Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Zatiaľ čo medzi vojskom nechuť a opozícia mali často vonkajší náter komunistickej infekcie, dôstojnícky zbor bol prevažne protikomunistický. Je síce pravda, že mnohí z nich boli až príliš žoldniersky a boli ochotní predávať svoje služby každému, kto o ne stál, ale ak mali možnosť vybrať si medzi Benešom a boľševikmi, ich výber padol na Beneša. Začiatkom r. 1944 mal „demokratický odboj“ tak mnoho prívržencov v dôstojníckom zbore, že oznamoval do Londýna svoj úmysel ozbrojene vystúpiť proti Nemcom za pomoci slovenskej armády. Beneš a Ingr schválili tento plán s veľkým nadšením.

V marci r. 1944 prišiel na Slovensko z Turecka (na pas slovenského občana a zástupcu firmy „Dovus“, D. Bukovinského) Benešov osobitný posol a spravodajský dôstojník Jaroslav Krátký (krycím menom „Zdena“). Jeho úlohou bolo posielať do Londýna neskreslené správy a praktické rady ohľadom možného ozbrojeného vystúpenia a ohľadom výberu vhodnej osoby, ktorá bude toto vystúpenie organizovať a viesť. Krátký (ktorého sprievodcom po Slovensku bol Rudolf Fraštacký) konferoval so Šrobárovou skupinou a s členmi Slovenskej národnej rady a schválil ich osobný výber, ktorým bol podplukovník Ján Golián, náčelník štábu pozemných vojsk v Banskej Bystrici. V máji r. 1944 Beneš osobitným dekrétom vymenoval Goliána za veliteľa.

Golián a Krátký s pomocou ďalších čechoslovácky orientovaných dôstojníkov zriadili si tzv. „Slovenské vojenské veliteľstvo“, ktoré malo vypracovať plán akcie. Náčrt plánu bol veľmi skoro hotový a Golián ho poslal na schválenie do Londýna. Text plánu začínal významnými slovami: „K RUSOM NECHCEME PREJSŤ...“ Plán počítal s vylodením západných Spojencov na Balkáne alebo rýchlym postupom hore Apeninským polostrovom. Ak taký postup bude rýchly, slovenská armáda urobí prevrat a bude brániť naše územie pred Nemcami, až kým neprídu Spojenci. Chybou plánu bolo iba to, že sa zakladal viac na zbožných želaniach než na tvrdej skutočnosti.

Koncom júna a začiatkom júla r. 1944, keď sa Červená armáda valila na Západ a spojenci nepodnikali z juhu prakticky nič, vynoril sa v Slovenskom vojenskom veliteľstve nový plán, podľa ktorého sa mal vo vhodnej chvíli previesť na Slovensku prevrat. Vojsko malo prebrať kontrolu, udržovať poriadok a zároveň otvoriť Rusom karpatské priesmyky. Tým by sa bol Červenej armáde umožnil voľný vstup na Slovensko, a tak vlastne aj do srdca Dunajskej kotliny. Rusi mali možnosť postupovať od Dukly po Viedeň bez strát, a tak rýchle, ako ich len ťažké tanky stačili prevážať. Toto bol tzv. „Čatlošov plán“.

Už z výpovedi v Tisovom a Čatlošovom procese vyšlo najavo, že hoci Čatloš bol iniciátorom tohto plánu, zasvätený bol doňho kde-kto. Tisovi ho prezradil údajne Malár, Machovi Novomeský. Nižší dôstojníci a vojaci nepoznali síce podrobnosti, ale vedeli, že sa čosi chystá. Čatloš vypracoval plán v júli a kpt. Stanek, ktorý ho mal predložiť Sovietom, ho najprv ukázal Goliánovi. Golián po porade so svojim štábom predložil plán SNR, ktorá si ho prisvojila, pravda s menšími zmenami. Vynechali z celej aféry Čatloša, pretože jeho politická funkcia by mohla prestrašiť londýnsku vládu a vynechali aj tú stať, kde Čatloš žiada Sovietov, aby ponechali Slovákom ich vlastný štát.

Čatlošov plán ponúkal Červenej armáde spoluprácu, od akej sa každému stratégovi museli zbiehať v ústach slinky. Navrhoval, aby Červená armáda v rámci ofenzívy na južnom úseku východného frontu, útočiac na Krakov a Užský priesmyk, podnikla aj klamlivú ofenzívu proti Duklianskemu priesmyku. Slovenské oddiely by túto ofenzívu odrazili, a tak odpútali pozornosť Nemcov od tohto úseku. V príhodnom okamihu (Čatloš navrhoval, keď padne Krakov na severe alebo Miškovec na juhu) by slovenská armáda otvorila front a uľahčila Červenej armáde voľný prechod k Dunaju a k Morave. Čatloš chcel prechodne ustanoviť dočasnú vojenskú diktatúru. Styk so Sovietmi mali udržiavať slovenskí komunisti. Čatloš sa pôvodne prihováral za zachovanie Slovenského štátu a štátne vzťahy sa mali usporiadať po vojne „v súlade so záujmami ZSSR“.

SNR a Golián pozmenili plán politicky, ale nie vojensky a poslali ho do Moskvy po dvoch osobitných kuriéroch, Šmidkem (za komunistov) a Ferjenčíkom (za demokratov a armádu). Kuriéri, ako i plán, ktorý niesli, mali však smolu od začiatku až do konca. Vo svojich spomienkach (v časopise „Svědectví“, č. 22, 1963) Dr. Ferjenčík píše, ako mal on a Jurech odletieť už 4. júla, ale pilot kpt. Koza dostal strach a zostali doma. Pri druhom pokuse (2. augusta) namiesto štyroch delegátov (Šmidke, Hanus, Ferjenčík, Korecký) odletel iba jeden, ten najbezvýznamnejší (Korecký). Až na tretíkrát, 4. augusta, keď im dal Čatloš k dispozícii lietadlo i pilota, odleteli z mokraďského letiska smerom na východ delegáti Šmidke a Feijenčík.

Ostrá protilietadlová paľba nad sovietskym územím ich prinútila núdzové pristáť a urobila z nich sovietskych zajatcov. Po 40-hodinovom väzení ich vypočúval politický komisár 4. ukrajinského frontu Meklis, ktorý, ako sa sťažuje Ferjenčík: „odobral nám všetky doklady“. V noci, zo 6. na 7. augusta, ich previezli pod vojenským dozorom do Moskvy, kde si ich podávali z rúk do rúk ďalší komisári a dôstojníci NKVD, akoby išlo o špiónov a nie o delegátov s dôležitým vojensko-politickým poslaním. Šmidke mal neskôr voľnosť pohybu, ale Ferjenčík bol po celý čas svojho moskovského pobytu pod policajným dozorom. S č-s. reprezentantami v Moskve (Pika, Fierlinger) sa mohol oficiálne stretnúť až 2. septembra, skoro celý týždeň po vypuknutí povstania.

Aký bol osud Čatlošovho plánu? Ako sa dá vyčítať z náhodných spomienok vo Fierlingerových pamätiach, Sovieti sa spočiatku o plán zaujímali, nikdy sa však k nemu jednoznačne nevyjadrili a napokon ho odmietli. Fierlinger naznačuje, že sa tak stalo na Benešov zásah. Beneš sa totiž medzi časom dozvedel o pláne viac, než mu SNR bola ochotná vyjaviť. Vedel, že ak boľševici plán prijmú, všetky tromfy dostane do rúk SNR a nie on. Celou váhou svojho politického vplyvu začal plán blokovať. Ako nás informuje Fierlinger, Sovieti na Benešov zákrok plán odmietli, ako „naivný“ a Vyšinský poveril Fierlingra, aby uistil Beneša, že sovietska vláda nemá v úmysle „zachraňovať zradcov“. Ferjenčík bol ďalej v izolácii a nevedel nič, čo sa okolo neho deje. Zato však Šmidke musel počúvať dlhé kázne od moskovského vedenia KSČ, ktoré mu vyčítalo (zrejme na sovietsky pokyn), že to, čo sa pripravuje na Slovensku, je iba buržoázna revolúcia, bez účasti širokých ľudových más. Povedali mu, že vedúce pozície musia prejsť do rúk robotníckej triedy a nesmú ostať ako sú, v rukách „doktorov, bankárov, statkárov a plukovníkov“. Vraj tu nejde iba o boj proti Nemcom, ale predovšetkým o širokú proletársku revolúciu, do ktorej treba strhnúť masy.