Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

V predošlých kapitolách bol načrtnutý priebeh historických udalostí pred 29. augustom v Bratislave. Slovenské úradné miesta prechádzali ťažkými chvíľami nerozhodnosti, nervozity a hlbokej depresie. Ale ani pripravovatelia povstania v Banskej Bystrici neboli nadšení vývojom situácie. Čím viac sa blížila možnosť vojenského zásahu, tým menšiu chuť vojenské vedenie prejavovalo. Podplukovníka Goliána, ako náčelníka štábu 2. slovenskej divízie v Bystrici, poverila Slovenská národná rada viesť vojenskú stránku povstania, ak to budú okolnosti vyžadovať. Golián so štábom vojenských poradcov (Ferjenčík, Polák, Marko, Kišš-Kalina, Vesel a Nosko) vypracoval vojenský plán, ktorý stipuloval, že k vojenskému zásahu proti Nemcom má prísť iba v prípade, že sa vyskytne jedna z týchto eventualít:

  1. keď Červená armáda nadviaže priamy styk s dvomi vojenskými divíziami pod vedením gen. Malára na východnom Slovensku,
  2. keď Červená armáda dosiahne Krakov na severe alebo Miškovec na juhu,
  3. v prípade, že by Nemci začali obsadzovať Slovensko.

Najviac si povstalci sľubovali od prvej alternatívy. Za týmto cieľom vyslali do Moskvy emisárov Ferjenčíka a Šmidkeho. Sovieti odmietli návrh SNR, pretože o „buržoázny prevrat“ záujem nemali. Slovenských povstalcov nechali však viac než mesiac čakať na odpoveď a medzitým vyslali na Slovensko partizánov s inštrukciami, ktorých implementácie sú zhrnuté vyššie. Medzitým, čo si Golián netrpezlivo „obhrýzal nechty“ v očakávaní návratu Ferjenčíka a Šmidkeho z Moskvy, Beneš z Londýna nútil Slovákov do povstania s rastúcou naliehavosťou. Beneš chcel vyprovokovať silou-mocou ozbrojené vystúpenie proti Nemcom vo svojom mene a v mene čechoslovakizmu. Darmo mu Golián odkazoval, že na Slovensku niet Nemcov, pre Beneša bola „malá vojna“ na Slovensku vecou politickej prestíže, ktorá mala upevniť jeho pozície jednak medzi spojencami, jednak v Česku a na Morave. V auguste s hrôzou pozoroval, ako sa mu situácia vymyká z rúk. Jeho plánom nemohlo vyhovovať rokovanie delegátov SNR v Moskve, ktorí tam vlastne prišli s Čatlošovým návrhom, ale nevyhovovali mu ani partizánske akcie, ktoré sa viedli bez jeho vedomia a s malým ohľadom na jeho politické tézy a teórie. Vo svojej reči v Coventry dňa 12. marca 1944, prednesenej pod dojmom veľmi priaznivých a lichotivých hlásení jemu verných odbojárov, Beneš sa verejne skompromitoval, keď vyhlásil, že „lidu doma bude dán ve vhodné chvíli signál a lid pak povstane proti svým cizáckým utlačovatelům.“

Podľa neho „vhodná chvíľa“ dozrela na Slovensku koncom augusta. Beneš, ktorý veril ničím nepodloženým správam zo Slovenska, že 90% Slovákov stojí za ním a za jeho koncepciou jednotného českoslovenkého národa, nevedel si zrazu vysvetliť, prečo jeho žiadosti padajú na hluché uši. Dňa 29. augusta odznel známy Čatlošov prejav, oznamujúci príchod nemeckých vojsk na Slovensko. V Londýne čakali, že teraz sa konečne dá do pohybu aj povstalecká organizácia. Československá vláda vypracovala komuniké o povstaní a hlásatelia londýnskeho rozhlasu čakali na signál z Banskej Bystrice, aby ho prečítali do rádia. Ale z B. Bystrice neprichádzalo nič. Znervóznený Beneš posiela do B. Bystrice v časných ranných hodinách 30. augusta osobitný telegram, verne odzrkadľujúci výsledky márneho nočného očakávania. V telegrame sa už nežiada, ale rozkazuje: „Zahájte ihned aktívni boj proti německým okupačným vojskům! Koordinujte akce vojenské a partizánske pod jednotním vedením!“ Hneď za týmto nasledoval v tom istom zmysle vojenský rozkaz č-s. ministra vojny generála S. Ingra Goliánovi s týmto dôležitým dodatkom: „Prohlášte se za součástku československé armády!“

Tieto rozkazy prichádzali do B. Bystrice, ale tam ich nemal kto plniť. Nič tak presvedčivo nepopiera „spontánnosť“ a „slovenskosť“ povstania, ako skutočnosť, že v najkritickejších hodinách, v deň, ktorý sa oficiálne slávi ako začiatok povstania, v B. Bystrici (okrem politicky neskúseného a vnútorne neistého J. Styka) nijaký politický činiteľ SNR ani nebol. Jediné, čo rušilo spánok Bystričanov, bolo hulákanie partizánov, ktorí v tej noci vtiahli do B. Bystrice a veselo popíjali s Goliánovými dôstojníkmi, práve tak, ako vystrájali pred niekoľkými dňami v Martine, v Ružomberku a na iných miestach.

Jedným z týchto dôstojníkov bol aj Mirko Vesel. Ten bol Goliánovým spolupracovníkom, a teda zasvätený do plánov SNR. A nebyť opitého Mirka Vesela, povstanie by neboli azda vôbec vyhlásili. Podgurážený a nedočkavý najprv „strhol“ do povstania 2. divíziu, a to spôsobom, na ktorý by mohol byť hrdý aj barón Prášil. Václav Kopecký v knihe „Č-SR a KSČ“ píše, ako im v Moskve Mirko Vesel v povznesenej nálade vykreslil jeho vyburcovanie k povstaniu v Bystrici v noci 29. -30. augusta. Vraj prišiel k dverám budovy veliteľstva, udrel do pŕs vojaka, ktorý tam konal strážnu službu a lomozne sa ho pýtal: „S kým ideš, ty posera, so Slovákmi alebo s Nemcami?“ Keď odpovedal, že so Slovákmi, Vesel ho vyzval, aby išiel s ním. Podobnou taktikou získal Vesel pre povstanie vraj aj ostatných vojakov a dôstojníkov 2. divízie.

Mirko Vesel však vedel, že ani jeho slovník ani jeho guráž nestačia na to, aby mohol takú vážnu udalosť oznámiť národu. Vybral sa teda s predstaviteľmi partizánov za Vavrom Šrobárom, ktorý sa zdržoval v neďalekých Donovaloch. Prebudil ho zo spánku, oznámil mu, že previedol bystrickú posádku na č-s. stranu, a požiadal ho, aby ako politický činiteľ, predniesol do rozhlasu príslušnú proklamáciu. Šrobár prišiel s Veselom do Bystrice, kde prehovoril J. Styka, aby prečítal do rozhlasu „jeho výzvu“, ktorú však zoštylizoval Veselov švagor L. Nábělek. Táto výzva potom dňa 30. augusta 1944 o 11. hodine odznela z bystrického rozhlasu. Konečne si v Londýne mohli zhlboka vydýchnuť.

V tejto súvislosti bude treba ešte mnoho vecí vysvetliť. Veď povstanie nielenže, vyhlásili oneskorene a na Benešov rozkaz, ale vyhlásili ho nie v mene SNR, ale v mene Šrobárovho národného výboru, opierajúc sa o autoritu starého Vavra Šrobára, ktorý vtedy ešte nebol ani členom SNR. Keď agrárnici a komunisti podpisovali Vianočnú dohodu, členstvo SNR tvorili Lettrich, Josko a Ursíny za demokratické zložky a Husák, Novomeský a Šmidke za „pokrokové“ zložky. Keď neskôr komunisti naliehali na adoptovanie sociálnych demokratov do SNR, demokrati súhlasili, ale s tou podmienkou, že aj oni budú môcť nominovať rovnaký počet svojich stúpencov, aby sa nenarušila politická rovnováha. Tak vstúpili do SNR za sociálnych demokratov J. Šoltész a I. Horváth a za demokratické sily J. Styk a poslanec Slovenského snemu Peter Zaťko.

Benešovi v Londýne zostava SNR veľmi nelahodila. Z jej členov poznal iba Ursínyho a ten podpisoval Žilinskú dohodu deň po tom, čo Beneš rezignoval z prezidentstva. Benešovým osobným výberom bol Vavro Šrobár. O jeho čechoslováctve Beneš nemal nijakých pochýb. Šrobár bol na Slovensku predsa len známy ako „muž 28. októbra“ a ako bývalý minister s plnou mocou pre správu Slovenska do určitej miery aj legendárny. Je pravda, že bol už starý (v r. 1944 mal 77 rokov) a jeho intelekt bol už na úpadku, ale Beneš v tom nevidel nevýhodu, naopak, to robilo zo Šrobára tým závislejší nástroj.

Beneš bol v styku so Šrobárom už od leta 1943 a všemožne ho tlačil za predsedu SNR. Tak napríklad v depeši z 3. júla 1944 dožadoval sa v silných termínoch (ale opatrne, aby to vyznievalo ako rozkaz), aby SNR prijala „v dnešním boji v zájmu jednoty vedení nejstaršího politického činitele“, ktorým bol ovšem Šrobár. Toto Benešovo úsilie sa aj uskutočnilo 1. septembra 1944, hoci to bolo viac náhodne než zámerne.

Pozoruhodné bolo i to (a dosial ani toto ešte nikto nevysvetlil), že Šrobár vyzýval do povstania nie v mene SNR, ale samozvané v mene „Revolučného slovenského národného výboru“. Tento výbor existoval a úradoval (aspoň na papieri) vlastne až do 1. septembra 1944 a Šrobár ho rozpustil až potom, keď ho urobili jedným z predsedov rekonštruovanej SNR. Druhým predsedom sa stal Šmidke, vtedy ešte v Moskve. Ale to je už predbiehanie udalostí.

Šrobárova proklamácia postavila Goliána pred hotovú vec. Voľky-nevoľky vydáva fatálny rozkaz č. 29. 154/1944 zo dňa 30. augusta, v ktorom „v zastúpení veliteľa slovenského vojska na Slovensku, ako časti česko-slovenskej brannej moci, gen. Viesta“ sa obracia na vojsko, záložníkov, žandárov, políciu, pohraničnú stráž a vyzýva ich „do boja proti Nemcom“. Proklamáciu prečítal do rádia v mene J. Goliána („náčelníka štábu č-s. armády na Slovensku“) Mirko Vesel.

Keď v novembri r. 1944 padol Golián do nemeckého zajatia, pri vypočúvaní podal ďalšie pozoruhodné detaily o priebehu udalostí. Je pravda, že Golián vtedy bojoval o vlastný život, že jeho väzniteľom bola Kaltenbrunnerova zlopovestná „Sicherheitsdienst“, a teda jeho výpovede sú podčiarknuté pudom sebazáchovy. Mnohé jeho podrobnosti nie sú presné, ale ako ilustrácie psychologických a historických momentov majú svoju hodnotu.

Golián zdôrazňoval predovšetkým svoje rozpory s partizánmi a vierolomnosť boľševikov. Dňa 29. augusta ich v Bystrici vraj zmiatol Čatlošov prejav, pretože Čatloša považovali za svojho. Oznámenie o príchode nemeckých vojsk pokladali iba za zastrašujúci manéver a nie za dôvod vyhlásenia ozbrojeného povstania. Ešte vždy čakali návrat kuriérov (Ferjenčíka a Šmidkeho) z Moskvy alebo aspoň nejaké správy od nich. Vojenské velenie nechcelo nič podnikať, kým nebude mať vyjasnený postoj Červenej armády. Oprávnene sa obávali, že v prípade nekoordinovanej akcie sa Rusi zastavia pred Karpatmi, ako sa zastavili pred Varšavou. Londýnske rozkazy ich balamutili, boli nereálne a nebrali do úvahy vojenskú situáciu. Vojenské vedenie sa chcelo za každú cenu vyhnúť zbytočnému prelievaniu krvi. Preto hľadeli na partizánske akcie s nedôverou a odsudzovali ich.

Aj v noci 29. - 30. augusta, keď prišli do Bystrice partizánske spojky, Golián odmietol ich výzvy k zvýšeným akciám. Nemohol však zabrániť bratríčkovaniu medzi vojakmi a partizánmi, čo malo zhubný vplyv na disciplínu a morálku v armáde.

Golián priznal, že dovolil, aby sa dňa 29. augusta poslal rozkaz všetkým posádkam na Slovensku, nariaďujúci okamžitú a prísnu pohotovosť. V každej posádke bolo niekoľko dôstojníkov zasvätených do príprav, ktorí na určité dohovorené heslo mali vykonať štátny prevrat, prebrať do rúk moc a udržovať poriadok. Keby to potreba vyžadovala, mali zastaviť vstup Nemcov na Slovensko. Po Čatlošovom prejave v noci 29. augusta niektorý z nedočkavých Goliánových pobočníkov skutočne aj poslal toto dohovorené heslo (podľa Goliána znelo: „Začnite s vysťahovaním!“) fonogramom väčšine posádok. Výsledok bol však neuspokojivý a chaotický. Sám Golián na druhý deň v telefonickom rozhovore s veliteľom trenčianskej posádky vyjadril svoje sklamanie nad vývojom situácie. Veliteľa trenčianskej posádky do povstania neurgoval, ale mu odpovedal, aby sám posúdil situáciu a zariadil sa ako to uzná za najvhodnejšie. Vzhľadom na blízkosť ochrannej zóny, veliteľ posádky rozhodol nezapojiť sa.

Golián ďalej tvrdil, že vydal armádny rozkaz na povstanie iba ako nariadenie politického vedenia, ktorému ako vojak podliehal. Šrobárová rozhlasová výzva urobila jeho výzvu potrebnou, pretože ináč by sa situácia zvrhla v masakru a v chaos. Šrobárová výzva vraj išla oveľa ďalej než jeho (Goliánov) rozkaz. Šrobár totiž vyhlasoval: „Zradcovská bratislavská vláda. .. by chcela donútiť slovenského vojaka, aby bojoval proti našim a ruským parašutistom a partizánom, ktorí prišli na Slovensko, aby nám pomáhali brániť našu vlasť proti germánskym násilníkom, vrahom a banditom. My to robiť nebudeme, naopak, postavíme svoje zbrane proti nim. Vyzývame národ do tohto boja.“

Goliánov rozkaz bol naproti tomu miernejší. Hovoril o nemeckých silách bez akéhokoľvek potupného prívlastku, obracal sa na posádky a cieľ bojov udával ako „pomoc k porážke Nemecka“.

Ale nielen Golián bol zmätený. Členovia SNR sa tiež prebudili ráno 30. augusta bez toho, že by boli vedeli, čo sa odohralo predošlej noci. Husák, Lettrich, Novomeský sa len z rádia dozvedeli, že v Bystrici vypuklo povstanie, zatiaľ čo oni boli v Bratislave. Do Bystrice sa ponáhľali viac zo zvedavosti než z presvedčenia a čo sa týka Laca Novomeského, ten zostal v Bratislave až do polovice septembra. Keď sa ho Šaňo Mach pýtal, či je toto povstanie, Novomeský odpovedal, že nie, že ich akcia ešte len príde a myslel to celkom vážne. Keď na Goliánov rozkaz trnavská posádka sa pridala k partizánom, komunistická bunka v Coburgových závodoch v Trnave sa tiež pýtala komunistického vedenia v Bratislave, či už povstanie začalo. Husák -Novomeský im odkázali, aby neprepadli panike, že toto nemá s ich akciou nič spoločného...