Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Povstanie prišlo pre Nemcov vo veľmi kritickom čase. Nemecký front sa rúcal na všetkých stranách, bolo treba plátať diery na západe, na východe i na juhu a rezervy neboli. Na západe spojenecké vojská, ktoré sa vylodili v Normandii 6. júna 1944, postupovali temer bez odporu k Rýnu. Dňa 23. augusta padol Paríž a toho istého dňa Rumuni prepli spojenectvo s Nemeckom na spojenectvo s Ruskom. Na východnom fronte sa tým vytvorila obrovská medzera, ktorú bolo treba zaplniť. Od 1. augusta bojovala vo Varšave poľská armáda krajová proti nemeckým vojskám a na juhu šarapatili Titovi partizáni. Hore Apeninským polostrovom sa pomaly prebíjali spojenecké vojská.

Slovenská vláda na nátlak Nemcov a ešte väčší nepriamy morálny nátlak zo strany partizánov zažiadala formálne o vojenskú pomoc v zmysle slovensko-nemeckej zmluvy o ochrane (Schutzvertrag) už dňa 29. augusta 1944 a túto žiadosť písomne opakovala 30. augusta. Opierajúc sa o správy nemeckej vojenskej misie, nemecká branná moc v záujme ochrany svojich dopravných línií poverila rozkazom OKW AVFSt. (Qu. Nr 0010530/44 g. K. zo dňa 29. augusta 1944 nemeckého generála, šéfa nemeckej vojenskej misie pri slovenskom ministerstve národnej obrany, aby sa ujal vedenia vojenských operácií smerujúcich na zaistenie dopravných spojov cez Slovensko.

Generál mal k dispozícii iba kostry posádok v nemeckej ochrannej zóne, ktoré neboli, ani príslušne vyzbrojené ani pripravené pre nejaké rozsiahlejšie bojové akcie ofenzívneho charakteru. Oblastné veliteľstvo (Nr. 17) týchto posádok bolo v Púchove. Nemecký generál nasadil tieto jednotky do boja v priestore Žiliny už 29. augusta (fakticky ešte predtým, než slovenská vláda formálne požiadala o pomoc). Početne slabé a vôbec nepripravované pre podobné úlohy, jednotky svojou akciou zavážili veľmi málo. Okrem toho akcia sa robila napochytre a bez plánu a niet divu, že skončila neúspešne.

Veliteľ zbraní SS Reichsführer H. Himmler veľmi pohotové využil neúspech armády, aby ukázal Hitlerovi, o koľko účinnejšie sú oddiely SS nad armádnymi jednotkami a vedením. Zakladajúc svoj argument na tom, že tu ide o proti-partizánsky boj a policajný poriadkový zákrok, prehovoril Hitlera, aby „likvidáciou partizánskych bánd na Slovensku boli poverené zbrane SS“. Hitler aj dal na to súhlas. A tak už 31. augusta 1944 preberajú vedúcu úlohu oddiely zbraní SS. Hlavný úrad (SS-Hauptamt) oznamoval armádnemu veliteľovi generálovi Warlimontovi (OKW/WFSt), že zbrane SS preberajú vedenie vo všetkých vojenských akciách, týkajúcich sa pacifikácie Slovenska.

Rozkaz znel:

  1. Vykonaním operácií, týkajúcich sa obsadenia Slovenska, poverujem SS-Obergruppenführera a generála zbraní SS G. Bergera,
  2. Nemecký generál pri slovenskom ministerstve národnej obrany bude pre túto úlohu podriadený SS-Obergruppenführerovi Bergerovi.

H. Himmler, Reichsführer-SS.

SS-Obergruppenführer (t. j. armádny generál) Gottlob Berger bol jedným z najenergickejších a treba dodať, že i najzbehlejších pobočníkov, akých Himmler mal. V civile bol profesorom telocviku a náruživým športovcom. V r. 1940 (keď mal 44 rokov) Himmler ho vymenoval za šéfa vodcovského úradu (Führunghauptmant), čo bolo vlastne pozícia šéfa štábu vojenských oddielov SS. Rodom bol zo Švábska a mal široký geopolitický rozhľad.

Nie celkom zaslúžene si medzi Slovákmi Berger vyslúžil povesť krvavého generála. (Napríklad Tiso v obhajobnej reči prízvukuje : „Vedel som mierniť aj toho divocha Bergera“) Podľa záznamov Himmlerovho osobného lekára Kerstena a podľa výpovedí v Bergerovom procese, Berger bol údajne celkom príjemný človek a zábavný spoločník. Často prejavoval až romantické sklony a na Himmlera mal krotiaci a zmierňujúci vplyv. Berger vystupoval ako „neprítomný svedok“ v Tisovom procese. Jeho výpoveď čítali 28. februára 1947 a zahanbila svojím mužným postojom mnohých slovenských svedkov. Súd s Bergerom sa konal v Nemecku v apríli 1949 a odsúdili ho na 25 rokov. Koncom r. 1951 bol však už na slobode, keď si odsedel (započítajúc do toho aj vyšetrovaciu väzbu) necelých šesť rokov. Berger je dnes (t. j. v r. 1963) opäť v aktivite a z času na čas si možno prečítať jeho zaujímavé články v mesačníku „Nation Europa“ vychádzajúcom v Koburgu.

Tohto Bergera, ktorý sa v auguste zdržoval v Chorvátsku, poslal Himmler na Slovensko. Berger bol vybavený zvláštnou mocou nielen vo veciach vojenských, ale aj v politických. Berger sa poznal s mnohými slovenskými činiteľmi a od roku 1940 hral dôležitú zákulisnú rolu v organizácii a výcviku Hlinkovej gardy.

Problém, ktorým ho poveril Himmler 31. augusta, bol však oveľa ťažší, než sa na prvý pohľad zdalo. Po prvé, koncom augusta Himmler nemal naporúdzi žiadne rezervy, ktoré by mohol nasadiť na Slovensko. A tak dal Bergerovi k dispozícii iba akúsi náhražku za údernú bojovú silu. Prvé jednotky, s ktorými Bergera poslali pacifikovať Slovensko, bol narýchlo improvizovaný „pancierový regiment“ z výcvikovej školy SS v Protektoráte. Boli to väčšinou nedospelí chlapci bez akejkoľvek bojovej skúsenosti a bez príslušného výcviku.

Treba obdivovať Bergerov optimizmus, keď si trúfal s takýmito silami zlikvidovať povstanie „za štyri dni“. Vyzbrojení boli ozaj slabo. Napriek hrdému titulu „Panzerregiment“ bolo ich iba 2.800, nemali nijaké tanky a disponovali iba 9 ľahkými delami. Partizáni v nich síce videli tisíce a tisíce vojnových veteránov, supermanov, ozbrojených až po zuby v pancieri, ale to iba preto, že ako sa vraví, strach má veľké oči.

Dňa 1. septembra odovzdal v Berlíne Matúš Černák slovenskú žiadosť. To bola azda jeho posledná diplomatická funkcia, pretože sa zo zdravotných dôvodov vzdal úradu, ktorý po ňom prebral Dr. Galvánek. Odvtedy, čo bol Tuka ministrom zahraničia, Černák, ako aj ostatní slovenskí diplomatickí reprezentanti, bol nedostatočne informovaný; dôležité správy sa dozvedel z druhej-tretej ruky; jeho reporty posielané do Bratislavy nikto nečítal. Tuka, kým bol zdravý, nerád vybavoval veci prostredníctvom vyslancov, čo mohol robiť priamo, a zdegradoval diplomatických zástupcov na pisárov s vysokým platom. Samozrejme, že sa potom vyslanci nemohli vykázať nijakými prenikavými úspechmi. Ich vlohy a administratívne skúsenosti v zahraničí viac-menej „hrdzaveli“ a tí aktívnejší (ako Sidor) sa venovali štúdiu, výskumu a písaniu kníh.

O Černákovej návšteve u štátneho sekretára Henckeho sa nám zachoval tento záznam (Büro RAM, 1. 9. 44.):

„Slovenský vyslanec ma vyhľadal dnes, aby mi odovzdal naliehavú prosbu svojej vlády, totiž, aby pre potlačenie nepokojov vyvolaných partizánmi, boli presunuté na Slovensko ďalšie oddiely nemeckej brannej moci. Táto istá žiadosť bola predložená v Bratislave tamojšiemu nemeckému vyslancovi, ako aj nemeckému generálovi, vedúcemu nemeckej vojenskej misie.

Pán Černák je iba veľmi povrchne informovaný o súčasnej situácii na Slovensku. Poznamenal iba toľko, že zrejme už boli docielené určité úspechy v potieraní partizánskych bánd. Za najhlavnejšie ohnisko nepokojov označil Černák menšie evanjelické okresy na strednom Slovensku. V týchto oblastiach už oddávna bolo cítiť vplyv Benešovho systému: napríklad prejavoval sa tam silne aj za časov starej Č-SR. Určité obavy vyslovil p. Černák aj ohľadom postoja slovenskej armády. Pri vzniku samostatného Slovenského štátu bolo slovenské štátne vedenie prinútené prebrať temer úplne slovenských dôstojníkov zo starej č-s. armády. Väčšina týchto dôstojníkov stála počas svojej služby pod silným Benešovým vplyvom a bola v istom zmysle zčechizovaná. Veľké nádeje vkladal p. Černák do gen. Malára, ktorý bol kedysi slovenským vojenským attaché v Berlíne a ktorý svojou energiou a schopnosťami už veľa dobrého vykonal na východnom Slovensku.

Odpovedal som slovenskému vyslancovi, že jeho prosbu o vojenskú pomoc, ktorú podľa mojich vedomostí už poskytujeme, postúpim p. ministrovi zahraničných vecí.“

Hencke

Henckeho záznam prezrádza málo informácií o celkovej situácii na Slovensku, je skôr ukážkou Černákovej neinformovanosti (Černák očakával záchranu od Malára, ktorého Nemci zaistili pred 24 hodinami!). Omnoho bohatšia na informácie je správa, ktorú poslal Berger Himmlerovi dňa 2. septembra a v ktorej ho oboznamuje s prvými krokmi podniknutými v Bratislave. Report ukazuje nielen to, že Berger sa skutočne činil, ale odhaľuje aj pozadie mnohých opatrení vykonaných v týchto dňoch. Odcitujeme preto z neho podstatné čiastky:

„Reichsführer!

Dovoľujem si podať krátku situačnú správu o udalostiach posledných 24 hodín. Nerobím tak z osobnej márnosti, ale skôr preto, lebo toto moje postavenie odhalilo mnohé veci, ktorých opakovanie nesmieme dovoliť.

Dňa 31. augusta v ranných hodinách som dostal rozkaz od pobočníka Reichsführera-SS, od SS-Obersturmbannführera (t. j. podplukovníka) Grothmanna. On mi však nemohol podať nijaké situačné pokyny. Nepodarilo sa mi napriek súrnemu urgovaniu zohnať nijaké lietadlo, preto som musel cestovať autom cez Viedeň. Tým som stratil 10 drahocenných hodín.

Ohľadom tzv. „podriadenia“ generála dosadeného sem armádou neurobilo sa nič. I napriek všetkých hláseniam lojality je tu určitý hlboký odstup (t. j. nedorozumenia medzi armádou a SS), lepšie povedané určitá neodôvodnená, ale vždy prítomná márnivosť, plodiaca ťažkosti, ktoré sa vôbec nezlepšujú veľmi arogantným vystupovaním plukovníka von der Heydta.

„Celý rozkaz na obsadenie Bratislavy je tak primitívny, že ho treba hodnotiť, ako prácu nejakého učňa.

„Reichsführer! To, čo tu teraz robíme, to je politická vojna, revolučná vojna. Musí sa viesť podlá iných zásad, podľa iných princípov než oficiálny boj, alebo ako hovoria páni - 'fair' boj. Je preto nesprávne posudzovať tieto veci z čisto vojenského hľadiska a vydávať rozkazy zodpovedajúce tomuto hľadisku. Revolučná vojna potrebuje iné direktívy. Náčelník štábu je na každý pád iba poradcom, v skutočnosti nie je v stave viesť. Že to tu všetko dosial dobre šlo, hoci neodborne vedené, je menej mojou zásluhou než zbabelosťou a vojnovou únavou mojich partnerov.

„Mojím vyslaním sem a prosím, aby sa to nepokladalo za samochválu – podarilo sa zabrániť tým najzávažnejším chybám a predovšetkým dať zásahom politickú formu.

„Ludin sa mi úplne podriadil.

„Dnes som navštívil prezidenta štátu. Predvídajúc mnohé politické ťažkosti, navrhol som prezidentovi, ktorého zdravotný stav ukazuje známky vyčerpania, aby sa utiahol za blízku ríšsko-nemeckú hranicu a aby sa aspoň túto noc mohol pokojne vyspať. Prijal tento môj návrh s veľkou vďakou, ba priamo s akousi úľavou; ako som správne predpokladal, k prezidentovi sa pripojili všetci členovia vlády. Dnes sa nachádzajú sčasti v Petržalke, vo Viedni alebo v nemeckej ochrannej zóne.

„Počas dňa príde nová vláda.

„Ako už hlásili, veľmi spoľahlivý náčelník štábu HG, O. Kubala, prebral dnes vedenie Úradu štátnej bezpečnosti. Neoficiálne ho budeme podporovať všetkými prostriedkami. Dnes som prijal aj veliteľa tvoriacich sa slovenských obranných oddielov do zbraní SS. Vyzerá celkom obyčajne, má dobré vojenské znalosti a pre svoju brutalitu v partizánskych bojoch bol Tisom pozbavený funkcie. Ako jadro nechal som poslať na osemtýždňový výcvik do Sennheimu 15 mladých dôstojníkov HG. Títo sa až dodnes skvele zachovali. Nechcel by som, aby sa tu oficiálne zakladala nová slovenská armáda, ale mám na mysli vytvorenie skupiny asi 1.000 mužov. Takáto schopná pohyblivá ozbrojená formácia, ktorá by v každom čase stála k dispozícii slovenskému veliteľstvu, bola by verne oddaná vodcovi a samozrejme vyplácaná a zaopatrovaná podľa nemeckých princípov. Mužstvu formácie, prípadne ich rodinným príslušníkom, by sa poskytovalo nemecké sociálne zabezpečenie v prípade zranenia, alebo smrti.

„Podobne prijmem (do zbraní SS) i plukovníka žandárstva, ktorý pôvodne slúžil v cisársko-kráľovskom žandárstve. Pozná všetkých svojich mužov, má veľmi veľkú autoritu a osobne je udatný a slušný.

„Politicky sa vynára myšlienka, či by sme nemali terajšiu situáciu priaznivo využiť a vybaviť pre nemeckého vyslanca o niečo väčšiu autoritu. Avšak vtedy by bolo potrebné vyňať ho spod právomoci nemeckého ministerstva zahraničia. Čudujem sa, Reichsführer, čo sa z môjho Hans Ludina stalo. Hlavným princípom zahraničného úradu zdá sa byť to, že vychováva neistých ľudí. Chcem však poukázať, že voči mne sa zachoval Ludin skvele a že zvlášť jeho veľmi statočná manželka sa udatné držala, a tým podstatnou mierou prispela k uspokojeniu celej situácie.

„Naši mládenci (t. j. študenti z výcvikovej školy SS v Protektoráte) prichádzajú do Bratislavy. Reichsführer, to je proste nepredstaviteľné. Tu je 2.000 alebo 3.000 šuhajov... hrdí, pokojní, ničoho sa neľakajúci; zrejme výkvet nemectva v cudzine...

SS-Gruppenführer gróf Pückler previedol veci pokojne a delikátne. Vedúceho nemeckej vojenskej misie, nemeckého generála, ináč celkom poriadneho dôstojníka, ľahko presvedčil a vysvetlil mu, že je iba prirodzené, že tu iba jedna osoba môže vydávať rozkazy, a to ja, ako poverenec Reichsführera SS. Teraz mi nemecký generál odovzdal vedenie 'lojálnou cestou' – aby sme nedávali Slovákom zlý príklad – hoci to už pre mňa neznamená nič.

„V rámci operácie bude treba zaistiť popri niekoľkých dôležitých priemyslových podnikoch aj veľké skladiská benzínu, životných potrieb a šatstva, ktoré sa nachádzajú sa strednom Slovensku. Pückler sa dá na pochod zajtra ráno (3. sept.). Dúfam, že celá vec sa zlikviduje do štyroch dní („ich hoffe, dass in 4 Tagen die Angelegenheit beendet ist“). Na každý prípad, a o tom chcem Reichsfühera osobitne uistiť, ďakujem za dôveru preukázanú mi zverením tejto úlohy.

„Ináč už dlhšie sa mi nepáči terajší stav tunajšieho nemeckého velenia. Bude treba rozpustiť a okamžite prepraviť do Nemecka:

  1. nemeckú vojenskú misiu,
  2. mnohé vojenské a úradné služobné miesta,
  3. zbrojné a mobilizačné agencie.
  4. Bez veliaceho nemeckého generála sa tiež možno zaobísť. Takým veliteľom, akým je on, dokážem byť určite aj ja. Navonok dať vytvoriť novú vládu. Dať im sebadôveru so všetkou zdvorilosťou. Ináč konať v záujme Ríše.“

G. Berger, SS-Obergruppenführer


Prvou úlohou Bergerových SS-jednotiek bolo uvoľniť košicko-bohumínsku železnicu od Žiliny k Popradu. Nešlo to však tak ľahko, ako Berger predvídal. Zo Žiliny partizáni síce utiekli už 30.-31. augusta, ale pri Strečne nemecké oddiely narazili na skupinu francúzskych partizánov, ktorým velil kapitán Lannurien. Tu sa odohrala prvá zrážka, stojaca za zmienku, medzi Nemcami a partizánmi. Francúzi sa naozaj bili ako levy a ich straty svedčia o tvrdosti boja. (Podľa jednej verzie Francúzi stratili z 220 mužov a 7 dôstojníkov, 107 mužov a 5 dôstojníkov.) Berger sám povedal že, keby sa boli partizáni všade tak držali ako pri Strečne, ani by sa nebol púšťal na stredné Slovensko, do srdca povstania (Bystrica-Zvolen-Brezno). Ale hneď pri Strečne sa ukázalo, že slovenskí partizáni nevedia, alebo nechcú bojovať. Pri Strečne boli Francúzi zmasakrovaní hlavne preto, že slovenskí partizáni, ktorí mali kryť ich bok, dali sa na útek, keď videli, že sa približujú Nemci. Po páde Strečna padli aj ostatné mestá pozdĺž železnice: Vrútky, Kraľovany, Ružomberok. Trať bola spustošená v takom rozsahu, že úsek od Žiliny po Vrútky dali do prevádzky až 26. septembra, úsek Vrútky-Ružomberok 11. októbra a posledný úsek od Ružomberka po Poprad 28. októbra. Nemci uvoľňovali trať aj od východu od Kežmarku a tam postupovali temer bez odporu: do Popradu vstúpili 1. septembra, do Liptovského Sv. Mikuláša 4. septembra.

Uvoľnením tohto dôležitého dopravného spojenia sa splnil prvotný cieľ nemeckého vojenského zásahu. Mnohí nemeckí odborníci, ktorí z neznalosti situácie porovnávali slovenské pomery partizánstva s juhoslovanským, dokonca navrhovali, aby sa ďalej nešlo. Pre Himmlera a zbrane SS bola však likvidácia partizánov otázkou prestíže a pre slovenskú vládu to bola otázka veľkej politickej dôležitosti. Pod tlakom týchto dvoch faktov sa rozhodlo úplne zneškodniť partizánov, odoprieť možnosť trvalého zakotvenia v ktoromkoľvek dôležitejšom stredisku. V tomto rozhodnutí utvrdzovali Nemcov niektoré závažné skutočnosti: nízka bojová morálka povstaleckých trúp, stabilizácia sovietskeho frontu na karpatských priesmykoch, kde nemecké vojská boli v stave udržať nepriateľa na veľmi dlhú dobu, spomalenie ruského postupu do Maďarska a na Balkán.

Okrem zaistenia železničnej trate od Žiliny do Bratislavy a zo Žiliny cez Ružomberok a Poprad na východné Slovensko, ďalším cieľom vojenských nemeckých operácií bolo obsadiť a zachrániť pred zničením vojensky dôležité továrne a objekty, ako napr. zbrojovka v Dubnici, v Považskej Bystrici a v Starej Turej, letecké továrne v Nitre a Trenčianskych Biskupiciach, chemické podniky v Bratislave a v Seredi, zásoby benzínu v Tvrdošíne a v Zemianskych Kostoľanoch, skladištia zbraní v Poprade a v Trenčíne. Ďalej bolo pre nich strategicky naliehavé zaistiť si frontové zátylie na východnom Slovensku, čo sa im veľmi rýchlo podarilo odzbrojením dvoch slovenských divízií v oblasti Duklianskeho a Lupkovského priesmyku.

Tieto prvotné ciele dosiahli šikovným vojenským zásahom s relatívne slabými vojenskými oddielmi. Nie síce za štyri dni, ako to očakával Berger, ale v priebeu jedného týždňa!

Povstalecké vojsko a partizánske skupiny na strednom Slovensku boli teraz efektívne izolované a nemohli nijako ovplyvniť vojenskú situáciu na východnom fronte. Ich ďalšia existencia závisela už len od ľubovôle nemeckého vojenského vedenia. Ku koncu októbra, keď sa Nemci konečne rozhodli zlikvidovať povstanie a začali druhú fázu ofenzívneho zákroku, nepotrebovali na to ani jeden týždeň, aby vytlačili povstalecké vojsko a partizánov zo všetkých miest a mestečiek stredného Slovenska.

Vráťme sa však k inému dôležitému námetu týkajúcemu sa ho slovenskej vnútornej politiky.