Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

V tejto kapitole by som sa chcel iba v krátkosti zmieniť o vojenských operáciách, ktoré začali slabými nemeckými silami pri Žiline dňa 29. augusta a skončili debaklom v Banskej Bystrici 27. októbra 1944.

O vojenskej stránke povstania sa toho napísalo pomerne najviac, ale údaje sú si tak protichodné a často navzájom si odporujúce, že je nemožné utvoriť si presný obraz o tom, čo sa dialo pri Telgárte, Strečne a iných miestach, kde zbytočne tiekla slovenská krv. Raz, keď sa nám dostanú do rúk vojenské hlásenia (pokiaľ ich nezničili), budeme si môcť zrekonštruovať priebeh vojenských operácií a vyniesť konečné súdy nad tým, kto bojoval hrdinsky a kto nie, kto víťazil proti presile, kto víťazil s presilou, kto pomáhal nezištne, kto zištné, ako aj iné zaujímavé momenty, ktoré sú dnes predmetmi horúcich kontroverzií. A tak namiesto rozborov stratégie a taktiky nemeckých i partizánskych bojových síl na území Slovenska je užitočnejšie zamyslieť sa nad inými dôležitými skutočnosťami, ktoré sa v záplave militaristickej i politickej hantírky obyčajne prehliadajú.

Z geopolitického hľadiska má Slovensko skvelé predpoklady pre partizánsky boj. Hornatý terén stredného Slovenska poskytoval partizánskym jednotkám tie výhody, ktoré svojou morfologickou členitosťou odopiera regulárnym vojenským útvarom. Plk. Rašla v knihe „Tiso a povstanie“ nazval Slovensko „suchozemským Gibraltárom“, kde „útočník nemôže využiť iniciatívnosť svojou početnou prevahou, lebo územie Slovenska z vojensko-strategickej stránky môžeme prirovnať k nádobe s úzkym hrdlom. Darmo by lial niekto hektolitre vody cez toto hrdlo, lebo cez toto hrdlo môže prejsť len to množstvo, aký je obsah hrdla a nie, aká je kapacita nádoby.“

Je to stanovisko trošku zjednodušené, ktoré iba ukazuje, že Rašla sa viac naučil od maršala Radetzského ako od maršala Stalina. V druhej svetovej vojne takáto mentalita bola pre obrancov nebezpečná. V máji r. 1940 nemecké tanky prevalili sa cez „neschodné“ Ardény do Francúzska a nemecké horské oddiely sa vedeli pohybovať s prekvapujúcou hybkosťou cez hornatý terén Nórska, Juhoslávie, Grécka. A Rašla mohol spomenúť, ako rumunské oddiely tlačili pred sebou cez hory nemecké vojská z východného Slovenska na západné, keby sa nebol bál, že tým uberie z lesku Červenej armády – „osloboditeľky“.

Ale toto platilo pre regulárne vedenie vojny. Pre partizánske boje Slovensko skutočne poskytovalo iregulárnym vojenským útvarom také výhody, akých nebolo nikde v Európe, ani v Juhoslávii. A tento fakt nás núti položiť si otázku: Prečo u nás partizánske hnutie začalo až v auguste 1944 a prečo ho zlikvidovali už v októbri 1944?

Keď človek porovnáva partizánske akcie na Balkáne, v Poľsku, v Bielorusku, alebo aj v Ázii s partizánskymi akciami na Slovensku, vynárajú sa mu „naši“ partizáni ako školský príklad toho, ako sa partizánčiť nemá. Po prvé, chýbal im presvedčivý motív. Dvojaké hnacie sily ženú ľudí do partizánskych oddielov: sily, ktoré ich tam tlačia a sily, ktoré ich tam ťahajú. V Hitlerovej Európe k prvým silám patril nacistický útlak, ukrutnosť a brutalita; teória o nadľudskosti preložená do praxe a degradujúca Židov a Slovanov na úroveň otrokov. K druhým silám patrila úprimná túžba po slobode, o ktorú nacisti obrali mnohé hrdé národy Európy, ďalej snaha zbaviť krajinu Nemcov-votrelcov, túžba po voľnejšom a demokratickejšom živote v krajšom zajtrajšku. U nás – hoci to neraz znie divne aj mnohým dobromyseľným západným pozorovateľom – nič nevyvolalo tieto sily. Voči nám sa Hitler a Nemci zachovali korektnejšie, než sa od nich všeobecne očakávalo.

Na tomto mieste nemožno špekulovať, prečo sa Nemci tak správali, práve tak ako sa nepatrí „hľadieť na zuby darovanému koňovi“. Ostáva však nezmeniteľnou skutočnosťou, že naša samostatnosť, i keď nebola ideálna, bola to predsa najslobodnejšia forma samostatného života, akú sme za posledné storočie skúsili. Nemci síce mali menšie posádky v ochrannej zóne a hospodárske záujmy v krajine, ale ináč v minulosti sme boli aj viacej „okupovaní“ i „vykorisťovaní“, dokonca v mene demokracie (či už buržoáznej alebo ľudovej). Nuž nebolo u nás príčin, ktoré by boli tlačili národ do odboja a k sabotážam. A tie sily, čo nás mali do povstania tiahnuť, boli úplne negatívne: demontáž národnej samobytnosti a návrat do starého neosvedčeného systému.

Pre tieto príčiny, keď sa Slováci pred augustom 1944 púšťali do hôr, bolo to iba klátiť brvná, alebo hľadať podobné mierumilovné zamestnanie. Terén, o ktorom z cudziny nahovárali Slovákom, že je ako stvorený pre partizánske boje, ostával nevyužitý okrem niekoľkých izolovaných prípadov, keď cudzinec – utečenec z nemeckých zajateckých alebo koncentračných táborov – našiel tu miesto oddychu, ako aj súcit pohostinného slovenského ľudu.

Prvá partizánska skupina, ktorú spomínajú socialistickí historici, sa vraj vytvorila z Srbov a Rusov „začiatkom roku 1943“ na východnom Slovensku (skupina „Čapajev“) a bol medzi nimi iba jeden Slovák. Pretože poznal miestne pomery a reč, urobili ho svojím veliteľom. Menoval sa Ľudovít Kukorelli, bol vojenský zbeh a samozrejme komunista (ovšem taký bezvýznamný, že ešte ani dnes nevieme, ako sa presne nazýval; jedna časť komunistických historikov ho volá Kukorelli, iná Kukurelli). Činnosť tejto skupiny bola taká nepatrná, že aj sami komunisti si ju uvedomili až v 1952, a to hlavne z toho dôvodu, že v r. 1952 sa z mŕtveho Kukorelliho (zahynul v r. 1944) už nemohol vykľuť buržoázny nacionalista.

Prosté konštatovanie, že Slováci sa k partizánčeniu vôbec nemali, nám netreba dokladať nemeckými dokumentami. Sami odbojári a ich politickí mentori nám vydali o tom presvedčivé svedectvá. Postoj demokratických zložiek odboja vyložil Michal Zibrín v liste Jurajovi Slávikovi, čs. ministrovi vnútra v Londýne, z augusta 1942 týmito slovami:

„Našim doma je veľmi dobre, a preto sú na všetko pohodlní, a to aj tí, od ktorých by si to nečakal! Keď ich do niečoho nenútiš, nuž sami sa do toho nepchajú. Vieš, radšej trpia zauchá a mlčia, než by sa mali exponovať. To je skoro škandál. Jediní, čo sústavne robia, to sú komunisti – to nie je pre nás zasa nič dobrého. Naši si myslia, že ak príde na lámanie chleba, potom si odhlasujú, že sa pripojujú späť a že tak všetko napravia.“

V tejto správe Dr. Zibrín dával komunistom oveľa lepšie známky, než si v skutočnosti zaslúžili. Tá „sústavná práca“, ktorú s takými obavami spomína, vyzerala veľká iba preto, lebo bola postavená vedľa demokratickej „práce“, ktorá sa rovnala nule. Nuž a aj ten najmenší výkon je nekonečne väčší ako nič.

V predošlých kapitolách sme videli, že práca podzemného komunistického odboja pozostávala z písania letákov a podobných ilegálnych plátkov. Ale keď na jar r. v 1943 slovenské bezpečnostné úrady zaistili Bašťovanského a celý ilegálny výbor KSS, prestala aj táto činnosť. Zavládlo také hrobové ticho, že moskovské vedenie muselo poslať na Slovensko Bacílka a Šmidkeho, aby oživili komunistický tichý front. Husák a Novomeský však radili, aby sa nešlo „s bubnom na zajace“, pretože v tichosti sa dá urobiť viac. Bola to múdra a praktická rada, ale zrejme nebola po chuti moskovskému vedeniu.

Nečinnosť našich komunistov bola v Moskve tak znepokojujúca, že boli za ňu oficiálne a verejne pokarhaní. Pravda, takýmto vyznamenaním sa naši hrdinovia národnooslobodzovacieho boja nechvália. V nijakých zborníkoch, pamätiach, vedeckých prácach alebo v učebniciach dejepisu nenájdeme, čo písal oficiálny orgán sovietskeho ministerstva zahraničia „Vojna a robotnícka trieda“ vo svojom vydaní z 1. januára 1944:

„Treba podotknúť, že v porovnaní s rozsahom a činnosťou národno-oslobodzovacieho boja inde, Česko-Slovensko ďaleko zaostáva za ostatnými krajinami okupovanej Európy, hlavne za Juhosláviou, kde úspešne operuje veľká partizánska armáda. Rovnako priaznivé podmienky pre partizánsky boj existujú aj v Česko-Slovensku. Česko-slovenská nečinnosť v podobnom smere sa vysvetľuje množstvom dôvodov, ako napríklad škodlivým vplyvom kapitulantov všetkých odtieňov, neprítomnosťou jednotného ústredného vedenia k zaktivizovaniu vlasteneckých síl v krajine...“

Taká bola sovietska oficiálna teória o možnosti partizánskej vojny v „ČSR“ a hlavne na Slovensku.

Faktom však je, že do leta 1944 Slovensko poznalo partizánov len z počutia. Ak sa predsa nejakí utečenci a zbehovia skrývali v slovenských horách, správali sa tak nevyzývavo a utiahnuto, že nepredstavovali nijaké nebezpečenstvo ani pre slovenský štát ani pre nemeckú vojnovú mašinériu. Nemci síce neboli odborníci na vedenie gerilových bojov, ale v r. 1944 boli už natoľko skúsení, aby vedeli rozoznať, čo sú partizánske akcie a čo nie, najmä keď išlo o také strategicky dôležité územie, akým bolo vtedajšie Slovensko. A predsa ich dôverné hlásenia zo Slovenska sú v príkrom rozpore s oficiálnou históriou partizánskeho odboja, ako ho podáva súčasná socialistická historiografia. Ešte aj v apríli 1944 referoval nemecký vyslanec do Berlína: „In der Slowakei gibt es auch heute keine Partisanen, von Sabotagefällen kann keine Rede sein.“ (Na Slovensku ešte ani dnes niet partizánov a o nejakých sabotážnych akciách nemôže byť ani reči.)

Keď sa však v auguste 1944 v tomto jedinečnom slovenskom teréne partizánske hnutie ujalo, nemalo nijaké znaky cieľavedomého a zrelého oslobodzovacieho boja. Klasická partizánska taktika sa nielenže nikde neprejavovala, ale aj to, čo sa dialo, bolo akoby negáciou osvedčenej partizánskej bojovej metódy. Mao-Ce-Tung zhrnul partizánsku taktiku do zjednodušenej zásady, ktorá je však kategorickým imperatívom úspešného partizánčenia: „Keď nepriateľ útočí, treba ustupovať; keď sa zastaví, treba ho znepokojovať a provokovať; keď ustupuje, treba na neho udrieť.“

Partizánsky boj nepozná frontové línie, nelokalizuje sa. Jeho sila a hrozba spočíva v tom, že partizánske oddiely sú pohyblivé a prchavé: ich údery sú nepravidelné, ich úniky nepolapiteľné.

Na naše pomery akoby toto neplatilo. Celý august partizáni nemali proti komu bojovať, v septembri sa zrazu stali neobmedzenými pánmi nad nečakane rozsiahlym územím. Opojení mocou a lacným úspechom, začali myslieť a konať expanzívne a agresívne. Pochod na Bratislavu, na Lučenec, na Viedeň, dokonca na Berlín sa pravidelne spomínajú v prejavoch a článkoch partizánskych veliteľov a komisárov. Karel Bacílek v „Pravde“ (14. septembra 1944) v príspevku „Príkladom je partizán“ vyzýva: „Treba sa pripraviť a prejsť k útoku, treba oslobodiť Žilinu, Trenčín, Bratislavu, Lučenec, Košice, atď.“ „Letákový“ časopis partizánskych skupín mal symptomatický názov „Útok“. G. Husák v „Novom slove“ vytrvale opakuje zásadu, že „najlepšou obranou je útok“ a komunisti sa skutočne dožadovali útoku neustále a za každú cenu.

V tomto ohľade omnoho triezvejšie rozmýšľali vojenskí vodcovia povstania, ktorí po začiatočnom nezdare duklianskych operácií videli jedinú záchranu situácie v stiahnutí vojenských bojových síl a rezerv do trojuholníka B. Bystrica – Zvolen – Brezno nad Hronom.

Navonok sa vyhlasovala úplná jednota povstania, a to tak jednota v cieli, ako aj vo vedení. V skutočnosti však povstanie sa viedlo aspoň z troch mozgových centrál (Moskva, Londýn, Bystrica), ktorých náhľady, či už išlo o veci politické, vojenské alebo administratívne, sa častejšie rozchádzali než zhodovali. K ostro vyhranenej diferenciácii došlo hlavne medzi tzv. vojenskými a partizánskymi bojovými skupinami, ktoré vzájomne spolupracovali asi tak ako dvaja kohúti na jednom smetisku. Partizáni sa nechceli podriadiť jednotnému veleniu, prijímali rozkazy iba zo svojho štábu v Kyjeve.

I keď dňa 12. septembra došlo k dohode o jednotnom velení a dvaja zástupcovia partizánov boli kooptovaní do sedemčlennej Rady na obranu Slovenska, dohoda ostávala prevažne na papieri a partizáni sa ňou riadili, iba keď im to vyhovovalo. O týchto nezhodách dnes existuje mnoho literatúry. Po roku 1948, keď si partizáni zmonopolizovali všetky úspechy v povstaní a zo všetkých neúspechov obviňovali armádne vedenie, písalo sa o tom veľmi vášnivo a zatrpklo. Vraj nevraživosť išla tak ďaleko – žalujú sa partizáni – že armádne velenie nezakryto javilo radosť nad tým, keď Nemci bili partizánov.

Bojová morálka povstaleckých vojsk vzbĺkla na začiatku ako stoh slamy, potom však prejavovala klesajúcu tendenciu a skončila antiklimaxom; teda presne opak toho, ako sa mala prejavovať. Je to celkom pochopiteľné: v povstaní hľadali svoje alibi predovšetkým ľudia-oportunisti, ktorí chceli splatiť svoju dlžobu novému režimu prinajlepšom frázami. Nechceli však riskovať životy za idey, v ktoré neverili, najmä nie teraz v posledných mesiacoch vojny. Keď sa ich očakávania o skorom príchode Rusov nevyplnili, povedali si, že oni sami sú na Nemcov slabí, a tým pre nich povstanie skončilo.

Kým Husák v „Novom slove“ hlásal, že spása je v útoku, obyčajný vojak a partizán hľadal spásu v úteku. V októbri úteky a dezercie dosiahli takých rozmerov, že koncom mesiaca, okrem niekoľkých fanatikov, ostali v povstaní iba tí, čo nemali kam utekať. Spravodajské hlásenie 1. pancierovej armády z 28. októbra (Inl. 2525g) konštatuje, že 70 % partizánskych oddielov tvoria Sovieti („ Banden in Mittelslowakei 70 % sowjet-russisch“). Na povstanie, ktoré si hovorilo, že je slovenské a národné, to bolo trošku priveľa.

Je až patetické sledovať, ako morálka upadala a ako márne sa snažili vodcovia povstania tomu zamedziť. Generál Ján Golián v tajnom operačnom rozkaze z 2. októbra 1944 (č. 25406 Taj./3. oddel. 1944) úpenlivo nariaďoval: „Poučte všetkých dôstojníkov a poddôstojníkov, že ďalší ústup na ktoromkoľvek bojisku je už nemožný! Veď predsa nepriateľ nedisponuje vôbec prevahou, ale práve naopak: v početnej prevahe sme my a materiálnu prevahu nepriateľa vyvažuje mnohonásobne náš výborný terén (z hľadiska obrany).“

Výzva však nepomáhala, nijako nepozdvihla bojovú morálku a čoskoro sa ústup zmenil v bezhlavý útek. Prirodzená strategická pevnosť, trojuholník Banská Bystrica-Zvolen-Brezno sa rozsypal ako domček z kariet: Brezno padlo 24. októbra, Zvolen 26. októbra a B. Bystrica 27. októbra. Generál Rudolf Viest vydal dňa 28. októbra v Donovaloch posledný armádny rozkaz (jeho faksimile reprodukoval Husák vo svojej knihe „Zápas o zajtrajšok“).

To bol koniec organizovaného boja. Zo slovenskej strany sa na ňom zúčastnilo 62.000 vojakov a 20.620 partizánov. Tak nám to aspoň „vypočítal“ povereník Dr. Ferjenčík v časopise „Bojovník“ z 27. januára 1946. Mali to byť predbežné údaje, ale súčasní socialistickí historici ich preberajú v nezmenenej forme. Kronikári povstania, ako Kropilák, Graca, Gosiorovský za 19 rokov neurobili ešte ani toľko, aby tieto údaje spresnili a finalizovali.

Povstanie sklamalo i keď malo všetky predpoklady úspechu. Prečo? Chýbala mu tá najpodstatnejšia potreba, ktorú nič nenahradí: spontánna podpora všetkých vrstiev obyvateľstva a ochota bojovať u tých, ktorí sa dali do povstania strhnúť, zviesť, alebo nahnať. J. Doležal a J. Hrozienčik v knihe „Medzinárodná solidarita v Slovenskom národnom povstaní“ vypočítali, že s partizánmi na Slovensku bojovali príslušníci 27 národov (a do toho nie sú zarátaní Rómovia), je však jasné, že úspech, či neúspech (v tomto prípade neúspech) celej akcie závisel od postoja domorodého obyvateľstva. Na tento pomer Slovákov k povstaniu sú akoby ušité slová, ktoré napísal F. Engels o slovenskom povstaní v r. 1848-49: „Die Slowaken, die die Gebirgspässe innenhaben, würden bei ihren zum Parteigängerkriege vortrefflichen Gegen den gefährliche Gegner sein, wenn sie weniger gleichgültig gestimmt wären“ (In: Neue Rheinische Zeitung, č. 194, z 13. januára 1849). Po slovensky: „Slováci, ktorí držia v rukách horské priesmyky, zásluhou tohto terénu tak jedinečného pre partizánske vedenie vojny, mohli by byť nebezpečnými protivníkmi, len keby neboli k veci tak ľahostajne naladení.“

Treba povedať niekoľko slov aj o nemeckých jednotkách nasadených na Slovensko. Ich počet sa obyčajne preháňa a neúmerne zveličuje. Je totiž oveľa ľahšie podať výpočet divízií, brigád a regimentov, ktoré povstanie likvidovali, než odhadnúť počet a údernú silu týchto formácií. Zoznam nemeckých útvarov je celkom impresívny a dáva dojem masívnej odvetnej akcie zo strany Nemcov. Niektorým autorom sa do tohto zoznamu vkĺzli útvary, ktoré Slovenskom len prechádzali a do bojov nezasiahli. Nemožno prehliadnuť ani to, že spomenuté oddiely neboli zasadené naraz, ale postupne, niektoré z nich zasiahli do bojov iba v posledných októbrových dňoch.

A napokon je dôležité spomenúť, že v r. 1944 v nemeckom armádnom vedení a v zbraniach SS slovo „divízia“ sa neaplikovalo na útvar pozostávajúci z troch plnokrvných brigád, pancierového regimentu, delostrelectva, ženistov, atď., ale sa ním často označovali nesúrodé zvyšky rozbitých a dokaličených bojových skupín. Počtom mužstva a kvalitou výzbroje boli to iba zlomky toho, čo sa v normálnom čase vo vojenských kruhoch rozumie pod slovom „divízia“. Vojenskí odborníci mali pre takéto útvary výraz „Schattendivision“, t. j. iba klamný tieň skutočnej divízie.

Podľa nemeckých hlásení a podobných prameňov možno približne odhadnúť počet nasadených nemeckých síl. Najviac ich bolo na Slovensku v druhej polovici októbra, kedy sa ich počet pohyboval okolo 32.000 mužov. Budúci podrobnejší výskum azda opraví toto číslo, ale iba v tom smere, že ho urobí menším, pretože kdekoľvek sa vynorili pochybnosti o počte príslušníkov tej-ktorej jednotky, vzal som do úvahy vždy vyššiu hodnotu. Keď berieme do úvahy, že dve slovenské divízie, ktoré odzbrojili Nemci na východnom Slovensku, počítali asi 28.000 mužov, ľahko prídeme k záveru, že numerická sila nemeckých oddielov nasadených proti partizánom sa pohybovala okolo dvoch divízií. Nechcem z toho na tomto mieste vyvodzovať ďalšie dôsledky, chcem však poukázať na j eden typický príklad zveličovania. Istý Imrich Stanek sa v knihe „Zrada a pád“ odvoláva na akýsi dokument v archíve Ústavu dejín KSČ (č. 28/1944-50358) a dogmaticky zdôrazňuje, že „povstání zaměstnávalo 8 speciálních divisí, které za boje na Slovensku stratili asi 56.000 vojáků a důstojníků, velké množství výzbroje a vojenského materiálu“.

Skutočnosť bola, pravda, úplne iná. Nemci, ako sa už spomenulo, začali likvidáciu s 2.800 vojakmi-nováčikmi. Niet pochýb o tom, že Berger spočiatku podceňoval rozsah a charakter partizánskeho hnutia, ktoré mu z pochopiteľných príčin jeho informátori v Bratislave zmalicherňovali. Po prvých zrážkach a hlavne po bojoch pri Strečne, Berger reálne odhadol možnosti a odhodlanosť svojho militaristického protivníka a dal do pohybu dôslednejšiu likvidačnú procedúru. Nečakal však na výsledky svojich opatrení. Ich vykonaním bol poverený SS-Obergruppenführer a generál polície H. Höffleho, ktorého vymenovali za nemeckého veliteľa vojenských operácií na Slovensku (der deutsche Befehlshaber in der Slowakei).

Vojnové operácie na jednotlivých úsekoch nie sú cieľom tejto práce. Zo slovenskej strany sa o tom popísalo vela, ale údaje sú zriedkakedy spoľahlivé. Pomerne najobjektívnejšie a faktograficky najhodnotnejšie sú tie práce, ktoré vznikali v r. 1945-47. (Napríklad J. Noskova kniha „Vojaci v Slovenskom národnom povstaní“. Nosko po februári 1948 musel svoju knihu „sebakritizovať“, opraviť a doplniť a v r. 1949 napísal obsiahlu štúdiu „Základné príčiny neúspešného prechodu 1. čs. armády /povstaleckej/ do partizánskeho boja.“)

Informácie z nemeckej strany sú omnoho skúpejšie. Pre Nemcov povstanie bolo iba bezvýznamnou epizódkou, ktorá v celkovom kontexte vedenia vojny nezavážila. Dokonca aj v takej špecializovanej knihe, ako je P. Hauserova „Waffen SS in Einsatz“ sa o akciách na Slovensku hovorí letmo.

Slovenskú históriu čaká zodpovedná úloha spracovať a objektívne zhodnotiť vojenské záznamy a hlásenia, pokiaľ neboli zničené. Archívy na Slovensku obsahujú mnoho takýchto prameňov, nemecké archívy podobne. Uvádzam len tak na ukážku vojenské hlásenie z 25. septembra 1944 (Inl. II/578g Rs), ktoré opisuje vývoj situácie na Slovensku takto:

„Horný Spiš: Je pokojný okrem malých bežných výtržností. Obyvateľstvo, čo sa pred bandami uchýlilo do Generálneho gubernátu, sa už zväčša navrátilo a vykonáva žatevné práce. Miestne obranné skupiny (Heimatschutz) sa osvedčujú. Tieto skupiny čiastočne odzbrojili slovenské vojsko. Poprad znova obsadili nemecké oddiely.“

„Dolný Spiš: Situácia je menej priaznivá. Spojenia medzi jednotlivými osadami sú sotva dostačujúce. Miestne obranné skupiny sú početne slabé. Nebezpečné živly boli však včas zaistené a vydané nemeckým oddielom. Spojenie medzi Horným a Dolným Spišom je neuspokojivé. Cestovanie pre osamelých cestovateľov nebezpečné (celé Nemcami osídlené územie dolného Spiša je pre svoju zvláštnu topografiu neobyčajne priaznivé pre útoky iregulárnych bánd).“

„Telefonický a telegrafický prenos rozkazov z Bratislavy do Horného alebo Dolného Spiša sa neustále znemožňuje. Dopravné spojenia sa tiež ešte nepodarilo zrekonštruovať.

„Turčiansky Sv. Martin je ako predtým, ešte stále ťažiskom bojov a nebol dosiaľ  obsadený. Ružomberok je už v nemeckých rukách, ale v jeho okolí sa ešte nachádzajú bandy. Brezno, Kremnica a okolie Banskej Bystrice sú strediskom bánd a ich hlavným stanom. O tom, čo sa odohráva na tomto území, ako aj o rozsahu partizánskeho teroru, dostávame veľmi znepokojujúce správy, takže treba počítať s tým najhorším. Nemecké branné sily postupujúce údolím Nitry, ďalej cez Púchov a cez Žilinu, obsadili predvčerom (21. septembra) Prievidzu. Vrútky boli obsadené už predtým, mesto a stanica boli však zničené. Žilina a Považie nadol od Žiliny sú bezpečne v nemeckých rukách. Bratislava a Trnava sú pokojné.“

„Dopravné problémy: Trať Bratislava-Žilina je voľná... Na trati Žilina-Vrútky-Ružomberok-Poprad sa pracuje, ale trať je zatiaľ neschodná tak pre civilné, ako aj pre vojenské transporty. Trať Bratislava-Nitra je v normálnej prevádzke. Traťový úsek Žilina-Bratislava by mal byť v krátkom čase uvoľnený pre vojenské transporty...“

Reichsführer-SS Himmler bol veľmi znepokojený pomalosťou operácií. Dňa 24. -25. septembra prišiel osobne na Slovensko a po jeho návšteve dostali vojnové operácie proti partizánom prudkejší spád. Himmlerova návšteva nesúvisela však iba s vojenskou stránkou likvidácie povstania, zahrňovala aj likvidáciu „zvyškov židovstva na Slovensku“. Pre obe akcie Himmler sľúbil posily, ale zároveň očakával rýchle výsledky. Jeho telegrafické pokyny Höfflemu presvedčivo odzrkadľujú toto znepokojenie. Tak v depeši z 29. septembra (teda len 4 dni po návšteve) dožaduje sa v záverečnom paragrafe, aby sa v tempe likvidácie protivníka neklesalo, ale sa pokračovalo s tvrdosťou („Ich wünsche, daß das Tempo im Anpacken des Gegners nicht nachlässt. Es muss mit Härte geführt und gehandelt werden“).

O tom, že sa postupovalo a konalo tvrdo, netreba uvádzať nijaké nové dôkazy. Ľahkomyseľne vyvolané nepokoje zmenili tvárnosť Slovenska takrečeno z jedného dňa na druhý. Ostrov poriadku a pokoja v mori rozbúrenej Európy sa zrazu ocitol v strede vojnového víru. To nebol boj Slovákov proti „zradnej fašistickej vládnej klike v Bratislave“, ako sa to bombasticky vyhlasovalo v Bystrici. Od konca septembra, keď Sovieti posilnili chrbtovú kosť partizánskych oddielov mužstvom, výzbrojou a politickými komisármi, to bol boj, v ktorom sa stretali naj fanatickejšie oddiely nacistického Nemecka s fanatickými predvojmi boľševizmu. A medzi tieto dva mlynské kamene sa Slováci dostali viac ako pasívna obeť, než ako aktívna zložka.

Rýchle zrútenie sa celej akcie je najvýrečnejším svedectvom toho (ak takých svedectiev vôbec treba), ako málo mal prostý slovenský človek s vecou spoločného. Či to nestojí za úvahu, že povstalci, ktorí mali vždy prinajmenej dvojnásobnú číselnú prevahu, boli doma a v teréne z hľadiska obrany veľmi výhodnom, psychologicky na strane víťaziacich mocností a podľa vlastného tvrdenia za nimi celý národ, že z týchto povstalcov za dva mesiace ostali iba zdemoralizované zlomky skrývajúce sa v horách?

Vyhovárajú sa na materiálnu prevahu Nemcov. Na Balkáne sa Titovi partizáni udržali aj napriek nemeckej materiálnej prevahe. A vôbec, porovnávanie s juhoslavskými partizánmi najlepšie ilustruje, aké jalové boli príčiny a plytké motívy slovenských účastníkov v povstaní. Juhoslávski partizáni začínali z ničoho a vyzbrojovali sa hlavne tým, čo ukoristili Nemcom. Povstalci na Slovensku mali na začiatku sklady zbraní, pridali sa k nim celé posádky, mali dokonca i tanky a lietadlá (hoci nie nazvyš) a okrem toho ich zásobovali zo Sovietskeho zväzu. Ak máme veriť súčasným kronikárom povstania, vraj každú noc pristálo na Troch Duboch a na improvizovanom letisku pri Brezne (Mokraď) 70-100 sovietskych lietadiel s vojenskou pomocou.

Povstanie sa asi nerozsypalo pre materiálnu prevahu protivníka. Príčina musí byť inde. V tom, že jednoduchý slovenský človek sa nechcel dať zabíjať iba preto, aby potvrdil správnosť politických teórií, že menej je lepšie ako viacej a že cudzí je viac ako vlastný...

Nechcel sa dať zabíjať, ale neunikol smrti, pretože kde rinčia zbrane, tam tečie krv. Padlo ich tisíce, či už v otvorenom boji alebo ako obeta politickej pomsty. Masové hroby, v ktorých spočinuli mnohí bezbranní a nevinní nešťastníci, ostanú večným mementom nezmyselného vražedného zúrenia. Či už ich pôvodcami boli Rusi a partizáni, ako poukazuje jedna strana, či Nemci, ako poukazujú druhí, to nič nezmení na skutočnosti, že v nich predčasne a nepotrebne skončili svoju životnú púť predovšetkým Slováci.

Po páde Banskej Bystrice sa povstalci utiahli do hôr. Vojenské vedenie sa úplne rozpadlo a z vojenských jednotiek prešli do hôr iba nepatrné skupinky. Partizáni sa držali spolu vo väčších skupinách, ale to bolo iba zásluhou sovietskych veliteľov. Ich veliteľ na Slovensku bol Asmolov; „z domorodých“ partizánov dosiahli vysoké hodnosti komisári českého alebo cudzieho pôvodu, ako Slánsky a Šmidke.

Rozbití a štvaní partizáni boli až do konca decembra v defenzíve. V novembri a decembri 1944 nepodnikli nijakú akciu, ktorá by bola zavinila Nemcom hmatateľné škody alebo straty. Hlavnou starosťou partizánov bolo prezimovať a zoskupiť sa do bojaschopných „odriadov“. Iba od januára 1945 sa začínajú aktivizovať, prevádzajú sabotážne akcie, prepady, slovom zákroky, ktoré sú „esenciou“ partizánskych bojov. Od januára 1945 sa Nemci skutočne začínali obávať slovenských hôr, a kruto sa vedeli pomstiť na dolapených partizánoch a na ich skutočných či domnelých pomáhačoch. A zase na to najviac doplatili slovenské horské osady, ktoré v noci terorizovali partizáni, vo dne Nemci. Nejedna slovenská obec bola vypálená a jej obyvatelia vyvraždení len preto, že bezbranní kopaničiari nemohli povedať „nie“ po zuby ozbrojenému partizánovi, keď zahučal oné zlopovestné „davaj“!