Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

V súvislosti s celkovým vývojom vojenskej situácie najmä na východnom fronte spela situácia na Slovensku v roku 1944 k tragickému vyústeniu. Slovenskej vláde sa nepodarilo dostať Slovenskú republiku z nemeckej záujmovej sféry a orientáciou na spojencov zabezpečiť po skončení vojny slovenskú štátnosť. Snahy uchovať štátnu nezávislosť Slovenskej republiky veľmi pozorne sledoval Beneš a jeho okolie, ako aj jeho pomáhači na Slovensku, ktorí ich dokázali nie najčistejším spôsobom u spojencov diskreditovať. A to aj za cenu zásadných ústupkov komunistickej totalite. Priblíženie sa Červenej armády k hraniciam Slovenskej republiky v nebývalej miere zaktivizovalo na Slovensku rôzne konjunkturalistické skupiny a skupinky etnických, ako i etatistických čecho–slovakistov. Rozdiel medzi nimi bol iba v tom, že etnickí čechoslovakisti zásadne odmietali akceptovať existenciu slovenského národa, etatistickí čechoslovakisti navonok ho akceptovali. Spájala ich platforma jednotnej a nedeliteľnej Československej republiky, i keď mali rôzne názory na jej vnútroštátne usporiadania: od unitárneho, cez autonómne, spolkové až po federatívne poňatie. Ich reprezentanti sa grupovali najmä z bývalých "štátotvorných" strán za prvej Č–SR, komunistov a sociálnych demokratov nevynímajúc. Politicky najorganizovanejšou protištátnou silou, ktorá v období jestvovania Slovenskej republiky stála na pozíciách etatistického čechoslovakizmu, bola Komunistická strana Slovenska. Aj keď túto otázku musíme posudzovať veľmi pragmaticky. Komunistom nerobilo nijaký problém presadzovať aj koncepciu samostatného Slovenska, alebo jeho spojenie s hociktorým iným štátom. Ich základným cieľom bolo získať za každú cenu politickú moc, a otázka slovenskej štátnosti mala v tomto ich mocenskom zápase len podradnú úlohu.

Celková činnosť a aktivita komunistického hnutia na Slovensku postupovala najmä na základe vonkajších podnetov vychádzajúcich z prostredia moskovskej emigrácie. Moskovské vedenie KSČ vo svojej politike v princípe vychádzalo z priorít zahraničnej politiky ZSSR.

Už začiatkom marca 1944 nástojčivo upozorňoval K. Gottwald z Moskvy slovenských komunistov, že nová vojensko–strategická situácia stavia na program dňa otázku ozbrojeného vystúpenia proti nemeckej brannej moci. Naliehavo žiadal vedenie KSS o základné informácie zo Slovenska, súčasťou plánov komunistov na ozbrojené protištátne vystúpenie bolo aj jeho využitie na dosiahnutie svojich politických zámerov. Priblíženie sa Červenej armády k hraniciam Slovenskej republiky zaktivizovalo i sily reprezentujúce Slovensko v snahe udržať i po skončení vojny slovenskú štátnosť ako štátnosť suverénnu a nezávislú. V súvislosti s augustovým protištátnym prevratom je v tomto smere známa aktivita generála Ferdinanda Čatloša. Generál Čatloš, ako minister národnej obrany SR, v snahe vymaniť Slovenskú republiku spod nemeckej záujmovej sféry, počítal s využitím slovenskej armády, ktorá v súčinnosti s Červenou armádou by pomohla upevniť jej suverenitu a súčasne oslobodiť okupované územia hortyovským Maďarskom a hitlerovským Nemeckom. Obdobný proces prebehol 23. 8.1944 v Rumunsku. So súhlasom krála Michala bol namiesto generála Antonesca postavený do čela vlády generál Sanatescu. Rumunsko prešlo na stranu spojencov, vyhlásilo vojnu Nemecku a uchovalo si svoju štátnosť. Generál Čatloš navrhoval, že po dohode so ZSSR v okamihu, keď Červená armáda dosiahne priestor Krakova, nastala by možnosť neočakávaného útoku slovenskej armády proti horthyovskému Maďarsku, čo by umožnilo Červenej armáde rozsiahle vojenské operácie proti Nemcom z oblasti južných a západných hraníc Slovenska. Na Slovensku by bola nastolená vojenská diktatúra, bolo by zrušené formálne vypovedanie vojny ZSSR a spojencom, ktoré v konečnom dôsledku nemalo právnu platnosť. Vyhlásenie vojny horthyovskému Maďarsku by sa na Slovensku vo všeobecnosti veľmi pozitívne akceptovalo. Slovenská národná rada po oboznámení sa s plánom gen. F. Čatloša na vojenské vystúpenie na Slovensku, prijala jeho vojenský plán, ktorý jej prišiel veľmi vhod. V podstate Čatloš je autorom tzv. povstaleckého plánu na využitie slovenskej armády na protinemecké vystúpenie a oslobodenie južného Slovenska. Politickú stránku Čatlošovho plánu, t. j. udržať suverénnu slovenskú štátnosť, SNR z pochopiteľných dôvodov zásadne odmietla. A práve túto stránku Čatlošovho plánu zneužili predstavitelia SNR na diskreditáciu Čatloša pred spojencami, pričom neváhali využiť v tomto smere ani Beneša a jeho okolie. Vinou predstaviteľov SNR došlo k časovému zdržaniu Čatlošovho plánu, ktorý v písomnej podobe adresoval predstaviteľom Červenej armády už 1. augusta 1944. Ako uvádza vo svojich spomienkach, predstavitelia SNR zámerne predlžovali čas potrebný na odoslanie jeho memoranda do ZSSR. Bez jeho vedomia ho študovali a analyzovali. Intenzívne uvažovali ako ho odstaviť a ako celý jeho plán využiť vo svoj prospech. O ich vierolomnom prístupe k celej veci svedčí i fakt, že Čatlošovo memorandum sa dostalo skôr do Londýna k Benešovi ako do Moskvy, kam bolo v skutočnosti určené. Hlavným dôvodom, prečo čechoslovakisti v Londýne alebo v SNR sa rozhodli odstaviť gen. Čatloša od ďalšieho diania na Slovensku, bol jeho zásadný postoj k otázke slovenskej štátnosti. Toto svoje stanovisko gen. Čatloš sformuloval takto: "...bol som vytrvalým slovenským nacionalistom, ktorý dospel k presvedčeniu, že na základe reality, ktorá vyplýva z mentality, položenia, ideológie a vyspelostnej úrovne väčšiny nášho ľudu, treba sa pridŕžať zásady samourčovacieho práva a teda trvať na dosiahnutej štátnej samostatnosti..."3 Obdobnú činnosť, smerujúcu k uchovaniu slovenskej štátnosti, vyvíjal aj gen. Augustín Malár a ďalší slovenskí dôstojníci. Niektoré indície nasvedčujú, že do týchto zámerov bol zasvätený aj prezident SR Dr. J. Tiso.

Až po dlhšom čase a niekedy až groteskných situáciách, do ktorých účinne zasahovali Benešovi ľudia na Slovensku, sa podarilo SNR vyslať delegáciu do ZSSR, ktorú viedli Karol Šmidke a Mikuláš Ferjenčík. Ako uvádza vo svojich spomienkach M. Ferjenčík, hneď po prílete na územie ZSSR sa K. Šmidke hlásil u predstaviteľov NKVD pri IV. Ukrajinskom fronte ako agent NKVD so svojím krycím menom a číslom.4 Základnou úlohou delegácie bolo informovať predstaviteľov ZSSR o Čatlošovom memorande a prediskutovať otázku prípravy Protinemeckého vystúpenia na Slovensku. I keď oba základné smery zastúpené v SNR, komunisti a tzv. občiansky smer, vehementne odmietali koncepciu nezávislej slovenskej štátnosti, komunisti reprezentovaní Šmidkem sa predsa len poistili. Predstavitelia V. ÚV KSS (Šmidke, Husák, Novomeský) vypracovali v lete 1944 materiál nesúci názov Správa o vývoji situácie na Slovensku po 6.10.1938, ktorý si Šmidke vzal pre istotu so sebou do Moskvy. O tomto materiáli nebola informovaná SNR a nemali o ňom ani len zdanie radoví komunisti. Materiál, bez ohľadu na názor národa, mohol negatívne predurčiť jeho další osud. Vedúce trio v KSS totiž s plnou vážnosťou nastolilo otázku pripojenia Slovenskej republiky k ZSSR, a pokým by vraj mala zotrvať v rámci Česko–Slovenska, tak ako federatívna socialistická republika. Zámerne a cieľavedome sa snažili dezinformovať Moskvu a vyprovokovať ju k avanturistickej akcii. Že pri tom hazardovali s osudom slovenského národa, to im bolo ľahostajné. Podľa ich názoru, keby v Slovenskej republike bolo v tomto čase vypísané referendum, tak vraj 70 percent Slovákov by hlasovalo za pripojenie Slovenska k ZSSR, 20 percent by bolo za novú Č–SR. Ostatných 10 % obyvateľov Slovenska je vraj v strachu zmätených. Podľa ich vízie sa už vraj každý na Slovensku učí po rusky, je ťažko dešifrovať, čo si od tejto podvodníckej akcie sľubovali Husák, Šmidke alebo Novomeský. Azda sa už videli na čele novej sovietskej gubernie. Platí to najmä o Husákovi, o ktorom bolo známe, že ako politický hazardér, bol chorobne posadnutý túžbou po moci, a preto sa vždy snažil byť pápežskejší ako pápež.

Moskovské rokovania delegácie SNR prebiehali v druhej polovici augusta najprv s predstaviteľmi ZSSR a potom so zástupcami českého odboja. Na porade u veľvyslanca Č–SR v ZSSR Z. Fierlingera, ktorá sa konala v Moskve 27. 8. 1944, K. Šmidke informoval o situácii na Slovensku a najmä o SNR, o ktorej tu – podobne ako doma – nikto nič nevedel. Rokovanie sa nieslo vo veľmi nervóznej atmosfére. Nikto v skutočnosti nevedel, čo sa deje na Slovensku, a vo všeobecnosti sa očakával vpád nemeckých vojsk. Z. Fierlinger informoval prítomných, že v Slovenskej republike bol vyhlásený výnimočný stav a že bratislavský vysielač hlásil, že prezident Slovenskej republiky Dr. J. Tiso bol zabitý. Gen. Heliodor Pika podal informáciu, že 25. augusta SNR oznámila, že v priebehu niekoľkých dní očakávajú obsadenie Slovenska nemeckými vojskami. Predstavitelia SNR sa ho vo svojej bezmocnosti pýtali, čo majú robiť. Odpovedal im, že musia sa postaviť na odpor, stiahnuť sa na stredné Slovensko a brániť sa. Podľa názoru K. Šmidkeho sa Slovensko môže brániť nemeckým vojskám len 4–5 týždňov.

V súvislosti s Čatlošovým memorandom K. Šmidke uviedol, že F. Čatloš žiada, aby vláda ZSSR rokovala priamo s ním alebo s vládou Slovenskej republiky .No Šmidke všetkých mimoriadne horlivo ubezpečoval, že SNR to rozhodne odmieta, pretože za reprezentanta slovenského národa sa už pasovala ona. Ako zaujímavosť Šmidke uviedol, že podľa vyjadrenia gen. Čatloša o jeho akcii je informovaný aj prezident Slovenskej republiky Dr. J. Tiso. Pozornosť si v tejto súvislosti zaslúži i názor SNR na štátoprávne usporiadanie v Československu tak, ako ho interpretoval K. Šmidke. Podľa jeho slov vedľa autonómie českých krajín by bola autonómia slovenská a podkarpatsko–ukrajinská. Zatiaľ, čo česká autonómia by mala administratívno–politickú povahu, slovenská a podkarpatsko–ukrajinská autonómia by mala národno–politickú povahu.5 Bol to typický asymetrický model štátoprávneho usporiadania, dobre známy najmä z obdobia budovania socializmu, keď Šmidke a jeho štátostrana sa mohli nehatene prejaviť v plnom rozsahu. Je len prirodzené,že takáto podoba slovenskej "štátnosti" narazila na Slovensku na zásadný odpor.

Počas moskovských rokovaní zasiahla do diania v Slovenskej republike nemecká armáda. Jedným z dôvodov bola fyzická likvidácia nemeckej diplomatickej misie vracajúcej sa z Rumunska do Nemecka . Napriek všetkým medzinárodným dohodám a konvenciám boli nemeckí diplomati, v sprievode ktorých boli aj ženy a deti, barbarským spôsobom zavraždení na nádvorí kasární v Turčianskom Svätom Martine. Moskovský rozhlas vo svojej prvej reakcii na obsadzovanie Slovenska nemeckými vojskami vyzval slovenský národ do "povstania". Z Moskvy teda vyšiel základný impulz pre protištátny puč. V tejto výzve sa priamo obrátil na slovenskú armádu a partizánov, aby pod vedením národných výborov jednotne vystúpili proti nemeckým vojskám.6 Tzv. Slobodný slovenský vysielač začal z Banskej Bystrice vysielať až na poludnie 30. augusta 1944. Štátna rada v Londýne sa o puči na Slovensku dozvedela až počas svojho rokovania 30. 8.1944. Hubert Ripka v snahe udržať autoritu vlády tajuplne upokojoval zaskočených členov Štátnej rady, že česko–slovenská vláda v Londýne pripravila celé ozbrojené vystúpenie.7 Ako však ukázal ďalší vývoj, nikto nevedel, čo sa vlastne na Slovensku deje. Podobná situácia bola i na Slovensku. SNR ako "predstaviteľka" slovenského národa záhadne mlčala. Udalosti nadobúdali rýchly a chaotický spád. Bezradný P. A. Veličko, veliteľ partizánskej skupiny vysadenej v lete 1944 do oblasti Liptovskej Osady, hlásil Ústrednému štábu partizanského hnutia v Kyjeve, že na Slovensku bola vyhlásená mobilizácia, ale nie je mu známe, kto ju organizuje.8

Slovenská národná rada, ktorú tvorili niekoľkí ľudia, prehovorila "v mene" slovenského národa až po príchode G. Husáka do Banskej Bystrice 1. septembra 1944. V Deklarácii SNR, ktorá vypracoval G. Husák, sa ostro postavila proti "samozvancom", ktorí chceli hovoriť v mene národa, a len on a jeho skupina ako jedine oprávnení si vyárendovali právo hovoriť v jeho mene. Súčasne SNR vyhlásila, že dňom 1. 9.1944 preberá na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc a bude ju vykonávať dovtedy, pokým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí svojich legitímnych zástupcov. Týmto uzurpovaním moci bol položený základ spoločenskému systému, ktorý 45 rokov negatívne poznamenal osud nášho národa. Rozdelil ho na dve antagonistické časti. Zapríčinil stratu zvrchovanosti slovenského národa na Slovensku, ako aj úplnú stratu vlastnej štátnosti.

Celkovo možno povedať, že protištátny prevrat tak ako za všeobecného zmätku a chaosu vznikol, tak bol aj ukončený. Nikto nevedel, kde kto je, každý si zachraňoval kožu, ako len vedel. Rozhodujúci podiel na demoralizácii slovenských vojakov malo predovšetkým tzv. povstalecké vojenské vedenie.

Jána Goliana a Rudolfa Viesta zajali nemecké jednotky v civilnom oblečení ukrytých v seníku. V partizánskych oddieloch riadených zo ZSSR mala rozhodujúci vplyv komunistická strana, ktorá sa v tejto situácii cítila byť na koni a jednoducho prestala rešpektovať svojich bývalých "spojencov" z povstania. KSS sa začala orientovať na boľševickú revolúciu a nastolenie diktatúry proletariátu. Právom očakávala v tomto smere účinnú pomoc Červenej armády. V tejto súvislosti je zaujímavý rozbor príčin neúspechu tzv. povstania Komunistickou stranou Slovenska z prelomu rokov 1944–45. V materiáli Aby bolo jasno ... sa uvádza: Jedna z príčin neúspechu slovenského povstania bola nejasnosť v otázke formy budúceho štátneho systému. Hovorilo sa síce o ľudovej Česko–Slovenskej republike, ale bližšie jej vnútorná náplň nebola naznačená. Česko–slovenská vláda v Londýne sa vyjadrovala dosť hmlisto, aspoň pokiaľ sa týka postavenia Slovákov v budúcom štáte. Každý mal o budúcom Česko–Slovensku iné predstavy. Túto nejasnosť nerozptýlili ani prejavy Slovenskej národnej rady, ani prejavy delegátov česko–slovenskej vlády v Londýne, ktorí navštívili Banskú Bystricu počas povstania. Otázka budúceho štátneho zriadenia sa odkladala na povojnové časy s odôvodnením, že lud rozhodne o ňom v slobodných voľbách. Odsúvanie riešenia tejto otázky podlomilo bojaschopnosť slovenského ľudu. Slovenský vojak, partizán, ako i celá pracujúca trieda Slovenska chcela jasne vedieť za čo bojuje. Slovenský národ bol si vedomý, že boj proti nemeckému a slovenskému fašizmu je potrebný.

Chcel však vedieť ako bude zabezpečená jeho budúcnosť, lebo obnovenie bývalého Česko–Slovenska bolo spojené nie práve najlepšími spomienkami na nevyriešené otázky národnostné a sociálne. Vedúci činitelia slovenského povstania sa vyhýbali jasnej odpovedi, hoci ľud to žiadal pri každej príležitosti. Vznikla z toho neúprimnosť, ktorá otravovala ovzdušie spolupráce v boji proti fašizmu".9 Keď si odmyslíme komunistickú terminológiu, z tohto dobového dokumentu jednoznačne vyplýva, že slovenský národ nesúhlasil so SNR, keď sa v jeho mene zriekala štátnej nezávislosti. Na druhej strane, i v Komunistickej strane boli zásadné výhrady k politike vedenia KSS. V snahe zachrániť si vlastnú tvár, čoskoro sa začalo "povstalecké" vedenie vzájomne obviňovať. Vznikla situácia, že každý obviňoval každého. A najjednoduchšie bolo vyhovárať sa na tých, ktorí pokus o štátny prevrat neprežili. G. Husák očakávajúc kritiku zo strany partizánov, zvolil si taktiku útoku. V rozsiahlej správe určenej K. Gottwaldovi realisticky vykreslil partizánov ako bandy zlodejov a teroristov. Ako píše, tábory partizánov boli často "brlohmi ožranstva a prostitúcie". Nálada obyvateľstva sa obracala proti partizánom. Veľmi kriticky sa vyjadril najmä o Prvej Stalinovej partizánskej brigáde, ktorej velil A. S. jegorov. Ako Husák píše, stali sa prípady, že obyvateľstvo išlo žiadať Nemcov, aby prišli a skoncovali s terorom partizánov.10 Touto ostrou kritikou chcel Husák zakryť aj vlastné prehmaty. Udalosť, ktorá koncom roka 1944 v značnej miere ovplyvnila spoločenskú atmosféru v Slovenskej republike, najmä v jej východnej časti, bolo násilné pripojenie bývalej Podkarpatskej Rusi k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. Otázka jej pripojenia k ZSSR bola bez ohľadu na názor tamojšieho rusínskeho národa už dávno dohodnutá medzi Benešom a Stalinom. Beneš si týmto zaviazal Stalina tak v otázke obnovy Č–SR, budovania národného štátu bez nemeckej a maďarskej menšiny, ako aj v otázke povojnového postavenia Slovenska a Slovákov v Česko–Slovensku. To Benešovi umožnilo jednoznačne sa orientovať na výstavbu unitárneho "československého" štátu, pretože týmto padli i medzinárodno–právne záväzky pražskej vlády poskytnúť politickú autonómiu bývalej Podkarpatskej Rusi. A so Slovákmi, ako s výlučne vnútroštátnym problémom Česko–Slovenska, si Beneš už trúfal poradiť.

V súvislosti s anektovaním Podkarpatskej Rusi Sovietskym zväzom však vystrašili Beneša tendencie prejavujúce sa v komunistickom hnutí na Slovensku pripojiť Slovenskú republiku k ZSSR. K týmto náladám malo veľmi blízko vedenie KSS reprezentované K. Šmidkem, G. Husákom a L. Novomeským. Po príchode L. Novomeského z Londýna do Moskvy, v polovici decembra 1944 sa komunistická emigrácia z Čiech a Slovenska, vedená K. Gottwaldom, stretla s J. Dimitrovom. Okrem iného diskutovalo sa i o problematike vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi. Rokovanie inicioval Gottwald hneď po príchode do Moskvy, po tom, ako bol informovaný o situácii na Slovensku a náladách medzi komunistami a ich sympatizantmi o pripojení Slovenskej republiky k ZSSR. J. Dimitrov vyslovil v tejto súvislosti názor, že i pre samotné Slovensko by bolo škodlivé stavať otázku pripojenia k ZSSR. Stratégia v otázke Česko–Slovenska bola už totiž dávno vypracovaná – načo by sa zdržiavali postupným pohltávaním Slovenska a Češka, ked ich môžu zhltnúť naraz. Politika E. Beneša vytvárala k tomu priam ideálne podmienky. Preto J. Dimitrov v rozhovoroch obhajoval spoločný československý štát, ktorý by bol v priateľskom zväzku so ZSSR. V tejto súvislosti doslova povedal: ". ..tento zväzok by sa mohol vyvinúť až do tej miery, aby, ako to kedysi predpokladal Lenin, mohol byť uskutočnený konfederatívny vzťah štátov k ZSSR."11 To znamená, že v komunistickom hnutí sa reálne pripúšťala možnosť pripojenia budúcej Č–SR k ZSSR ako jeho zväzovej republiky. Pokiaľ išlo o vzájomné vzťahy Slovákov a Čechov v povojnovom Česko–Slovensku, J. Dimitrov odporúčal federatívne usporiadanie. To znamenalo likvidáciu slovenskej štátnosti a jej degradáciu na vnútroštátnu, regionálnu úroveň, zbavenie slovenskej štátnosti, jej medzinárodnoprávnej subjektivity. Správnosť zápisu z tejto porady, ktorý urobil Václav Kopecký, sčasti spochybnil v roku 1963 jeden z účastníkov porád Edo Friš, keď tvrdil, že Dimitrov nehovoril o federácii v súvislosti so vzťahom medzi Slovenskom a Českom, ale v súvislosti so zväzkami najmä slovanských národov v procese socialistického vývoja. V porovnaní aj s ostatnými dokumentmi a materiálmi z tohto obdobia však všetko nasvedčuje tomu, že zápis V. Kopeckého je presný. E. Friš sa v období – keď v Česko–Slovensku vrcholil stalino–čechoslovakizmus, ktorému podliehala väčšina českého národa, akceptujúca štátny unitarizmus – konjunkturálne prepožičal na protislovenské ciele.

E. Benešovi a jeho okoliu boli veľmi dobre známe snahy časti slovenských komunistov o pripojení Slovenskej republiky k ZSSR. Aj keď mal Beneš jasné dohody so Stalinom o odovzdaní Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu, napriek tomu udalosti na Podkarpatskej Rusi koncom roku 1944 mu vôbec nepridávali na pokoji,a to predovšetkým v spojitosti so Slovenskom. Otázka vzťahu Slovenska a Češka intenzívne pútala na seba nielen Benešovu pozornosť, československej vlády v Londýne a Štátnej rady, ale aj komunistickej emigrácie v Moskve. Aktuálnou sa stala i v súvislosti s prerokúvaním správy F. Uhlířa z cesty česko–slovenskej vládnej delegácie v ZSSR a v Slovenskej republike v dňoch 22. augusta–4. decembra 1944. Štátna rada v Londýne sa touto správou zaoberala 14. a 20. decembra 1944. Vývoj v Slovenskej republike v súvislosti s anektovaním Podkarpatskej Rusi Sovietskym zväzom na smrť vystrašil londýnskych čecho–slovakistov. Ich pôvodné predstavy o obnovení predmníchovskej C–SR začali veľmi rýchlo strácať pôdu pod nohami. V tejto hysterickej a nervóznej atmosfére, aká sa v Štátnej rade vytvorila koncom roka 1944, sa snažil chopiť iniciatívy jej podpredseda Rudolf Bechyné a zachrániť, čo sa ešte z pozícii čechoslovakizmu zachrániť dalo. Naraz vedel prísť na meno i Slovákom a klasifikoval slovenskú otázku ako jednu z najzákladnejších otázok budúceho národného a štátneho života Č–SR. Protištátne povstanie na Slovensku jednoznačne dokumentovalo, že takzvaná československá vláda v Londýne, Štátna rada ako i Beneš, nemajú v Slovenskej republike nijakú reálnu podporu. Bolo to príliš veľké sústo, ktoré Beneš a jeho okolie nedokázali stráviť. R. Bechyné úplne prepadol bezhlavosti a veľmi ostro napadol Beneša a česko–slovenskú vládu, že doposiaľ neboli schopní vypracovať program o úprave pomerov medzi Slovákmi a Čechmi. Ostro kritizoval i oficiálnu rozhlasovú propagandu adresovanú do Češka a na Slovensko.

Doslova povedal: "To nie sú programy, to sú prejavy od prípadu k prípadu, ktoré sa stále menia, a to, čo sa dnes hovorí, to sa zajtra zase odvolá. Vo vláde panuje zmätok..."12 Bolo to trpké vytriezvenie. Londýnski čechoslovakisti si totiž uvedomovali, že zostali na Slovensku generálmi bez vojska. Jasne si uvedomili, že ho vlastne nikdy nemali. Beneša tento stav bezmocnosti len utvrdil v jeho patologickej nenávisti voči Slovensku a všetkému slovenskému.

R. Bechyné v závere svojho rozsiahleho expozé v Štátnej rade vyzval vládu, aby odstúpila, a aby na jej miesto bola ustanovená nová vláda, ktorá by bola schopná prijať program akceptovateľný aj pre Slovensko a Slovákov. Súčasne vyslovil opodstatnenú myšlienku, ktorá v Londýne bola od počiatku prísne tabu, že E. Berieš pred svojím útekom z Česko–Slovenska v zmysle platných zákonov abdikoval, a teda nemôže oficiálne vystupovať ako ústavný prezident Č–SR. Akokoľvek bolo motivované vystúpenie R. Bechyného, jasne dokumentovalo totálny krach etnického čechoslovakizmu i v jeho hlavnom tábore v zahraničí. Jediné, na čo sa po vystúpení R. Bechyného zmohla v šoku paralyzovaná Štátna rada, že v prijatej rezolúcii sa postavila na stranu Beneša ako "ústavného" prezidenta Č–SR a požiadala Predsedníctvo Štátnej rady, aby to pri zvyčajnej novoročnej návšteve E. Benešovi opatrne oznámila. Vystúpenie R. Bechyného v interpretácii Štátnej rady malo navonok vyznieť ako extravagantná epizóda. Avšak v tejto chvíli si už v Londýne každý uvedomoval, že nanútiť Slovensku čechoslovakizmus v poňatí ústavy z roku 1920 už nebude také jednoduché. Inej cesty – ako zriecť sa etnického čechoslovakizmu (československého národa) a zjednotiť sa na platforme etatistického čechoslovakizmu (jednotná a nedeliteľná česko–slovenská štátnosť), tak ako to ponúkali čechoslovakisti v SNR – jednoducho nebolo.

Po vianočnom rozjímaní a avízovanej novoročnej audiencii zástupcov vlády a Štátnej rady u Beneša prešli jeho verní do tvrdého útoku. Minister zahraničných vecí Ján Masaryk na pôde Štátnej rady 13. januára 1945 odmietol všetky obvinenia R. Bechyného, vyslovené na jej poslednom zasadaní, či už voči Benešovi, vláde alebo jej jednotlivým členom. Za každú cenu sa usiloval vyzdvihnúť autoritu vlády, ktorú vraj má u spojencov. Pritom si dokázal spomenúť len na J. V. Stalina, ktorý podľa jeho slov uviedol, že to bola práve česko–slovenská vláda, ktorá preukázala najväčší politický um a ktorá "veľkým" spojencom robila najmenšie ťažkosti. Avšak nedopovedal, že ten "najväčší politický um" česko–slovenskej vlády v Londýne, dirigovaný nie Štátnou radou, ale Benešom, tlačí Slovákov a Čechov do chomúta komunistickej totality. Na zasadnutí Štátnej rady sa rozprúdila živá diskusia v súvislosti so zrušením tohto orgánu a vytvorením dočasného Národného zhromaždenia a novej vlády. Najväčší problém nastal – čo s tzv. Slovenskou národnou radou. Návrh, ktorý na pléne predložil minister vnútra Juraj Slávik znamenal likvidáciu SNR ako orgánu predstavujúceho v Česko–Slovensku určitú formu autonómie a jej potlačenie na úroveň krajinského národného výboru. To znamená, že Štátna rada odmietla aj asymetrický model autonómie, tak ako ho presadzovala čechoslovakistická SNR, a snažila sa presadiť krajinské (spolkové) usporiadanie Česko–Slovenska. S týmto stanoviskom ministra Slávika súhlasili všetci členovia Štátnej rady. Ďalší samozvaný zástupca Slovenska J. Čaplovič v tejto súvislosti na adresu SNR povedal: "... niet miesto pre iného zákonodarcu." Mimoriadne horlivo mu pritakávala zástupkyňa KSČ v Štátnej rade Annežka Hodinová, ktorá SNR takisto prirovnala ku krajinskému výboru. Súčasne vyslovila veľmi zaujímavú myšlienku, že ako je jej známe, v nijakom zákonnom predpise sa v zahraničí nehovorilo o SNR. To znamená, ako ďalej povedala, že Štátna rada doposiaľ v nijakom dekréte vyslovene neschválila vznik a činnosť SNR. Z toho jej vyšiel záver, že v otázke zákonodarnej moci nie je možná spolupráca so SNR, lebo nie je legálna. Upozornila členov Štátnej rady, že by nebolo taktické, keby sa v tejto súvislosti rozvírila otázka "ustanovenia SNR". Slovenským a českým komunistom z principiálnych dôvodov nikdy nešlo o slovenskú štátnosť. Ich hlavným cieľom bolo dostať sa za každú cenu k moci. K názoru, aký na pôde Štátnej rady interpretovala A. Hodinová, pragmaticky dospel aj K. Gottwald v Moskve v období, keď už bolo jasné, že puč bude na Slovensku vojensky potlačený. Vo svojej správe adresovanej svojim najvernejším (K. Šmidke, J. Šverma a R. Slánsky), kritizoval štátoprávne "ambície" SNR a dôrazne upozorňoval, že vedenie KŠČ v Moskve považuje Česko–Slovenskú republiku za existujúci štát. Postavenie slovenskej "štátnosti" v tomto pomyselnom Česko–Slovensku chápal ako národno–územnú autonómiu a SNR ako krajinský národný výbor, ktorý je podriadený československej vláde. Dôrazne však upozornil, že SNR nemôže vykonávať zahraničnopolitickú činnosť, tá je vyhradená výlučne Benešovej vláde. Súčasne vyzval svoje verné boľševické jadro na Slovensku, aby rázne potieralo každú tendenciu namierenú proti myšlienke obnovy Česko–Šlovenskej republiky.13 Čechoslovakisti, etnickí alebo etatistickí zneužili protištátne sprisahanie v auguste 1944 na svoje avanturistické politické ciele. Nikto sa slovenského národa nepýtal, či sa chce zriecť zvrchovanosti na území Slovenskej republiky, alebo či sa vzdáva suverénnej slovenskej štátnosti. Pučistom ako aj čechoslovakistom v Londýne a v Moskve sa podaril podvod, aký nemá v moderných dejinách analógiu. Čechoslovakizmus a stalinizmus sa v podstate dohodli na rozdelení záujmových sfér bývalého predmníchovského Česko–Slovenska. Podkarpatskú Rus okupovali Stalinove vojská a Slovenská republika sa dostala do područia Benešovho šovinistického čechoslovakizmu. Je len pochopiteľné, že komunisti, ako i ostatní čechoslovakisti, vystupovali v tejto otázke v mimoriadnej jednote a v porozumení.

Zaujímavá diskusia sa k týmto otázkam rozprúdila v Štátnej rade 19. januára 1945. V období, keď už bola v likvidácii, a jej členovia sa horúčkovito pripravovali na návrat domov, J. Čaplovič v diskusii vysoko ocenil, na prvý pohľad maličkosť, že v Pravde sa opäť používa názov Česko–Slovenska bez spojovníka. Z tohto faktu správne dedukoval, že v radoch slovenských komunistov musel prebehnúť dôležitý spor o tejto otázke. Vyslovil pritom svoje "hlboké" presvedčenie, že Slovensko je československejšie ako sa mnohí domnievajú. Komunisti sa v tejto diskusii postavili na pozíciu etatistického čechoslovakizmu – akceptovali Slovákov ako svojbytný národ, a súčasne presadzovali jednotnú "československú" štátnosť. V rezolúcii prijatej Štátnou radou sa v tomto smere pozitívne ocenil "význam" augustového prevratu na Slovensku. Podľa názoru členov Štátnej rady Slováci" týmto vystúpením rozptýlili všetky pochybnosti, či sú hodní toho, aby sa ako svojprávny národ zúčastnili spolu s českým národom, ako rovný s rovným, budovania nového Česko–Slovenska. Takže Štátna rada, v ktorej nebol v skutočnosti zastúpený ani jeden reprezentant Slovenska, láskavo vyhlásila Slovákov za národ a vzala ich na milosť. Nadutosť českého šovinizmu nepoznala hraníc. Až do Poslednej chvíle bežal formálne život vo vláde a v Štátnej rade, ako keby členovia týchto orgánov sa mali vrátiť z pracovného výletu. Pripravovali a dokončovali sa dekréty, zákony a nariadenia na obdobie po obnove Č–SR, viedli sa živé diskusie o ďalšom vývoji, rozdávali sa budúce kreslá a koncesie. Ale tieň neistoty a strachu, čo bude doma, bol všade prítomný. Už vystúpenie R. Bechyného mnohé naznačovalo a každý sa pokúšal vyrovnať sa s vlastným svedomím ako najlepšie vedel.

Posledné zasadnutie Štátnej rady sa konalo 23. februára 1945. E. Beneš vo svojom posolstve sa na pôde Štátnej rady už tradične predstavil ako všemohúci a vševedúci politik, ktorý čokoľvek podnikol a urobil, vždy vopred vedel, ako to dopadne. V posolstve Štátnej rade sa Beneš až neprirodzene úzkostlivo vyhýbal pojmu slovenský národ. Z hľadiska štátoprávneho predostrel tradičný model unitárneho štátu, založenom na spolkovom princípe. Ako povedal: "Organizácia štátu bude postupne uskutočňovaná zdola a na základe národných výborov miestnych, okresných a krajinských."14 Názor slovenského národa ho absolútne nezaujímal, Slovákmi v podstate pohŕdal. Na záver slávnostného zasadania Štátnej rady predniesol jej predseda P. Maxa oslavnú ódu na E. Beneša, aby pripomenul tým, ktorí to už medzitým stihli zabudnúť, kto sa o všetko najviac zaslúžil a najmä komu majú byť najviac povďační. Týmto chcel Maxa umlčať aj prípadných kritikov Benešovej politiky, jeho osobnej viny a zodpovednosti za Mníchov, Viedeň a vnútorný rozpad Česko–Slovenska. Celá čechoslovakistická emigrácia, bez politického rozdielu, si veľmi dobre uvedomovala svoju osudovú spätosť s E. Benešom. Rozkolísať loď, pokým sa necítili bezpečne, sa nikto neodvážil. Ani v zahraničí a ani po príchode domov.


POZNÁMKY

1    Lettrich, J.: O Slovenskej národnej rade, s. 13. (Bez udania miesta a roku vydania publikácie.)
2    A ÚML ÚV KSS Bratislava, Zbierka Rádiogramy.
3    A ÚML ÚV KSS Bratislava, Spomienky F. Čatloša
4    Ferjenčík, M.: Moje dojmy a skúsenosti z cesty do Moskvy a zo Slovenského národného povstania. In: Zborník úvah a osobných spomienok o Slovenskom národnom povstaní. Vydala Stála Konferencia slovenských demokratických exulantov. Toronto 1978, s. 189.
5    A ÚML UV KSS Bratislava, Zbierka Protifašistický odboj, a. j. 53.
6    A ÚML ÚV KSS Bratislava, Zbierka Rozhlasové dokumenty, a. j. 51.
7    A ÚML ÚV KSČ Praha, fond č. 38. a. j. 26.
8    A ÚML ÚV KSS Bratislava, Zbierka SNP, a. j. 140.
9    A ÚML ÚV KSS Bratislava, Zbierka proUfašistický odboj, a. j. 26.
10    A ÚML ÚV KSČ Praha, fond č. 115, a. j. 118.
11    A ÚML ÚV KSČ Praha, fond č. 115, a. j. 18.
12    A ÚML ÚV KSČ Praha, fond č. 38, a. j. 27.
13    A ÚML ÚV KSS Bratislava, Zbierka SNP, a. j. 151.
14    Beneš, E.: Šest let exilu a druhé svetové války, Praha 1946 s. 423.