Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Pre komunistov je vojna predovšetkým praktická politika a z tohto hľadiska hodnotili aj Čatlošov plán. Nešlo im iba o rýchly postup, ani o zničenie niekoľkých divízií. V tom čase si už boli istí víťazstva a ich frontové pohyby sa niesli v priamom súvise s povojnovými plánmi, ktoré ako vieme, zahrňovali boľševizáciu Európy. Ako sa im neľúbilo varšavské povstanie, práve s takou neľúbosťou pozerali na snahy Beneša a slovenskej buržoázie o vojensko-politický prevrat. Počas svojho pobytu v Moskve v decembri r. 1943 sa Beneš zdôveril Sovietom so svojimi plánmi ohľadom Slovenska a povedal im o svojej zamýšľanej povstaleckej vojne, žiadajúc pritom ich podporu. Sovieti si ho so záujmom vypočuli, ba ešte aj požiadali o podrobnosti, ale bolo zrejmé, že sa nechceli dať predbehnúť buržoáznym Benešom. A tak kým sa Beneš usiloval o prevrat zhora, boľševici začali organizovať prevrat zdola a odspodu. V Benešovi nevideli spojenca, ale nepríjemného konkurenta. Keďže KSS bola hlboko zapletená do spolupráce s „demokratickými“ elementárni, moskovské vedenie ju postavilo na bočnú koľaj a pokladalo ju iba za rezervu v radoch SNR.

Moskva mala o vývoji situácie na Slovensku informácie iba z druhej ruky. Moskovské vedenie poslalo síce na Slovensko Bacílka, aby vybudoval rádio-telegrafické spojenie, ale to sa mu nepodarilo. Zatiaľ však Benešov emisár Krátký vybudoval štyri rádiové spojenia medzi Slovenskom a Londýnom. Krátky bol ochotný podávať správy komunistom do Moskvy cez Londýn, ale iba za podmienky, že budú „en clair“ (t. j. nešifrované). Verejne toho komunisti na oznámenie veľa nemali, a tak v Moskve sa o prípravách na povstanie vedelo iba to, čo prišlo cez Londýn, lepšie povedané cez Moravcovu spravodajskú kuchyňu. Niet teda divu, že v Moskve mali dojem, že na Slovensku sa chystá iba nejaký buržoázny podnik, a preto začali organizovať svoju vlastnú akciu.

V tomto novozačatom hnutí zohrali hlavnú úlohu českí komunisti, ktorí prežívali vojnové roky v Moskve. V máji r. 1944 napochytre zariadili v Kyjeve školu pre partizánskych veliteľov určených pre Slovensko. (Podľa poslednej verzie to zariadil Gottwald s Chruščovom). Po 2-3 mesačnom výcviku ich dopravili na Slovensko, kde ich úlohou bolo vykonávať sabotáž a organizovať široké masy do „protifašistického boja“. Ako sme spomenuli, v apríli r. 1944 referoval nemecký vyslanec do Berlína, že na Slovensku vôbec niet partizánov, ani sabotáží. V júli a v auguste počet partizánov a sabotáží vzrástol natoľko, že títo začali ohrozovať bezpečnosť a stabilitu krajiny. Spočiatku sa koncentrovali do priestoru Turca, do lesov Veľkej a Malej Fatry.

Títo partizáni Husákovi, ako spojencovi buržoázie, nedôverovali. Udržiavali spojenie s Kyjevom a riadili sa pokynmi odtiaľ.

Pokyny zneli: „Buďte opatrní v styku s ilegálnym vedením, zaktivizujte široké masy!“ Dňa 16. augusta Nikita S. Chruščov poslal Stalinovi hlásenie, podľa ktorého sa veci pre sovietskych partizánov vyvíjali na Slovensku nad očakávanie skvele. V liste (ktorý uverejnil F. Frassati v komunistickom denníku „Unitá“ z 28. mája 1963) sa hovorí:

„... Veliteľ oddielu Veličko, zhodený dňa 26. júla 1944 so skupinou jedenástich mužov v oblasti Ružomberok (stredné Slovensko), poslal v období 6.-9. augusta niekoľko rádiových správ, ktoré ilustrujú situáciu v Česko-Slovensku. Uvádzam u nich tie najdôležitejšie:

  1. „Sme v spojení s organizáciou strany v meste Ružomberok. Vedúci Jaroslav Šolc, Strechaj Rudolf. Sľubné vyhliadky. Pošlite viacej zbraní!“
  2. Jestvujú možnosti pre zhodenie väčšieho počtu partizánov. Slovenské vojsko je hotové pridať sa na stranu Červenej armády.“
  3. „Organizujem slovenský partizánsky odriad, silný asi 100 mužov, pod vedením slovenských veliteľov. Pošlite viacej zbraní!“
  4. Jestvujú obrovské možnosti pre vzrast slovenského partizánskeho hnutia. V oblasti Ružomberok, Banská Bystrica a Zvolen sa už nachádza asi 1500 partizánov.“
  5. „Náš odriad pozostáva zo 150 mužov. Žiadam zbrane a špecialistov v mínovaní.“
  6. „Národná slovenská organizácia má vlastné vojsko. Stredisko v B. Bystrici. Nadviazali sme kontakt s ich predstaviteľmi.“

Istý slovenský komunista, dôstojník spravodajskej služby jedného č-s. oddielu, zhodený na Veličkovu základňu, oznámil dňa 8. augusta:

„V šiestich obciach sa konajú ľudové voľby. Sme v spojení s komunistickou stranou. Ľudí pribúda, pošlite viacej zbraní!“ V týchto posledných dňoch Ukrajinské veliteľstvo zhodilo na Veličkovu základňu v Česko-Slovensku štyri ďalšie skupiny organizátorov, zbrane, strelivo, potraviny.

Pokračujeme v zhadzovaní skupín a zbraní.

Zamýšľame vysadiť v auguste a v septembri ešte tridsať skupín partizánskych organizátorov v Česko-Slovensku, v Maďarsku a v Rumunsku, ďalej zbrane, muníciu, rádiotelegrafickú výstroj, dohromady 160 ton.

16. augusta 1944
N. S. Chruščov, 1. tajomník KS(b) Ukrajiny

Prvé výčiny partizánov boli provokačné a je zaujímavé, že ich činnosť bola omnoho nepríjemnejšia SNR a Slovenskému vojenskému veleniu než slovenským vládnym orgánom. Činitelia SNR apelovali na Husáka a Novomeského, aby krotili partizánov v ich aktivite, pretože provokácie Nemcov môžu zmariť starostlivo pripravované plány povstania. Ruskí velitelia odpovedali aj Husákovi, že on je na nich krátky, že oni iba plnia rozkazy svojho veliteľstva v Kyjeve. Golián a jeho štáb boli vo veľmi nepríjemnej situácii: kuriéri, ktorých poslal do Moskvy, sa ani nevracali a ani ho neinformovali o výsledkoch svojej misie. Neistota ho hnala do zúfalstva. Partizánski velitelia, s ktorými sa mu podarilo nadviazať styky, boli nepochopiteľne nekooperatívni. Na všetky jeho prosby a vyhrážky mali iba jedinú odpoveď: „Daj nám zbrane proti Nemcom, ak nám nedáš, zoberieme si ich.“ Nedali sa krotiť, zastavovali vlaky, vyhadzovali mosty, terorizovali nemeckú menšinu. Ich správanie sa voči slovenskému obyvateľstvu bolo však v tom čase až podozrivo slušné a korektné.

Dňa 24. augusta sa obrátil Golián na Beneša s naliehavou prosbou, aby cez Moskvu pôsobil na partizánov, aby sa podriadili jeho veleniu a disciplíne a prestali podnikať na vlastnú päsť. Ďalej ho prosil, aby sa prihovoril za návrat Šmidkeho a Ferjenčíka. V tejto depeši sa Golián veľmi trpko ponosoval na partizánov, o ktorých napísal, že ich je asi 3.000 a charakterizoval ich obvinením, že „často kradnú a lúpia“.

Ale v tom čase bol Beneš na Goliána nahnevaný, že ozbrojené vystúpenie proti Nemcom neodôvodnene a zbytočne odďaľujú. Beneš si totiž žiadal povstanie za každú cenu a koncom augusta už strácal trpezlivosť. Posmeľovaný hláseniami, plnými ničím nepodloženého optimizmu, veril, že Slováci na jeho výzvu pôjdu do boja s jeho menom na perách. Taká udalosť by bola nesmieme lichotila jeho politickým ambíciám. Koncom augusta opätovne urgoval do boja, akoby sa bál, že sa Rusi naozaj dostanú až k Morave bez boja a bez krviprelievania vedeného v jeho mene. Dňa 21. augusta, keď kapitulovali Rumuni, Beneš telegrafoval SNR: „Pozrite, čo robia Rumuni, toto je posledná chvíľa, aby ste zmyli všetko to, čo quislingovská vláda a tzv. samostatné Slovensko napáchali proti spojencom.“ Keď si túto výzvu SNR nebrala príliš k srdcu, telegrafoval Ingr Slovenskému vojenskému veleniu. Nadväzujúc na Goliánovu žiadosť, aby Londýn cez Moskvu krotil partizánov, Ingr radil k spolupráci s partizánmi, ktorá vraj umožní dlhý a účinný odpor. A nakoniec zdôrazňuje váhajúcim odbojárom: „Bojové vystoupení je bezpodmíněčné nutné!“

Slovenské vojenské velenie takéto rady nenadchli. Na rozdiel od Beneša oni sa spoliehali na rýchly prechod Červenej armády cez Slovensko a bojovému vystúpeniu sa snažili so všetkých síl vyhnúť. Dňa 16. augusta 1944 generál Malár a plukovník Talský prerokovali so SNR posledné podrobnosti o prechode dvoch východoslovenských divízií k Rusom, len čo sa Rusi pohnú. Jediným háčikom tohoto plánu bolo, že sa Rusi k nemu nevyjadrili a delegátov držali v Moskve ako rukojemníkov alebo zajatcov. Toto úplne vyviedlo z rovnováhy neskúseného Goliána. Svoje podnikania založil na pláne, ktorý poslal do Moskvy, a tak bol presvedčený, že sa ho Rusi chopia oboma rukami, že teraz, keď sa mu plán nedaril, chytala ho panika. Je až patetické čítať jeho odpovede do Londýna, ktorými vysvetľoval Benešovi a Ingrovi svoje odďaľovanie „ozbrojeného vystúpenia“. Ešte 28. augusta 1944 odkazoval Benešovi: „Nemci musia začať, aby mal národ dôvod a príčinu vystúpiť proti nim.“

Aby Nemci začali, o to sa postarali partizáni, ktorých kyjevská centrála nijako nekrotila. Zdá sa, že koncom augusta sa dal Veličko presvedčiť predstaviteľmi SNR, že nie je vhodné provokovať Nemcov v čase, keď sa pripravujú dôležitejšie pohyby. Lenže Veličko nemohol nič konať bez súhlasu z Kyjeva. A v Kyjeve hľadeli na veci ináč. „Neprovokovať Nemcov“ bolo stanovisko defetistické a nestalinské. Dňa 24. augusta Veličko dostal skutočne šalamúnske úpravy: „V partizánskych akciách pokračovať, povstanie nezačínať!“ Ako si to predstavovali generáli a komisári v Kyjeve, nevieme, ale vieme, ako tomu rozumel nadporučík Veličko:

Dňa 26. augusta jeho partizáni zatarasili tunel pri Strečne a Kraľovanoch, 25. augusta vtiahli do Turč. Sv. Martina a 27. augusta postrieľali ľudáckych pracovníkov v Brezne nad Hronom. 26. augusta vtiahli do Vrútok, 27. augusta sa objavili v Ružomberku, 28. augusta v Liptovskom Sv. Mikuláši a v Liptovskom Hrádku. Slovenské úrady v Bratislave ostávali bezradné a nerozhodné, SNR a vojenské velenie v B. Bystrici bolo rozpačité a nerozhodné. Obom z ich nerozhodnosti pomohli svojím zásahom Nemci.