Vytlačiť
Podrobnosti: Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44 Kategória: Neuveriteľné sprisahanie | Prečítané: 2520x

Podstatná čiastka obžaloby proti Tisovi a spol. pred Národným súdom, mala hodne do činenia s tzv. „zločinmi proti odbojovému hnutiu“. Fiškálsky sa Tisovi a jeho spoluobžalovaným pripisoval „pokračujúci trestný čin zrady na povstaní“. Vo svojej obhajobnej reči Dr. Tiso venoval značnú pozornosť tejto téme a proces osvetlil mnohé zákulisné pohyby, ktoré predchádzali výbuchu povstania. Boli však otázky, na ktoré sa nepýtali a na druhej strane odzneli otázky, na ktoré dával odpoveď vševedúci Daxner, ktorý potom každý odklon od svojej verzie kvalifikoval ako lož. Jednou takouto otázkou bolo, kedy a za akých okolností, Tiso povolal nemecké vojsko na Slovensko. Opierajúc sa o článok v protektorátnom časopise „Böhmen und Mähren“ (nov.-dec. 1944) obžaloba tvrdila, že Tiso pozval Nemcov na Slovensko už 23. augusta a túto žiadosť údajne opakoval 25. augusta. Obžalobca pplk. A. Rašla dal tieto dáta do svojej knihy „Tiso a povstanie“ ako dokázané skutočnosti a odtiaľ toto tvrdenie poputovalo do všetkých kníh a učebníc dejepisu, ktoré sa po roku 1947 v Č-SR objavili.

Ale ako to pri takýchto prípadoch býva, jednoduchá je iba lož, pravda je obyčajne komplikovaná. Ako komplikovaná bola pravda v týchto okolnostiach, o tom vydávajú svedectvo nemecké dokumenty. Je v nich množstvo dôkazov o tom, že slovenskí činitelia sa vzpierali nemeckej ponuke zlikvidovať povstanie. Z čiastky  pre národnú hrdosť, z časti pre nejasné a nesprávne pochopenie situácie, Tiso odďaľoval pozvanie nemeckého vojska všetkými prostriedkami, ktoré mu stáli k dispozícii. Aj keď už bolo jasné, že nespôsobilosť slovenskej armády nijako nezamedzí rastúcemu chaosu, a keď sa v zátylí nemeckého frontu vytvárala vrcholne nežiadúca situácia, ešte aj vtedy Tiso myslel, že zamedzí tomu, čo bolo neuniknuteľné. Ako je zrejmé z predošlého výkladu, nemecký zásah do situácie vytvorenej partizánmi bol vrcholným želaním ruskej boľševickej politiky a nebol žiadúci ani pre Nemcov, ani pre Slovákov. Pre Nemcov predstavoval odčerpávanie vtedy takmer nepostrádateľných branných síl a pre Slovákov pokorujúcu a národnú hrdosť urážajúcu úlohu.

Začnime s 24. augustom, pretože v nemeckých aktoch nie je nijaký záznam o stretnutí medzi Tisom a nemeckými predstaviteľmi dňa 23. augusta. Či vôbec k nejakému stretnutiu došlo dňa 23. Augusta, je pochybné. Máme však dokument o tom, že Ludin navštívil Dr.Tisu dňa 24. augusta o 17.50 hodine. Ludin poslal do Berlína telegram o svojich rozhovoroch s Tisom a s inými slovenskými činiteľmi. Telegram č. 1278 (z 24. 8. 1944) znie:

„Partizánska činnosť na Slovensku a s ňou spojené sabotáže v posledných dňoch značne vzrástli. Po dôslednom uvažovaní a poradách so zodpovednými miestami, hlavne s prezidentom Tisom a nemeckým generálom (t. j. vedúcim nemeckej vojenskej misie) požiadal som nemeckého generála, aby sa pričinil, napriek všetkým politickým námietkam (rozumej: zo slovenskej strany) o presun niekoľkých nemeckých vojenských oddielov na slovenské územie... (habe ich trotz aller politischen Bedenken den deutschen General gebeten, die Verlegung einiger deutscher Truppenteile auf slowakisches Gebiet zu veranlassen.)

Podľa všeobecného úsudku ešte možno energickým zásahom zamedziť ďalšiemu narastaniu partizánov. Slovenská armáda a bezpečnostné orgány sú samy o sebe toho neschopné. Prítomnosť nemeckých oddielov prinesie nielen bezprostredný a účinný zásah proti partizánom, ale možno od nej očakávať aj všeobecné uspokojenie nemeckého a slovenského obyvateľstva. Ako je všeobecne známe, masy slovenského ľudu si želajú pokoj a poriadok a nie sú naklonené aktívne podporovať partizánov. Ak sa vyskytli prípady poskytovania prístrešia, dodávky potravín atď., predbežne možno ešte predpokladať, že išlo skôr o prejav sympatie než o strach pred partizánskym terorom.

Vystupovanie partizánov je politicky a psychologicky mimoriadne šikovné. Individuálny teror je namierený výlučne proti Nemcom, zatiaľ čo so slovenským obyvateľstvom sa zaobchádza neobyčajne slušne.

Nemecké oddiely nachádzajúce sa mimo vojenského operačného územia na Slovensku, sa podriadia nemeckému generálovi, t. j. vedúcemu nemeckej vojenskej misie v Bratislave, ktorý bude postupovať so mnou a s príslušnými slovenskými úradnými miestami v úzkej spolupráci a toto podriadenie musí ostať zaručené pre každý prípad. Netaktné vystupovanie vojenských oddielov proti slovenskému obyvateľstvu by zavinilo slovenskej vláde psychologicky neudržateľné položenie, a preto sa ho treba za každú cenu vyvarovať. Stojím nateraz v stálom styku s prezidentom Tisom, nemeckým generálom, vojenským a policajným attaché, aby sme uspokojivo vyriešili problém, ktorý leží pred nami.“

Ludin

Problém bol však omnoho zložitejší, než si ho Ludin i Tiso predstavovali. Tiso, ako vysvitlo aj z jeho výpovedi pred Národným súdom, bol iba povrchne oboznámený s vážnosťou situácie a jej dôsledky podceňoval. Nevedel akosi pochopiť, že by sa našiel Slovák, ktorý by šiel bojovať proti vlastnej samostatnosti, za obnovu macošskej Č-SR alebo i za sovietsku slovenskú republiku. Tisovou chybou bolo, že aj v ťažkých kritických okamihoch hľadel na problematiku, obrazne povedané, z okna bánovskej fary. Nevedel akosi zaprieť v sebe pastoračné sklony, i keď išlo o čisté politické riešenie. Chcel dobrým slovom a ohľaduplným zaobchádzaním získať pre myšlienku slovenskej samostatnosti každého Slováka. Kde demokratický štátnik by sa bol uspokojil s 51-percentnou väčšinou, tam Tiso ako hlava autoritatívneho Slovenského štátu hľadal 100-percentný súhlas a prítomnosť opozičnej menšiny (ktorá je samozrejmosťou v každom demokratickom štáte) pokladal takmer za národné nešťastie. Pri tom, ako kňazovi vždy mu bol milší a smerodatnejší styk s prostými ľuďmi, ktorí prijímali jeho názory bez výhrady, než porady a rozhovory s predstaviteľmi stredných vrstiev a debaty s intelektuálmi. V auguste r. 1944 k poznaniu situácie nestačili rozhovory s bánovskými farníkmi po nedeľnej sv. omši. Bolo treba ísť na koreň veci a ten, kto chcel jesť praženicu, nesmel sa ostýchať rozbiť pár vajíčok.

Do Bratislavy chodili ponosy od ľudáckych pracovníkov a tajomníkov strany takmer z každej obce stredného a východného Slovenska. Tiso požiadal Čatloša, aby niečo urobil a Čatloš, ktorý pripravoval povstanie, samozrejme neurobil nič. Bolo teda na Tisovi, aby ako najvyššia autorita energicky zakročil. Keď videl, ako hlavný veliteľ slovenskej armády, že vojenské vedenie nič nepodniká, ba ešte kryje partizánske výčiny, mal nahradiť Čatloša a iných alibistických dôstojníkov dôstojníkmi oddanými myšlienke slovenského štátu. Keby to bol urobil, čo len začiatkom augusta, nebol by musel na konci augusta žiadať Nemcov, aby odzbrojili slovenskú armádu.

Dňa 27. augusta pod tlakom udalostí a pod nátlakom zo strany nemeckého vyslanca, Tiso sankcionoval určité opatrenia, ale opäť jeho kroky boli neisté a nesmelé. Samozrejme takéto váhavé zákroky nemohli zvrátiť beh udalostí; bolo to, ako sa hovorí, „too little, too late“. Zásahy boli výlučne defenzívneho charakteru, iniciatíva bola v rukách partizánov. Najpozitívnejším činnom bolo Machovo vyhlásenie výnimočného stavu a jeho rozhlasový prejav z 26. augusta. Načo však boli dobré prázdne gestá a dlhé reči, keď partizánske bandy lúpili a zastrašovali slovenské obyvateľstvo a čoskoro prešli k vraždeniu slovenských vlastencov, ľudáckych pracovníkov, poslancov slovenského snemu? Vo svojej telegrafickej správe z 27. augusta Ludin zhrnul udalosti posledných troch dní a hlásil z Bratislavy č. 1299 (27. 8. 44) toto:  

„Partizánska činnosť na Slovensku sa ďalej rozrastá. Zistila sa zvlášť čulá aktivita v noci 25.-26. augusta, zatiaľ čo noc 26.-27. augusta bola pomerne pokojná. Osobitné správy o partizánskej aktivite nasledujú. Na silné naliehanie z našej strany gen. Turanec bol teraz vymenovaný za veliteľa všetkých skupín a jednotiek slovenskej armády a bol vybavený rozsiahlou plnou mocou. Čatloš ostáva iba ministrom národnej obrany, prakticky pozbavený každej moci. Dňa 25. augusta mal som s Turancom krátku rozpravu, z ktorej mám dojem, že Turanec – známy ako energický dôstojník – je ochotný rozhodne vystúpiť proti partizánskej pliage a proti demoralizácii v slovenskej armáde. Keďže medzitým prišiel súhlas na uvoľnenie 1. technickej divízie z frontového nasadenia, dúfajme, že Turanec bude mať čoskoro k dispozícii spoľahlivú bojovú jednotku. Ako mi oznamuje vedúci nemeckej vojenskej misie, treba 28. augusta počítať s príchodom niekoľkých výcvikových vojenských nemeckých jednotiek do ochrannej zóny – (Púchov, Malacky, Stupava). Pretože prezident Tiso, ako aj minster Mach a generál Turanec ma naliehavo prosili aby – predovšetkým z prestížnych dôvodov – nemecké jednotky neprišli na Slovensko práve teraz, keď Turanec prebral hlavné veliteľstvo slovenskej armády, upustili sme predbežne od tohto podujatia (bez toho, že by sme kompromitovali akékoľvek možné opatrenia armádnej skupiny „Nord-Ukraine“ na slovenskom bojovom území). Proti veľmi silným slovenským námietkam sme predsa dosiahli odoslanie jedného oddielu SS do Ružomberka. („Gegen sehr starke slowakische Bedenken wird jedoch die Verlegung eines SS-Verbandes nach Rosenberg durchgesetzt.“) Ako mi hlásili dnes ráno, začínajú medzitým prebiehať zaisťovacie opatrenia zavedené Turancom, ako aj zákroky na sebaobranu zvlášť ohrozených slovenských a ríšskych Nemcov. Požiadal som nemeckého generála, aby zodpovedne začal k tomu robiť potrebné opatrenia a ich vykonal. Presun všetkých detských zotavovacích táborov na západné Slovensko začal a pokračuje.

Úzka zhoda a hladká spolupráca všetkých nemeckých služobných miest je zaručená.

Dňa 24. augusta sa vynorili správy, že sa v Bratislave plánuje vojenský puč a nemecký generál dostal cez Maďarsko o tom osobitnú tajnú informáciu. Toto dalo podnet na okamžité zaisťovacie opatrenia, ktoré sa vykonali v úzkej zhode so zástupcom nemeckého generála s vodcom nemeckej národnostnej skupiny a s vyslanectvom. Pretože bolo možné skutočne zistiť pohyby mestskej posádky a slovenské vojsko obsadzovalo východy mesta, pobral som sa asi o 23.00 hodine za ministrom Machom, aby som ho požiadal o vysvetlenie. Mach, ktorý tiež nemal o udalostiach nijakú vedomosť, vybral sa so mnou na nemeckú vojenskú misiu, aby sa informoval a potom sme išli za prezidentom. Dr. Tiso nám oznámil, že ho v priebehu dňa Čatloš informoval o vykonaní zaisťovacích cvičení. Súčasne sa objavili dvaja dôstojníci slovenskej spravodajskej služby, ktorí na vlastnú päsť predložili prezidentovi písomné hlásenie o údajnom pohybe nemeckých vojenských oddielov na Slovensko. Toto, na fantáziu bohaté hlásenie, mi Dr. Tiso hneď prečítal. Pozadie tohto vojenského cvičenia nebolo doteraz plne vysvetlené. Dňa 25. augusta predpoludním ma vyhľadal vyslanec Polyák, aby vyslovil nemeckým služobným miestam osobitnú vďaku Dr. Tisu a Macha za náš pomocný a ochotný postoj. Keďže Bratislava bola ako bosorácka kuchyňa, kde sa varili tie najnemožnejšie správy (obsadenie Slovenska Nemcami, všeobecné povstanie a pod.), nálada v krajine bola skleslá, slovenskí a ríšski Nemci boli plní pochopiteľnej nervozity. Mach na moju prosbu predniesol včera večer veľmi pozitívne vládne vyhlásenie, na ktoré osobitne poukazujem. Jeho plné znenie posielam ako prílohu.

Som v stálom osobnom styku s prezidentom štátu a Machom, ktorých sa snažím ovplyvniť v zmysle tých opatrení, ktoré my pokladáme za potrebné. Nepochybujem o bezpodmienečne lojálnom zmýšľaní týchto ľudí, hoci sa často vynára otázka, aké politické a mocenské sily sú v tomto okamihu skutočne za nimi.

Prichádzam stále viac k presvedčeniu, že je potrebné urobiť zmenu vlády v smere silnejšej koncentrácie tých síl, ktoré sú rozhodnuté udržať poriadok a pokoj vlastnými prostriedkami a predovšetkým ochotné zmobilizovať obyvateľstvo proti zvlášť citeľnému kláteniu sa k Sovietom.

Zdravotný stav Tuku vzhľadom na ďalšie vedenie vlády je, tak sa zdá, beznádejný. Preto prosím o okamžité schválenie, aby sa mu za týchto okolností navrhol odchod z pozície (prostredníctvom lekárov). Prezident v tomto prípade prijme jeho demisiu. Má v úmysle urobiť potom predsedom vlády Macha. Napriek mnohým vážnym námietkam, odporúčam súhlas s touto voľbou. Pri tejto príležitostí môže Čatloš vypadnúť s konečnou platnosťou. Silne odporúčam, aby bol Ďurčanský opäť pribraný do vlády. I keď to bude azda pochybný pokus, očakávam, že s jeho spoluprácou pripoja sa k našej veci určité politické sily. Ďurčanského postoj k samostatnému Slovenskému štátu je bezpodmienečne pozitívny. Napriek jeho silným pochybnostiam o nemeckom víťazstve, vidí ešte aj dnes najlepšiu záruku slovenskej samostatnosti v spolupráci s Ríšou. Je rozhorčeným odporcom Beneša.

Pretože za daných okolností vývoj speje k ráznym rozhodnutiam, prosím o zmocnenie, aby som vo všetkých týchto otázkach, predovšetkým, čo sa týka Ďurčanského, mohol začať, podľa možností čím skôr, rokovať na vlastnú zodpovednosť. Nakoniec treba dúfať, že po stabilizácii situácie v Rumunsku a na celom východnom fronte zmizne aj tu panujúca nervozita, ako aj otvorený prejav nepriateľského zmýšľania v slovenskom ľude.“

Ludin

Situácia vyvrcholila nasledujúceho dňa. Vojaci martinskej posádky v spolupráci s Veličkovými partizánmi zastavili rýchlik Budapešť-Berlín, vytiahli z neho nemeckú vojenskú misiu z Rumunska a v noci 27. -28. augusta ju proti všetkým medzinárodným pravidlám vedenia vojny postrieľali. Správa o vyvraždení sa veľmi rýchlo rozšírila. Azda partizáni mali záujem na tom, aby sa stala široko známou. Už 28. augusta vedeli o nej v Berlíne. Nevedno, či sa Tiso dozvedel o tejto udalosti od Nemcov a či nezávisle z iného prameňa. Správa však hlboko otriasla jeho koncepciou partizánskeho boja a jeho dôverou v armádu. Tisovi sa dostáva do rúk rukolapný dôkaz, že povstalci sú nielen silní, ale aj vedomí si vlastnej sily. Tiso si konečne uvedomil, že takúto vyzývavú akciu slovenská vláda nebude môcť ignorovať v záujme rešpektu a nemecká vláda v záujme vlastnej bezpečnosti. Ludinova telegrafická depeša (č. 1304 z 28. augusta) už odzrkadľuje meniace sa Tisovo stanovisko:

„Ako dodatok k mojej telegrafickej správe z 27. augusta 1944, č. 1299 a v doplnení môjho telefonického rozhovoru s ríšskym ministrom zahraničia, ktorý sa konal dnes o 15.15 hodine oznamujem:

Na základe hlásení o partizánskej činnosti, ktoré nám došli 27. augusta a dnes ráno, vyhľadal som dnes o 14.00 hodine v sprievode nemeckého generála, Dr. Tisu. Rozhovor som začal poukázaním na vývoj partizánskeho hnutia, ktorý už nedovolí z našej strany nijaké ďalšie otálanie a že je žiadúce, aby boli okamžite presunuté nemecké oddiely na Slovensko a nasadené proti partizánom. Ďalej som navrhol, aby nespoľahlivé slovenské vojenské jednotky boli ihneď demobilizované. Dr. Tiso v podstate súhlasil s mojím návrhom. Podrobnosti sa mali prerokovať v prítomnosti nemeckého generála, ministra Macha a gen. Turanca. Dosiahli sme jednoty ohľadom takmer všetkých potrebných opatrení. Vojenské oddiely, ktoré sú k dispozícii, budú pravdepodobne zhromaždené zajtra v priestore Púchov-Žilina a nasadené na ochranu železničnej trate na linke k Trenčínu a k Čadci a potom k masovému úderu na Turč. Sv. Martin. Mám dojem, že Slovensko vzhľadom na terajšiu situáciu prijme tieto opatrenia s pocitom úľavy. Ďalej som sa pričinil o postupné presunutie ríšsko-nemeckých žien a detí z východného a stredného Slovenska, z časti do Bratislavy, z časti do Ríše. Evakuácia slovenských Nemcov (Volksdeutsche) zdá sa mi byť predbežne vylúčená. Čo sa dá v rámci možnosti urobiť ohľadne organizovania sebaobranných organizácií (Selbstschutz), to urobíme.“

Ludin

Odcitoval som tieto dokumenty v plnom znení, i keď ich obsah je často suchý, oficiálny a repetitívny. Sú to však cenné dokumenty, pretože v nich sa veci podávajú neokrášlene, realisticky a hlavne zo zorného uhla prítomnosti. Keď Ludin, Wüster, Berger alebo Karmasin posielali svoje depeše do Berlína, nevedeli, čo leží pred nimi, ako sa veci vyvinú, nevedeli čo sa stane za hodinu, za deň, za týždeň, pretože neboli vševediaci a neomylní, ako sú napríklad komunisti a niektorí naši politici v exile. A tak sa v ich reportoch zrkadlí sila a slabosť, rozvaha a ľahkomyseľnosť, namyslenosť a menejcennosť tých, čo formovali, alebo ovplyvňovali slovenskú politiku v Bratislave.

Našich politikov veru nikto nemôže obviňovať z horúčkovitej aktivity. V svetle uvedených dokumentov nijako neobstojí tvrdenie, tak často omieľané v oficiálnych a polooficiálnych históriách povstania, akoby naši vodcovia nerobili nič iné, iba žobrali o nemeckú vojenskú pomoc. Z diplomatických depeši nič tak nezaráža, ako ich neochota požiadať Nemcov o vojenskú pomoc. Keď v“ princípe“ aj pristanú a súhlasia s presunom niekoľkých jednotiek nemeckého vojska, vzápätí si nájdu výhovorky a odkladajú zákrok na neskoršie. Ešte aj 28. augusta prijímajú nevyhnutnú skutočnosť asi s takou ochotou, s akou malé decko pregĺga ricínový olej; boli však pritlačení k múru nie tak Nemcami ako partizánmi, ktorí sa stávali stále odvážnejšími vo svojom provokačnom úsilí.

Svitol osudný deň 29. augusta 1944. Nemecký vyslanec Ludin zachytil udalosti v telegrame (č. 1307, z 29. 8. 1944) odoslanom do Berlína:

„Na doplnenie práve dokončeného telefonického rozhovoru oznamujem: Ružomberok, Turč. Sv. Martin, Vrútky a pravdepodobne i Poprad sú v rukách partizánov. Okolo Žiliny, kde sa slabé nemecké oddiely a útvary HG bránia, vedú sa nateraz boje. Slovenské vojenské oddiely sa pridali k partizánom a vedú s nimi spoločný boj. Podľa oznámenia Dr. Tisu partizánske hnutie vedie ruský generál sídliaci v Ružomberku. Nad partizánskym územím sa zhadzujú každú noc zbrane a mužstvo. Predbežne partizánska činnosť zahrňuje sabotáže na železniciach, stavbách a premyslený teror proti slovenským a ríšskym Nemcom.

Na trati Ružomberok-Žilina partizáni opätovne zastavovali vlaky, vyťahovali z nich Nemcov, ktorých potom údajne postrieľali.

Podľa môjho náhľadu nemecký generál začal protiopatrenia v priestore Žiliny s príliš slabými silami. Práve sa vraciam z rozhovoru s prezidentom štátu, kde sme prerokúvali, či sa má bratislavská posádka preventívne odzbrojiť. Podľa oznámenia nemeckého generála máme tu k dispozícii iba slabé jednotky, a preto sme od projektu predbežne ustúpili. Prezident Tiso však navrhuje, aby bola rozhodne odzbrojená všetka slovenská branná moc, len čo budú k dispozícii dostatočné nemecké sily. Naliehavo sa prihováram za tento návrh a za jeho skoré uskutočnenie.

Pretože sa šíria správy, že povstalecké hnutie sa dalo do pohybu na rozkaz gen. Čatloša, prehovorí dnes večer v rádiu sám Čatloš. Prejav vypracoval vyslanec Tido Gašpar. Na moju naliehavú radu od dnes večera podrží prezident Čatloša v akomsi stave čestného väzenia. Zatiaľ niet nijakého presvedčivého dôkazu, že by Čatloš bol pod jednou strechou s dezertérmi.

Správanie sa prezidenta Tisu pri tejto kríze, čo musí byť najťažšia predstaviteľná vnútorná kríza, je pochopiteľne plné obáv a prílišnej nervozity. V úzkej zhode s nemeckým generálom podnikáme všetko možné, aby sme veci upokojili. Plánuje sa zatknutie židovských a šovinistických štváčov a ich odoslanie do ochrannej zóny. V rámci možnosti sa pričiňujeme o bezpečný presun ríšskych a slovenských Nemcov... (Nasledujú pokyny, ako zaistiť odchod Nemcov z partizánmi zamoreného alebo ohrozeného územia cez Zakopané do Krakova a cez Medzev do Košíc.)

Generál Turanec je nateraz nezvestný. Možno, že jeho lietadlo muselo núdzové pristáť na niektorom mieste na Slovensku, alebo padol do rúk partizánov.“

Ludin

Starostlivejšie čítanie tohto telegramu odhalí, že dňa 29. augusta sa v Tisovom postoji k partizánstvu musela odohrať dôležitá zmena. Ludin po prvý raz spozoroval, že Tiso javí fyzické a psychické následky veľkej krízy, ktorou prechádzal a namiesto odkladania s vojenským zásahom radikálne sa dožaduje odzbrojenia všetkých jednotiek slovenskej armády, len čo budú naporúdzi dostatočne silné nemecké oddiely. Kde ležal koreň tejto zmeny?

Dňa 27. augusta 1944 bolo horehronské okresné mesto Brezno nad Hronom svedkom hrozivej partizánskej zloby, namierenej proti predstaviteľom slovenskej vládnej moci. Za obeť jej padli poslanec F. Slameň a ďalší významní verejní činitelia, ktorých v noci 27. -28. augusta brutálne zavraždili. Správa o tejto krutej masakre prišla do Bratislavy dňa 29. augusta a bola najzávažnejším momentom v Tisovom postoji k partizánskemu hnutiu. Teraz už bolo nad slnko jasné, že tu nejde o romantické dobrodružstvo bujarých hôrnych chlapcov, ani o boj Slovákov proti Germánom, ale o nezmyslené zúrenie akého je schopný iba totalitný boľševizmus. Akú významnú rolu zohrala v Tisovom postoji k povstaniu breznianska masakra, to vidno z jeho obhajobnej reči, kde doslova povedal:

„Čo sa týka môjho pomeru alebo môjho postoja k povstaniu, dovoľujem si upozorniť slávny súd, na tieto okolnosti. Môj postoj k národnému povstaniu určovali skutočnosti, ktoré som uviedol. Išlo o narušenie poriadku breznianskym prípadom.. To bol popud. Nebyť toho prípadu, isteže by z našej strany o žiadnom zakročovaní nebolo ani reči...“

A tak 29. augusta prišiel čas, že bolo treba aj oficiálne oznámiť slovenskej verejnosti, čo už neoficiálne bolo každému známe, t. j. že si už Slovenský štát nemôže ďalej dovoliť beztrestné šarapatenie partizánov a že na ich vyzývané činy bude treba odpovedať rečou, akej oni rozumejú. Bolestnou stránkou tohto oznámenia bolo priznanie, že tieto zákroky musia za nás a v našom záujme robiť Nemci. Pretože šlo v prvom rade o vojenský zásah a pretože slovenská armáda v tvári nepriateľskej hrozby dokázala iba hĺbku svojej vnútornej demoralizácie, oznamoval toto historické rozhodnutie národu minister národnej obrany, generál Ferdinand Čatloš. Čatloš bol vtedy však už nielen generálom bez vojska a ministrom bez moci, ale aj vojakom bez vojenskej cti. Čatloš vlastne iba prečítal prejav, ktorého nebol autorom, ani sponzorom. Ale za okolností, za akých prejav odznel a dôsledky, aké na vývoj ďalších udalostí mal, robia z neho dôležitý historický medzník.

Čatlošova reč bola adresovaná dôstojníkom a vojakom slovenskej armády a občanom Slovenského štátu. V nej oznamoval, že partizáni, ktorých nepriateľ zhodil na Slovensko, narušujú pokojnú výstavbu Slovenského štátu, napádajú naše obce, okrádajú Slovákov o národný majetok a podlým spôsobom zabíjajú a vraždia bezbranný ľud. Pretože Slováci nestačia vlastnými silami zdolať toto „pekelné zúrenie“, prichádzajú na Slovensko jednotky nemeckej armády. Každý poriadny slovenský vojak, každý statočný slovenský občan bude ich podporovať a bude pomáhať nemeckým vojakom, ktorí prichádzajú na Slovensko ako priatelia Slovákov. Pomocou nemeckého vojska sa podarí Slovákom odraziť tento zákerný výpad nepriateľa a obnoviť na celom Slovensku poriadok a pokoj, aký sme mali predtým. Kto nevidí v partizánoch najväčších nepriateľov Slovenského štátu, je zradcom slovenskosti a vlasti a ničiteľom všetkého toho, čo súvisí so slovenskou slobodou.

Taký bol – v hrubých rysoch – priebeh udalostí v Bratislave. Z uvedeného je jasné, že opatrenie slovenských úradov, doslova vyžmýkané nemeckými reprezentantami, ani zďaleka nestačili držať krok s prudkým spádom vývoja situácie, ktorého tempo udávali partizáni. Slovenské zákroky vykonané s nechuťou a rozpačito, sa vypomstili na svojich váhavých pôvodcoch dňa 29. augusta, keď ich postavili zoči-voči neuveriteľne tvrdej skutočnosti.