Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Našou najväčšou tragédiou bolo to, že vojna vypukla skôr, ako nás západné veľmoci vzali na vedomie. Keď vojna rozdelila svet na spojenecký tábor a mocnosti Osi, my sme sa ocitli na nesprávnej strane. Beneš mal veľmi ľahkú úlohu presvedčiť spojenecké vlády, že Slovensko nie je problémom medzinárodným, iba vnútorným problémom česko-slovenským, ktorý on vyrieši „až jedna radosť“. Tým sa náš osud spečatil. Obľúbená rečnícka fráza, že s Nemeckom stojíme a padáme, mala od r. 1943 veľmi deprimujúce dôsledky, pretože s nemeckými neúspechmi prudko upadal aj náš medzinárodný kurz. Boli to smutné poznatky, ako keď sa človek topí a okolo neho je iba voda. To, čo sa na obzore črtalo ako pevný bod, bola iba morská pena. Naše nádeje v nemecké tajné zbrane alebo v spory medzi Západom a Východom sa nematerializovali.

Spojenci nechceli o nás ani počuť, a to ani vtedy, keď sme im ponúkali kapituláciu. Pre nich sme patrili do Benešovho departamentu. Sovieti, ktorí nás v septembri r. 1939 uznali „de facto“ i „de jure“, nás v júni r. 1941 práve tak dramaticky od-uznali a za tlmočníka Slovákov uznali Beneša. V r. 1943 videl každý, kto mal otvorené oči, že pánom Slovenka bude opäť Beneš.

Prívrženci predmníchovských centralistických strán si vyriešili problém veľmi jednoducho. Svoju pomníchovskú činnosť vyhlásili za prinútenú a obracali sa na Beneša ako na starého známeho. Situácia bola omnoho komplikovanejšia pre tých, ktorým nešlo o osobné postavenie, ale o osud národa. Naši národní vodcovia stáli pred veľmi ťažkou skúškou a veru ani pri najlepšej vôli nemožno tvrdiť, že svoje úlohy zohrali dokonale. Skupina okolo Tuku a Macha trvala na neochvejnej spolupráci s Treťou ríšou i vtedy, keď ju už boli opustili všetci spojenci a keď sa nemeckí generáli pokúsili atentátom odstrániť Hitlera. Nebola to správna politika, ale aj zlá politika je lepšia ako nijaká politika. Vážnejšej chyby sa dopustila politická skupina okolo Tisa, ktorá nevediac sa rozhodnúť čo robiť, nerobila nič. V čase, keď bolo treba horúčkovite pracovať a energicky rozhodovať, prevažná väčšina národných pracovníkov prepadla nezdravej pasívnej apatii.

Táto neplodná rezignácia, fatalizmus a čakanie v nečinnosti, že však len nejako bude, ponechanie veci na seba a vývoj na svoj osud, takmer úplne paralyzovali slovenskú spoločnosť v r. 1943-44. Niektorí činitelia (ako napr. Sokol, Čarnogurský a iní) aktívne spolupracovali s „demokratickým“ podzemím, azda v nádeji, že sa im podarí zachrániť čím viac pre slovenský národ alebo možno z iných príčin. Je však isté, že bolo omylom myslieť si, že Beneš na koni dá nám to, čo odmietal dať Beneš v tiesni. Jediná zložka, ktorá sa činila a ktorá mala pozitívny plán, bola tzv. mladá generácia, ktorá sa združovala okolo Dr. F. Ďurčanského. Bohužiaľ jej vplyv bol obmedzený a nemala nijakú moc. Ďurčanský bol ešte stále pre Nemcov „persona non grata“. Slovenskí vedúci činitelia si už v lete r. 1943 povedali: „Sme bezmocní.“ A podľa toho sa aj riadili. Ministri pozerali na svoje pozície ako na nepríjemnú príťaž a nič by im tak nebolo dobre padlo ako rezignácia. Každý sa chcel iba „kryť“. Zápal pre národnú vec vyprchal, robilo sa len, čo sa „muselo“. Jedným uchom sa počúvala Bratislava, druhým Londýn. A keď z Londýna pohrozil Benešov minister vnútra J. Slávik, že sa oni vypomstia všetkým pomáhačom fašizmu, mal strach i ten príštipkár, čo látal gardistické čižmy.

Vyhliadky do budúcnosti boli neutešené a vládna nečinnosť vytvárala ďalšie predpoklady rozkladu. Verejne sa hovorilo o ilegálnom odboji, o mafii, o „tajných“ stretnutiach vedúcich podzemného odboja, ale nerobilo sa nič, alebo len veľmi málo. Nebolo nikoho, kto by bol energicky dupol nohou a povedal „dosť“. Šírili sa poplašné správy a nikto ich nevyvracal. Bola to žírna pôda pre rozklad a podvratné živly si priaznivejšie podmienky už naozaj nemohli ani želať. Taký ľahký odboj sa vari nerobil nikdy a nikde na svete. V zahraničí si veľmi často (a veľmi pomýlene) túto slabosť predstavujeme ako zhovievavosť a dobromyseľnosť režimu Slovenského štátu!

Pretože zásahy vlády proti „odbojárom“ boli iba formálne, neúčinné alebo nijaké, ich smelosť rástla a pochopiteľne rástli aj rady ich pomáhačov. „Prečo by som im nepomohol“, obraňoval sa nejeden Slovák pred svojím svedomím, „však slovenské orgány mi za to neurobia nič a na druhej strane priazeň budúcich vládcov mi nemôže byť na škodu“. Takým spôsobom malátnosť, pasivita a nečinnosť na zodpovedných miestach odcudzili slovenskej vláde a slovenskej veci práve tie spoločenské vrstvy, o ktoré sa bolo treba v čase skúšok oprieť. Lebo nebolo možné očakávať od pospolitého ľudu to odhodlanie a nepoddajnosť, ktorých nebolo vo vedení.