavovala úplne iné hnutie pôvodom, cieľom, účasťou masy i sprievodnými javmi. Ked sa v nej vyzúril teror a proticirkevné tendencie, ostala po nej deklarácia ľudských práv, decimálna sústava mier a váh, zmodernizovaná verejná správa, zrefor–mované zákonodarstvo, podnetné myšlienkové prúdy atď. Ale i napriek týmto pozitívnym výsledkom nie každý Francúz je na svoju revolúciu hrdý, ani im ju celý svet nezávidí. Pri nedávnom 200–ročnom jubileu Francúzskej revolúcie sme sa mohli o tom opätovne presvedčiť. Boli sme svedkami, ako sa so slávnou i neslávnou epochou svojich dejín vyrovnáva kultúrny národ.

V tomto ohľade by si od Francúzov mali vziať príklad aj naši historici a politici a po polstoročnom odstupe položiť aj úprimne odpoved na otázku: Čo ostane zo SNP, ked sa zodpovedne realisticky zhodnotia tie javy, ktoré sa doteraz dogmaticky vyhlasovali za hrdinstvá, úspechy a výdobytky povstania a ked sa na druhú misku váh položia omyly, zbabelstvá, zadné úmysly, neľudskosti a protiprávne činy? Vynieslo povstanie na povrch hodnoty, ktoré by rodičia mohli dávať deťom za nasledovaniahodný vzor nežistnosti, obetavosti a rodo–lásky; hrdinov, ktorých konanie budí všeobecný obdiv a úctu; vodcov, ktorých motivovali iba šľachetné úmysly a úzkostlivá starosť o budúcnosť svojho národa?

Poctivé spytovanie svedomia dovedie k záveru, že v povstaní bol národ svojimi pomýlenými synmi pozbavený štátu a potom veľmi rýchlo stratil aj svoju zvrchovanosť i svoju česť. Za posledné dva roky sme si zvrchovanosť a štátnosť obnovili, ale ešte stále nás čaká veľká úloha očistiť česť národa, zbaviť ho pocitov menejcennosti a vrátiť mu vieru v seba a svoju životaschopnosť.

Nebude to ľahká úloha. Dve generácie národa boli vystavené indoktrinácii, kde sa im vštepovala zvrátená hierarchia duchovných a národných hodnôt. Povstanie nadobudlo podobu, aká vyhovovala predstavám a cieľom nežičlivcov národa, ktorí nad nami vládli. K zamaskovaniu jeho pravej tváre a k vytvoreniu falošnej legendy sa vybudovalo celé propagačno–priemyselné odvetvie, ktoré zamestnávalo stovky historikov, politikov, spisovateľov, výtvarných umelcov, divadelníkov, učiteľov, novinárov. Účasť na povstaní sa štedro odmeňovala, bola kľúčom k vedúcim postaveniam, k vysokým funkciám a k iným výhodám.17 Už v marci 1946 Predsedníctvo SNR rozhodlo "udeliť Dr. O. Pavlíkovi, riaditeľovi meštianskej školy voľné systemizované služobné miesto v III. platovej stupnici... s úradným titulom hlavný odborný radca, po odpustení čakateľskej doby, predpísanej ustanovovacej skúšky... a odpustením vysokoškolského vzdelania. Menovanie sa uskutočnilo za aktívnu účasť v SNP."18 Požívateľmi takýchto výhod boli nielen priami, ale aj mnohí dodatočne adoptovaní účastníci povstania a neskôr aj propagátori, exekútori a kustódi "odkazu povstania" v každej jeho –doteraz aspoň päťkrát prehodnotenej – podobe. Takto sa podarilo skompromitovať a morálne oslabiť dve generácie byrokracie i celé vrstvy slovenskej inteligencie. Materiálne výhody a nimi zahlušená úprimnosť voči sebe samému, im bránia priznať, že to, čo učinili, písali a vyznávali, bolo falošné. Aby ospravedlnili svoje konanie, usilovne vymýšľajú tézy, prečo sa vraj povstanie nesmie zvrhnúť z piedestálu modloslužby.

Jednou takou hypotézou je tvrdenie, že spojenci neuznávali Slovensko, ale iba Dr. Beneša a jeho Česko–Slovensko a že teda pripravovatelia povstania iný výber nemali. To je však veľmi slabý argument. "Uznanie" Česko–Slovenska malo viac propagačnú než závažnú hodnotu. Lebo v tom istom čase, ked pôsobila v Londýne exilová česko–slovenská vláda a v Spojených štátoch pracovalo "československé vyslanectvo" na čele s Vladimírom Hurbanom, v Anglicku pôsobila aj Slovenská národná rada (na čele s Petrom Prídavkom) s programom samostatného Slovenska, a v Spojených štátoch pracovali dalej spolky a vychádzali časopisy, ktoré obhajovali a presadzovali samostatné Slovensko. V Spojených štátoch pôsobil aj Dr. Milan Hodža s programom Stredoeurópskej federácie, v ktorej Slovensko malo mať rovnocenné postavenie s inými stredoeurópskymi národmi. Dr. Beneš a exilová čs. vláda vyvinuli obrovské úsilie, aby mohli potlačiť činnosť týchto jednotlivcov, skupín a organizácií, ale bezvýsledne. Veď ako by mohli spojenecké vlády potlačiť prirodzené úsilie národa o jeho samourčenie, keď v Atlantickej charte (dňa 14. aug. 1941) slávnostne proklamovali "právo každého národa vyvoliť si takú vládu, pod akou chce žiť". Vyhlásenie povstania s programom zachovania Slovenskej republiky by bolo bývalo nepríjemnou zvesťou pre Dr. Beneša, ale pre Spojencov by nebolo nijakým prekvapením. Aký postoj by boli k nemu zaujali, to nikto nemôže vedieť a preto argument, ako by sa k tomu stavali Spojenci, do vážnej debaty vôbec nepatrí.

Iná apológia povstania presadzuje názory, že bez povstania by Slovensko bolo porazeným štátom, muselo by platiť velké reparácie a nebolo by sa nám navrátilo južné Slovensko, ktoré sme v zmysle Viedenskej arbitráže v novembri 1938 museli odstúpiť Maďarsku. To je síce možné, ale velmi nepravdepodobné. Je totiž ťažko pochopiť, že Spojenci by boli odmenili porazené Maďarsko ponechaním toho slovenského územia, ktoré Maďarom prisúdili zahraniční ministri Hitlera a Mussoliniho.

Na ospravedlnenie neospravedlniteľného činu nemožno vymyslieť nijaký argument. Možno operovať s polopravdami, možno vynášať na povrch nepodstatné stránky a z kontextu vytrhnuté vety, skutky a úradné opatrenia, ale nijakou manipuláciou skutočností nemožno vypracovať logicky súvislú a racionálne obstojnú argumentáciu, ktorá by rehabilitovala povstanie ako celonárodný a výkupný čin.

Po 50–ročnom odstupe je už načase odložiť ružové okuliare socialistickej mytológie a pozrieť sa na povstanie objektívne, kriticky a spod zorného uhla všeobecne platných historických kritérií, Iudských hodnôt i národných záujmov. Neposudzovať ho podlá toho, aké by chcelo byť a čo chcelo docieliť, ale aké bolo a čo sa ním dosiahlo. Vo svetle výsledkov a skúseností posledných desaťročí sa nám ono musí javiť, ako národné nešťastie, ktorým začína obdobie teroru, bezprávia a neslobody.

Zamlčovanie týchto tragických skutočností, alebo dokonca ich povyšovanie na hrdinské činy, sa nezrovnáva s tradičným chápaním európskej civilizácie a paušálne pardonovanie "všetkých deliktov, ktorých sa účastníci dopustili počas národnooslobodzovacieho boja"19 odporuje bežným princípom spravodlivosti. A aby výsmech spravodlivosti bol úplný, v tom istom čase, keď sa výčiny partizánov z obdobia 1944–1945 legálne vyhlásili za beztrestné, vynášali sa retro–aktívne nariadenia a zákony, ktorými sa stíhali často úplne nevinní občania za previnenie proti zákonom, ktoré v čase údajného spáchaného činu vôbec nejestvovali!

A tento stav, kde na jednej strane sa zločiny zahladzujú, ba i glorifikujú, a na druhej strane sa legalizujú akty politickej pomsty a nenávisti, pretrváva na Slovensku podnes. Táto nespravodlivosť a krivda naliehavo volá po náprave. Ale namiesto odsúdenia vinníkov a očistenia ukrivdených premnohí naši politici, publicisti i vedeckí pracovníci sa všetkými prostriedkami usilujú zachovať jestvujúci stav. Jedným prejavom ich pomýleného konzervativizmu je aj vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok. Bol to nerozvážny krok a v záujme krajšej a štát–nejšej budúcnosti bude ho treba čím skôr odčiniť.

I keď to bude pre niektorých Iudí nepríjemné a pre iných i bolestné, musíme sa zbaviť ťarchy viny, ktorá v roku 1944 zaľahla na svedomie národa. Povýšenie 29. augusta na štátny sviatok je nezaslúženým pokorením národa a nemožno ho prijať bez protestu. Nemalo by to však byť len míkve a pasívne rozhorčenie. Pravdu, spravodlivosť a česť národa treba obhajovať verejne i s rizikom, že sa nám za to dostane veľa príkoria či už od zainteresovaných kruhov alebo od starých štruktúr v tlači, v oznamovacích prostriedkoch a vo verejnom živote. Je to však naša povinnosť nielen voči nevinným obetiam povstania, ale aj voči národu, ľudstvu i sebe samému. Mŕtve kamene by sa ozvali, keby sme si nesplnili túto svoju povinnosť my, žijúci.


POZNÁMKY

1    Zákon č. 489 z 29. sept. 1992, Zbierka zákonov, čiastka 97, s. 2795.
2    Vnuk, F.: Neuveriteľné sprisahanie, 2.vyd., Bratislava 1992 s.178.
3    Slovenský národný archív, Bratislava (v ďalšom SNA), Fond S, S–436–1.
4    ib.
5    Toto zdôrazňoval Dr. Tiso aj pred Národným súdom v svojej obhajovacej reči. Pozri Dr. Jozef Tiso o sebe (pre tlač pripravil Dr. J. Paučo), Passaic, N.Y. 1952, s. 49.
6    Minister národnej obrany gen. F. Čatloš, ktorý sa v septembri 1944 pridal k povstalcom, vo svojom prejave na VILzasadnutí Štátnej rady dňa 30. septembra 1942 takto hodnotil slovenských vojakov na východnom fronte:
"Slovák v boji proti boľševikovi má už dávno zakorenenú tradíciu víťazstiev, od samého zrodu boľševizmu a aj odpadlíci z národa povrdili už i vlastnými skutkami správnosťpostupu Slovenska v tejto najväčšej a svätej vojne proti Sovietom. Slovenský vojak je svedomitý. To znamená, že nejestvuje, vcelku vzato, ani jedna bojová situácia, ktorú by naši vojaci nevyriešili statočne a stopercentne spoľahlivo. Veliteľ má ľahkú a vďačnú úlohu, keď vie, že jeho podriadení bojovníci nešpekulujú, nevykrúcajú a nevyhýbajú sa bojom, ale urobia dokonca vo svojej slovenskej svedomitosti, vo svojej hlboko nábožensky založenej mravnosti, vo svojom bojovom eláne a vo svojej prirodzenej inteligencii, ešte viac, než to striktný rozkaz od nich vyžaduje. To je vlastnosť nášho vojaka bojujúceho dnes v Rusku. Veľmi rýchlo a bezpečne sa zorientujú, lebo vedia sa s obyvateľstvom dohovoriť a poznajú jeho mentalitu...
Slovenský vojak, neskazený ešte špekulatívnou vyhýbavosťou sa spod zodpovednosti, svedomitý do krajnosti a hrdý i čestný národovec vedie tón v súťažiživotného zápasu národov v ťažkom boji proti ozrute boľševickej vojenskej mašinérie. Patrí teda k neznámymi jednotlivo menovaným vojakom v poli plná chvála a vďaka sebavedomého národa a slovenského štátu." (SNA, NS Tnľud y46, krab. 50).
7    SNA, ÚP–SNR, krab.
8    Podľa správy gen. M. Ferjenčíka (Bojovník, z 27.júna 1946), povstania sa zúčastnilo 62 000 vojakov a 20 620 partizánov. Ale presnejšie vyčíslenie udáva oveľa nižší počet, najmäpokiaľ ide o partizánov (okolo 16 000, z toho asi 11 200 Slovákov a vyše 3000 sovietskych občanov). Pozri tiež: Encyklopédia Slovenska, Bratislava 1982; heslá: Partizáni a Zväz slovenských partizánov.
9    V marci 1945 vyhlásila SNR na "oslobodenom území" mobilizáciu ročníkov 1910 až 1926. (Pozri: SNA ÚP–SNR B–19, krab. 254a). Výsledky však boli biedne. V okrese Spišská Nová Ves takmer 60 % brancov podliehajúcich vyhláške sa k prezentácii nedostavilo. Predseda prezentačnej komisie v Michalovciach, kpt. Petz hlásil dňa 14. marca 1945 na vojenské veliteľstvo do Košíc: "Nástup záložníkov na prezentáciu je veľmi neporiadny, keďže z doteraz predvolaných 13 obcí a dostaviť sa majúcich 295 záložníkov, dostavilo sa k prezentácii iba 52. Z piatich obcí dokonca nenastúpil ani jeden. Zakročila okresná polícia, ale bez výsledku. Záložníci majúci sa dostaviť, sťahujú sa k miestam zalesneným, aby sa mohli v nich skrývať, keby prišla pre nich milícia" (SNA, ÚP–SNR B–19, krab. 255). Por. František Črhák hlásil Prezentačnej komisii v Sobranciach: "Hlásim, že z odeslaného mužstva 41 mužu byly dovedený četníckou hlídkou pouze dva muže... Cestou ostatní zbehli" (SNA ÚP–SNR B–1–19, krab. 256). Podľa iného hlásenia "dňa 17. marca nastúpil strážmajster Štefan Kľučiar s 31 prezenčnými vojakmi zo Sobraniec do Popradu. Do Popradu neprišiel ani jeden." (ib.) Kpt. Ľudo Križka, predseda prezentačnej komisie v Sobranciach hlási Veliteľstvu oslobodeného územia dňa
21. marca: "Hlásim, že k prezentácii v Sobranciach sa nedostavilo 327 osôb, ktoré podliehajú mobilizačnej vyhláške. Ako s nimi naložiť Všetky tieto osoby sú slovenskej národnosti." (ib.) Atd.
Nielen záložníci sa vyhýbali vojenskej službe, ale aj aktívni príslušníci z nej utekali, ako o tom svedčí prípis Predsedníctva SNR adresovaný Povereníctvu vnútra: "Veliteľstvo I. čs. zboru v ZSSR zaslalo nám pripojený zoznam vojenských zbehov, príslušníkov I. čs. armádneho zboru, ktorí sú príslušní do obcí na oslobodenom území Slovenska a žiada, aby cestou bezpečnostných orgánov bolo zahájené stopovanie a v prípade ich chytenia, aby títo boli daní k dispozícii čs. polnému prokurátorovi." (SNA ÚP–SNR B–19, krab. 255)/
10    V. Prečan, Slovenské národné povstanie, Dokumenty, Bratislava 1965, s. 972.
11    Materiály z Archívu Hlavního štábu Partizánskych oddílu na Slovensku (SNA, Fond „S", krab. 503).
12    SNA, ÚP–SNR, krab. 451.
13    Bundesarchiv, Koblenz, R70, Slowakei 314. Pozri tiež slovenskú a na Slovensku vychádzajúcu dennú tlač z októbra–decembra 1944 (Slovák, Slovenská pravda, Slovenská politika, Grenzbote, atd).
14    SNA, UP–SNR, krab. 451.
15    Čas. 21.12.1947
16    Koridor, č. 150 z 29. augusta 1992.
17    Pozri notorický zákon č. 2554946 Zb. z. a n.
,s SNA, UP–SNR, krab. 3.
" Zákon č. 1151946 Zb. z. a n. (O právnosti jednánísouvisejícíchsbojemaznovunabytísvobody Čechú a Slovakú), prijatý Dočasným národným zhromaždením dňa 8. mája 1946.