Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Časté a opakované vymáhanie potravných článkov, oblečenia, dobytka a po–vozov sa stalo po vojne už bezpredmetným. Občania už nevideli zmysel ďalej takýmto spôsobom podporovať partizánov, ktorí si potrebné veci mohli zaobstarať legálnou cestou. Dňa 13. mája 1945 prišli do Diviny na nákladnom aute piati partizáni – traja Rusi, dvaja Slováci (Jozef Maciášek a Ján Veveričík z Dlhého Poľa) a šofér Čech (Adolf Polášek). Podľa svedectva Anny Mičiankovej z Diviny "...prišli si po zásoby, ktoré nakradli cez zimu v našich obchodoch. Bol to náš prídel – múka, cukor a všetky iné nezbytné veci." 3 Partizáni nepovažovali za potrebné upovedomiť o svojom zámere miestny národný výbor, hoci vedeli o jeho existencii. Ukázalo sa, že ich nezaujímal iba tovar, ktorý tu odcudzili a uskladnili ešte v januári 1945. Podnapití ruskí partizáni ozbrojení pištoľami, totiž začali od viacerých Divinčanov pod hrozbou zastrelenia vymáhať kone a alkohol. Krčmára Ondreja Lokaja postavili k múru a dali mu ultimátum – ak do jednej hodiny nezoženie vodku, zabijú ho. O. Lokaj nemeškal a vec hlásil miestnej milícii. Veliteľ milície Jozef Ozimín dal svojim mužom okamžite rozkaz zasiahnuť a súčasne nechal upovedomiť vojenskú jednotku česko–slovenskej brigády, ubytovanú v neďalekej obci Divinka. Milicionári pri zásahu vyzvali partizánov, aby sa vzdali a legitimovali. Dvaja z nich – Jurij a Vasil – výzvu nepočúvli a pokúsili sa o odpor. Príslušníci milície Štefan Vakula a Štefan Segin ich preto na mieste zastrelili. Veliteľ privolanej vojenskej jednotky česko–slovenskej armády, ktorá prišla už po konflikte, dal príkaz pochovať mŕtvych. Troch zaistených partizánov eskortovali na miestne vojenské veliteľstvo do Divinky. Odtiaľto ich odviedli dvaja dôstojníci NKVD spolu so štyrmi príslušníkmi divinskej milície na sovietske vojenské veliteľstvo do Žiliny.4

Na druhý deň, 14. mája 1945, predvolali na sovietske veliteľstvo M. Savelieva, ktorý dosvedčil, že zaistení partizáni patria k jeho oddielu "Za vlasť". To stačilo, aby partizánov prepustili na slobodu a začali s použitím fyzického násilia vypočúvať príslušníkov divinskej milície. Na sovietske veliteľstvo sa dostavil aj veliteľ divinskej milície J. Ozimín a predseda miestneho národného výboru v Divine Jozef Mačinek. Oboch podrobili brutálnemu výsluchu. V trýznení vynikal komisár oddielu "Za vlasť" Vasilij Gerus. J. Mačinek si na to s odstupom času spomína. "Mňa a Ozimina strašne bili a vyhrážali sa, že so mnou urobia čínsky tanec. Netušil som, čo to je, ale od bitky som si už necítil telo. Oboch nás odsúdili na smrť... Pamätám, že sa tam kďesi vzal môj švagor a vraví Hrivíkovi: Paľo, nechaj ho, veď on vtedy ani nebol doma!"5 P. Hrivík potom presvedčil vyšetrovateľov, aby J. Mačineka a J. Ozimina prepustili. Sovietske vojenské veliteľstvo súčasne nariadilo, aby príslušníci milície v Divine odovzdali všetky svoje zbrane. Tým obec stratila možnosť brániť sa proti prípadnej pomste partizánov.

Po návrate prepustených partizánov zo Žiliny do Dlhého Poľa, ktorí priniesli správu o smrti dvoch členov oddielu, nastalo v partizánskom tábore pobúrenie. Partizáni sa dožadovali odvetnej akcie a potrestania obyvateľov Diviny. Veliteľ oddielu "Za vlasť" podplukovník Saveliev odkázal obci Divina "... aby táto ihneď nechala vykopať zastrelených ruských partizánov, umyť ich a obliecť do čiernych šiat s tým, že 16. mája 1945 si pre nich prídu."6 Šaveliev však svoje rozhodnutie zmenil, a tak už na druhý deň 15. mája 1945 asi o 17.30 hodine vydal svojmu oddielu rozkaz ísť do Diviny po dvoch zastrelených partizánov a potrestať Divinčanov. Po rozdaní zbraní a streliva sa pohla po ceste z Dlhého Poľa do Diviny 30 až 40 členná skupina partizánov. Pomstitelia sa viezli na dvoch nákladných autách, ale použili aj kone a bicykle. Účastníci tejto trestnej výpravy boli podnapití. Podplukovník Saveliev, ktorý akciu osobne viedol, sa viezol na motocykli. "Bol tak podnapilý, že pri prechode cez lavicu v Divine spadol aj s motocyklom do potoka."7 To jeho zúrivosť ešte vystupňovalo. Už na okraji obce Divina spustili partizáni paľbu na Máriu Bukovú, ktorá na svojej roličke "Za kostolom" sadila zemiaky. Ťažko ranená žena skonala o niekoľko dní v žilinskej nemocnici.8

Účastníci trestnej výpravy zosadli už na dolnom konci dediny a vrhli sa na skupinku ľudí, stojacich pri hostinci (medzi nimi bol i miestny farár). Tĺkli ich pažbami svojich zbraní a niekoľkých z nich za stáleho bitia hnali hore dedinou. Do ďalších občanov, ktorých stretli, strieľali, bili ich, alebo ich zaradili do húfu a hnali smerom k hrobom dvoch ruských partizánov. Pri hroboch sa tento smutný sprievod zastavil. Muži museli holými rukami vykopať mŕtvoly partizánov a umyť ich v blízkom potoku. Partizáni ich pritom poháňali údermi pažieb samopalov, sekali do nich krompáčom a poľnými lopatkami. Keď Divinčania dokončili svoju prácu, jednoducho ich postrieľali.

Bilancia partizánskych výčinov v Divine, dňa 15. mája 1945, je nasledovná: desať mŕtvych, z toho piati zavraždení priamo pri hrobe dvoch ruských partizánov. Mená obetí: Ján Gáborík 44–ročný, Jozef Sobol 19–ročný, František Mičiak 22–ročný, Štefan Černák 24–ročný, Ján Lampášik 22–ročný, Jozef Ťažký 33–ročný, Adam Holienčík 32–ročný, Jozef Paprčiak 20–ročný, Emil Badúr 20–ročný a Mária Buková 50–ročná. Ťažké zranenia utrpeli: Jozef Bandura, Štefan Nemec, Viktor Bardy, Ján Vlček a Ján Malý.

Po vykonaní tohto krvavého diela partizáni ešte vyrabovali a podpálili domy a hospodárske budovy Ondreja Lokaja a Adama Vakulu. Pri nakladaní dvoch mŕtvych partizánov Jurija a Vasila na vozy vypálili hromadnú salvu a vrátili sa späť do Dlhého Poľa. Tu usporiadali oslavu a mŕtvoly oboch partizánov pochovali až na druhý deň 16. mája 1945. Partizáni slovenskej národnosti si po udalostiach v Divine išli vyzdvihnúť partizánske preukazy do Turčianskeho Sv. Martina. Divinčania si svojich mŕtvych mohli pochovať až štyri dni po tragédii.

Vyšetrovanie divinského prípadu postúpilo Okresné veliteľstvo NB 1 v Žiline veliteľstvu OBZ (Obranno–bezpečnostného spravodajstva) v Žiline. Armádna spravodajská služba, ktorú viedol známy Bedřich Reicin, nemala záujem dôkladne vyšetriť vraždy v Divine a odhaliť pravých vinníkov. Takýto stav bol pre rodiny, priamo zasiahnuté smrťou svojich najbližších, neúnosný a neprijateľný. Preto sa sústavne domáhali spravodlivého vyšetrenia prípadu. Až po písomnom oznámení Anny Mičiakovej, vdovy po zavraždenom Františkovi Mičiakovi, podanom dňa 11. februára 1947, sa vyšetrovanie vrážd v Divine obnovilo. Vykonali ho príslušníci stanice NB Budatín spoločne s viacerými stanicami NB na Slovensku, ale aj v Češku, kde v tom čase žilo niekoľko podozrivých a svedkov divinského prípadu. Výpovede podozrivých sa navzájom rozchádzali a protirečili si. U účastníkov trestnej výpravy do Diviny z radov českých a slovenských partizánov sa ukazoval jasný zámer zvaliť všetku zodpovednosť na ruských partizánov, prípadne poprieť svoju účasť na výprave. Napríklad podozrivý partizán Štefan Polka z Dlhého Poľa tvrdil, že "... pri hroboch zastrelených Rusov som videl už troch zastrelených občanov. Zastrelil ich Rus, zvaný Tomík, automatom... Pri hroboch sa vyjadri] podplukovník Saveliev, že všetkých obyvateľov treba pobiť ako psov."10 Partizán Ján Veveričík (v čase vyšetrovania prípadu príslušník pohotovostného oddielu NB v Lučenci) vypovedal, že "— tohto trýznenia sa zúčastnili len Rusi a Česi."11 Posledný z troch partizánov slovenskej národnosti Emil Lang (v čase akcie proti Divine mal iba 20 rokov) vypovedal, že Divinčanov po vykopaní dvoch mŕtvych ruských partizánov "... nad tou jamou zabíjal dýkou do chrbta ruský partizán Demjanov, do ktorých ešte strieľal nemeckým ťažkým guľometom nejaký Čech (financ)."12 Podozrivý český partizán Ladislav Pustéjovský (v čase vyšetrovania financ v Štundorfe okres Krnov) sa akcie v Divine zúčastnil ako guľometčík. Pri obsluhe zbrane mu pomáhal partizán českej národnosti Viktor Šurman (v čase vyšetrovania financ y Krnove–Chomýži). L. Pustéjovský vypovedal, že M. Saveliev "... nariadil občanom, ktorí vykopávali mŕtveho, aby sa postavili na okraj hrobu a týchto vlastnou rukou pplk. Saveliev zastrelil."13 Svedok Ludvík Kurečka, ktorý viezol partizánov na jednom z dvoch nákladných áut do Diviny, odmietol interpretáciu podozrivých, že vinní sú iba ruskí partizáni. Podlá jeho výpovede "... všetci sa činne zúčastnili na tejto akcii... všetci bez rozdielu národnosti v Divine strieľali."14 Túto skutočnosť potvrdzovali svedecké výpovede obyvateľov Diviny, usvedčujúce aj slovenských partizánov Emila Langa, Jána Červenčíka a Jána Veveričíka zo streľby do ľudí.

Na odvetnej akcii proti Divine sa zúčastnila aj žena – česká partizánka Johana Hrošová (počas vyšetrovania pracovala ako robotníčka v textilnej továrni Florian & Schmidt v Krnove). J. Hrošová udržiavala milostný pomer s Vasilom, jedným z dvoch ruských partizánov, zastrelených divinskou milíciou dňa 13. mája 1945. J. Hrošová vo svojej výpovedi tvrdila, že až do skončenia akcie proti Divine bola pri nákladnom aute. Vodič L. Kurečka to poprel. Z výpovedí E. Langa, J. Veveričíka, Š. Polku a svedkov z radov obyvatelov Diviny však vyplýva, že J. Hrošová bola priamo prítomná pri vraždení a povzbudzovala partizánov ešte k väčším ukrutnostiam. Š. Polka vypovedal, že"... Johanu Hrošovú som videl ako v Divine pri hroboch... bila ženy po tvári a hlave päsťami."15 E. Lang to potvrdil. Podlá neho na uskutočnenie trestnej výpravy proti Divine partizánov "... nahovárala najviac milenka zastreleného ruského partizána Vasila, ktorá bola tiež prítomná pri zabíjaní občanov z Diviny, kde pri jame bila občanov rukami."16

Objektívnemu vyšetreniu divinského prípadu stál v ceste politický a mocenský vplyv partizánov, ktorý znásobovalo ich prepletenie so štruktúrami komunistickej strany a Štátnej bezpečnosti.

Jediným formálnym dôvodom vyšetrovania zo strany bezpečnostných orgánov bol tlak Okresnej sociálnej poisťovne v Trenčíne. Ústredná sociálna poisťovňa v Bratislave totiž mohla začať vyplácať vdovské a sirotské dôchodky pozostalým po zavraždených v Divine až po podaní trestného oznámenia. Trestné oznámenie proti Š. Polkovi a spol. s poznámkou "koncept" vypracovala stanica NB Budatín až dňa 26. februára 1948. Príslušné dôchodky začali pozostalým vyplácať až roku 1949, teda štyri roky po zavraždení ich blízkych.

Vinníci masakry v Divine ostali nepotrestaní. Do väzenia sa dostal jedine E. Lang, avšak nie kvôli jeho aktívnej účasti na vraždách v Divine. Dôvodom Langovho odsúdenia bola skutočnosť, že spolu s Jánom Kováčikom, tajomníkom odbočky Zväzu slovenských partizánov v Bytči, a ďalšími piatimi bývalými partizánmi vytvoril v auguste roku 1946 ilegálnu ozbrojenú skupinu, s cieľom bojovať proti občanom židovského vierovyznania.17

Medzi partizánmi sa v hojnom počte vyskytovali rôzne asociálne indivíduá, neschopné zaradiť sa po vojne do normálneho života. Tento nestály a radikálny živel, ktorý maril konsolidáciu pomerov na Slovensku, politicky inklinoval ku KSS (Komunistická strana Slovenska). Bývalí partizáni hneď po prechode frontu veľmi aktívne udávali orgánom NKVD občanov, ktorých označili za fašistov a kolaborantov. Tak pripravili mnohým z nich cestu do sovietskych gulagov, odkiaľ prakticky nebolo návratu.18 Bývalí partizáni sa aj po vojne dopúšťali vrážd, krádeží, znásilnení, vydieraní, obmedzovania osobnej slobody a pod. Tieto trestné činy páchali už ako ľudia so zodpovednými funkciami v bezpečnosti, samospráve a vo svojej organizácii – Zväze slovenských partizánov.19 Tieto prípady sa buď vôbec nepotrestali, alebo sa potrestali iba symbolicky vždy s úzkostlivým ohľadom na "momentálnu politickú situáciu". Médiá na Slovensku boli zamerané jednostranne na výčiny nemeckých einsatzkománd a poľných rôt Hlinkovej gardy. Partizánov oslavovali a iba kde–tu sa objavil kritický tón. Partizáni boli živou legendou, ktorú nesmel nikto spochybniť. Spravodlivému potrestaniu trestných činov partizánov bránili aj zákony obnoveného československého štátu. Išlo najmä o zákon č. 115/1946 Zb. z. a n. "O právnosti jednání souvisejících s bojem o znovunabytí svobody Čechú a Slovákú". Vládny návrh tohto zákona, prijatý Dočasným Národným zhromaždením dňa 8. mája 1946 potvrdili svojimi podpismi prezident Eduard Beneš, predseda vlády Ždenék Fierlinger, minister spravodlivosti Prokop Drtina a minister národnej obrany Ludvík Svoboda. Podstatou tohto zákona bolo vyhlásenie ináč trestných činov, ku ktorým došlo od 30. septembra 1938 do 28. októbra 1945 v prospech "znovu–dobytia slobody Čechov a Slovákov" alebo ktoré smerovali k "spravodlivej odplate za činy okupantov a ich pomáhačov", za beztrestné. Tým sa ospravedlňovali aj tie najbrutálnejšie trestné činy, a to nielen v čase vojny, ale aj šesť mesiacov po nej!

Príbuzní nevinne postihnutých sa nemohli dovolať spravodlivosti. Zákon stál v tomto prípade na strane bezprávia. V lete roku 1947 sa obrátila na ministra spravodlivosti P. Drtinu delegácia členov partizánskych organizácií so sťažnosťou, že v 11 prípadoch (z toho 5 slovenských) české a slovenské súdy vyšetrujú alebo držia vo väzbe partizánov, čo protirečí zákonu č. 115/1946 Zb. z. a n. Partizáni sa rozhorčovali, že "... ti, kdo z nařízení svých velitelú splatili zavraždení čelného bojovníka odboje krvi zrádcú a vrahú, mají být nyní sami souzeni jako vrazi."20

Platný zákon č. 34/1946 Zb. z. a n., prijatý dňa 14. februára 1946 oficiálne vymedzil pojem "československého partizána". Zdôrazňuje sa v ňom, že "... československým partyzánem není, kdo... se dopustil v dobé, kdy přináležel k partyzánské jednotce trestného nebo jiného zavržení hodného činu z po–hnutek nízkych a nečestných."21 Legalizovala sa tak akási dvojakosť práva. Partizáni, ktorí sa dopustili trestných činov (napríklad úkladnej vraždy, ublíženia na zdraví, krádeže a pod.) totiž mohli vyhlásiť, že ich čin nepramenil z nízkych a nečestných pohnútok, ale bol motivovaný spravodlivou odplatou za činy okupantov a zradcov. V takom prípade ich už chránil a zbavoval zodpovednosti spomenutý zákon č. 115/1946 Zb. z. a n.

Členov partizánskych skupín ešte počas vojny školili priamo v oddieloch na vykonávanie spravodajskej činnosti skúsení sovietski velitelia. Slovenskí partizáni súčasne podliehali ich silnému politickému a ideologickému vplyvu, ktorý vychádzal z téz marxizmu–leninizmu. Bola to devíza, ktorej cena sa ukázala nielen počas bojových operácií, ale aj v povojnovom období. Prostredníctvom KSS, spravujúcej na Slovensku kľúčový rezort – Povereníctvo vnútra (funkciu povereníka vnútra zastával od 21. januára 1945 do 7. apríla 1945 Ján Púll, po ňom od 7. apríla 1945 do 18. septembra 1945 Gustáv Husák, po ňom od 18. septembra 1945 do 14. augusta 1946 Július Viktory – všetko členovia KSS. Generál Mikuláš Ferjenčík, ktorý zastával post povereníka vnútra od 14. augusta 1946do28. februára 1948 síce nebol členom nijakej strany, ale chýbali mu základné politické skúsenosti a rozhľad. Navyše si potrpel na mienku odbojových organizácií, čo jeho nadstraníckosť veľmi problematizovalo), prenikli bývalí partizáni do formujúcich sa bezpečnostných štruktúr. Išlo najmä o neuniformovanú štátno–bezpečnostnú zložku NB II (neskôr známu pod názvom 6. a 7. odbor Povereníctva vnútra), ktorá sa svojimi personálnymi opatreniami zaslúžila o premenu bezpečnosti na po–volný nástroj KSS.22

Prepojenost väčšiny bývalých partizánov s politickou štruktúrou komunistickej strany výstižne dokumentuje pôsobenie Zväzu slovenských partizánov, jedinej oficiálne povolenej organizácie, združujúcej partizánov. Prípravný výbor Zväzu slovenských partizánov sa utvoril v apríli 1945 v Košiciach. Reprezentovali ho Karol Šmidke, Igor Daxner, Samuel Falťan a Jaroslav Šolc, všetci členovia KSS. Dátum definitívneho zrodu tejto organizácie sa kladie na 21. júl 1945, ked sa v Bratislave uskutočnila celoslovenská konferencia zástupcov partizánov, ktorá dala Zväzu slovenských partizánov definitívny organizačný rámec. Spojitosť Zväzu s vedením KSS vyjadrovala osoba K. Šmidkeho. Šmidke bol predsedom Zväzu slovenských partizánov a súčasne predsedom KSS a predsedom Zboru povereníkov. V auguste roku 1945 ho síce vo funkcii predsedu KSS nahradil Viliam Široký, avšak ostal členom ÚV KSS. KSS sa vyhlasovala za stranu, ktorá najlepšie rozumie partizánom a dokáže presadiť ich záujmy. Radikálny a autoritársky element, akým bývalí partizáni nepochybne boli, velrrú lahko podľahol lacnej komunistickej propagande. Kedykoľvek potrebovala KSS "hlas odbojárov", bol naporúdzi Zväz slovenských partizánov, ktorý veľmi vďačne prijímal úlohu bojovníka za "očistu" slovenskej politickej a hospodárskej sféry.

Bývalí partizáni zohrali významnú úlohu v predvolebnej kampani na jar roku 1946. Ich počínanie by sme mohli výstižne nazvať demonštráciou surovej sily. Dňa 24. apríla 1946 pochodoval Bratislavou pod vlajúcimi červenými zástavami sprievod partizánov, vracajúcich sa z celoštátneho zjazdu partizánskych organizácií v Prahe. Členovia sprievodu inzultovali viacerých okoloidúcich občanov, pretože nevzdali česť červenej zástave. Na nádvorí budov}' SNR prehovoril k zhromaždeným G. Husák, K. Šmidke a L. Holdoš. Partizánom nikto nedokázal účinne zabrániť v tom, aby na budove nevyvesili červenú zástavu. Táto v mnohom symbolická udalosť akoby predznamenala ďalší vývoj udalostí na Slovensku.23 Známe sxi aj udalosti z 19. mája 1946 v Žiline, keď partizáni ozbrojení strelnými zbraňami a ručnými granátmi násilne ukončili veľkú manifestáciu DS (Demokratickej strany). Podobné výtržnosti sa stali vo viacerých slovenských mestách. Po parlamentných voľbách roku 1946 sa Zväz slovenských partizánov najaktívnejšie zasadzoval za popravu bývalého prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisu. Plnil tak scenár vedenia KSČ a KSS, ktoré dúfalo, že Tisová poprava vyvolá rozkol vo víťaznej DS.

Vo Zväze slovenských partizánov však existovala malá skupina partizánov čoraz dôraznejšie odmietajúca závislosť svojej organizácie od KSS. Patrili k nej najmä partizáni z brigády M. R. Štefánika – V. Žingor, B. Buocik, V. Jeršov, Š. Vážny, S. Bibza, E. Strek, E. Dubovitz, E. Kohútik, I. Trnovský, M. Gráč, E. Thomka a iní. Menovaní prijali v polovici marca 1947 spoločnú rezolúciu, v ktorej žiadali, aby "Ústredný sekretariát Zväzu slovenských partizánov v Bratislave pridržiaval sa prísne § 2 stanov, kde sa hovorí, že Zväz slovenských partizánov je spolok nadstranícky a svojím budúcim počínaním dokázal celej slovenskej verejnosti, že v zmysle spomenutého paragrafu nie sme vo vleku jednej politickej strany. Práve s takou rozhodnosťou žiadame, aby zväzový časopis Partizán okamžite zmenil jednostranný myšlienkový smer... žiadame, aby všetci partizáni – defraudanti, zlodeji národného majetku a škodcovia dobrého mena slovenského partizána, boli čo najprísnejšie potrestaní."24 Kritické a úprimne myslené slová do vlastných radov nenašli vo Zväze slovenských partizánov širší ohlas. Preto sa V. Žingor vzdal funkcie úradujúceho predsedu tejto organizácie a koncom júna roku 1947 vystúpil aj z KSS.

Po odchode "žingorovcov" zapojila KSS Zväz slovenských partizánov do plnenia ďalších straníckych úloh. Partizáni, povolaní na 20. septembra 1947 do Bratislavy, na celoslovenskú konferenciu odbojových zväzov, požadovali ultimatívnou formou urýchlenú "očistu" slovenského verejného života od "nespoľahlivých elementov s ľudáckou minulosťou". Nie je náhodné, že 7. odbor Povereníctva vnútra vydal šesť dní pred konaním tejto veľkej akcie odbojárov úradnú správu o odhalení "protištátneho sprisahania" na Slovensku. Na túto akciu, vypracovanú a inscenovanú Štátnou bezpečnosťou, sa chronologicky podľa vopred pripraveného scenára začali navrstvovať rôzne "spontánne" podujatia. Ich cieľom bolo vyvolať na Slovensku politickú krízu a, ako sa vyjadril G. Husák, "pozmeniť celú politickú štruktúru na Slovensku". V praxi to znamenalo retušovanie volebného víťazstva DS v máji roku 1946.

Dňa 20. septembra 1947 generálny tajomník Zväzu slovenských partizánov S. Falťan nastolil ďalšie ultimatívne požiadavky – ak sa na druhý deň nezídu zástupcovia Slovenského Národného frontu a nebudú rokovať o požiadavkách partizánov, najmä o členstve ich Zväzu v tejto inštitúcii, ostanú v Bratislave a svoje si vynútia. Na zasadnutí Slovenského Národného frontu dňa 22. septembra 1947 sa S. Falťan spýtal povereníka vnútra M. Ferjenčíka, či majú na novo–odhalenom protištátnom sprisahaní účasť aj niektorí poslanci Národného zhromaždenia. Povereník vnútra odmietol odpovedať, avšak v orgáne Zväzu slovenských partizánov "Partizán" a v komunistami kontrolovanej "Obrane ľudu" sa objavili mená Jána Kempného a Miloša Bugára. Na manifestácii odbojových zväzov dňa 22. septembra 1947 v Bratislave K. Smidke a I. Daxner rovnako hovorili o "spiklencoch s poslaneckými legitimáciami". Asi 440 horlivejších odbojárov z radov bývalých partizánov demonštrovalo ďalej pod vedením istého Michala Šagáta pred budovou SNR. Piatim z nich, medzi nimi aj Jozefovi Štaudingerovi, zodpovednému redaktorovi komunistami kontrolovaného "Hlasu oslobodených" (počas povstania známeho ako krutého veliteľa povstaleckého zaisťovacieho tábora v SI. Ľupči), sa podarilo násilne vniknúť do budovy, kde hľadali predsedu SNR Jozefa Lettricha. Najvýbojnejšia bola bývalá partizánka Alžbeta Martin–čičová zo Skalice, trikrát trestaná prostitútka.25

Organizovaní slovenskí partizáni aktívne pomohli uskutočniť aj komunistický štátny prevrat vo februári 1948. Na uchopenie moci a stretnutie s "reakciou" sa dokázateľne pripravovali už od skončenia vojny. V rozpore s nariadením SNR č. 41/1946 Zb. a č. 31/1947 Zb. o platnosti predpisov o brannej pohotovosti štátu, zhromažďovali členovia bývalých partizánskych skupín väčšie množstvá strelných zbraní a výbušnín. Niektoré sklady zbraní sa neudržali v tajnosti a iba s veľkými ťažkosťami sa ich kompetentným orgánom podarilo likvidovať. Napríklad vojenská razia s účasťou uniformovaných členov NB v Závadke nad Hronom (správa obce bola v rukách komunistov) začiatkom roka 1946 mala jedineč–ný úspech. Zabavených bolo 18 vojenských pušiek, 1 ťažký guľomet, 2 debničky dynamitu, väčšie množstvo ručných granátov, mín a streliva. Príslušné orgány zaistili 20 občanov. Členov NB, ktorí sa zúčastnili tejto akcie, jednoducho suspendoval i, čo svedčí o vplyve komunistických štruktúr v bezpečnosti. V ďalšej komunistami spravovanej obci, Liptovskej Lúžnej, zabavila NB 100 pušiek, 4 samopaly a množstvo ručných granátov. Zaručený úspech podobných razií v okrese Brezno znemožnil okresný sekretariát KSS v Brezne, ktorý na pripravované akcie vopred upozornil miestne organizácie KSS, a tak získali dotyčné osoby dosť času zbrane dôkladnejšie ukryť.26

Spoluprácu bývalých partizánov so štátnobezpečnostnými orgánmi pri nelegálnom ukrývaní zbraní dokazuje prípad V. Žingora a ďalších členov brigády M. R. Štefánika. Okresný veliteľ neuniformovanej NB II v Turčianskom Sv. Martine Emil Kováčik spolu s ďalším pracovníkom tohto veliteľstva Jozefom Dane–kom (obaja členovia KSS), vyhľadali v novembri 1945 predsedu okresnej pobočky Zväzu slovenských partizánov v Turčianskom Sv. Martine Vladimíra Jeršova a navrhli mu, že vrátia partizánom zbrane, uskladnené na okresnom veliteľstve NB II, ktoré sa malo rušiť. Jeršov sa o veci poradil s Žingorom a po získaní jeho súhlasu došlo k tajnému prenosu zbraní do úkrytu k Jozefovi Kubíkoví do Trebostova (okres Turčiansky Sv. Martin). Išlo o 11 ľahkých guľometov s tromi debničkami pásových nábojov. Je zaujímavé vypočuť si, čo partizánov motivovalo k tomu, aby sa opäť vyzbrojili. V. Jeršov vysvetľoval svoje konanie tým, že "... partizáni boli urazení, že ich po príchode z hôr ihned odzbrojili... všetci partizáni cítili, že nadobudnúť autoritu môžu len vtedy, keď budú ozbrojení."27 VI. Žingor myslel rovnako: "Išlo o reakciu nepriateľských živlov voči partizánom a stála tu obava, že bude treba zo strany partizánov voči tomuto nepriateľskému živlu zakročiť so zbraňou v ruke."28 Ked došlo na jar roku 1947 k otvorenej roztržke V. Žingora so Zväzom slovenských partizánov a vedením KSS, chceli partizáni z brigády M. R. Štefánika svoje zbrane vrátiť. Preto začali o tejto veci rokovať s veliteľom vojenskej posádky v Turčianskom Sv. Martine majorom Cyrilom Kuchtom. Kuchta však prevzatie zbraní pod rôznymi zámienkami odďaľoval. Štátna bezpečnosť ich "objavila" na základe udania až 21. marca 1948. Príslušník Štátnej bezpečnosti Tomašovič, vychádzajúc z udania, telegraficky ešte v ten istý deň oznámil prednostovi Zemskej úradovne Štátnej bezpečnosti v Bratislave Jozefovi ľlčíkovi: "Môj predbežný dojem je, že ukrytie zbraní organizoval Žingor po známom odchode zo Zväzu slovenských partizánov."29 Po vyšetrovaní sa v záverečnom hlásení zo dňa 23. marca 1948 hovorí, že "... uschované zbrane nemali slúžiť žiadnej akcii namierenej proti republike a demokratickému zriadeniu, ale naopak boli schované pred úradnými miestami, ktoré v tom čase neboli dostatočnou zárukou ľudovodemokratického vývoja."30 Žingorovi sa tentoraz ešte podarilo ubrániť, avšak celý prípad naznačoval, že je pre isté kruhy nepohodlný.

Bývalí partizáni neboli odkázaní spoliehať sa iba na nelegálnu držbu zbraní. Na návrh ministra vnútra a povereníka vnútra odhlasovala vláda na svojich zasadnutiach dňa 27. augusta a 16. septembra 1947 vyzbrojenie partizánov a ich nasadenie proti benderovcom. Protibenderovská akcia sa vyznačovala neadekvátne vysokým počtom zúčastnených špeciálnych jednotiek ZNB, česko–slovenskej armády a partizánov v porovnaní s nízkym počtom zle vyzbrojených benderovcov. Z toho vyplýva, že vyzbrojenie bývalých partizánov a koncentrácia pohotovostných útvarov ZNB na Slovensku sledovala aj iný cieľ – v čase jesennej politickej krízy dostať Slovensko úplne mocensky pod kontrolu. Hromadné nasadenie proti benderovcom znamenalo dôležitú praktickú prípravu pre komunistický štátny prevrat vo februári 1948.

Dňa 21. februára 1948, teda v čase, keď G. Husák protiprávne odvolal z úradu povereníkov za DS, zišli sa v Bratislave tajomníci okresných pobočiek Zväzu slovenských partizánov. Pri Ústrednom sekretariáte Zväzu slovenských partizánov v Bratislave sa utvoril "Hlavný štáb" pod vedením S. Falťana. Jeho ďalšími členmi boli F. Hagara, F. Mišeje, V. Zalman, Š. Drocár a J. Špitzer. "Hlavný štáb" vyhlásil dňa 23. februára 1948 mobilizáciu bývalých partizánov. Pri okresných pobočkách Zväzu slovenských partizánov sa utvorili pohotovostné čaty a roty, ktoré Povereníctvo vnútra podlá inštrukcií Ministerstva vnútra použilo ako pomocné sily komunistami ovládaných oddielov bezpečnosti, najdôležitejších realizátorov februárového prevratu. Ešte v ten istý deň bolo v Bratislave k dispozícii 365 bývalých partizánov. Na celom Slovensku stálo v pohotovosti 3600 bývalých partizánov.31

Kto z hrdinov augustového povstania roku 1944, najmä z partizánov, mal ešte odvahu, vôľu a presvedčenie brániť slobodu, demokraciu, ľudskosť a humanitu? Keby boli tieto hodnoty skutočne nosnými ideami augustového povstania roku 1944, iste by sa našlo viacero tých, ktorí by aspoň formálne nesúhlasili s ich potláčaním a postavili by sa proti komunistickému prevratu vo februári 1948. V skutočnosti to boli práve oni, ktorí pomohli privolať čas neslobody, čas strachu a lámania charakterov, čas bezmocnosti, čas, keď sa čas zastavil.


POZNÁMKY

1    Bližšie o činnosti partizánskeho oddielu "Za vlasť" pozri: Dimin, D. Společné v boji. Mladá fronta –Novosti, Praha 1977,94 s.
2    Pozri: Škarpichová, A.: Kto prežil – mlčal. In: Práca, 8. 6.1991, s. 5.
3    ŠOKAŽilina, fond: ONV Žilina – administratívne odd., číslo spisu 1017247, kartón č. 256. Išlo o 100 kg cukru a 100 kg múky.
4    Rekonštrukcia udalostí z 13. mája 1945 v Divine vychádza zo správy stanice NB I v Žiline zo dňa 17. mája 1945, zo správy Okresného veliteľstva NB I v Žiline zo dňa 19. mája 1945 a zo zápisníc, spísaných s občanmi obce Divina dňa 15. mája 1945. Všetky dokumenty sú uložené v ŠOKA Žilina, fond: ONV Žilina – prezidiálne spisy, kartón č. 67.
5    P. Hrivík sa pridal k partizánskemu oddielu "Za vlasť" ako prvý obyvateľ Dlhého Poľa. Roku 1942 dezertoval zo slovenskej armády. V čase vypuknutia augustového povstania roku 1944 viedol "revolučný národný výbor" v Dlhom Poli. V oddieli "Za vlasť" vykonával spravodajskú službu.
6    ŠOKA Žilina, fond: ONV Žilina – administratívne odd., číslo spisu 1017247, kartón č. 256.
7    Tamže, výpoved Ludvíka Kurečku.
8    ŠOKA Žilina, fond: ONV Žilina – prezidiálne spisy, číslo spisu 140748 zo dňa 14.9.1948, kartón č. 67.
9    Zoznam mŕtvych a ťažko zranených obyvateľov Diviny pozri: tamže, spis číslo 1022–1/1945 zo dňa 17. 5.1945 a č. 4645 zo dňa 19. 5.1945. V týchto dokumentoch sú niektoré mená skomolené.
10    Š. Polka bol vyučený zvárač. Počas prvej Slovenskej republiky ho odsúdil poľný vojenský súd 2 pešej divízie za krádež na 9 mesiacov väzenia. Citovanú výpoved S. Polku pozri: ŠOKA Žilina, fond: ONV Žilina – administratívne odd., spis číslo 1017247, kartón č. 256.
11    ŠOKA Žilina, fond: ONV Žilina – administratívne odd., spis č. 1017247, kartón č. 256. Výpoved J. Veveričíka.
Tamže, výpoved E. Langa. Tamže, výpoved L. Pustéjovského. 15 Tamže, výpoved L. Kurečku. Tamže, výpoved Š. Polku. Tamže, výpoved E. Langa.
Okrem J. Kováčika a E. Langa patrili do tejto skupiny Vladimír Čuboň, lán Boško–Pagáč, Pavol Mravec, Rudolf Rešla a Ladislav Ďuračik. Okrem týchto slovenských partizánov sa na akciách skupiny zúčastňovali aj dvaja bývalí partizáni ruskej národnosti. Tlupa ohrozovala životy týchto občanov židovského vierovyznania: Karola Schlessingera z Kotešovej, Ing. Eugena Grossa z Bytče
a Huga Frankla–Horského, majiteľa parnej píly v Turzovke. S pomocou armády ju zlikvidovali v októbri 1946. J. Kováčik bol odsúdený Krajským súdom v Trenčíne na 1 rok a 1 mesiac väzenia, E. Langovi vymeral súd rovnaký trest. Dvom ruským partizánom sa podarilo za záhadných okolností vyhnúť zaisteniu. J. Kováčik vo svojich výpovediach pred vyšetrujúcim sudcom tvrdil, že smernice na organizovanie protižidovského hnutia dostal od partizánov z Bratislavy (v Bratislave sídlil Zväz slovenských partizánov). Bližšie pozri: ŠOBA Bytča, fond: Krajský súd v Trenčíne, inv. č. 114,1946, spis číslo TK 50Z/46: Prehlad spisov o trestnej veci proti Jánovi Kováčikovi a spol. SNA Bratislava, fond: Povereníctvo spravodlivosti, kartón č. 455. Spis č. Ší 334246–68. Rozsudok.
18    Osobné svedectvá o torn pozri: Návraty –bulletin Slovenskej asociácie násilne odvlečených č.l, 1991 a č.2. 1992.
19    Archívy a dobová tlač ukrývajú svedectvá o stovkách prípadov – trestných činov, ktorých sa dopustili bývalí partizáni. Uveďme aspoň niektoré z nich; spáchané v rokoch 1945 a 1946. jozef Behúň, bezpečnostný referent a predseda pobočky Zväzu slovenských partizánov v Humennom bil zaistených, vykrádal im byty, dopustil sa znásilnenia zaistenej. Karol Baroš, pracovník 6. odboru Povereníctva vnútra a nositeľ sovietskeho partizánskeho vyznamenia zabil pri výsluchu v Topoľčanoch zaisteného Tibora Benkoviča. Bývalý partizán Ján Škultéty zavraždil z politických motívov Michala Škultétvho v Radiši. Imrich Marišinec, úradník Zväzu slovenských partizánov v Bratislave spolu s bývalými partizánmi Júliusom Račanským, Júliusom Legénym a Ladislavom Šujanským niekoľkokrát vyrabovali byt Anny Veselej v Bratislave a nelegálne držanými zbraňami sa vyhrážali jej a jej deťom zastrelením. Predseda okresnej pobočky Zväzu slovenských partizánov v Gelnici Óldrich Neuwirth sa spolu s bývalým partizánom Kyselom z Margecian dopustili dvojnásobného ublíženia na zdraví. Ján Buban, predseda odbočky Zväzu slovenských partizánov v Michalovciach sa dopustil krádeží, bral úplatky a neoprávnene nosil zbraň. Bývalý partizán František Majerský musel byť vylúčený zoslužieb 6. odboru Povereníctva vnútra pre opilstvo. Bývalý partizán Alexander Mitterpach neoprávnene obsadil cudzí byt v Bratislave.
20    Dnešek, r. 2., č. 14,3.7.1947, s. 209–210. Sbírka zákonu a naŕízení republiky Československé, částka 16, r. 1946. Zákon č. 34 zo 14. 2. 1946. Praha 1946.
21    Sbírka zákonu a naŕízení republiky Československé, částka 16, zákon č. 34 zo 14.2.1946, r. 1946. Praha 1946.
22    Pozri napríklad zásadný článok o bezpečnosti na Slovensku v denníku Čas, r. 3, č 104,8. 5.1946, s. 2. Personálnu štruktúru a politické rozvrstvenie v bezpečnosti na Slovensku ovplyvnilo zriaďovanie očisťovacích komisií. Predsedom každej z piatich takýchto komisií, ktoré vznikli na pokyn povereníka vnútra v júni 1946, bol vždy zástupca 6. odboru Povereníctva vnútra (Štátnej bezpečnosti). Pozri: SNA Bratislava, fond: Povereníctvo vnútra – prez., kartón č. 36.
23    Čas, r. 3, č. 95, 26. 4. 1946, s. 1.
24    Čas, r. 4, č. 66, 20. 3. 1947, s. 2.
25    Čas, r. 4, č. 222, 28. 9.1947, s. 1.
26    Tlač SNR. Stenografický zápis o priebehu 9. zasadnutia pléna SNR, konaného dňa 27. a 28. 6. 1947 v Bratislave. Reč Júliusa Kukliša, s. 29. Pozri aj: Čas, r. 3, č. 97, 28. 4.1946, s. 2.
27    SNA Bratislava, fond: Povereníctvo vnútra – sprav., kartón č. 15. Zápisnica, spísaná s V. Jeršovom dňa 22. 3.1948.
28    Tamže. Zápisnica, spísaná s V. Zingorom dňa 22. 3. 1948.
29    Tamže. Telegram OSB Žilina 292 zo dňa 21. 3.1948.
30    Tamže. Spis č. 199 dôv/1948 zo dňa 23. 3. 1948.
31    Uvedené počty partizánov pozri: Dejiny Slovenska VM945–1960. Veda, Bratislava 1988, s. 185. Encyklopédia Slovenska, zv. 6. Heslo: Zväz slovenských partizánov. Veda, Bratislava 1982, s. 611.