Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Kresťan nemá síce vynášať nerozvážne súdy; ak sa však smie súdiť podľa výsledku, môžeme povedať, že sudcovia krvavej jatky všetci stali sa obeťou zlého osudu alebo umreli zlou smrťou. (J. Rezik: Theatrum eperiense seu laniena. Poslovenčil G. Pogány. Vydal Trannocius, Lipt. Sv. Mikuláš, 1931, str. 111)

Keď sa človek prehŕňa v tlači a dokumentoch z jesene r. 1944, nestretáva sa tam iba s bezmennou masou partizánov a ich protivníkov, ale nájde tam aj záplavu známych i neznámych mien. Je síce pravda, že mnohé verejné vyhlásenia, novinárske články a rozhlasové prejavy sa objavovali bez podpisu, alebo pod falošnými menami a len málo bolo jednotlivcov, ktorí mali odvahu vystupovať verejne (príspevky v Husákovom „Novom slove“ bývali podpísané plným menom autora). V slovenskom prostredí sa však udrží málo tajností a čoskoro vedel každý, kto sa o to zaujímal, ktorí ľudia sú na čele odboja, aké je ich politické, či vojenské postavenie, aké je ich náboženstvo, aké pseudonymy užívajú, komu patrilo auto, v ktorom sa vozia, atď. Po vojne neostalo po nejakej anonymite ani chýru ani slychu, naopak, každý, kto len mohol, robil si nárok na titul muža 29. augusta a na všetko, čo taký titul so sebou prinášal: poslanecké a poverenícke kreslá, národné správcovstvá, ligotavé metále a trošku svetskej slávy.

Jedným z najtypickejších vynálezov týchto „mužov 29. augusta“ bol zločin zrady na povstaní, za ktorý po vojne posielali svojich protivníkov do žalárov a na šibenice. Od r. 1948 začali však obviňovať zo zrady samých seba. Najprv Husák a potom Šmidke, začali tvrdiť, že tá súladná a oslavovaná komunisticko-demokratická spolupráca bola zo strany demokratov len taktizovaním a falošnou pretvárkou. Výsledok bol, že demokratickí muži 29. augusta putovali do žalárov alebo utekali za hranice. Ešte neskončila ani táto čistka a už Bacílek so Širokým začali obviňovať Husáka a Novomeského, že oni vlastne boli po celý čas buržoázni nacionalisti, ktorí povstaním chceli zachraňovať pozície fašistického slovenského štátu a do žalárov putovali buržoázni nacionalisti.

V máji r. 1963 padol posledný muž 29. augusta - Karel Bacílek. Aká to irónia osudu a ilustrácia pomerov, že v r. 1954-63 jediným prijateľným hrdinom Slovenského národného povstania bol Čech Karel Bacílek. Ak o revolúcii platí, že požiera vlastné deti, o bansko-bystrickom povstalčení to platí duplovane. Dnes, keď píšem tieto riadky (t. j. v r. 1963) v Č-SSR nehrá významnejšiu politickú úlohu ani jeden z účastníkov povstania (komisárici ako Majling, Takáč, Púčik, Šefránek boli v r. 1944 bezvýznamní, bezmenní a bezfarební partizáni).

Nepatrí sa však, aby pre násilný odchod alebo splašený útek z javiska histórie sa zabúdalo na činy, ktorými sa osobnosti veľkej drámy zapísali do slovenských dejín. Nič tak nedokreslí povstalecké konanie ako portréty mužov, ktorí za ním stáli a vykonávali ho (či už z vlastného rozhodnutia alebo na cudzí rozkaz).

Tento výber galérie postáv sa nezakladá na nijakej šablóne. Hlavným cieľom neboli ani tak osoby, ako ďalšie detaily o povstaní, ktoré sa k týmto osobám viažu. Stretnú sa teda na nasledujúcich stránkach ľudia „rôznych kalibrov“. Niektorí z nich prestali byť mužmi 29. augusta už v septembri r. 1944 a nie všetkým z nich boli súdené, aby ich prsia zdobil metál rádu Slovenského národného povstania. Sú to však napospol tragické postavy. Nech ich počiatočným motívom bol idealizmus, materializmus, oportunizmus, alibizmus, výsledkom ich snažení bolo obyčajne trpké sklamanie. Ako keby sa sladké ovocie zmenilo v ústach v horký blen.