Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Ja som bol po absolvovaní Vysokej vojenskej školy pridelený na Armádne veliteľstvo v Prešove – gen. Malárovi – ako prednosta (teraz náčelník) operačného oddelenia. Bol to vlastne armádny zbor – 2 divízie a armádne jednotky, ako ženisti, spojári, tankisti a letecká skupina pod velením mjr. Trnku. Celkove sme mali cca 33 Ó00 mužov. Armádne veliteľstvo sa to volalo preto, lebo sa predpokladalo, že sa v priestore Lipt. Sv. Mikuláša postaví ešte další zbor. S postupom času začali na Slovensku vyvíjať činnosť aj rôzne partizánske skupiny, tvorené najmä sovietskymi výsadkami, medzi ktorými boli aj Slováci, ktorí boli zajatí alebo prebehli k sovietom a potom aj domáci, organizovaní ilegálnou KSS, alebo aj rôzni samozvanci. Správali sa suverénne – s automatmi v ruke – a bez ohľadu na následky provokovali Nemcov k zákroku. O ich výčinoch sa už popísalo veľa. Vyvrcholením ich prenáhlenosti bolo zajatie a potom postrieľame členov nemeckej vojenskej misie, ktorá prechádzala cez Slovensko cestou z Rumunska, vrátane žien a 16–ročného dievčaťa. Bola to konečná príčina začiatku povstania 29. augusta 1944. Pplk. generálneho štábu Golian, Benešom z Londýna spracovaný dôstojník, nebol výraznou veliteľskou a už vôbec nie vodcovskou osobnosťou, avšak ako dôstojník generálneho štábu bol natoľko múdry a vedel, že na začatie úspešného povstania nie je ešte zrelý a vhodný čas. V ten deň, ako bol Benešom povýšený na generála, povedal stotníkovi Stejskalovi: "Jano, hľadaj si dobrý úkryt v horách, lebo Nemci nás zlikvidujú!" Stejskal (inakšie môj spolužiak z Vysokej vojenskej školy): "To vy takto hovoríte, pán generál ?" Golian: "A čo mám robiť, keď som bol do povstania v tomto čase vtiahnutý nedisciplinovanými partizánskymi živlami." Až po začatí povstania sme sa dozvedeli, že okrem skupiny člena vlády, gen. Čatloša, jestvuje aj odbojový dôstojník, na ktorého sa vojensky naviazali aj čechoslovakistickí politici ako Lettrich, Šrobár a ďalší (druhá skupina).

Ku Golianovi sa vojensky pridalo aj politické vedenie KSS, ktoré tiež presadzovalo obnovenie ČSR, lebo vedelo, že v samostatnom Slovensku sa nikdy nedostane k moci (tretia skupina). Nešlo im o slovenský národ, ale len o to, aby uspokojili svoju túžbu po moci a kariére. A tak aj oni organizovali odboj proti vlastnému štátu, ktorý sme zhodou dejinných okolností znovu získali po 1032 rokoch straty národnej suverenity (rátané od r.907).
Ja som bezvýznamný dôchodca v osemdesiatom roku života, a tak možno mám trocha skostnatené názory a preto uvádzam úryvok z knihy Dedičstvo otcov od vynikajúceho a objektívneho slovenského historika prof. Františka Vnuka: "Význam a dôležitosť určitých javov našich národných dejín sa v konečnej analýze posudzuje podlá toho, v akej miere slúžili potrebám a prirodzeným cieľom národa. So žiaľom v srdci treba povedať, že SNP bolo namierené proti existencii samostatného štátu, vytýčilo si za ciel návrat do stavu područia a závislosti, ktorý Slováci vo svojom historickom vývoji už boli prekonali. Táto zvrátenosť, jediná svojho druhu v novodobých dejinách ľudstva, že národ berie do rúk zbrane, aby zlikvidoval vlastný štát, je vo svojej podstate taká ohavná, že sebavedomý Slovák musí SNP zavrhnúť! Ak by ten slovenský štát bol býval v roku 1944 ozaj fašistický, bábkový, reakčný atď., malo sa v príhodnom čase povstať, respektíve bojovať proti fašizmu, bábkam, reakcii, atď., ale nie proti vlastnému štátu." Toľko prof. František Vnuk.

Povstalci cítili, že je zle a preto povstalecký rozhlas v jednej z prvých správ vysielal, že Nemci zavraždili obľúbeného prezidenta Tisa. Mysleli, že tak získajú naozaj celý národ do povstania. Správa nebola len rozhlasovou "kačicou", lebo traja dôstojníci, napojení na Goliana, sa podujali skutočne na zavraždenie prezidenta, svojho najvyššieho veliteľa. Keď sa už chceli dostať do prezidentského paláca bočným vchodom zo Štefánikovej ulice, prišiel tam náhodou minister Alexander Mach a tak museli odísť bez uskutočnenia svojho podlého zámeru. Túto správu mám od nebohého Dr. Mateja Huťku, ktorý sa to dozvedel od spoluväzňov – dôstojníkov zavretých s ním v Leopoldove. Dvaja z tých troch žijú t. č. v Českej republike, o treťom neviem, či ešte žije.

V noci z 29. na 30. augusta 1944 som mal službu dozorného dôstojníka štábu. Asi o 23.00 hodine mi telefonoval stotník autovojska Kováč z Kežmarku, kde sa piekol chlieb pre naše jednotky, že tam vtrhol z Poľska jeden prápor SS, že našu kolónu zajal a nechce ich pustiť s chlebom k našim jednotkám. Hovorím mu –buďte pokojný! Ja to obratom vybavím s nemeckou styčnou vojenskou misiou. Stalo sa. Netrvalo to ani hodinu. Okolo piatej hodiny prišiel ku mne generál Malár, ktorý letel do Bratislavy povedať do rozhlasu svoju známu reč. Hlásil som mu, čo je nového. A aj o incidente s Nemcami v Kežmarku. Hovorí mi: "Daj mi Schindelmeisera" (šéf nemeckej misie). Keď som videl, že sčervenel od zlosti, vravím mu, že všetko je kladne vybavené, aby to nechal tak... On však trval na svojom a keď som mu Schindelmeisera zapojil, chytil telefón a vzrušeným hlasom hovorí Nemcovi: "Ak mi také veci budete robiť, tak celá moja armáda prejde k partizánom!" Vtedy som si povedal – koniec všetkým prípravám a plánom! Vo svojom rozhlasovom prejave, v ktorom povedal, že všetko je privčas, vlastne tiež priznal, že sa čosi chystalo. Keď bol upozornený, aby reč preštylizoval, odmietol to vraj s tým, že bud to povie tak, ako si to pripravil, alebo nepovie nič.

Golian 30. augusta 1944 ešte aj telefonoval cez nemeckú ústredňu, ktorú obsluhovali spojovateľky – všetky hovoriace česky, k nám na armádne veliteľstvo, aby sme sa k nim pridali. Hovoril s veliteľom spojovacej roty stotníkom Zajač–kom. Nevedel ovšem, že okolo nás je minimálne sedemnásobná presila, takže by to boli bývali úplné jatky. Pred nami boli dva pešie zbory, jeden pancierový zbor, ktorý sám stačil na zlikvidovanie našich peších divízií, vpravo od nás armádna skupina Heinrici a v priestore Košíc ďalší zbor. Keby sme sa boli pridali, boli by to ďalšie tisíce padlých Slovákov. To som ešte neuviedol nemecké armádne letectvo. Keď nás štáb armádneho veliteľstva a potom Nemci 31. 8.1944 zajali a odviedli v Prešove do peších kasární, držali nás na dvore pod automatmi. Okolo 17.00 hodiny vidím, že otvárajú bránu, aby mohlo vojsť auto, v ktorom sedel gen. Malár v sprievode nemeckého leteckého dôstojníka. Skočil som k nemu a hlásil, že sme v zajatí. Pýta sa ma: "A čo letci?" Vravím: "Ráno odleteli k Sovietom!" On povedal: "Zradili ma!" – ale už ho bral nemecký plukovník k nemeckému generálovi a viac som ho nevidel. Ako som sa až koncom roka 1944, po návrate zo zajatia, dozvedel od plk. generálneho štábu Tatarka, boli v zajatí s Malárom na zámku Konigstein, spolu so zajatými spojeneckými generálmi. Malár si tam obstaral príručku ruštiny a ostentatívne sa začal učiť rusky. To Nemcov nahnevalo a odviezli ho do rakúskeho Kaisersteinbruchu, kde ho údajne zastrelili. Ovšem, či príčinou popravy bola tá príručka ruštiny, alebo výpovede v povstaní zajatých dôstojníkov, to by sa snád dalo zistiť len v nejakých nemeckých archívoch. Keď národný súd pod predsedníctvom Dr. Bedrnu súdil gen. Čatloša a plk. Talského, vypovedal som ako svedok obhajoby. Vtedy sa hádali komunisti s demokratmi, či povstanie bolo predčasné (demokrati) alebo vo vhodnom čase (komunisti). Oni ho totiž nevhodnými partizánskymi akciami v tom čase vyvolali. Ja som vystúpil s tézou, že bolo neskoro a že vydariť sa mohlo podľa vtedajšej vojenskej situácie len v prvej tretine augusta 1944. Okolo 5.–6. augusta sa jednotkám maršala Ko–neva podarilo preniknúť až po rieku San a dokonca vytvoriť si na jej západnom brehu malé predmostie. S gen. Malárom som bol na obhliadke v predpolí Karpát, na ich severnej strane, a tam sme narážali na rozprášené nemecké jednotky, kde nemeckí dôstojníci narýchlo organizovali nové jednotky, ktoré hneď zase posielali do bojových línií. My sme mali v tom čase a v tom priestore – na západnom brehu rieky San – predsunutú technickú brigádu, ktorá budovala pre Nemcov obranné postavenie. Na druhý deň požiadalo nemecké velenie gen. Malára, aby túto brigádu doplnil – najmä zbraňami – tak, aby bola schopná ten úsek brániť, kým sa Nemci neskonsolidujú. Malár ich požiadavke nevyhovel s tým, že jeho vojaci budú bojovať iba v prípade ohrozenia slovenských hraníc. To sa Nemcom samozrejme nepozdávalo a vyvolalo u ich všelijaké úvahy a nedôveru. Keby bol gen. Malár vtedy Nemcom naoko vyhovel a poslal Konevovi kuriéra s tým, že ich (Sovietov) cez rieku San, Dukelský a Lupkovský priesmyk pustíme, bola by druhá svetová vojna skončila najneskoršie na Vianoce 1944, pretože Konev by bol odrezal celú nemeckú armádu ustupujúcu cez Rumunsko a Madarsko a sovietski tankisti mohli za tri dni stáť pred Viedňou. Gen. Čatloš moje vývody uznal s tým, že on mal, žiaľ, inú koncepciu. A tu sa znovu potvrdil výrok rímskeho vojvodcu Publia Kornélia Scipiona, dobyvatela Kartága, že vojvodca musí mať nielen taktické a strategické vedomosti a odvahu, ale aj vojnové šťastie. Ako veriaci kresťan si poviem, že najvyššia réžia je hore! Ako by sa bola bývala vyvinula politická situácia po vojne, keby Sovieti boli bývali takou mierou prispeli k ukončeniu vojny, vie iba dobrotivý Pán Boh. Môj referát by nebol kompletný, keby som nepoložil otázku: "Prečo Beneš nevyzval Čechov, aby podporili SNP aspoň tým, že by boli vyvolali na území protektorátu nejakú partizánsku činnosť a tak upútali nemecké jednotky umiestnené v Protektoráte, z ktorých sa väčšinou regrutovali jednotky poslané zlikvidovať SNP?! Preto, lebo mu záležalo na neprelievaní českej krvi, ale vy krvácanie Slovákov mu nevadilo!! Chcem tiež vyvrátiť jednu historickú lož! Ako sa mnohí pamätáte, keď sa povstanie nevydarilo, hľadal sa vinník. Pplk. Šmigovský bol odsúdený na smrť zastrelením za to, že sa s Vojenskou pechotnou školou v Nitre nepridal k povstaniu, hoci na začiatku povstania nechal školu nastúpiť, informoval mužstvo, že v Banskej Bystrici je puč, a kto chce, môže slobodne odísť. Nešiel nikto. Mali sme aj takých vojakov, ktorí svoju prísahu neporušili. Keď ich potom Nemci chceli odzbrojiť, dal guľomety do všetkých okien kasární a povedal, že zbrane dostanú až potom, ked padne posledný vojak. A Nemci tento postoj rešpektovali a túto jednotku neodzbrojili. Prečo sa naše východné divízie nepridali ku Golianovi je evidentné z horeuvedeného výpočtu nemeckých síl, ktoré boli okolo nás. Hnať vojakov do samovražedného boja je trestuhodný a neľudský zločin. Keby sme sa boli pridali, tisíce daľších matiek, manželiek a detí by bolo oplakávalo svojich synov, manželov a otcov. A koľko desiatok slovenských Ležákov a Lidíc by bolo nasledovalo, vie len Všemohúci a Vševediaci Boh, a výkvet nášho národa by bol pochovaný v Karpatoch. Nedávno sme sedeli v reštaurácii Krym, siedmi bývalí dôstojníci, medzi nami aj generál vo výslužbe – účastník povstania, ktorý nás silou mocou chcel presvedčiť, že on nebojoval v povstaní proti slovenskému štátu, ale proti okupantom a tak prísahu neporušil. Slovensko ale okupované nebolo a okupanti prišli ako na zavolanie, až keď boli vyprovokovaní nedočkavosťou našich pseudohrdinov politických, ale aj vojenských. Mám na mysli to hlavné velenie povstania. Že vedenie povstania nebralo na vedomie vyššie uvedenú poučku z evanjelia sv. Lukáša a že nezvážilo svoje možnosti ako ten múdry kráľ, zato my, čo sme sa nezúčastnili čechoslováckeho odboja, a ani národ, naozaj nemôžeme, tak ako nemôžeme ani za to, že nás Beneš aj KSČ biľagovali za službu v slovenskej armáde a neúčasť v odboji. Som hrdý na to, že som v tejto armáde, ktorú ani Stalin nezhanobil, čestne slúžil! Bratia a sestry, nenapadla vás nikdy myšlienka, prečo neurobili žiadne povstanie Česi, ktorí boli cez celú vojnu skutočne okupovaní?! Preto, lebo uvažovali pragmaticky rozumne a nehnali sa bez rozmýšľania 34 roka pred koncom vojny do vojensky vopred stratenej a prehratej akcie. Neriskovali české životy, navzdory tomu, že ich husitskí predkovia mali heslo: "Nepřátel se nelekejte, na množství nehleďte." Heslo: "Hŕŕŕ na ně" už ani nespomínam. Napokon, všetci sme smrteľní a za krátko – po ďalšie – všetci sa budeme zodpovedať za všetky naše skutky – aj za nedodržanie svätej prísahy.

Nemecké porekadlo hovorí: Ende gut – alles gut! (Koniec dobrý – všetko dobré!) Bystrické povstanie napriek vojenskej porážke dosiahlo svoj cieľ a ČSR bola obnovená, ale totalita a poroba, ktorá sa v tejto republike rozmohla, bola pre náš národ tragická. Ako bývalý aktívny dôstojník (slúžil som až do leta 1948) a otec piatich synov, z ktorých traja sú už vo večnosti, čiže človek, ktorý vie, čo je bolesť, vyslovujem záverom úprimnú sústrasť všetkým ešte žijúcim pozostalým po obetiach povstania. Keď Peržania pred dva a pol tisíc rokmi porazili na hlavu Grékov, ozdobili títo pomník svojich padlých nápisom: "Pútnik, zvestuj Lakedaimonským, že my tu mŕtvi ležíme, ako zákony kázali nám!" Na pomníku našich padlých v povstaní by musel byť nápis: "Pútnik, zvestuj Slovákom, že my tu mŕtvi ležíme, lebo nás na smrť vohnali chorobne ctižiadostiví a mocichtiví politici a aj niekoľko kariéristických vysokých dôstojníkov, ktorí zradili svoju vojenskú prísahu."

Verím, že väčšina pozostalých po obetiach povstania so mnou súhlasí a dá mi za pravdu! Nuž všetci čestne padlí, česť vašej pamiatke! Ak dovolíte – na ich počesť skončím krátkou básňou nášho pevca Andreja Sládkoviča:

 

MORE VYSCHNE

More vyschne, hory spadnú, časnosť strhne hviezd oblohu, ohne slnca tiež vyhasnú, ale pravda bude v Bohu !
Priestor a čas sa rozpadne, svety kolaj svoju stratia, ale pravda svetmi zvládne, pravdu veky nepodvrátia.
Obraz ľudských zmažú časy, tôňa tela v hrob sa zloží, ale pravda večnej krásy, zvenčí v sebe obraz boží.
Život a smrť v jedno splynú, svet z ničoho v nič sa stratí, čnosti ducha čo vyvinú, to sa k Bohu svojmu vráti!