Na dôležitých faktoch, ktoré vyberáme z výpovedí A. Hirnera, poukážeme na totálne zlyhanie jeho koncepcie samoregulácie spravodlivého štátoprávneho usporiadania Slovákov v obnovenej ČSR; na konkrétnych autorových spomienkach budeme konfrontovať jeho výpovede o príprave povstania a o náročnosti tejto prípravy so skutočnosťou, respektíve s jeho vlastnými skutkami, aby sa ukázalo, akou mierou on sám prispel k unáhlenému i chaotickému začiatku povstania. Práve v tomto unáhlenom začiatku treba vidieť jednu z rozhodujúcich príčin neúspechu povstania, ale v zmysle autorovho realistického pohľadu na povstalecké dianie poukážeme aj na ďalšie príčiny tohto neúspechu, Nevyhneme sa ani niektorým prejavom i príkladom neľudskosti a otupenia morálky na slovenskej strane, lebo aj tejto skutočnosti sa autor dotýka. V knihe je dosť takých miest, ktorých obsah si protirečí; niekedy sú to iba stručné poznámky, ktoré priam nútia k polemike, avšak k rozvinutiu polemiky nám bráni daný rozsah tohto príspevku, preto na niektoré z týchto protirečení len stručne upozorníme. Nemôžeme sa podrobnejšie venovať ani príťažlivým prozaickým pasážam tejto knihy, ktoré sa čítajú akoby časti zaujímavého románového diela a viac–menej ich pripomenieme len v určitých súvislostiach s hlavnými otázkami, ktoré sme si pri tvorbe tohto príspevku vytýčili.

Jednou zo základných otázok je Hirnerov vzťah k slovenskému národu, jeho samobytnosti, zvrchovanosti a štátnosti. K 6. októbru 1938 i k 14. marcu 1939 zaujal vcelku kladný postoj: „Motivácia slovenského národa zakotviť v rodine ostatných národov ako plnoprávny národ bola teda morálna aj 6. októbra aj 14. marca." (s. 345) Odsudzoval čechoslovakizmus, lebo aj sám prakticky pocítil jeho sociálne dôsledky. Keď sa uchádzal o miesto tajomníka okresnej starostlivosti o mládež v Pezinku, nevzali vtedy ani jedného z deviatich uchádzačov zo Slovenska, ale vzali Čecha, hoci ten mal v porovnaní so Slovákmi nižšie vzdelanie a zabezpečené dva iné príjmy i zamestnanú manželku, (s. 50) Pamätného 14. marca 1939 bol osobne prítomný v aule Slovenskej univerzity, kde sledoval hlasovanie Slovenského snemu o vyhlásení Slovenskej republiky. O tomto historickom rozhodnutí píše, že postup Slovenského snemu bol vystavený politickým a vojenským hrozbám a „nemožno ho posudzovať ako zámernú zradu", že to bol akt násilia, ku ktorému mohlo dôjsť len v dôsledku toho, že západné mocnosti mníchovskou zradou odmrštili slovenský národ na kolená pred Hitlera, ktorý Slovákov prinútil, aby ho požiadali o ochranu, (s. 16) V knihe nie je ani slova o tom, že Slováci nemali vtedy inú voľbu, ak chceli zachrániť svoju existenciu a nepripustiť rozparcelovanie, čiže zánik Slovenska a tým aj ohrozenie existencie slovenského národa. Ak Himer ako filozof a sociológ v ťažkých pasážach svojej knihy zdôvodňuje národnú identitu Slovákov, a ak vieme, aký postoj zaujal k 6. októbru 1938 a 14. marcu 1939, natíska sa nám otázka, prečo sa z neho stal taký zaujatý odporca slovenského režimu a de facto i slovenskej samostatnosti či štátnosti. Z jeho postoja k 14. marcu 1939 by malo vyplývať, že jasne chápe Postavenie malých štátov popri veľmociach ako štátov s obmedzenou suverenitou zvlášť v dobe, keď i mocensky silné európske štáty robili Hitlerovi všelijaké (i potupné) ústupky, zaisťujúc si svoje postavenie.

Nebudeme skúmať, do akej miery bolo vytváranie Hirnerovho nepriateľského Postoja voči slovenskému štátu motivované odporom k ľudom, ktorých pokladal za stúpencov fašizmu na Slovensku alebo do akej miery je to vec jeho svetonázorových postojov. Fakt je, že on sám sa za stúpenca protištátneho odboja pokladal od začiatku júla 1941, kedy ako jeden z mladých záložných veliteľov slovenských jednotiek, ktoré boli náhle zmobilizované a presunuté do Sovietskeho zväzu, organizoval tajnú poradu niekoľkých veliteľov o možnosti prechodu na sovietsku stranu (ako je známe, tieto jednotky sa asi po štyroch týždňoch vrátili na Slovensko a boli demobilizované). Po návrate do civilu bol A. Hirner od 1.8.1941 prijatý za pracovníka Filozofického odboru Matice slovenskej v Martine a o tomto svojom pracovisku sa vyjadril ako o azyle (tu mohol pokojne rozvíjať ilegálnu protištátnu činnosť). V súvislosti s Hirnerovým nástupom do ilegality musíme upozorniť na isté rozpory v jeho názoroch, respektíve medzi jeho poznaním a konaním. Vo svojej knihe Matičná myšlienka píše o tom, že v Bratislave prebiehal spor medzi Tisom a Tukom a že Tisovo krídlo presadzovalo len symbolickú (minimálnu) účasť slovenskej armády v Sovietskom zväze (s. 28) a taktiež píše o dvoch krídlach v HSĽS a v slovenskej vláde (s. 84) – o umiernenom a radikálnom. Ťažko pochopiť, že ten istý Himer, ktorý toto konštatuje a ktorý dobre vie, čo sa odohrávalo v auguste 1940 v Salzburgu v neprospech slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisu a jeho stúpencov v slovenskej vláde, nevyvodzuje z toho diferencovaný postoj k jednotlivým predstaviteľom politického a verejného života na Slovensku. Poznatky o protichodných táboroch a rozporoch v slovenskom politickom živote neviedli Hirnera k tomu, aby neurobil žiadne kroky, ktoré by smerovali k zničeniu slovenskej samostatnosti (štátnosti), ale naopak. K rozporným autorovým tvrdeniam patrí napríklad to, že na jednom mieste označuje HSĽS za zločineckú organizáciu, ale neskôr ako osvetový dôstojník v SNP priznáva, že „slovenský národ sa s politikou HSĽS stotožňoval, a v tomto zmysle ľudáctvo nemôže byť pejoratívnym označením", (s. 211) Zvlášť nás napĺňa údivom jeho poznámka, že obdobie slovenského štátu (1939–1945) pokladá za najhroznejšie v našich dejinách. Prežiť v podstate celé obdobie komunistickej nadvlády (zomrel r. 1987) a nevidieť, do akého dlhodobého hospodárskeho, politického a duchovného otroctva sme sa pod touto nadvládou dostali, ako surovo sa pod vedením komunistickej strany potláčali základné ľudské práva, tak to znamená zaťato zamlčiavať pravdu a zakrývať si oči pred skutočnosťou hroznej zvôle po februári 1948. Konečne, výrazným svedectvom užívania slobody a uplatňovania ľudských práv v jednom i druhom období je sám autor a jeho spolupracovníci v MS. Ak svoje pracovisko v MS za prvej Slovenskej republiky pokladá za politický azyl pre rozvíjanie protištátnej činnosti, tak si ešte pripomeňme aj prípad Hirnerovho kolegu J. Štefánika, vedúceho oddelenia MS pre styk s členstvom. Hoci ho ŠtB usvedčila z podvratnej protištátnej činnosti a zatkla, predsa bol prepustený na slobodu vďaka intervencii správcu MS J. C. Hronského a ďalších prorežimistických matičných funkcionárov. A. Himer píše, že po prepustení J. Štefánik ďalej pracoval na svojom pôvodnom mieste a že nikto v Ústredí MS nerobil naňho nátlak, aby zmenil svoje politické presvedčenie, (s. 78) Je možné, že Hirnerovi už v tomto prípade pamäť dobre neslúžila, pretože podľa iných výpovedí J. Štefánik po prepustení z väzenia už do MS nenastúpil, ale J. C. Hronský mu aj tak zaistil vyplácanie mzdy až dovtedy, kým nenastúpil do slovenskej armády, do ktorej ho dostali tí velitelia, ktorí ho poverili organizáciou závažnejšej podvratnej protištátnej činnosti, než akú vykonával predtým v MS. Keď bol A. Himer za komunistickej éry koncom 50. rokov s niektorými ďalšími matičnými spolupracovníkmi nezákonne odsúdený a viac rokov väznený, nikto sa neodvážil zaňho u vplyvných funkcionárov vládnucej strany a štátu intervenovať. Tak sa zmenili časy i systém moci. poučenie, ktoré z týchto dvoch prípadov vyplýva, je také, že kým J. Štefánik bol zaistený pre dokázateľnú protištátnu činnosť, a predsa prepustený na slobodu, zatiaľ v 50. rokoch sa A. Hirner stal obeťou mocenského mechanizmu komunisticého režimu na zbavovanie ľudských práv a slobody formou nezákonných procesov s umele vykonštruovanou vinou.

Venujme sa ďalším otázkam Hirnerovho postoja k slovenskej samostatnosti a štátnosti, tak ako nám ich on sám sprístupnil v knihe Matičná myšlienka. Pokiaľ ide o tento postoj, možno hovoriť o istej tragédii odboja A. Hirnera a intelektuálov jeho typu. Títo nekomunistickí intelektuáli, ale tak isto i komunisti veľmi podcenili Beneša a jeho spojencov v exile i doma na Slovensku a veľmi precenili svoje organizačné štátnické schopnosti. Samotní komunisti neboli vo vzťahu k slovenskej štátnosti ani jednotní, ani dôslední. Hoci i oni začas stáli pred dilemou, ako odstrániť slovenský režim, ale nezavrhnúť slovenskú štátnosť, v istom období vážne koketovali i s myšlienkou ponúknuť Slovensko Sovietskemu zväzu ako sovietsku republiku. Keďže sa Beneš so svojimi názormi netajil, stáli komunisti a s nimi spriaznení odbojári na Slovensku pred veľkým problémom: získať slovenský národ pre povstanie proti slovenskému režimu, ale podľa Benešovho želania aj za zvrhnutie vlastného štátu, ba i za odvrhnutie autonómie Slovenska v obnovenej ČSR. Tvrdý Benešov postoj voči Slovensku bol jednou z rozhodujúcich príčin, prečo sa viaceré posádky na Slovensku k povstaniu nepripojili. Pokiaľ ide o Hirnera, i on iste dobre vedel najmä z londýnskeho vysielania o Benešovom nekompromisnom odmietaní všetkých foriem slovenskej zvrchovanosti, lebo inak by sotva bol napísal, že SNP nemožno chápať ako príležitosť zvrhnúť svojbytnosť a túžbu vrátiť sa do „šiatra pražského predmníchovského centralizmu" (s. 193), avšak i on bol jedným z tých, čo tvrdý Benešov postoj a jeho intrigy brali veľmi naľahko, čo k otázke štátoprávneho usporiadania Slovenska v obnovenej ČSR pristupovali akosi ľahkovážne, naivne, bez prezieravosti; nepočítajúc s neúspechom. Ako predtým v ilegalite, tak i v priebehu povstania držal sa nešťastných ilúzií, ktoré pokladal priam za hotové úspechy, tvrdiac, že sa otázky postavenia Slovákov v obnovenej ČSR vyriešia priaznivo v „celonárodnom samoregulačnom procese" (s. 299), že sa bude „rokovať s Čechmi o novom usporiadaní... ako rovný s rovným" (s. 116), že „po vojne sa budú musieť otázky štátoprávneho usporiadania riešiť podľa nových zásad" (s. 193), a tak sa dosiahne všetko, čo bude „zodpovedať našej slovenskej skutočnosti a jej potrebám, aby si slovenský národ uchoval a rozvíjal národnú samobytnosť", (s. 183) Týmto odkladaním riešenia existenčných otázok slovenskej štátnosti sa Hirner chtiac–nechtiac stotožňoval s Benešom, ktorý síce nikdy neuznával existenciu slovenského národa a ktorý nechcel pripustiť nijakú samostatnú rolu slovenskej politiky, ale ktorý v istých núdzových okolnostiach v záujme udržania svojej československej štátnej doktríny ihneď zdôrazňoval, že riešenie naliehavých otázok práv Slovákov treba odložiť na povojnové obdobie, keď vraj o všetkom budú rozhodovať slobodne volení zástupcovia ľudu. Pravdaže, pod týmto mal na mysli vyčkávanie na dobu, ktorá by bola priaznivejšia na zavrhnutie slovenských požiadaviek rovnoprávnosti, čo Sa mu aj skutočne podarilo v priebehu tzv. troch pražských dohôd (od konca mája 1945 do druhej polovice júna 1946), kedy Slováci najmä pre ústupčivosť (zbabelosť) komunistických predákov, ale i pre neostražitosť či nerozhodnosť a nedôraznú politiku vedenia Demokratickej strany v rámci SNR prišli i o zvyšky problematických výdobytkov SNP (predchádzajúce zásadné ústupky urobili delegáti SNR – väčšinou komunisti – v marcových jednaniach 1945 v Moskve, kde so zástupcami Benešovej vlády a moskovského vedenia KSČ rokovali o Košickom vládnom programe).

Z Hirnerových besied s povstaleckými vojakmi, s ktorými sa stretol na viacerých frontových úsekoch ako osvetový dôstojník, upozorňujeme na tie výpovede, ktoré sú dôležité ako svedectvo rozpornosti povstania i samotných autorových názorov. A. Hirner otvorene reprodukuje otázky vojakov, týkajúce sa slovenskej štátnosti, neujasneného postavenia SNR i Benešovej čechoslovakistickej kampane. Súčasne reprodukuje i svoje odpovede, a práve v nich prezrádza svoje ilúzie i politickú naivitu a nevyhýba sa ani demagógii ako osvedčenému prostriedku pri vyvolávaní účinnej davovej psychózy. Vo všelijakých slovných obmenách sa snažil presvedčiť vojakov, že treba len bojovať a potom po vojne sa vyriešia problémy Slovákov (s. 110) podľa známeho „najprv treba medveďa dolapiť a len potom sa o kožu deliť", (s. 110) Aj zo Sovietskeho zväzu vraj dostal akési dobro–zdanie, že na Slovensku sa má najprv bojovať „a štátoprávne a politické vzťahy sa majú riešiť až po porážke fašistov", (s. 110) Tak mu to povedal i partizánsky veliteľ Veličko a brat Anton Hirner – povstalecký radista, ktorý údajne spolupracoval s ústredným vojenským štábom v Moskve, (s. 192) Z otázok, ktoré kládli povstaleckí vojaci Hirnerovi, doslovne citujeme: „Nehovoríte nám všetko, čo by ste nám mali povedať!... Nehovoríte o tom, čo trčí z Deklarácie Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944, kde sa od slovenského národa žiada, aby Slovenské národné povstanie bolo povstaním proti jeho svojbytnosti! ... Nehovoríte nám o tom, ale my to z Deklarácie cítime. Máme sa hanbiť za to, že máme svoj štát? (s. 190) Aké je to SNP, keď predsedom SNP je známy čechoslovák Vavro Srobár a o druhom vieme iba toľko, že zastupuje KSS? Kto nás zradil? Ja vám otvorene hovorím, že my sme kvôli nim do povstania nešli, ani sme nepotrebovali ich výzvu, a nie sme za nich ochotní ani bojovať! (s. 183) Nedobre sa robí po dedinách. Člen národného výboru tam a tam sa vraj rozkrikoval, že je už načase s katolíkmi poriadne zatočiť, lebo že čo katolík, to ľudák, a čo ľudák, to fašista!... Slovom po dedinách sa verejne hovorí, že Slovenské národné povstanie je luteránske. ... Odopreli sme bojovať proti Rusom, lebo sme naši slovanskí bratia a teraz robíme povstanie proti slovenským bratom, lebo sú katolíci! Nie je to tragédia? Nie sme my prekliaty národ?" (s. 203) Osvetový dôstojník A. Hirner v odpovediach povstaleckým vojakom priznáva, že západné mocnosti i Sovietsky zväz v čase SNP uznávali československú vládu v Londýne za predstaviteľku politickej moci celého Československa „so zamlčaním faktického stavu na Slovensku". (s. 196) Inokedy vojakom povedal, že o práva Slovákov sa hádzali a hádžu kocky z najrozličnejších strán, „ale ani raz ešte nebol tento národ v takej výhodnej situácii" (s. 192) vydobyť si svojbytnosť. Jednu kocku v politickej hre vraj hodila londýnska vláda v júli 1944 vyhlásením o etnickej jednote československého národa, „aby mala argumenty pre medzinárodné fórum, že je jediným legálnym tlmočníkom vôle tohto umelého národa", (s. 192) Druhú kocku vrhajú tí, čo by chceli zo Slovenska sovietsku socialistickú republiku, a najväčšie šance na výhru má kocka povstaleckých vojakov a partizánov, lebo ňou sa hrá o národnú samobytnosť Slovákov, čo vo všeobecnej forme pripúšťa aj Deklarácia SNR. (s. 192) O tejto Deklarácii SNR z 1. 9. 1944 sa vyjadril aj takto: „Deklarácia je pre londýnsku vládu málo, pre SNP nič, pre SNR všetko a pre samobytnosť slovenského národa úder po hlave!" (s. 194) Keď už bolo otázok o Deklarácii priveľa, Hirner rozčúlene odpovedal: „Dajte už pokoj s Deklaráciou! Deklarácia je jedna vec, SNR druhá vec a tretia vec je naša bojová sila, bojová sila nášho povstania. Ak ho šťastne dobojujeme, vydáme novú deklaráciu a zvolíme si novú SNR!" (s. 195) Po stretnutí s vysokým funkcionárom SNR v B. Bystrici Dr. I. Piet–rom rozčarované konštatuje, „že vlastne program uzurpovania revolučnej moci viaže podstatnú časť akčného potenciálu SNR v čase, keď vonku prebiehajú krvavé boje s nemeckou presilou", (s. 187) Nespokojnosť vyjadril aj s povstaleckým časopisom Bojovník, ktorý „celkove naivne, národne bezzásadovo filantropizoval bratstvo Cechov a Slovákov a vyzdvihoval masarykovské ideály demokracie a humanity, akoby problémy napríklad právnej kontinuity predmníchovskej republiky redaktorov vôbec nepálili. Táto stránka nielenže neprispela k úspešnosti našej propagandy, ale naopak provokovala protichodné názory vojakov", (s. 184) Treba ešte dodať, že sľuby, ktorými Hirner chlácholil vojakov, že „SNR sa podarilo získať prísľub konkrétnej vojenskej pomoci zo Sovietskeho zväzu i od západných spojencov" (s. 183), nemali reálny podklad.

Druhou veľmi závažnou časťou knihy Matičná myšlienka vo vzťahu k SNP je Hirnerovo rozprávanie o vlastnej ilegálnej činnosti, o príprave, chaotickom začiatku i priebehu povstania. Keďže povstanie vypuklo za veľmi nepriaznivých podmienok, respektíve vo veľmi nevhodnom termíne aj vzhľadom k určitej dohodnutej stratégii hlavných odbojových síl na Slovensku (podzemné armádne velenie, samozvaná SNR a vedenie KSS), je namieste otázka, či nerozvážne (predčasné) vystúpenie ozbrojených jednotlivcov a skupín koncom augusta 1944 najmä v Ružomberku, Turčianskom Sv. Martine, Liptovskom Sv. Mikuláši a Ľubochni bolo dielom nedočkavých a nedisciplinovaných jednotlivcov (hazardérov), ktorí konali na vlastnú päsť, alebo dielom takpovediac vyššej politickej hry zameranej na neúspech povstania. Nepripravenosť povstania a jeho začiatok v nepriaznivých podmienkach, to všetko nahrávalo aj Benešovým zámerom a krokom. Jednotlivci na Slovensku mohli byť zneužití, mohli prakticky realizovať to, čo Slovensku veľmi uškodilo, pričom si nemuseli uvedomovať, že sa stávajú obeťami istých politických síl v európskom i svetovom meradle. Tým nechceme ospravedlňovať nezodpovedné počínanie A. Himera a jemu podobných odbojárov v pohnutých dňoch na konci augusta 1944. Ide nám predovšetkým o to, aby sme vlastnými Hirnerovými výpoveďami odkryli svedectvo, ktoré je pre posudzovanie nadhodených otázok dôležité. A. Hirner píše, že s ďalšími tromi pracovníkmi MS (Ivan Turzo–Nosický, Ján Bodenek a Július Barč–Ivan) koncom roku 1942 založili odbojovú skupinu, ktorú navštevoval na poradách aj nadporučík Cyril Kuchta, známy ako hlavný aktér zlikvidovania nemeckej diplomatickej misie v Martine 28. 9.1944. Autor často i slovami neskrývanej samochvály vyzdvihuje význam tejto malej ilegálnej bunky i význam spomenutej tajnej porady niekoľkých slovenských záložných dôstojníkov v júli 1941. Pozrime sa bližšie na Hirnerovu odbojovú činnosť spod zorného uhla prospešnosti, alebo škodlivosti slovenským národným záujmom. Postupne sa spojil so skupinou odbojárov v Ružomberku a stal sa jej inštruktorom. Výsledkom Hirnerovej podvratnej činnosti boli unáhlené bojové vystúpenia v Ružomberku už 26. augusta 1944. Vtedy totiž Hirnerovi 11 d i a (najmä rotmajster Hruboň a nadporučík Kadúc) násilnou akciou vyslobodili z ružomberskej väznice údajne politických väzňov a v zápätí dezorientovaný rtm. Hruboň zastrelil v kasárňach nič netušiaceho nemeckého kapitána. Po úteku k partizánom Hruboň prehovoril váhavého partizánskeho veliteľa Jegorova, aby na druhý deň (v nedeľu 27. 8.1944) partizáni zaútočili na nemeckú strážnu jednotku v ružomberskom Rybárpoli a v kasárňach. „Našej skupine sa podarilo presvedčiť váhavého Jegorova, že Ružomberok treba čím skôr, a najlepšie hned v nedeľu v obedňajšom čase obsadiť." (s. 153) Jegorov poveril touto úlohou partizánsku skupinu Ernesta Bielika a k tejto skupine npor. Kadúc pripojil potom aj delostreleckú batériu z kasární. Nemcov bez väčšieho odporu zajali. A. Hirner v tom čase prichádzal z Martina a hned po príchode zvolal členov Revolučného národného výboru v Ružomberku na prvé verejné zasadnutie, na ktorom predseda RNV Rudolf Strechaj prezrádza, že také dôležité akcie v Ružomberku sa diali bez jeho vedomia. Ešte v ten istý deň (27. 8.1944) rtm. Hruboň odišiel do L. Sv. Mikuláša a A. Hirner do B. Bystrice k pplk. J. Golianovi. V L. Sv. Mikuláši sa Hruboňovi nepodarilo získať tamojšiu vojenskú posádku na protivládne bojové vystúpenie a treba dodať, že aj veliteľ ružomberskej posádky major Vesel rozhodne odmietol bojové akcie v Ružomberku, lebo to nezodpovedalo plánom a inštrukciám, ktoré mal od Goliana. Autor knihy Matičná myšlienka dosť podrobne opisuje svoju vynútenú návštevu u Goliana (v nedeľu 27. 8.1944 popoludní) a svoj cieľ: donútiť ho k okamžitému vydaniu rozkazu o započatí s povstaleckými akciami, (s. 156) Pplk. J. Golian rozhodne odmietol akékoľvek predčasné vystúpenie so zbraňou proti Nemcom. „Je to predčasné! Urobte, čo sa dá, aby sa to zastavilo!" naliehal Golian. (s. 156) Je známe, že práve v tom čase malo sa vyjednávať s velením dvoch slovenských divízií na východnom Slovensku. Neoblomný Hirner postavil Goliana pred hotovú vec, neuposlúchol rozkazy a prosby hlavného veliteľa podzemného armádneho hnutia na Slovensku a bez akýchkoľvek dôsledkov odišiel autom s dvoma partizánmi do T. Sv. Martina. Rotmajster Hruboň sa po neúspešnom pokuse získať mikulášsku posádku pre povstanie vrátil do Ružomberka a na druhý deň (28. 8.1944) sa tam vybral aj s ozbrojenou jednotkou, aby v mikulášskom hoteli KRIVÁŇ zajal ubytovaných Nemcov. (A. Hirner si nespomína na Ľubochňu, kde bola po úpornom boji premožená malá strážna jednotka Nemcov, ktorá sa bránila vo vile ANDREJ. (O tejto bojovej akcii a osude zajatých Nemcov prináša obsiahly článok Nedeľná Pravda z 13. 11. 1992, s. 3.) K násilným, ba až drastickým udalostiam, ktoré sa udiali v Ružomberku a na okolí ešte pred vyhlásením povstania, treba pripočítať aj Hirnerov nátlak na veliteľa ružomberskej posádky majora Veselá, ktorý dostal čas na rozmyslenie, až nakoniec privolil a pridal sa k vzbúrencom, (s. 157) Ako vidieť z Hirnerových výpovedí, vyšší velitelia kapitulovali pred nižšími a ne–vyvodzovali z vážneho a pre národ nebezpečného porušovania disciplíny žiadne dôsledky. Keď npor. A. Hirner nátlakom získal mjr. Veselá na svoju stranu, uvažoval takto: „Uvedomoval som si, že z vojenského hľadiska som sa vlastne dopustil trestného činu: prinútil som príslušníka podzemného vojenského hnutia porušiť disciplínu a nepridržiavať sa rozkazu nadriadeného veliteľa." (s. 158) Pritom si nespomenul, čoho sa dopustil už predtým v B. Bystrici, keď donucoval Goliana k šialenému činu, keď sa mu odvážil osobne vnucovať svoj „pripravený scenár" povstania, (s. 152)

Autor Matičnej myšlienky sa neraz vystatuje svojou pôvodnou a potom i doplnenou koncepciou SNP, ale priznáva aj to, že jeho pôvodná predstava tejto koncepcie bola „možno povedať laická, naivná", že to bol jeho „matičný sen" (s. 158) O Hirnerových laických a naivných predstavách o začiatku a priebehu povstania niet pochýb, lenže jeho činy, ktoré z týchto predstáv vyplynuli, mali pre Slovensko ďalokosiahle negatívne dôsledky. Ukázalo sa totiž, že v čase, ked sa tak aktivizovala Hirnerova skupina v Ružomberku a na okolí a ked sa pod vedením npor. C. Kuchtu stal zlovestný teroristický čin v martinských kasárňach (zlikvidovanie nemeckej diplomatickej misie, v ktorej boli aj ženy a deti), Nemci s bojovými akciami na Slovensku nepočítali, že dôverovali hláseniam nemeckého vyslanectva v Bratislave, ktoré videlo situáciu na Slovensku ako úplne pokojnú a bezpečnú, avšak po masakre v T. Sv. Martine udalosti začali naberať veľmi rýchly spád a v utorok 29. 8.1944 bolo z B. Bystrice vyhlásené SNP. Hitlerovské vojská sa pohli na Slovensko až vtedy, keď už situáciu na celom Slovensku nemohla zvládnuť slovenská vláda. Tak sa odbojové zložky na Slovensku ocitli pred problémom, ako v nepripravenosti a chaose čeliť náporu nemeckej armády. Ak si uvedomíme, že západní spojenci Sovietskeho zväzu poslušne rešpektovali jeho vojenské ašpirácie a jeho želanie nezasahovať vojensky v zóne, do ktorej podľa Jaltskej dohody spadlo aj Slovensko, tak očakávanie výzbroje a vojenskej techniky zo Západu bolo iluzórne (na jednom mieste autor pripomína, že päť až šesťtisíc vojakov SNP nemalo zbraň). O tom, že vyhlásenie SNP 29. 8.1944 treba pokladať za núdzové a veľmi nešťastné riešenie, ku ktorému boli hlavné odbojové zložky doslova donútené, svedčí aj to, že nebola dohodnutá kooperácia s dvoma východoslovenskými divíziami, že sa ešte čakalo na návrat delegácie KSS z Moskvy, lebo o jej jednaniach so sovietskym vrchným velením sa nič nevedelo, že línia frontu bola ešte veľmi ďaleko od tej, ktorá sa predpokladala pre optimálny začiatok ozbrojeného vystúpenia slovenského,, odboja proti Nemcom. Keďže odbojové zložky v samozvanej SNR mali až príliš na zreteli vízie budúcej moci, povstanie vyhlásili aj v nepripravenosti a v nepriaznivých podmienkach. O zákulisnom mocenskom boji v B. Bystrici počas povstania sa zmieňuje aj A. Hirner.

Čo sa týka možného celonárodného, dobre načasovaného a pripraveného bojového vystúpenia proti Nemcom na Slovensku, od ktorého by sa nebola dištancovala prevažná časť predstaviteľov Slovenska a ani vojsko v posádkach i v zálohe, tak Hirner tento problém zúžil na poznámku, že zapojenie slovenskej vlády do odboja by odporovalo podpísanej zmluve z decembra 1943 medzi exilovou Benešovou vládou a Sovietskym zväzom a že to odporuje aj programu SNR. Nezamýšľal sa však nad tým, či by to odporovalo slovenskej zvrchovanosti a uchovaniu slovenskej štátnosti, či by sa tým Slovensko neuchránilo od ťažkého utrpenia a veľkých strát na ľudských životoch a či by sa tým nedosiahol podstatne väčší efekt povstania. Nevenoval žiadnu pozornosť ani otázke, koľko Slovákov išlo do povstania najmä preto, že ich vyburcovali rozličné chýry o prezidentovi Tisovi (napríklad, že ho Nemci zajali, popravili, alebo že prichádza do B. Bystrice, aby sa pridal k povstaniu). Nevedno, prečo nevenoval pozornosť ani Čatlošovmu plánu či memorandu, s ktorým delegácia KSS na čele s K. Šmidkem odletela 4. 7.1944 do Moskvy. Výsledky moskovského jednania s napätím očakávali najmä komunisti, no sotva vedeli o tom, že dôstojníci Golian a Krátky jeden po druhom (1. a 10. 8. 44) podali do Londýna hlásenie o Šmidkeho Poslaní, na základe čoho Beneš rezolútne naliehal na sovietske vedenie, aby sa so slovenskými komunistami nevyjednávalo. Slovensko sa teda ocitlo v ťažkej a rozpornej situácii: brániť sa s početne slabšou, nejednotnou a neúplne vyzbrojenou armádou namiesto toho, aby s dobre zmobilizovanými vlastnými vojenskými silami (i s dvoma východoslovenskými divíziami) a v očakávanej kooperácii so sovietskym hlavným velením prispelo k výraznému efektu povstania s rozhodným akcentom na zachovanie vlastnej zvrchovanosti.

Na niektoré faktory neúspechu povstania sme už poukázali a z tých ostatných nemožno obísť najmä nejednotnosť ozbrojených zložiek (armáda a partizáni) v otázke začiatku povstania a potom koordinácie bojových akcií. Čo sa týka začiatku povstania, Hirner píše, že medzi partizánskymi veliteľmi a Golianom sa uskutočnili dohovory o zamedzení akýchkoľvek prenáhlených akcií, ktoré by zapríčinili vpád Nemcov na Slovensko (s. 151) a že sa do povstania „naraz zapoja všetky bojové sily" (s. 151), no takmer zároveň píše aj o tom, že „partizánski velitelia odmietali akúkoľvek myšlienku na zastavenie partizánskych akcií" (s. 157) pred 29. augustom 1944, teda v čase, keď mali prísne dodržiavať dohody s Golianom. Spomeňme si, ako sa sám autor priznáva, že jeho skupine sa podarilo presvedčiť Jegorova, aby poslal partizánov na obsadenie Ružomberku, (s. 153) „Otázky koordinácie a riadenia povstaleckých operácií patrili v SNP k najpálčivejším otázkam" (s. 198), priznáva ďalej A. Hirner a otvorene píše aj o tom, že Golian bol determinovaný vo svojich rozhodnutiach partizánskymi jednotkami, ktoré sa pokladali za vedúcu silu celého povstaleckého hnutia, že partizánov podporovala KSS (s. 115), že „Golian mal priveľa orgánov, ktorým podliehal, a tieto orgány pritom neboli skoordinované", (s. 115) V knihe sú aj vyslovene nelichotivé poznámky o partizánoch, ako napríklad ušli, keď mali zaujať obranu (s. 165), ako sa pplk. E. Perko sťažoval na ich nespoľahlivosť (s. 177) alebo ako sa partizánsky veliteľ Veličko vystatoval, že so svojimi partizánmi ubráni celý Turiec pred Nemcami, a za akého zmätku bol Turiec vyprázdnený, (s. 202) Aj ked pre „partizánsky boj platia iné zákony, než pre boj regulárnej armády" (s. 121), predsa len rozpory narastali natoľko, že ich mala „riešiť novozvolená Rada na obranu Slovenska", (s. 177)

Čitateľ knihy Matičná myšlienka si počas čítania nejeden raz položí otázku, ako je možné, že autor sa tak často chváli svojou ilegálnou činnosťou, premyslenou prípravou a koncepciou povstania, keď v tej istej knihe na iných miestach akoby na to úplne zabudol, opisuje fakty, ktoré sa s jeho chválou nezhodujú. Napríklad píše o tom, že sa im v ilegálnej skupine veľmi dobre osvedčilo „poznať všetky varianty koncepcií SNP, poznať ich poradie a možné dôsledky" (s. 117) a že stále upresňovali plán povstaleckého vystúpenia pre prípad, „že povstanie vypukne pred jeho oficiálnym vyhlásením", že sa v tomto pláne počítalo s okamžitým bojovým vystúpením skupiny v prípade, že by bolo povstanie niekde ohrozené alebo by ju „niekto na pomoc vyzval", (s. 151) A čuduj sa svete, lebo jeho skupinu nebolo treba ani vyzývať, keď po bojovom zásahu rtm. Hruboňa v L. Sv. Mikuláši prichádzalo nepočetné nemecké vojsko od Popradu, ale o Hirnerovej bojovej skupine nebolo ani chýru a nebolo tu vôbec organizovanej obrany, keďže „Nemci mali otvorenú cestu a dolu Liptovom tiahli bez odporu", (s. 160–165) Opis chaotického ústupu povstalcov dolu Liptovom je doznaním nepripravenosti povstania, doznaním, ktoré sa číta ako zaujímavá autobiografická próza, pričom čitateľ nestráca zo zreteľa jej dokumentárnu hodnotu. Ako len kontrastujú s touto opisovanou skutočnosťou, s tými príkladmi chaotického ústupu povstalcov a partizánov (s. 160–165) tie miesta knihy, v ktorých sa vystatovačne a s akýmsi didaktickým pátosom hovorí o politickej zodpovednosti za budúcnosť slovenského národa, o tom, že taká revolučná udalosť, akou SNP bude, si vyžaduje „starostlivú popravu, ktorá bude klásť na generáciu mladších obrovské organizačné požiadavky", (s. 107) Ak Hirner konštatuje, ako „vojaci neboli dostatočne pripravení na to, že boj s Nemcami sa pretiahne" a že „predstava SNP sa v nich spájala s jednorázovým vzplanutím" (s. 175), tak to, čo sme doteraz napísali, dostatočne osvetľuje túto nepripravenosť. K predpokladanému začiatku SNP, respektíve k jednej jeho záväznej alternatíve (počkať, kým nebude sovietska armáda pri Krakove), sa Hirner vyjadril, že by to bolo „vzhľadom na napätú situáciu na Slovensku nereálne a riskantné", (s. 151) Položme si otázku: čo mohlo byť nereálnejšie a riskantnejšie, ako nerozvážnym násilím v Ružomberku a T. Sv. Martine spôsobiť napätú situáciu a vyprovokovať nemeckú armádu k zákroku, na ktorý Slovensko nebolo pripravené? Ak si ešte pripomenieme Hirnerovu výpoveď, že vtedy (pred 29. augustom 1944) nevedel o zákulisných zásahoch Benešovej vlády do prípravy SNP a nepredpokladal, že dve východoslovenské divízie nie sú pre povstanie organizačne zabezpečené (s. 151), tak sa nám núkajú nelichotivé hodnotenia jeho predpovstaleckej aktivity. V uvedených súvislostiach možno bojové vystúpenia jeho skupiny v Ružomberku a jeho nátlak na Goliana a Veselá charakterizovať aj ako hazardovanie s osudom slovenského národa, so životmi vojakov a civilov. Ťažko pochopiť, prečo Hirner vinil Goliana, že nemá pripravené aspoň dva varianty povstania: optimálny (založený na predpoklade dokonalej prípravy a koordinácie) a druhý pre prípad, že povstanie vyvolajú nečakané okolnosti, odhalenie príprav, zrada, prepad nemeckou armádou a nezadržateľný spád udalostí, (s. 156) K tomu len toľko, že sotva možno Golianovi pripisovať neznalosť variantov povstania, ale čo možno Golianovi a jeho štábu i komunistom vyčítať, to je isté podcenenie úlohy eliminovať názory a počínanie tých, čo by sa z akýchkoľvek príčin pokúšali vyvolať „nezadržateľný spád udalostí", t. j. provokačné akcie napriek Golianovým príkazom.

Ak sa vo vojne nedodržiavajú dohodnuté medzinárodné konvencie, ak sa surovo a beštiálne zachádza so zajatcami alebo civilmi, tak nie je možné túto zločinnosť merať nerovnakým metrom podľa toho, kto sa tejto zločinnosti dopúšťa. V socialistickej literatúre s povstaleckou tematikou sa s týmto problémom často stretáme, avšak v tom zmysle, že ukrutnosti sa akosi automaticky pripisujú len Nemcom, a hoci sa v Hirnerovej knihe s týmto nestretáme, predsa aj on kruté zaobchádzanie s nemeckými zajatcami označí ako „formu prejavov spravodlivého hnevu ľudu", (s. 122) Rozprávanie o tom, ako ľubovoľne sa uplatňovali kritériá tohto „spravodlivého hnevu" nájdeme v tejto knihe len v súvislosti s neľudským zachádzaním so zajatými nemeckými vojakmi v Ružomberku (s. 122n) a v súvislosti s istým nešťastníkom, ktorého bez dôkazov označili za špióna (s. 178). Zaujímavá je aj scénka, v ktorej autor opisuje, ako sa on sám mal stať obeťou tohto „spravodlivého hnevu", (s. 260) O zachádzaní so zajatými nemeckými vojakmi v Ružomberku zostane v pamäti čitateľa najmä rozprávanie o tom, ako ich ozbrojení vojaci a partizáni predháňajúci sa „v prejavoch akejsi hurónskej veselej zbesilosti" (s. 122) pratali na nádvorí kasární do nákladného auta. Na Hirnerovu otázku, kam ich vezú, zaznela odpoveď: „No za ostatnými. Tam za Biely Potok!" Tam ich postrieľali. Hirner síce nariadil, aby akciu zastavili, aby tých, čo zostali nažive, dali do kasárenskej väznice, ale nakoniec priznáva: „Udalosti sa valili takým tempom, že neviem, čo sa so zajatcami stalo pri evakuácii Ružomberka." Cestou do B. Bystrice (k pplk. J. Golianovi 27. 8. 44) len z auta videl, ako Nemci Padali do hrobov, ktoré si sami vykopali, a túto otrasnú scénu zakončil takto:

„Zakryl som si oči a hanbil som sa za to, že i takto sa vykupuje naša sloboda." (s. 123) Možno sú tieto Hirnerove spomienky už v niektorých údajoch nepresné, čo sa môže týkať aj miesta hromadne postrieľaných Nemcov, ale ich podstata je pravdivá. Ešte poznamenávame, že Hirner zabudol na postrieľaných civilov nemeckého i slovenského pôvodu, ktorých masové hroby sú tiež v okolí Ružomberku, a ako osvetový dôstojník mal veľa možností dozvedieť sa o takýchto masových hroboch aj z iných oblastí Slovenska. Iste by to už bol zbytočný naturalizmus, keby bol trochu podrobnejšie opísal, ako sa nakladalo s týmito zajatcami i civilmi, pokiaľ boli ešte nažive. A načo si aj klásť otázku, kde sa vtedy, ako i kedykoľvek a kdekoľvek odvtedy vzalo v Slovákoch toľko neľudskosti?

Ako sme už naznačili, Hirner sa v tejto memoárovej knihe ukázal aj ako vyspelý prozaik, čo platí najmä o jeho opise bojových akcií, o vystihnutí depresívneho stavu vojakov v povstaleckej armáde, v opisovaní takých chvíľ, v ktorých aj on sám stál na hranici života a smrti, či už s falošnými dokladmi zoči–voči nemeckej kontrole, či pri vyčerpávajúcom blúdení vo veľkom snehu na svahoch Nízkych Tatier alebo pri očakávaní vhodnej chvíle prechodu cez frontovú líniu. K humorne ladenému rozprávaniu patria jeho zážitky z prvých stretnutí so sovietskymi vojakmi. Z mnohých veľmi pôsobivo vyrozprávaných autorových príhod a zážitkov zostanú niektoré trvalo uchované v pamäti čitateľa. K takým určite patrí dojímavo opísané stretnutie s povstaleckým vojakom v bojovom priestore, ktorý mal na zemi položenú modliacu knižku, otvorenú pri modlitbe za rodičov, (s. 168) Ďalej je to napríklad krátka zmienka o tom, že kdesi pri Bielom Potoku sám autor prevzal velenie pešej jednotky po veliteľovi, „ktorý tam po včerajších bojoch zošalel", (s. 167) Ale Hirner pri tejto jednotke dlho nezostal, lebo keď sa mu rozbilo jedno sklo na okuliaroch, odišiel si ho zháňať do B. Bystrice (??), kde mu jeho známi z vyšších veliteľských miest zverili funkciu osvetového dôstojníka.

Čo sa týka Hirnerovho rozprávania o krátkom vojenskom pobyte v hlbokom tyle nemeckej armády na Ukrajine v júli 1941, tak je dobre, že autor svoje vtedajšie videnie skutočnosti už neprehodnocoval z hľadiska neskorších dostupných poznatkov o sovietskych gulagoch či o úplnej likvidácii niektorých ukrajinských obcí v 30. rokoch nášho storočia, čomu on sám nechcel veriť a pokladal to len za možnú protisovietsku propagandu. Jeho videnie paktu Molotov–Ribentrop z 23. 8.1938 sa nevyznačuje snahou o výstižný objektívny pohľad na tento kritický bod európskych dejín. Hirnera šokovalo, keď v lete 1941videl na ukrajinských poliach peknú úrodu obilia a keď sa dozvedel, že ho nikto nesial, ale vyrástlo zo zrna, ktoré vypršalo z klasov v predchádzajúcom roku. Akoby nechápal, čo urobil so vzťahom kolchozníkov k práci sovietsky systém a uspokojil sa iba s konštatovaním, že Sovietsky zväz sa podujal riešiť sociálne otázky na triednom základe. Na Hirnerovom vtedajšom videní života ukrajinskej dediny máme názorný príklad toho, ako slovenský intelektuál, keď len trochu nainfikovaný akousi nekritickou príklonnosťou k sociálnym či socialistickým reformám v Sovietskom zväze, respektíve vďaka istej predpojatosti nedokázal tak objektívne pozorovať a charakterizovať podstatu tohto systému, ako by sa to od neho očakávalo.

Posledná rozsiahla časť Hirnerových memoárov je venovaná jeho vlastnej činnosti najprv ako pracovníka Povereníctva školstva a osvety v Košiciach i v Bratislave a od augusta 1945 ako tajomníka MS v Martine. Hirnerovo pôsobenie v Košiciach, najmä jeho angažovanie sa proti návrhu zákona o potrestaní členov a funkcionárov HSĽS a jej pridružených zložiek – HG a HM, ktorý mala schváliť SNR na odporúčanie Benešovej emigračnej vlády, treba hodnotiť pozitívne. Celkom presne charakterizoval platformu, na ktorej v Londýne tento návrh vznikol: „Za východiskový princíp návrhu tohto zákona si autori zvolili koncepciu centralistickej predmíchovskej ČSR založenej na ideológii jednotného československého národa. Z hľadiska tohto princípu bolo možné celonárodný pohyb Slovákov, ale aj myšlienku samostatnosti slovenského národa kvalifikovať ako zradu, ako vlastizradu." (s. 270) Aj keď s niektorými Hirnerovými poznámkami možno polemizovať, aj keď jeho údaje o počte tých, ktorí mali byť súdení, boli prehnané (podľa neho mala HSĽS r. 1944 okolo osemstotisíc členov), dôležitá je podstata jeho nebojácneho vystupovania proti návrhu tohto zákona, najmä ak uvážime, že nebol právnikom. Vážnejšie výhrady možno vysloviť proti tomu, že Hirner schvaľoval zákon o potrestaní fašistov a kolaborantov, ale nekládol dôraz na to, kto bude formulovať a aplikovať kritériá, podľa ktorých bude niekto označený za fašistu alebo kolaboranta. Ako je známe, práve tento zákon bol v nejednom ohľade zneužitý a na jeho konto sa udiali aj politické justičné vraždy ako výraz Benešovej pomsty voči Slovákom.

Knihu Matičná myšlienka nebude možné obchádzať pri poznávaní dejín MS v časovom úseku od začiatku augusta 1941 zhruba po jar 1948, i keď sa autor dotýka aj niektorých neskorších súvislostí. Z uvedeného obdobia najväčšiu pozornosť venuje príprave a realizácii matičného valného zhromaždenia 26. 8. 1945, problémom kandidátky výboru MS a kontaktom s L. Novomeským (dezignovaným predsedom MS). Pre poznanie postojov L. Novomeského k MS a k slovenskej povojnovej politike dobre poslúži aj v memoároch uverejnený list L. Novomeského A. Hirnerovi a osobný rozhovor obidvoch menovaných pred začiatkom valného zhromaždenia o otázkach, ktoré Novomeský predložil vo svojom liste. Ak Hirner v rozhovore Novomeskému zdôraznil, že „Matici slovenskej v nijakom prípade nepristane dnes úloha prokurátora, ktorý by bol oprávnený obžalúvať slovenský národ a obviňovať ho, najmä nie v kategóriách čechoslovác–kej ideológie" (s. 345), tak aj tento úryvok nám veľa prezrádza o tom, čím sa mohla MS stať pod vplyvom KSS. Avšak ten istý Hirner, ktorý na jednej strane odolával nástrahám KSS, stotožňoval sa s ňou v zásadných ideologických zámeroch, ked píše, že VZ MS sa konalo vo fáze národnej nedotvorenosti Slovákov v rámci obnovenej ČSR a kultúrny program, ktorý vytýčilo „bol službou i kultúrnej vyspelosti budúceho prechodu národnej revolúcie na revolúciu socialistickú" a že „rozpútanie triedneho boja v slovenskom národe" mohlo byť „zaradené len po národnej doformovanosti Slovákov", (s. 363–364)

Keďže sa Hirner často v rozličných obmenách vyjadroval o výdobytkoch povstania ako o pokračovaní „celonárodného pohybu za vyšší stupeň celonárodného samoregulačného procesu" (s. 299), zaujíma nás v zmysle nášho vytýčeného oveľa, aké budú jeho postoje k neúspešnej realizácii tohto „samoregulačného Procesu". Tu musíme konštatovať, že Hirner nerád priznával porážku svojich Predstáv, koncepcií o „vyššom stupni" rovnoprávnosti Slovákov v obnovenej ČSR. Pri pozornom čítaní nám však neušla jeho poznámka, že „neuplynul ani rok od vyhlásenia Košického vládneho programu a na scénu sa dostáva veľmi nerovný výklad rovnosti Čechov a Slovákov v novej republike" (s. 363), no o tom, ako sa tento nerovný stav prehĺbil tromi pražskými dohodami, sa nezmienil, a to sa iste nestalo z náhodnej zábudlivosti. Keď bol s J. Martákom u predsedu Zboru povereníkov G. Husáka vo veci potrebnej budovy pre MS, Husák ich odmietol, pričom Hirner apeloval na to, že by si to MS zaslúžila, lebo verejnosť pristupuje k nej nielen s uznaním, ale aj s pietou. Vtedy Husák lakonicky uzavrel rozhovor: „To je pravda, aj my pri tom všetkom na Maticu s pietou pozeráme, ale nezabúdajte, že ju môžeme aj s pietou pochovať!" (s. 383) A čo bolo pre Hirnera najbolestnejšie, u Husáka sa presvedčil, že „na presadzovanie požiadaviek za národnú svojbytnosť na pôde Matice slovenskej sa pozeralo ako na prejav reakčnosti". (s. 324) To muselo A. Hirnera hlboko zraňovať. Aj jeho vystúpenie na zhromaždení v Neografii (úč. spol.) v snahe zachrániť tento vzácny majetok majetok pre Maticu (vtedy najmodernejšie kníhtlačiareň u nás) sa hned „kvalifikovalo ako rafinovaný pokus reakcie zabrániť znárodneniu" a 1. 3.1948 bola Neografia znárodnená. V súvislosti so zrušením pôvodného poslania MS potupným zákonom, Hirner s bôľom napísal: „Zákonom o Matici slovenskej sa zavŕšila komédia s pietnym pochovaním tejto inštitúcie zaživa, v čase jej najplnšieho rozkvetu." (s. 387) Teda nie stručnou analýzou neúspechu obhajovanej politickej koncepcie, ale takto nepriamo cez úprimný vzťah k umŕtvovanej MS vyjadril svoje životné sklamanie z neuskutočnenia „vyššieho stupňa celonárodného samoregulačného procesu".

V rozhovore s L. Novomeským Hirner pripomenul a aktualizoval Škultétyho heslo POROZUMENÍM PRE SEBAZÁCHRANU! Toto heslo by malo byť vyšité na našej národnej zástave a v ťažkých osudových chvílach by sa ním mal riadiť celý národ – každý jednotlivec – v plnej zodpovednosti za zachovanie a upevnenie vlastnej národnej svojbytnosti a suverenity, a hlavne by nám ako malému národu malo ísť o to, aby sme sa ľahkovážnosťou i nesvornosťou, čiže vlastnými silami nepričiňovali o stratu tak ťažko–preťažko získanej slobody, rovnoprávnosti a zvrchovanosti. Hirnerovu knihu, respektíve nejeden autorov názor, postoj a čin v tomto zmysle treba chápať ako varovné memento, ale zároveň i ako autentické svedectvo pri hľadaní pravdy na otázky, ktoré sme nastolili v úvode nášho príspevku, pretože táto pravda bola takmer za polstoročie zámerne skresľovaná, zastieraná alebo celkom zamlčiavaná.