Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Otázka, či Česi a Slováci sú dva národy alebo jeden sa definitívne rozriešila v r. 1938-39. Ale Beneš si počas svojho londýnskeho exilu myslel, že udalosti z rokov 1938-39 možno odčiniť. Myslel si, že história je ako zvratná reakcia, že pomocou politiky a mocenských prostriedkov možno chod dejín možno nielen zastaviť, ale aj posunúť späť. Presvedčený, že sľubmi získa slabších a terorom zlomí silnejších, Beneš hlásal návrat k ústave z r. 1920, ktorá, ako je známe, začínala slovami: My, lid československý... V Londýne sa obklopil ľuďmi, ktorí mu za materiálne výhody ochotne prikyvovali. Boli medzi nimi aj politici narodení na Slovensku, o ktorých, bohužiaľ, platilo, že poturčenec je horší od Turka: Juraj Slávik („Som čechoslovák bez čiarky“, 15. marec 1939), Ján Bečko („Nikto ma neprinúti, aby som sa postavil na princíp samobytnosti slovenského národa“, 23. októbra 1944), Pavol Macháček („V národnej otázke nebude trpený nijaký dualizmus“, september 1943), Viest, Lichner a niektorí iní.

Na Slovensku nikoho tento Benešov postoj nerozčuľoval. Slováci sa mohli takýmto spôsobom rukolapne presvedčiť, ako to Beneš vlastne mienil so svojím návrhom autonómie a ako úprimne to myslel, keď vo svojej rozlúčkovej reči dňa 5. októbra 1938 naliehal na Čechov, že sa musia dohodnúť so Slovákmi. Slovenská propaganda málokedy zaznačila také úspechy, ako keď si doslova odcitovala, čo sľuboval Slovákom z londýnskeho rozhlasu Beneš a ním platení hlásatelia.

Keď sa v lete r. 1943 definitívne odvrátilo od Nemcov vojnové šťastie, slovenskí politici čechoslováckeho zmýšľania začínali znovu hľadieť na Beneša „zo žabej perspektívy“. Videli v ňom predovšetkým víťaza, ktorý bude rozdávať vysoké úrady, pozície, honory, chrániť ich majetky, prípadne pridávať k nim z vlastníctva „zradcov“. Začali mu posielať prejavy oddanosti a hlásenia o tom, ako ľud stojí za ním a za jeho politickými koncepciami. Od čias, kedy sa Ezau vzdal práva prvorodenstva za misu šošovice, nebolo na svete ľahkomyseľnejšieho handlovania so svedomím. Agrárnikom nevadilo doma nič, že ich exiloví vodcovia ako Hodža a Osuský, sa nevedia s Benešom dohodnúť. Nešlo im o princípy, ale o zaistenie si výhodných pozícií v budúcom zriadení.

Správy a hlásenia, ktoré Beneš dostával od svojich prívržencov na Slovensku, museli byť pre neho veľmi príjemným čítaním. Boli v nich lichotivé prejavy úcty a situačné hlásenia, ktoré jedinečne pasovali na Benešove teórie a politické snenie. Podobnými raportmi si získaval Beneša v Londýne aj Béčko. O Bečkovi jeho londýnski spoluexulanti rozprávajú, že nosil Benešovi správy, ktoré si sám vymýšľal, a predstieral, že ich dostáva z domu od „výkonného výboru sociálnej demokracie“. V týchto hláseniach vraj slovenský národ ústami sociálnych demokratov prosil Beneša, aby po vojne zaviedol na Slovensku „demokratickú diktatúru“, pretože národ je vraj „politicky unavený, ba chorý a patrí do politického sanatória ako nedospelé dieťa“.

Komunistické stanovisko sa takticky radikálne líšilo od Benešovho. V máji r. 1939 Kominterna vzala na vedomie nové politické pomery v strednej Európe a vytvorila samostatnú Komunistickú stranu Slovenska. Jej ilegálne vedenie doma tvorili Ďuriš, Osoha a Benada. Bol to veľmi významný krok, najmä keď sa vezme do úvahy, že približne v tom istom čase bola vyškrtnutá zo zoznamu komunistických strán komunistická strana susedného Poľska. Pre tých komunistov na Slovensku, čo ešte verili v evanjelium Marxa-Lenina-Stalina, to bolo veľkým morálnym vzpružením. Začali vášnivo operovať s fikciou Slovenskej sovietskej republiky a sovietskeho Slovenska. Ilegálna tlač z tohto obdobia je preplnená týmito frázami.  

Dnešným pohlavárom v Prahe je táto skutočnosť vrcholne nepríjemná. Tvrdia, že to bol politický omyl a obviňujú z neho už mŕtveho Osohu. To je, pravda, nezmysel. KSS v r. 1939-41 operovala samostatnosťou Slovenska tak vášnivo (a podľa všetkého aj úprimne), že mohla smelo konkurovať aj Machovi. Keďže komunistická politická línia sa určuje v Moskve, možno sa smelo domnievať, že autorom tejto politiky nebol Osoha, ale niekto vyšší.

Menšia zmena v komunistickej línii nastala až v júli r. 1941, keď si boľševici chceli nakloniť Beneša. Odvtedy sa datuje dvojsmerový kurz: voči Benešovi pro-československý, voči Slovákom nacionalisticko-slovenský. Komunisti boli totiž natoľko realistickí, aby vedeli, ako pozerá na vec samostatnosti slovenský národ. Nemohli ignorovať cítenie más v čase, keď neboli pri moci. Keď v decembri r. 1943 prišiel Beneš do Moskvy a uzavreli č.-s. -sovietsku zmluvu, ktorou mu Sovieti prisľúbili podporu pri obnove Č-SR, komunisti pokladali za potrebné uistiť Slovákov, že nová Č-SR bude iná, ako bola stará. Slovákom v nej sľubovali širokú autonómiu a možnosť rozhodovať o svojom postavení.

V tejto veci diskutoval s Benešom Gottwald. Čech obhajoval práva Slovákov pred Čechom, ale tak to vyžadovala mocenská politika Sovietov. V II. zväzku Gotlwaldových spisov (str. 259-272) možno čítať podrobnú Gottwaldovu verziu týchto rokovaní. Podľa nej komunisti žiadali, „aby vláda vydala oficiálni proklamaci ke Slovákům, v níž budou Slováci uznaní za národ nacionálně svébytný a vysloven závazek, že budoucí postavení Slováků v osvobozené republice bude řešeno podle vůle slovenského národa a podlé zásady „rovný s rovným“ ... S tímto naším návrhem projevil president úplný nesouhlas. Trvá na svém názoru o jednotném 'československém národu'.“

Zásada „rovný s rovným“, ktorú komunisti tak ohnivo obhajovali, nebola sama o sebe zlá. Chybou bolo iba to, že prichádzala oneskorene. Ako všetko, čo bolo u našich komunistov pozoruhodné, aj táto zásada bola od slova do slova odpísaná zo staršej ľudáckej učebnice. V decembri r. 1935 Dr. Tiso ako poslanec HSĽS predniesol v pražskom parlamente reč, v ktorej vyhlásil:

„Nijako sa nezdráhame prikročiť k vládnej spolupráci s cieľom vyriešenia slovenskej otázky... Ale zdôrazňujeme, a to čo najrozhodnejšie, pri tejto spolupráci musí sa uplatňovať veľká zásada: rovný s rovným, národ slovenský s národom českým.“ (Slovák, č. 277-8, 1935)

Lenže čo bolo aktuálne v r. 1935, bolo už dávno prekonané o 10 rokov neskoršie. V r. 1944 Slovákov mohol uspokojiť jedine princíp rovnoprávnosti v medzinárodnom meradle, v rámci, kde by hranice záujmov vymedzovala štátna hranica pozdĺž Moravy a na západ od Karpát. O tomto snívali aj slovenskí komunisti. Aj oni byť radšej boli prijímali rozkazy od Stalina, ako od Stalina cez Gottwalda. Na nešťastie nemali v Moskve schopných ľudí, zatiaľ čo Česi tam mali všetky esá: Gottwald, Slánsky, Kopecký, Nejedlý, Šverma. Čo mohol proti takej zostave Edo Frisch alebo Marek Čulen?

Českí komunisti hlasito proklamovali zásadu rovný s rovným proti Benešovi, ale keď im išlo o rokovanie so slovenskými komunistami, veľmi výrazne dávali najavo, že KSS nie je rovnocenným partnerom KSČ. Veď už v názvoch bola kontradikcia, ktorej si musel byť vedomý aj Jano z búdy. Slovenskí komunisti vytriezveli z ilúzií, keď počas povstania doleteli do B. Bystrice Slánsky, Šverma a začali sa im „miešať do remesla“. Táto „spolupráca“ skončila procesom s „buržoáznymi nacionalistami“, kde českí súdruhovia povedali slovenským súdruhom, čo si oni vlastne o svojich partneroch po celý ten čas mysleli: že celá tá aféra s KSS bola iba tieňová hra na zaslepenie očí, ktorá mala vyvolať zdanie vysokej politiky.

Pravda, v r. 1943-44 túto budúcnosť nik netušil. V r. 1943-44 Gottwald na príkaz Moskvy robil advokáta Slovákom. S Benešom sa však nedohodol. Jediný ústupok, ktorý Beneš urobil, bolo to, že sa vyslovil, že demokracia bude rešpektovať náhľad o samobytnosti slovenského národa, ale že sa musí rešpektovať aj náhľad o jednotnom československom národe. Lenže nie je vecou demokratickej znášanlivosti rešpektovať náhľad že 2+2=22, keď faktom je, že 2+2=4. Vo veci samobytnosti slovenského národa môže byť 100 rozličných náhľadov, ale právny je iba jeden. Nebol to náhľad Benešov.

Organizátori slovenského odbojového podzemia nielenže prijímali Benešovu koncepciu č-s. národa, ale vyhlasovali, že sa s ňou stotožnil celý národ, ktorý vraj uznáva Beneša za svojho prezidenta a čaká od neho záchranu. Na základe takýchto informácií Beneš sa obrátil aj na Vatikán a žiadal, aby mu Svätá Stolica dala diplomatické uznanie, pretože vraj 90 % národa je za ním. Bola to číra fantázia, ale Beneš tomu veril, a tým sa riadil. Ochotne mu prikyvovali tí, o ktorých Václav Kopecký z Moskvy rozhorčene vykrikoval, že po Mníchove urýchlene odhlasovali zákon o autonómii, podpísali Žilinskú dohodu, napomáhali vývoju Slovenska k 14. marcu a teraz upierajú pracujúcim masám, čo voľakedy ochotne dali Tisovi.

Gustáv Husák sa často i trpko sťažoval, ako sa im ťažko pracovalo pre tento tvrdohlavý a neústupný Benešov postoj v slovenskej otázke. Počas rokovaní v Moskve v marci r. 1945 Husák vyhlásil (podľa zápisov, ktoré nedávno zverejnili): „Slovenská národná rada jasne postavila myšlienku č-s. štátu... Je ale treba vidieť, že tá myšlienka populárna nie je a že dá veľa práce, aby sa postavila na nový základ a aby sa pomer stal srdečným.“ Ďalej prezradil aj to, že myšlienku spoločnej republiky bolo ťažko presadzovať aj „medzi svojimi“. Čo cítila nekomunistická väčšina národa, to nepokladal Husák za potrebné zdôrazňovať.

Keď vypuklo povstanie, Beneš urýchlene posielal na „oslobodené územie“ vládneho delegáta. Odvolávajúc sa na svoju dohodu so ZSSR, jednoducho dal SNR dňa 24. septembra na vedomie, že poslaný delegát František Němec bude mať plnú moc a bude zastupovať všetky ministerstvá. Pre povstalcov, ktorí vyhlasovali, že prebrali na Slovensku všetku moc do rúk, to bola studenú sprcha. Prišla v čase, keď už bola zmizla nádej na rýchly úspech povstania a nielen komunisti, ale aj demokrati nemali chuť deliť sa s Benešom o jediné aktívum, ktoré ešte mali (alebo si mysleli, že mali) ako-tak v rukách. A tak jednohlasným uznesením dňa 29. septembra SNR odpovedala Benešovi, že vyslanie delegáta pokladajú sa prekonané vývojom udalostí. Mali tu na mysli svoje vlastné vyhlásenie z 1. septembra, ktorým SNR prebrala vedenie veci na „oslobodenom území“ zo stránky zákonodarnej, vládnej i výkonnej.

Aby sa o takej dôležitej odpovedi Beneš dozvedel (lebo Beneš sa tváril, akoby nebol vedel o vyhlásení SNR z 1. septembra), SNR vyslala do Londýna špeciálnu trojčlennú delegáciu (Ursíny za demokratov, Novomeský za komunistov, M. Vesel za armádu), aby odovzdala odpoveď Benešovi osobne. Delegácia prišla do Londýna začiatkom októbra (Londýnske „The Times“ písali o ich prílete do Londýna dňa 13. októbra pod charakteristickým záhlavím: Czech delegates in London) asi v tom istom čase, keď došiel cez Moskvu do B. Bystrice Benešov delegát František Němec so štábom poradcov.

Hlavným cieľom delegácie SNR bolo vysvetliť Benešovi, že vývoj na Slovensku sa nezastavil dňom, keď sa on vzdal prezidentstva. Neuveriteľné je, ale bolo tomu tak, že im to dalo veľa námahy a prehovárania presvedčiť Beneša, že kde je slovenské národné povstanie, tam musí byť aj slovenský národ.

Príchod slovenských delegátov sa snažil využiť aj Štefan Osuský, ktorý pre nezhody s Benešom vypadol z londýnskeho politického diania. Spolu s Hodžom chceli konkurovať Benešovi, ale nemali podpory anglických vládnych kruhov. Keď Hodža zomrel, Osuský si nárokoval vedúce slovo ako zástupca Slovákov a hlavne slovenských agrárnikov (tie isté tituly si nárokoval aj Lichner a Slávik). Využijúc prítomnosť slovenských delegátov v Londýne, Osuský sa chcel k nim dostať, ale Benešovi ľudia stretnutie prekazili. Roztrpčený Osuský napísal preto do londýnskeho denníka „The Times“ list (14. októbra 1944) a v ňom poukazoval na určité skutočnosti, ktoré č-s. vláda ignoruje a zamlčuje. Z listu bolo zrejmé, že Beneš predstavoval anglickým kruhom povstanie v celkom inom svetle a úplne skreslene. Osuský písal:

„Chcel by som upozorniť na skutočnosť, že SNR, vyhlásiac povstanie, publikovala deklaráciu o politickom a právnom charaktere, ako aj o cieľoch povstania. Moskovský rozhlas vysielal túto deklaráciu, zatiaľ čo londýnska č-s. vláda nepokladala za dôležité ju zverejniť a reprodukovať. V tejto deklarácii SNR vyhlásila, že preberá všetku zákonodarnú a exekutívnu moc na Slovensku a že ju bude vykonávať v zhode s vôľou národa, až kým demokraticky zvolení reprezentanti národa nebudú môcť prebrať vedenie. V deklarácii sa ani slovom nepomína, že by SNR preberala moc od londýnskej č-s. vlády. Niet tam ani zmienky o tom, že keď krajina bude raz zasa slobodná, SNR odovzdá moc č-s. londýnskej vláde. Naopak, vyhlasuje sa tam, že SNR odovzdá moc „zvoleným reprezentantom národa“ a nikto nebude tvrdiť, že SNR má tým na mysli londýnsku č-s. vládu...

Ale v Londýne mal Beneš silné pozície a nedal si od Osuského, ba ani od Ursínyho a Novomeského radiť, čo sa smie, môže alebo má urobiť. V B. Bystrici sa preto rozhodli postaviť ho pred hotovú vec. Husák, hoci si dal od Slánskeho a Švermu povedať, aby dal pokoj slovenskej sovietskej republike, nechcel pripustiť, aby sa mu miešal do remesla delegát vyslaný Benešom. Dňa 16. októbra, keď Nemci začali poslednú ofenzívu proti „partizánskym bandám“, predsedníctvo SNR formulovalo svoj vzťah medzi sebou a splnomocneným delegátom vlády. Delegáta jednoducho vyhlásili za „sprostredkovateľa“, ktorý bude mať na starosti poštový styk medzi B. Bystricou a Londýnom. Bola to tvrdá lekcia Benešovi.

Pred neúprosnou realitou Beneš ustúpil len vtedy, keď mu jeho najbližší spolupracovníci hlásili z B. Bystrice, ako veci skutočne stoja. V tomto ohľade sú zvlášť poučné depeše Dr. P. Drtinu (ktoré začal prezradzovať vo výťahoch G. Husák už na jeseň 1945). Dňa 11. októbra, krátko po svojom príchode, Drtina informoval Beneša, že radikálni a bojovne aktívni komunisti chceli vyhlásiť slovenskú sovietsku republiku (dnes vieme, že tomu prekazili z Moskvy vyslaní komisári) a sťažoval si, že „čechoslováci, kteří jsou i pro národní jednotu, jsou doposud ze spolupráce vyloučení“. Ale keď sa lepšie rozhliadol okolo seba, videl aj Drtina, že nemožno „piesok do snopov viazať“. V dôvernej správe z 19. októbra hlásil Benešovi:

„Terminológie ústavy z r. 1920 o jednotném národě československém udržitelná není... Pokud jsme měli informace v Londýně, nebyly správné, respektivě neodpovídaly skutečnosti... Slováci berou svoji národní individuálnost jako něco samozrejmého, nutno je s tím počítat a podle toho zařídit svůj postoj.“

Pod tlakom týchto vyjavení londýnska vláda koncom októbra „vzala na vedomie“ stanovisko SNR, ale zároveň vyslovila mnohé výhrady, za ktorými sa skrývali možnosti advokátsky oddišputovať aj tento nepatrný ústupok. Husák v „Novom Slove“ (č. 22/1945) prezradil, že telegram delegácie SNR, ktorý oznamoval, že „v zásadných otázkach medzi SNR, prezidentom a vládou bola docielená dohoda“, bol odoslaný až 31. októbra 1944. Povstalcov zastihol v rozprášených horách a zostal pomerne neznámy.

Komunistom treba priznať kredit, že to boli oni, ktorí zaistili proti silnej opozícii princíp samobytnosti slovenského národa. V r. 1944 to však nebol nijako pokrokový čin. Slovenský národ pokladal debaty a dišputy o svojej samobytnosti za mlátenie prázdnej slamy, pretože si na túto otázku už dávno odpovedal kladne. V r. 1944 Slováci tvrdili, že samobytný národ má nárok na samostatný štát. O tom však Beneš diskutovať nechcel a Husák nesmel.