Vytlačiť
Podrobnosti: Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44 Kategória: Neuveriteľné sprisahanie | Prečítané: 2179x

Po likvidácii povstania prišiel čas prenikavého spytovania svedomia. Bolo treba odpovedať na horúcu otázku: Prečo došlo k vojensko-politickej vzbure proti vlastnému štátu? Otázka zaľahla ako príšera na svedomie vodcov, príslušníkov a priateľov slovenského národa. Odpoveď na otázku nebola jednoduchá a nie je jednoduchá ani dnes. Také zjednodušujúce sofizmy, ako že účastníci boli zvedení do povstania klamstvami, alebo že išli doňho z oportunizmu, sú zrejme nedostačujúce. Dnes, keď sa situácia tak rozhodne líši od situácie v rokoch 1944-45, bolo by nemiestne zmalicherňovať rozsah a vážnosť povstaleckých akcií. Či už geograficky alebo numericky, bolo to široko založené hnutie, ktoré malo všetky predpoklady úspešnej likvidácie slovenskej samostatnosti už v septembri r. 1944. Unikli sme tomu iba ráznym zákrokom nemeckých vojenských síl a bezradnosťou v povstaleckých radoch, ale aj to len o vlások.

Povstanie vrhlo slovenský štát do hlbokej krízy, z ktorej sa už nespamätal. Poriadok a pokoj, ktorý bol obnovený podľa úradných hlásení, v skutočnosti znamenal iba to, že sa tak tuho nestrieľalo, ale apatia, únava a všeobecný strach neopustili mysle a cítenie pospolitého ľudu. Za takýchto okolností slovenskí politici neboli v stave zverbovať dostatočné sily na rekonštrukciu a už tým menej na obranu zničenej vlasti.

Človek, čo sa podujal vysvetliť tieto zjavy a chcel odpovedať na naliehavé otázky súčasnosti, bol nemecký vyslanec Ludin. V januári 1945 poslal do Berlína svoj posledný pravidelný štvrťročný raport o politickej situácii na Slovensku. Bolo to jeho posledné obšírne hlásenie z Bratislavy. Ďalšie malo nasledovať v apríli 1945, ale v tom čase nemecké vyslanectvo i slovenská vláda utekali z Bratislavy pred vojskami 2. ukrajinského frontu.

Ludinov raport obsahuje state, s ktorými mnohí Slováci nebudú súhlasiť, a niet sporu o tom, že niektoré jeho argumenty nie sú správne stavané. Ale ako analýza, pochádzajúca z neslovenského prameňa, raport má viac než dokumentárnu hodnotu. Odhaľuje veci, aké by boli nejednému slovenskému pozorovateľovi unikli. I keď hľadí na udalosti trošku zvysoka, ako sa dá očakávať od príslušníka veľkého národa uprostred malého národa a mladého štátu, predsa jeho vývody a pozorovania sú cenným pohľadom na slovenské skutočnosti. Nejednému Slovákovi to bude znieť ako epilóg nad jednou epochou slovenských dejín:

„Posudok o politickej situácii na Slovensku. Január 1945.

  1. Politické a organizačné posilnenie slovenského štátu je v prvom rade otázkou osobností. Aj ten najlepší politický program je bezcenný, ak niet ľudí ochotných uskutočniť ho i za najťažších okolností a vo všetkých odvetviach verejného života.

  2. Na Slovensku zatiaľ ešte neboli dané organizačné a zákonodarné predpoklady pre zdravé štátnické vedenie, ktoré by zodpovedalo potrebám času a požiadavkám vojny.

  3. Zrútenie sa štátnej autority treba preto predovšetkým pripočítať nedostatkom tvrdej odhodlanosti a dôslednosti riadiacich a dohliadajúcich orgánov. Administratívne vykonávanie potrebnej zákonnej aparatúry (ako napríklad židovského kódexu, zákazu počúvať nepriateľské spravodajstvo, nariadení proti korupcii a čiernemu obchodu, v najnovšom čase stanného práva, ako aj mnohých iných opatrení) bolo úplne nedostačujúce. Štátnemu vedeniu chýbala keď už nie vôľa, tak zrejme potrebná energičnosť použiť prísnych zákrokov a nimi napraviť alebo potrestať z týchto nedôsledností vyrastajúcu a rýchle sa šíriacu apatiu voči tým nariadeniam a zákazom, ktorých vynesenie vláda pokladala za potrebné. Čím pevnejšiu a istejšiu ruku všeobecná vojnová situácia vyžadovala, tým chabejším a chromejším sa stávalo rameno štátnej moci.

  4. Príčiny tohto vývoja sú pravdepodobne tieto: Bremeno vojny pred augustom 1944 a hlboká vojensko-politická vnútorná kríza minulý rok vyvolali u slabých obavy, u zlomyseľných ďalšie uistenie o nevyhnutnej nemeckej porážke a u tých, čo sú v podstate dobromyseľní, vážne pochybnosti o nemeckom víťazstve. S poklesom dôvery v silu Ríše klesala aj viera v historické a politické oprávnenie krokov, ktoré viedli v r. 1939 k samostatnosti. Aj mužovia marca 1939 začali občas tajne pochybovať o politickom vodcovskom mandáte: či ho nedostali skôr politickým vývojom než vlastným úsilím. Na každý pád opustila ich pevná vôľa presadzovať sa stoj, čo stoj. Stále zreteľnejšie badateľné prejavy tohto vnútorného blúdenia boli: chorobná neochota plniť vojenské a hospodárske spojenecké záväzky, neisté politické správanie sa na verejnosti, klesajúca sila odporovať propagande vonkajšieho a vnútorného nepriateľa a niekedy priam dvojzmyselná publicistika. V poslednej dobe blízkosť Sovietov vyvolala u mnohých Slovákov vo veľmi vypuklej forme onú osobnú potrebu istoty, ktorá sa tu označuje ako alibizmus. Na druhej strane táto blízkosť oslabila v nich ochotu exponovať sa v nemeckom zmysle a vyvolala obavy hlásiť sa jednoznačne k Ríši aj u takých ľudí, u ktorých by to človek nebol očakával.

  5. Tento vývoj bol a je tým nebezpečnejší, že vnútorne neisté štátne vedenie nie je vyvážené štátnym národom („Staatsvolk“), ktorý by bol k svojmu štátu viazaný nejakými silnými historickými putami. Slovákom síce nemožno nijako uprieť ich silné národné povedomie, ich štátne povedomie je naproti tomu vyslovene slabé. Je to historicko-vývojove podmienená skutočnosť, ktorú nemožno prehliadnuť. Maďarský a česko-slovenský štát znamenal pre mnohých Slovákov cudzinecký útlak. Spoločenský postup bol pre nich temer nevyhnutne spojený s odcudzením sa od vlastného a priblížením sa k cudziemu národu. A tak pospolitý slovenský ľud videl aj vo svojich ľuďoch vo vyšších spoločenských vrstvách nielen tých, čo stoja nad ním, ale zároveň aj tých, čo sa od neho národne odštiepili. Z týchto dojmov vyrástol v národe slabý národnostný inštinkt spolupatričnosti medzi národom a jeho vodcovskou vrstvou. Pretrvanie takéhoto inštinktu viedlo k vnútornému odklonu a k stúpajúcej nedôvere voči štátu a jeho vrchnosti. Toto nezvyklé rozpoltenie medzi národným a štátnym povedomím môže vysvetliť nielen intransigenciu Slovákov voči vlastnému štátu, ale aj ich nešikovne maskovanú nedôveru voči tej politike Ríše, ktorá bola v podstate dobre mienená.

  6. Je samozrejmé, že odmietavé a nepriateľské stanovisko voči Ríši sa našlo prevažne u takých výchovou, úradom alebo postavením vplyvných kruhov, ktoré sú až doposiaľ vnútorne v zajatí č-s. myšlienky a ktoré sa priznávali k Slovenskému štátu iba voľky-nevoľky. Ale aj medzi bývalými autonomistami sa ukazovali silné námietky proti každému nemeckému vplyvu; videli v ňom náznaky nového cudzieho panstva alebo prinajmenej neoprávnené miešanie sa do vnútorných vecí štátu, v dobre myslených radách videli nežiaduce a neustále poučovanie (na aké je mladý štát vždy zvlášť citlivý).

  7. Tento zjav je tým nepochopiteľnejší a žalostnejší, že po marcových udalostiach v r. 1939 sa nemecké a slovenské záujmy v tejto vojne na vojenskej a politickej rovine úplne kryli. Nemecké požiadavky o plné vojnové nasadenie by mali preto svedomite plniť všetci Slováci, ktorí vo vlastnom národe a v samostatnom štáte vidia cieľ svojich snažení; veď bojuje sa aj v ich záujme. Dokazovať zmysel a oprávnenie samostatného štátu takmer výlučne poukazovaním na hmotné výhody, ktoré vlastný štát svojim jednotlivým občanom poskytuje, vôbec nestačilo vyvážiť tvrdé požiadavky tejto vojny. Iba to stojí pevne, čo sa tvrdo vybojovalo. Keď národ pokladá svoj štát len za prostriedok všeobecnej konjunktúry a nevidí v ňom najvyššie splnenie svojej národnej povinnosti, taký národ svoj štát už stratil. Kto vidí v štáte iba zárobkovú možnosť, sotva bude ochotný položiť zaň svoj život.

  8. Slabé a tiché výzvy na plnenie vyšších štátnych a národných povinností, ktoré vychádzali zo strany vedenia, prekričala neustála a naliehavá nepriateľská propaganda.

    Založená na presnej znalosti vnútornej štruktúry slovenského národa, táto propaganda, obratne mierila na slabosti mladého štátu a na problémy slovensko-nemeckého spojenectva. Londýnska propaganda oživovala vo vyšších vrstvách čechoslovácke rozpomienky; moskovská propaganda zasa šikovne spájala socialistickú agitáciu s výzvami na „slovanské svedomie“, ktoré nachádzali zvlášť priaznivé predpoklady nielen medzi masami sedliakov a robotníkov, ale aj medzi mladšou inteligenciou. Nepriateľské heslá zo západu a východu, systematicky šírené elementárni osobitne zaujatými proti slovenskému štátu a nemecko-slovenskej spolupráci, rozleptali stále širšie kruhy slovenského národa. Pretože nemecká propaganda mala v dôsledku neustálych ťažkých vojenských a politických neúspechov iba málo rukolapných a priebojných argumentov do protiútoku, rozhlodávala táto nepriateľská propaganda stále viacej a viacej sebavedomie a dôveru vo víťazstvo aj u mnohých doteraz verných.

  9. Piaty rok vojny ukázal, že slovenský ľud a jeho vedenie neboli vnútorne vôbec dostatočne silné proti týmto ustavične rozkladným pokusom. Treba však byť spravodlivým a nemožno spúšťať zo zreteľa, a že tento štát jestvuje iba šesť rokov, z toho je päť rokov vojnových. Je samozrejmé, že niekoľkoročná mierová práca by bola omnoho viac pomohla myšlienke štátnej samostatnosti a potrebe úzkej spolupráce s Ríšou vo všetkých vrstvách národa a viedla by k rýchlejšiemu a hladšiemu prechodu, než to bolo možné za meniacich sa vojnových pomerov. Prípady slabosti, ktorých neboli ušetrené a padli im za obeť počas vojny aj veľké a na tradíciu bohaté štáty (Taliansko), nesmú bezpodmienečne prekvapovať, keď ide o malé neupevnené Slovensko.

  10. Tieto vývody môžu situáciu vysvetliť, ale nemôžu ju ospravedlniť. Veď práve vojna vyžaduje pevné vedenie, jednoznačný politický smer a bezohľadný boj proti všetkým deštruktívnym elementom. Pokusy štátu získať na svoju stranu vyčkávajúce a neochotné vrstvy cestami veľkorysých ponúk ukázali sa byť nesprávne. V rozhodnej chvíli, v okamihu, keď sa vojnové šťastie zdanlivo konečne obrátilo proti Nemcom, zdvihli tieto vrstvy hlavy, aby napadli od chrbta nielen Ríšu, ale aj svoj vlastný štát. Kto nepoznal vnútornú rozorvanosť slovenského národa, tomu sa to musí javiť tým nepochopiteľnejšie, pretože ako povrchný pozorovateľ vidí iba vojnou sotva narušený život a netušený hospodársky rozvoj národa. Mnohí z nich ironicky tvrdia, že okrem Slovákov dosial ešte nebolo národa, ktorý by bol povstal proti svojej vlastnej samostatnosti.

  11. Nezodpovednými živlami vyvolaná kríza Slovenského štátu môže sa prekonať len tak, keď sa poučíme z chýb minulosti a nebudeme ich opakovať v prítomnosti ani v budúcnosti. Na to nie je potrebné ani tak organizačných a zákonodarných zmien, ako zmenu v zmýšľaní. Túto zmenu môžu urobiť iba takí ľudia, ktorí sú si vedomí potrieb okamžiku a zákonov času a sú ochotní uplatňovať tieto zákony za každých okolností. Na čelo všetkých štátnych a politických organizácií treba postaviť ľudí, čo sú pripravení v tomto osudnom boji po boku Ríše stáť alebo padnúť: ktorí majú dosť morálnej a politickej presvedčivej sily, aby mohli vyžadovať od národa to vojnové vypätie, čo mu jedine zabezpečí čestné miesto v novej Európe. Nemožno predsa zbierať plody víťazstva tam, kde nebolo ochoty prispieť k nemu svojím podielom. Kvôli spravodlivosti nech sa však nezamlčí, že Slovensko zatiaľ prispelo relatívne veľmi pozoruhodným vojensko-hospodárskym podielom.

  12. Ríša poskytla Slovákom, čo po svedomitom uvažovaní možno označiť ako jedinečnú politickú možnosť (eine einmalige politische Möglichkeit ); je vecou Slovákov túto možnosť pochopiť a ju využiť. Ešte aj teraz je Ríša ochotná poskytovať Slovensku vojenskú, hospodársku a morálnu pomoc. Príslušný politický výsledok, t. j. priznanie sa k vlastnému štátu, viera vo vlastnú budúcnosť a vôľa brániť si štát i s nasadením života, môže a musí sa však vytvoriť výlučne len samými Slovákmi.“

Ludin

Je zaujímavé porovnávať túto analýzu situácie s memorandom, ktoré adresovali Dr. Tisovi dňa 20. septembra 1944 predstavitelia mladej ľudáckej generácie. Ako v Ludinovom reporte aj v tomto memorande sú určité pasáže, čo budú nemilo znieť uchu slovenského emigranta a ktoré tam nemali byť. Vidno, že určité radikálne opatrenia nediktovala chladná rozvaha, ale horúca zanietenosť mladistvých politikov. V podstate však memorandum predstavuje chvályhodné úsilie mladých aktivistov. Oni boli v tých pohnutých časoch azda jedinou organizovanou skupinou, ktorá neprepadla letargickej pasivite a myslela na záchranu štátnej samostatnosti. Z tohto hľadiska je to teda nielen historicky dôležitý dokument, ale aj názorná ilustrácia pomerov a momentálnej politickej psychózy. Memorandum znie:

„Vodca náš!

Vedení úzkostlivou starosťou o svoj národ a štát, dovoľujeme si Vám predostrieť v mene mladej ľudáckej generácie niektoré návrhy, bez splnenia ktorých nevieme si predstaviť vnútornú obnovu v našom štáte. Chceme sa pri našich žiadostiach pridŕžať Vášho hesla: Späť k 14. marcu 1939.

Žiadame teda:

  1. Zaviesť dôsledný autoritatívny systém v strane a štáte.

  2. Rehabilitáciu všetkých verných ľudákov, ktorí boh zaznávaní za 5 rokov protištátnymi živlami a dôkladnú očistu v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane:

    a/ Z predsedníctva strany a vedenia rezortov nech odstúpia tí, ktorí neveria v slovenskú štátnosť, ktorí sa dajú ľahko ovplyvňovať nepriateľskou propagandou a už zďaleka kapitulujú a ktorí sa ukazovali slabými pri vykonávaní ich zodpovedných verejných funkcií. Najmä nech odstúpia Dr. Gejza Medrický, Július Stano a Dr. Aladár Kočiš. Prví dvaja zavinili, že v ich ministerstvách sa temer na celej čiare postupovalo proti záujmom Strany a pod ich záštitou organizovali sa protištátne elementy.

    V treťom prípade Dr. Aladár Kočiš, ako generálny tajomník HSĽS ukázal sa natoľko slabým, že Strana jeho nedostatočnou ráznosťou, nedostatočným zastávaním záujmov hnutia a jeho nedôslednosťou sa začala rozkladať a má nábeh stať sa bezvýznamným spolkom. Na generálnom sekretariáte trpel bývalých centralistov. Nijako nie je lepší stav ani medzi obvodnými tajomníkmi, ba aj medzi funkcionármi Strany je viac starých protivníkov ľudáctva. Prirodzene, títo traja nemôžu zastávať ani ministerský úrad.

    b/ Na čelo všetkých straníckych orgánov a zložiek Strany musia sa dostať nezaťažení a neskorumpovaní, hnutiu a štátu úplne oddaní Slováci.

    c/ Doplnkom zákona o Strane treba zaručiť uplatnenie vôle Strany pri obsadzovaní všetkých funkcií v štátnych a verejných službách.

    d/ Všetci ľudáci, u ktorých sa zistilo, alebo sa zistí, že sú inej orientácie než rýdzo slovenskej, štátotvornej, musia odstúpiť od každej zodpovednej verejnej funkcie.

    e/ Bezpodmienečne je nutná revízia poslaneckých mandátov. O poslancoch Snemu Slovenskej republiky platí požiadavka, uvedená pred bodom 3. odst. a/ tohto memoranda.

    f/ Organizačná štruktúra HSĽS a jej zložiek nech sa upraví tak, aby raz navždy bola vylúčená dvoj- alebo viackoľajnosť v našom politickom živote.

  3. Očistu v štátnom aparáte.

    a/ Celú štátnu správu musia prevziať starí prívrženci Strany, ktorí stoja výlučne za slovenskú štátnosť a sú ochotní za ňu nekompromisne pracovať a bojovať.

    b/ Previesť zmenu v osobe predsedu Štátneho pozemkového úradu.

    c/ Previesť revíziu všetkých arizácií a živnostenských oprávnení.

    d/ Urýchlene zakročiť proti priamym a nepriamym strojcom puču z 29. augusta 1944. Exemplárne musia byť potrestaní ľudácki previnilci.

    e/ Zaviesť v celom vojenskom i úradníckom aparáte politické školenie.

  4. Osobitne potrestať hlavných pôvodcov augustového puču:

    a/ Jednotlivcov postaviť pred súd národa.

    b/ Inštitúcie a spolky, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom zúčastnili na organizovaní puču, natrvalo rozpustiť a ich majetok venovať na kultúmo-sociálne ciele.

    c/ Zhabať majetok jednotlivcov, ktorí sa pridali k povstalcom a použiť ho na úhradu škôd zapríčinených povstaním. Taktiež poštátniť veľké podniky, ktoré organizovali samotné povstanie alebo sa spontánne pridali k povstalcom, prípadne povstanie financovali. (Príklady: Baťove závody, Turčiansky pivovar atd.).

    d/ Mestám, ak najmenej ich 5 vedúcich osobností sa zúčastnilo na povstaní, odobrať všetky mestské práva, natrvalo presunúť z nich administratívne úrady a všetky kultúrne, hospodárske a sociálne inštitúcie celoštátneho alebo krajového významu.

  5. Otázku židovskú a českú vyriešiť do všetkých dôsledností.

Dovoľujeme si vyhlásiť, že svoje návrhy predkladáme len preto, že svoj národ a štát milujeme, vo vedomí, že so štátom národ žije a padá, ďalej preto, že nás vedie účinná vôľa pomôcť národu a štátu v týchto ťažkých chvíľach.

S láskou k ľudáckemu hnutiu a k idei Slovenského štátu, chceme vždy obetavo pracovať. Žiaľbohu, dnešný stav a mnohí, ktorí sú pri vedení, nám primerané výkony neumožňujú. Ráčte uznať, Vodca náš, že úlohy z našich funkcií vyplývajúce, môžeme ďalej zodpovedne plniť len vtedy, ak sa utvoria predpoklady splnenia tu uvedených požiadaviek. Takto zmýšľajú i všetci naši hnutiu oddaní spolupracovníci a celá mladá aktivistická generácia.

Ak by tieto naše požiadavky zostali nepovšimnuté, úctivo prosíme, aby sme boli radšej oslobodení z priamej zodpovednosti, vyplývajúcej z našich doterajších funkcií a aby nám bolo umožnené pracovať ako jednoduchým radovým bojovníkom, pri čom si však dovoľujeme vyhlásiť, že v tu uvedených zásadách budeme pracovať vždy za každých okolností do najkrajnejších obetí.

Ak by bolo treba, veľmi radi budeme iniciatívne spolupracovať pri výbere osôb a pri určovaní spôsobov, ktorými sa spomenuté návrhy uvedú do života.

Majúc vo Vás, Vodca náš, absolútnu dôveru a súc Vám oddaní do všetkých dôsledkov, na Vás jediného sa obraciame v pohnutých časoch a prosíme Vás v mene mladého slovenského pokolenia, ktoré sa úplne zžilo s myšlienkou slovenskej štátnosti a ktoré ide za Vami, aby ste sa vymanili spod vplyvu ľudí, ktorí boli proti Slovenskému štátu a proti Vašej osobe, reprezentujúcej vôľu slovenského národa mať svoj samostatný štát (pripomíname prvé zasadnutie predsedníctva HSĽS po vyhlásení slovenskej samostatnosti) a ktorí svojím postojom umožnili vývin súčasných udalostí.

Nás vedú nezištné ciele, ako je nezištná naša oddanosť cirkvi, národu, štátu a Vám, Vodca náš!