V nemeckých hláseniach o partizánskej činnosti sa partizánske akcie často hodnotia ako „dobre premyslené a šikovné“. Nepríjemná skutočnosť – ale pravdivá, pretože prvými partizánmi boli Rusi, ktorých nikto nemusel učiť partizánske remeslo. Ruské partizánske tradície siahajú až do čias napoleonských vojen a súčasná vojna s Nemeckom viedla k ďalšiemu zdokonaleniu partizánskej taktiky.

Partizánske hnutie začínalo nadobúdať nebezpečné rozmery v auguste 1944. Mach vo funkcii ministra vnútra a zástupcu predsedu vlády vyhlásil dňa 11. augusta 1944 na Slovensku stanné právo (štatárium) pre zločiny vzbury, vraždy, lúpeže, podpaľačstvo a poškodenia na vodných dielach, železniciach, banských dielach, atď.

Partizánske hnutie prechádzalo dvoma fázami. V prvej fáze sa partizáni snažili vraziť klin medzi nemecko-slovenskú spoluprácu. V tomto období sa operovalo slovanstvom a slovenským nacionalizmom. V prejavoch sa zdôrazňovalo a v praxi sa prevádzalo, že slovansko-germánske vzťahy neboli a nemôžu byť ničím iným ako zápasom na život a na smrť. Počas tejto fázy boli obeťou teroru takmer výlučne Nemci, či to už boli slovenskí alebo ríšski Nemci.

 V  druhej fáze sa partizáni usilovali o odcudzenie slovenského národa od jeho vládnych predstaviteľov. Už nestačilo byť iba Slovanom-Slovákom, bolo treba byť prinajmenšom antifašistom, keď už nie komunistom. Partizánsky teror bol namierený nielen proti Nemcom, ale aj proti predstaviteľom režimu, HSĽS, Hlinkovej gardy, armády, pokiaľ stáli na platforme slovenskej samostatnosti, slovensko-nemeckej spolupráce alebo antikomunizmu. Druhá fáza teda neznamenala ukončenie fázy prvej, ale bola vlastne jej rozšírením. Z nepriamych prameňov vysvitá, že pôvodne sa počítalo, že prvá fáza potrvá 2-3 mesiace. Okolnosti však žičili partizánom natoľko, že k ukončeniu druhej fázy došlo po 2-3 týždňoch.

Čo muselo sovietskych parašutistov pri ich príchode na Slovensko veľmi prekvapiť, bola neprítomnosť Nemcov a nemeckých vojsk. Keď chceli proti nejakým Nemcom a nacistom bojovať, museli ich dlho a s námahou hľadať, a keď ich našli, obyčajne išlo o bezbranných jednotlivcov, ktorých predkovia prišli na Slovensko pred 6-7 storočiami. To boli prvé obete partizánskeho „boja“.

Zatiaľ, čo teror bol psychologickým úderom, ktorý mal zastrašiť široké vrstvy obyvateľstva, prebiehali záškodnícke akcie, s cieľom narušiť chod nemeckej vojnovej mašinérie. Cez Slovensko viedli dve dôležité dopravné tepny na východný front, po ktorých až do augusta 1944 prebiehala nerušená preprava vojnového materiálu na front. Nemecké vojenské vedenie chcelo mať tieto cesty otvorené, pretože očakávaný ústup 8. armády z Galície úplne závisel na týchto dopravných možnostiach. V auguste r. 1944 sa tieto spoje na niektorých miestach prerušili zásahmi partizánov.

Z boľševického hľadiska to bola jedinečná provokačná taktika. Nemci boli veľmi citliví na zaobchádzanie so svojimi národnostnými príslušníkmi. Armádne velenie sa dožadovalo zásahu zo strategických dôvodov. Partizánska taktika jasne dosvedčuje, že Sovieti nesledovali rýchle a hladké obsadenie Slovenska, kým tam niet Nemcov. Vedeli, že nič tak nepoškodí neistú myšlienku slovensko-nemeckej spolupráce, ako nemecký vojak, povolaný na Slovensko robiť poriadok. Ďalej očakávali, že nemecké vojsko zdecimuje buržoázne povstalecké zložky, čím oslabí budúcu opozíciu a napokon Červená armáda vtiahne na Slovensko ako osloboditeľka, čím sa zvýši komunistická prestíž. Tým sa mali vytvoriť na povojnovom Slovensku predpoklady proletárskeho uchvátenia moci.

Partizánsku taktiku najlepšie ilustruje už spomínaný Karmasinov list Himmlerovi z 19. augusta 1944. V liste sa píše:

„Na východe štátu operujú dobre organizované partizánske skupiny, ktoré ničia mosty, prepadávajú žandárske stanice, vyhadzujú do vzduchu nemecké vojenské transporty, prerušujú káblové spojenia, odstreľujú jednotlivých vojakov. Podľa výpovedí ministra vnútra Macha partizánske jednotky boli zhodené v pohorí Malej Fatry medzi Ružomberkom a Turčianskym Sv. Martinom. Tieto sú veľmi dobre vyzbrojené a organizované, sú v spojení s centrálou v Kyjeve a vydávajú výzvy domorodému slovenskému obyvateľstvu.“

„Proti týmto zjavom sú slovenské miesta prevažne bezmocné, pretože vojsko je nenasaditeľné, žandárstvo je slabé a sebaobranné organizácie, ako napr. HG, nedisponujú takmer žiadnymi zbraňami.“

„Činnosť partizánov a ozbrojených bánd smeruje vedľa vojensky dôležitých objektov a zariadení výlučne proti slovenským Nemcom (Volksdeutsche). Tak napríklad prepadli a orabovali tieto bandy gazdu Schreira z obce Michalok na východnom Slovensku. Dňa 9. augusta boli úplne orabovaní dvaja gazdovia, Josef a Oswald Ficker zo Šieby pri Bardejove. Zotavovňa Nemeckej strany (Deutsche Partei) v Prušnom (? – pravdepodobne Brusno - FV) pri Banskej Bystrici, kde je 120 bombardovaním postihnutých nemeckých žien a detí z Bratislavy, je vystavená neustálemu partizánskemu zastrašovaniu, takže dnes som musel dať rozkaz na vyprázdnenie.“

„Zvlášť pozoruhodný prípad sa stal na hlavnej hradskej v údolí Váhu pri Liptovskom Sv. Mikuláši. Ako som videl v spísanom protokole u ministra Macha, na otvorenej ceste robili kontrolu áut niekoľkí partizáni, zrejme ruského pôvodu. Zatiaľ čo autá, v ktorých sedel župan Slušný, bývalý minister Mičura, ústredný riaditeľ štátnych kúpeľov Magdolen a iné významné osobnosti, po legitimovaní prepustili, posledné auto, ktoré patrilo „Lesnoplodu“ zastavili. Šoférom auta bol člen zbraní SS a sedel v ňom vedúci firmy „Lesnoplod“ Inž. Sojka, slovenský Nemec. Oboch odviedli. Mŕtvolu šoféra našli, po Sojkovi však zatiaľ niet stopy. Ale ešte v ten istý deň ukazovali partizáni jednému Slovákovi, ktorého auto tiež zastavili, Sojkovu „Deutsche Partei“ legitimáciu s otázkou, čo je to za preukaz.“

„Z týchto skutočností vyplýva, že partizánska taktika sa usiluje vzbudiť u Slovákov presvedčenie, že Slovákom sa nestane nič, ale že tu ide o hnutie namierené výlučne proti Nemcom...“

Katastrofálne dôsledky zvýšenej partizánskej činnosti sa začali čoskoro prejavovať. Hnutie sa veľmi prudko šírilo, pretože mu nič nestálo v ceste. Pasivita slovenských orgánov sa vykladala ako slabosť a ústup. A čo mohol proti ozbrojenému partizánovi vykonať bezbranný sedliak, keď štátna moc, ktorá mala zaručiť poriadok, nepodnikala temer nič? Veliteľstvo žandárov mali v rukách ľudia čechoslováckeho zmýšľania, akým bol aj vrchný veliteľ Bodický, v armádnom vedení mali rozhodujúce slovo generáli, ako Čatloš a Golián, ktorí sa už videli na nových pozíciách v novom režime.

Najrozvinutejšia bola partizánska činnosť v Turci, kde pôsobil prvý slovenský – mnoho oslavovaný (ale dnes už zabudnutý) partizánsky hrdina Žingor a ukrajinský partizán Veličko. Znie to azda neuveriteľne, ale jedinou krotiacou silou rastúceho partizánstva bola SNR, ktorá jasne videla, čo sa stane, keď Nemci budú vyprovokovaní a Rusi ešte stále stoja na východe od karpatských priesmykov. Všetky tieto krotenia a prehovárania sa diali v tajnosti a nikto o nich nevedel. Čo sa týka výsledkov, bolo to hádzanie hrachu na stenu. Pospolitý ľud vtedy ešte nevedel, že jestvuje nejaká SNR alebo Vianočná dohoda. Jemu prvým a zatiaľ jediným protivládnym a protinemeckým činiteľom boli partizánske tlupy. Či sa mu ich vyčínanie páčilo, alebo nie, videl v nich predvoj budúcej vládnej moci na Slovensku, na ktorú si bude musieť zvyknúť, ako si kedysi zvykal na maďarských a českých žandárov.