Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

K jednotlivým prepadom nemeckého obyvateľstva dochádzalo už od leta roku 1944. Znásobili sa od druhej polovice augusta. Známe sú prepady štyroch kúpajúcich sa mládencov z Hornej Štubne a ich následné zavraždenie. V Turanoch boli 24. augusta zavraždení štyria tamojší nemeckí občania. O deň neskôr išiel povozom handlovský hostinský s troma pomocníkmi do Martina po pivo, cestou ich však zaistili a o dva dni neskôr v Sklabini usmrtili. K podobným Prípadom dochádzalo po celom Slovensku. Ich počet sa znásobil po obsadení stredného Slovenska povstalcami. Obeťami boli najmä funkcionári Deutsche Partei a Freiwillige Schutzstaffel, no aj rad nevinných osôb, ktoré sa stali obeťami zlovôle jednotlivcov. Dokumentácia o týchto jednotlivých udalostiach existuje, ja sa však v tomto príspevku vzhľadom na určený rozsah im nemôžem venovať.1 Situáciu, v akej sa ocitli obyvatelia nemeckých dedín, naznačuje aj nasledovný citát: "Revolučný národný výbor prevzal a vyvinul ihneď svoje účinkovanie, súc si vedomý svojich povinností v hitlerizmom presiaknutej nemeckej obci Sklené, ktorá bola jednou z najväčších fašistických obcí bývalého okresu Kremnica, počítajúca 4300 duší."2 Zameriam sa v dalšom na tri najtragickejšie udalosti.

V nedeľu 27. augusta 1944, teda ešte pred oficiálnym vyhlásením povstania, ozbrojení partizáni sa už voľne pohybovali po Ružomberku. Za pomoci časti slovenských vojakov kontrolovali prechádzajúce vlaky a zadržiavali a odzbrojovali nemeckých vojakov. V tejto súvislosti aj Dr. Jablonický píše: "Vybičovaná protinenecká nenávisť viedla aj k zločinom."3 Povstalci okrem nemeckých vojakov zaisťovali aj miestnych nemeckých civilistov, a to aj zo zmiešaných manželstiev. Aj týchto internovali a na druhý deň ich nákladnými autami vyviezli do oblasti Predsuchej pred Liptovskou Osadou. Po zoradení ich popravčia čata všetkých postrieľala. Žijúci očitý svedok na tú chvíľu spomína aj takto: "Moje dve známe z parketu – Evžena Krátka (otec Čech a matka Nemka) plus Anička z papierne, tieto to dostali z dum–dum od dvoch partizánok. Jednej odletela hlava a druhej nohy."4 Pravdepodobný počet zastrelených osôb je 146, z ktorých boli desiatky nevinných nemeckých občanov Slovenska.

K najväčšej masovej vražde bezbranného nemeckého obyvateľstva došlo 21. septembra 1944 v Sklenom pri Handlovej. Táto tragická udalosť rezonuje v dušiach karpatských Nemcov a Skleňanov obzvlášť dodnes. Ked sa rodáci zo Skleného v roku 1991 obrátili na Turčianske múzeum A. Kmeťa s požiadavkou postaviť obetiam pamätník, 6. septembra 1991 sa im dostalo vyhýbavej odpovede, z ktorej citujem: "Výklad Jozefa Pössa, farára zo Skleného, je silne emotívny, poznačený jeho subjektívnym videním, je to jeho osobné svedectvo, tak sa dostalo aj do literatúry–je to pohľad z druhej strany." Tento "pohľad z druhej strany" je pohľadom človeka, ktorý ako jediný z prvej skupiny povraždených túto tragédiu prežil ukrytý pod hromadami mŕtvych spoluobčanov, medzi nimi aj vlastného otca. Jeho výpoveď je nahratá na magnetofónovej páske, jej prepis prikladám k tomuto príspevku.

Nie je však pravdou, že výpoveď Jozefa Pössa je jediným prameňom. Pohľad "z tejto strany" poskytujú päťzväzkové Dejiny SNP 1944, kde po viacerých nepravdivých tvrdeniach sa prišlo k tomuto záveru: "Partizánske jednotky však zastavili vlak, na ktorom boli uvedení zaistenci 2 km od železničnej stanice Sklené, kde ich bolo počtom 176 partizánskymi oddielmi odstrelených, nakoľko si tento trest zaslúžili."5 V Štátnom oblastnom archíve v Banskej Bystrici je správa veliteľa četníckej stanice v Hornej Štubni z 24. septembra 1944 o tejto udalosti.6 Tu sa uvádza, že dôvodom začiatku streľby bolo, citujem: "...údajne dosial neznámi muži začali na nich (na partizánov – O.P.) strieľať, pričom údajne mal byť do ruky strelený veliteľ tejto partizánskej skupiny." Táto argumentácia je nesporne účelová, veď samotná príprava exekúcie a kopanie hrobu jej nezodpovedá. V závere tejto správy sa píše, že dovedna padlo 290 mužov, čo je číslo prehnané, a že niektorí mŕtvi a ťažko ranení boli nájdení na vzdialenejších miestach.

Ako k tejto tragickej udalosti vlastne došlo? 20. septembra 1944 podvečer prišli do Skleného nové partizánske jednotky. Tie na druhý deň ráno okolo 8. hodiny vyhlásili, že všetci muži od 16 do 60 rokov sa majú sústrediť v meštianskej škole. Týchto potom naložili do pristavených nákladných vagónov, uzavreli ich a odtiahli asi 2 kilometre smerom na Hornú Štubňu. Z prvých vozňov vybrali okolo 15 mužov, dali im lopaty a krompáče, odviedli ich a prikázali im, ako sa neskôr ukázalo, kopať masový hrob. Po určitom čase nechali z prvých dvoch vagónov nastúpiť mužov do trojstupu a odviedli ich k výkopu. Tam ich spolu s kopáčmi nahnali do výkopu a spustili do nich paľbu. Tých, ktorí ešte žili, postrieľali pištoľou alebo použili ručné granáty. Povraždených navyše ešte okradli. Medzi týmito mužmi bol aj spomínaný farár zo Skleného, ktorý ako jediný z tejto skupiny, aj keď zranený, túto masovú vraždu prežil. Ďalšiu skupinu zo zvyšných dvoch vagónov doviedli k hrobu po okraj naplnenú mŕtvymi. Títo však, keď videli, čo sa udialo, sa rozutekali. Partizáni svoje zbrane namierili na nich a ďalšie desiatky z nich zastrelili a ťažko zranili. Niekoľkým sa podarilo ujsť, títo potom poskytli ďalšie svedectvá. Celkove sa stalo obeťami tejto masovej vraždy 187 občanov Skleného len preto, lebo mali nemeckú národnosť.

Ďalšia z masových vrážd na nevinných nemeckých občanoch sa uskutočnila 26. septembra 1944 v Banskej Štiavnici. Tragédia týchto ľudí, prevažne z Píly a Veľkého Poľa sa začala v sobotu 23. septembra. V ten deň začali partizáni zaisťovať ľudí z oboch obcí. Večer ich po 45 až 70 naložili do nákladných vagónov v Žarnovici, uzavreli ich a až do utorka večer ich bez vody, jedla a bez otvorenia vagónov bezcieľne prevážali. V utorok večer všetkých natlačili v Hronskej Dúbrave do malých vagónov úzkorozchodnej železnice do Banskej Štiavnice. V časti vlaku boli nákladné vagóny, ktorých dno bolo pokryté jemným karbidovým prachom a boli dobre utesnené. Ľudom sa nedostávalo dostatok vzduchu, navyše museli dýchať karbidový prach, takže nečudo, že svoje úbohé položenie dávali najavo krikom. Vlak na štiavnickú stanicu dorazil okolo 22. hodiny. Prednosta stanice nevedel, prečo mu tento náklad dopravili, chcel vec prešetriť, ale k tomu sa už nedostal. Na jednom z nákladných vagónov pootvorili dvere, na čo niekoľko mužov vypadlo a napoly v bezvedomí ostali ležať. Jeden zo strážcov doniesol vodu a chcel ju naliať ležiacemu. Tento však pravdepodobne v šoku začal rozhadzovať rukami a nohami, pričom zasiahol aj tohto strážcu. Vedľa stojaci strážca na to hneď ležiaceho zastrelil. Ostatní ležiaci po výstrele vyskočili a pokúsili sa ujsť. Strážcovia spustili paľbu, dvaja muži padli hneď, ďalší vo väčšej vzdialenosti. Ten, čo vystrelil prvý do dverí vagóna, kričal: "Ja robím vzduch, kto chce ešte vzduch?" Na to odviedol 14 mužov do skladu, odkiaľ bolo počuť jednotlivé výstrely, len dvakrát po stonaní bolo počuť druhý výstrel.

Medzitým stony z druhého nákladného vagóna naberali na intenzite. Na podlahe už vtedy ležalo niekoľko osôb, ktoré sa udusili. Jedno už mŕtve dievča ležalo celkom pri dverách. S vypätím všetkých síl sa im podarilo sčasti odsunúť dvere a do medzery vsunúť mŕtvolu dievčaťa. Strážcovia chceli dvere zavrieť, ale mŕtvola im v tom bránila. Medzitým sa vrátil exekútor zo skladu, do medzery dverí zasunul hlaveň samopalu a vyprázdnil zásobník. Navyše dovnútra vagóna ešte hodil ručný granát. Vtedy už mŕtvi chránili živých. Zo 70 pasažierov tohto vagóna ostalo živých 20, zväčša však zranených.

Tieto hrozné chvíle zapôsobili aj na ostatných Nemcov vo vagónoch. Jeden z nich zomrel, ďalší pri pokuse vytlačiť sa z vetracieho okienka zahynul pod bodákmi stráže. Táto noc na banskoštiavnickej stanici si vyžiadala 83 nevinných obetí.

Zdokumentované sú i ďalšie zločiny, ku ktorým došlo v čase povstania, napríklad v Hornej Štubni, Handlovej, Novej Lehote, Kunešove, ale aj v oblasti Spiša a inde. Podlá nemeckej literatúry počas povstania prišlo o život okolo 1200 karpatských Nemcov.

Osobitne by sa dalo ešte hovoriť o nútených prácach, o hladovaní, bitkách a mučení. Osobitnú zmienku si zasluhuje koncentračný tábor v Slovenskej Ľupči, ktorý priniesol mnoho utrpenia. Dalo by sa hovoriť o odvlečení do údolia horného Hrona, kde mnohí našli smrť, ako napríklad 62 mužov z Kunešova. Zároveň by sa však dalo veľa hovoriť o pomoci Slovákov zbedačeným nemeckým mužom po ich prepustení. Rozsah príspevku to však neumožňuje.

Záverom chcem povedať, že v záujme o korektné vyrovnanie sa s citlivými otázkami spolužitia Slovákov s karpatskými Nemcami je nevyhnutné o udalostiach, ktoré sa skutočne stali, hovoriť otvorene. Len táto cesta vedie k prehĺbeniu vyše 800–ročného, prevažne dobrého spolužitia Slovákov s karpatskými Nemcami, len na pilieroch pravdy možno stavať pevné mosty.


POZNÁMKY

1    Tieto udalosti sú zdokumentované: Schicksal Hauerland. Stuttgart 1989, Leidensweg der Karpatendeutschen 1944–1946. Stuttgart 1983. Okrem toho vyšiel rad článkov k tejto téme v Karpatendeutsches Jahrbuch a v štvrťročníku Unser Hauerland. Monografie obcí Hauerlandu
2    Dejiny SNP 1944. Bratislava 1984, zv. 4., s. 680
3Jablonický, J.: Povstanie bez legiend. Bratislava 1990, s. 164. Tu zároveň hovorí: "Týchto zajatcov a zaistencov nemali povstaleckí vojaci nechať napospas partizánom. Kedže sa tak stalo, partizáni ich bez zábran postrielali mimo mesta."
4    Komai, L.: Deň pred vypuknutím povstania v Ružomberku. Slovenské ozveny č. 29, 29.10. 1991.
5    Dejiny SNP 1944. Bratislava 1984, zv.4, s. 681.
6    Štátny oblastný archív Banská Bystrica, fond Štátne zastupiteľstvo, kartón 129, i. č. 2297744.