Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Až do leta r. 1944 Slovensko predstavovalo ekonomicky najvyrovnanejšiu hospodársku jednotku vojnovej Európy. Nielen hlásenia nemeckého vyslanca, ale aj pozorovania návštevníkov z neutrálnych štátov sa jednohlasne zhodujú v tom, že na Slovensku sa hospodárilo veľmi dobre. Zásobovacie ťažkosti, ktoré postihli všetky národy okolo nás, na Slovensku prakticky nejestvovali. V zásobovaní s potravinami jedine Slovensko a Dánsko vedeli tak gazdovať, aby neboli ani žalúdok ani komora prázdne. Je zaujímavé čítať napríklad report nemeckého agenta bezpečnostnej služby svojmu šéfovi Kaltenbrunnerovi z 11. októbra 1944, v ktorom tento pôžitkársky spomína: „Bratislava bývala i počas vojny mestom labužníkov a ja sám som si tam počas svojich návštev (škoda, že nie častejších) vždy chutne a výdatne zajedol.“

V r. 1943-44 frontové udalosti začínali zužovať medzinárodné trhové možnosti, a tak sa v slovenskom zahraničnom obchode komerčné styky obmedzovali len na najbližších susedov. Najčulejšie boli styky s Nemeckom a s Protektorátom a Slovensko si v nich vytvorilo vysoko aktívnu clearingovú špičku. Táto špička však nevznikla z toho, že sa zo Slovenska vyvážalo viac, než sa dovážalo, slovom, že Nemci Slovensko drancovali. V procese s Ing. Zaťkom sa v oslobodzovacom rozsudku hovorilo: „Clearingová špička vznikla finančnými platbami. Nemci potrebovali na vybudovanie tovární peniaze. Potrebné stroje doviezli, ale stavbu zálohovali. Z toho vznikla táto špička... Po prechode frontu zásoby surovín na Slovensku boli vyššie ako k 1. januáru 1939... Slovenská národná banka mohla vykázať 1. septembra 1944 hodnotných platobných prostriedkov za 855 miliónov korún.“ (Čas, 7. septembra 1946.)

Iná, menej známa skutočnosť je tá, že Nemci, keď nemohli platiť tovarom, platili zlatom. Pre charakter hospodárskeho postavenia Slovenska je to veľmi významná udalosť. Tak 3. júna 1944 oznamuje legačný radca Ripken úradníkovi nemeckého ministerstva zahraničia Schultze-Schultiusovi (Ha. Pol. IVa 2474 / 44), aby upovedomil slovenské úradné miesta, že im je k dispozícii zlato poukázané Ríšskou bankou v protihodnote 10 miliónov ríšskych mariek (t. j. asi 115 miliónov korún).

Usmerňovatelia slovenského hospodárskeho života sa usilovali aj napriek vojnovým pomerom dať slovenskej ekonomike mierový charakter. Vediac, že najkritickejšie ekonomické ťažkosti sa vyskytujú nie počas vojny, ale bezprostredne po nej, už od začiatku r. 1943 budovali na Slovensku zásoby hospodársky dôležitých surovín, požívatín, pohonných látok, atď. Kľúčovú rolu v tomto organizovaní hral Imrich Karvaš, predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie (NÚZ) a guvernér Slovenskej národnej banky. Karvaš bol však v tom čase už zapojený do odbojového hnutia (ktoré v tom čase pozostávalo z veľa rečí pri spoločenských stretnutiach) a hoci v ňom nebol tak politicky zaangažovaný ako jeho kolega Zaťko, Karvašov príspevok k povstaniu bol oveľa dôležitejší.

Niekedy koncom r. 1943 Karvaš prisľúbil vedeniu odbojárskych skupín, že presunie na stredné Slovensko značné kvantum hospodárskych prostriedkov potrebných pre politicko-vojenský odboj proti štátu, v službách ktorého Karvaš stál na takom zodpovednom mieste. Úlohu, na ktorú sa Karvaš podujal, splnil dôsledne a pri tom tak obratne, že slovenské a nemecké úrady nemali ani len tušenia o jeho úmysloch a cieľoch. Karvaš výborne využil panickú psychózu, ktorá zachvátila Bratislavu po prvom vážnom bombardovaní slovenského hlavného mesta spojencami dňa 16. júna 1944. Bombardovanie zapríčinilo značné škody a hlavne vytrhlo ľudí zo snenia, že nám spojenci dajú pokoj.

Po tejto udalosti začal rozsiahly odchod civilného obyvateľstva, ako aj menej dôležitých úradov do zázemia. Prezident Tiso požiadal Karvaša, aby všemožne podporoval urýchlenú evakuáciu a ako voči človekovi, ku ktorému mal plnú dôveru. Karvašovi dal „úplne voľnú ruku“. Takto mohol Karvaš nerušene splniť svoje plány. Pod heslom „úniku do vnútrozemia“ Karvaš dal prepraviť do zázemia, ktoré sa neskôr stalo partizánskou oblasťou:

  1. Finančné rezervy Slovenskej národnej banky vo výške asi dva a pol miliardy korún, ako aj klišé a zariadenie na tlačenie bankoviek.
  2. Približne 70 % zásob tuku.
  3. Početné zásoby obilovín a zriadenia nových skladísk pre obiloviny z úrody v lete r. 1944.
  4. Veľké zásoby tovarov najrozličnejšieho druhu.

Keď vypuklo povstanie, Karvaš zostal v Bratislave. Zaistili ho 3. septembra 1944. Anonymný udavač informoval Nemcov, že dňa 31. augusta Karvaš v istej bratislavskej kaviarni na otázku svojho priateľa, prečo je ešte tu a nie tam (t. j. v Bratislave a nie v B. Bystrici), údajne odpovedal: „Ja som si svoje vykonal. A len toľko ti hovorím, že až povstanie stroskotá, nebude to preto, že povstalci nemali čo jesť, čo piť, čím platiť, alebo čím strieľať.“ Keď v októbri r. 1944 Gestapo vyšetrovalo Karvaša, Karvaš vehementne popieral, že by bol niečo podobného vyriekol. Zato sa však priznal (s určitými výhradami), že zámerne sústreďoval požívatiny, pohonné látky, peňažné prostriedky na území, ktoré malo slúžiť ako odrazová báza pre celoštátne povstanie.

A tak zásluhou I. Karvaša na jeseň r. 1944 západné a východné Slovensko bolo na úkor stredného Slovenska ukrátené o obrovské zásoby potrebných tovarov a požívatín. Počas povstania tieto zásoby boli zničené alebo ináč stratené pre Slovákov. Povstalecké vojská za svojho ústupu bezohľadne ničili nielen starostlivo odkladané zásoby, ale vôbec všetky hospodárske hodnoty hnuteľné i nehnuteľné, len aby sa nedostali, ako oni hovorili, „do rúk Nemcov“. Z týchto dôvodov vyšli často nazmar hodnoty, ktoré nemali nijakú vojenskú dôležitosť. Partizáni akoby chceli ukázať Slovákom, čo by oni urobili Nemcom, keby nemuseli pred nimi ustupovať.

To, čo partizáni nestačili zničiť, Nemci pokladali za vojnovú korisť a odvliekli do Nemecka. Toto je azda na celej veci najtragickejšie. Škody, ktoré Slovensko utrpelo vandalským ničením a drancovaním z oboch strán, boli nesmierne. Slovenské úrady boli už bezmocné. Protesty proti prechmatom z nemeckej strany boli časté a ostré, ale zriedkakedy úspešné. Od jesene r. 1944 mal na Slovensku pravdu a právo ten, kto disponoval mocenskými prostriedkami. Slováci to neboli.

Uvediem aspoň jeden konkrétny prípad, aby sa videlo, o čo Slovákom išlo v týchto pohnutých časoch a ako povstanie zmenilo nemeckú mentalitu a vzťah k Slovákom. Keď po páde Banskej Bystrice vyhlásili Nemci za vojnovú korisť materiál opustený partizánmi alebo vybojovaný od nich, ozvalo sa slovenské ministerstvo zahraničia dňa 8. novembra 1944 protestnou verbálnou nótou tohto znenia:

„Komisia vyslaná do Banskej Bystrice slovenským ministerstvom vnútra hlási medzi iným toto:

„Nemecké oddiely, ktoré prevádzajú očisťovacie akcie na území kedysi obsadenom partizánmi, pokladajú za vojnovú korisť i veci, ktoré sú nepopierateľne slovenským majetkom a chystajú sa ich odtransportovať zo Slovenska. Sú to hnuteľnosti, ktoré partizáni počas svojho šafárenia násilne zrekvirovali od obyvateľstva, ako napríklad motorové vozidlá, dobytok, múka, obilie, atď., ďalej mnohé predmety najrozličnejšieho druhu pochádzajúce zo súkromných domov, majitelia ktorých boli partizánmi prinútení opustiť svoje príbytky alebo z nich zo strachu pred partizánmi utiekli.“

„Na trati Banská Bystrica-Ulmanka stojí asi 800 nákladných vagónov s príslušným množstvom lokomotív. Nákladné vozne sú naložené obilím, múkou a inými požívatinami, liekmi, telefónnym a telegrafným zariadením, atď. Nemecké oddiely, ktoré tieto vozne strážia, odmietajú vydať ich obsah slovenským úradom a podľa všetkého pripravujú ich odtransportovanie.“

„V údolí Banská Bystrica-Staré Hory-Donovaly stoja mnohé osobné a nákladné autá, ktoré boli nájdené na bývalom partizánskom území. Sú to motorové vozidlá zo Štátneho, verejného a tiež i súkromného vlastníctva. Aj tieto vozidlá boli vyhlásené za vojnovú korisť.“

„Partizáni pri ústupe hnali do hôr kone a dobytok súkromných vlastníkov, ako aj dobytok zo Štátnej výskumnej stanice vo Víglaši. Tieto zvieratá sa tiež neoprávnene pokladajú za vojnovú korisť.“

„Ďalej za vojnovú korisť bol vyhlásený všetok benzín a slovenským úradom sa povedalo, aby si zaopatrili benzín z bývalého neobsadeného územia.“

„Prosíme, aby sa vzalo na vedomie toto slovenské stanovisko:“

„Podľa medzinárodného práva vojnová korisť môže pochádzať iba z nepriateľského vlastníctva. Konzekventné vlastníctvo spriateleného štátu – a teda i slovenský majetok – ako aj súkromný majetok občanov Slovenského štátu, sa nemôže stať vojnovou korisťou. V prípade, že je dokázateľné, že istí slovenskí štátni príslušníci sa dopustili protištátnej činnosti voči vlastnému, a tým nepriamo aj proti spriatelenému štátu – Nemecku – proti týmto previnilcom možno použiť platné trestné opatrenia podľa vlastných slovenských trestných zákonov, ktoré v určitom prípade môžu znamenať aj zhabanie majetku v prospech štátu. Nepociťuje sa teda nijaká potreba, aby spriatelený štát, ktorý pomáhal potlačiť protištátnu činnosť, prevádzal aj trest zhabaním ich majetku.“

„Pomoc Nemecka pri potlačení partizánskeho puču nebola privolaná iba ako pomoc vojnového spojenca, ale na základe užšieho vzťahu, totiž slovensko-nemeckého ochranného pomeru, v zmysle ktorého Nemecko sa zaviazalo ochraňovať samostatnosť Slovenskej republiky. Ochranná zmluva má totiž implicitnú platnosť nielen v prípade vojny, ale aj v čase mieru. Odporuje však úplne duchu tejto ochrannej zmluvy, keď ochranca – prirodzene vždy silnejší partner – ochraňovanému, a teda slabšiemu partnerovi poskytne ochranu, ale následky tohto činu oslabí privlastnením si majetku ochraňovaného štátu alebo jeho občanov. Veď podľa platného medzinárodného práva vojnová korisť môže vzniknúť len počas vojnových akcií.“

„Pomoc nemeckých oddielov bola však aj zo strany nemeckých orgánov vyhlásená iba ako očisťovacia akcia, iba ako policajné opatrenie k obnoveniu poriadku. Ďalej vojnová korisť sa pokladá za odškodné bojujúcej víťaznej stránke. V zmysle dohody o zaopatrení nemeckej brannej moci na Slovensku z 9. októbra 1944 sa Slovenská republika však už postarala o finančné a hospodárske potreby nemeckých oddielov.“

„Preto žiadame, aby sa slovenské vlastníctvo nepokladalo za vojnovú korisť.“

„Slovenská verejnosť je si plne vedomá, že bez účinnej pomoci nemeckého vojska by sotva bolo možné dosiahnuť obnovenie pokoja a poriadku na Slovensku. Prejavuje za to city hlbokej vďačnosti nemeckému vojakovi. Pre slovenskú verejnosť bude však ťažko pochopiť, ak sa prevedú opatrenia spomínané na začiatku tejto nóty a pre slovenské úrady to bude rovnako ťažko vysvetliť.“

V Bratislave, dňa 8. novembra 1944“

(Táto kópia nóty je bez podpisov.)


Nemci si nótu prečítali, ale zrejme si ju nebrali k srdcu. Príznačná je pri tom marginálna Ribbentropova poznámka, ktorý dal svojim úradom pokyny, aby rokovania so Slovákmi čím viac preťahovali a medzitým odtransportovali z „vojnovej koristi“, koľko len môžu. (RAM /Reichsaussenminister/ bittet die Angelegenheit dilatorisch zu behandeln, so daß in der Zwischenzeit Gelegenheit gegeben ist, möglichst viel von der Kriegsbeute abzutransportieren. Nr. 1728 z 10. 11. 44.)

Prítomnosť nemeckých vojakov počas likvidácie povstania a po nej, hoci bola pre Nemcov strategicky dôležitá a podľa Schutzvertragu bola to povinnosť zo strany Nemcov, nebola čisté nezištným gestom. Nemci si dali za svoje služby dobre zaplatiť. Finančná stránka nemeckej pomoci, ktorá tak nesmieme zaťažila ožobráčené Slovensko, sa prerokúvala v Bratislave viac než tri týždne a zavŕšila sa zmluvou z 9. októbra 1944. Podľa tohto dokumentu Slováci sa zaviazali financovať operácie nemeckých vojsk na Slovensku. Zmluvu jednoznačne neprecizovali, a toto dovolilo Nemcom vysvetľovať si ju po svojom a účtovať Slovákom za všetky vojenské opatrenia na Slovensku. Netreba zdôrazňovať, že účty boli nepredstaviteľne vysoké. Podľa Ludinovho telegramu (č. 1859 / 11. 12. 44.) činili za necelé štyri mesiace (september – december) dve miliárdy (2 000 miliónov) korún.

Bola to skutočne astronomická suma, ktorá by bola úplne dovŕšila ožobráčenie štátu, započaté partizánskym ničením a jedinou útechou je to, že sme ju nakoniec nemuseli splácať.