Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

S Goliánom polapili a popravili aj generála Rudolfa Viesta. RUDOLF VIEST bol jediným Slovákom, ktorý v predmníchovskej Č-SR dosiahol generálsku hodnosť. Narodil sa v Revúcej dňa 24. septembra 1890 v známej slovenskej evanjelickej rodine. Ako Čatloš a Malár, aj on prešiel zajatím, légiami a skončil ako vojak z povolania. Po 14. marci nastúpil do slovenských služieb. Koncom augusta 1939 odišiel však do Francúzska a keď vypukla II. svetová vojna, prihlásil sa do č-s. armády II. odboja, ktorú organizoval č-s. vyslanec v Paríži Štefan Osuský. Po porážke Francúzska v máji r. 1940 odišiel do Anglicka. Tu sa stal členom č-s. exilovej vlády a odvtedy jeho zahraničná činnosť bola viac politická než vojenská. V Londýne Beneš a Ingr si ho vyhliadli za vojenského diktátora pre povojnové Slovensko a na túto úlohu si ho starostlivo pripravovali.

Keď vypuklo povstanie, Beneš poslal na Slovensko F. Němca ako vládneho delegáta. V jeho sprievode sa nachádzal aj Viest, ako vojenský poradca. Na Goliánovu žiadosť č-s. vláda ho vymenovala za veliteľa č-s. armády na Slovensku. Vymenovanie ho zastihlo v Moskve. Nebola to šťastná voľba. Viest bol v očiach mnohých súčasníkov „salónny dôstojník“, ktorý mal úhľadné diplomatické maniere, ale chýbalo mu to, čo by bol potreboval najviac: bojové skúsenosti. A teraz zrazu mal viesť bojové operácie, o ktorých neobyčajnom charaktere nemal nijaké ilúzie. Od jeho príchodu na Slovensko až do jeho zajatia Nemcami uplynulo iba 28 dní, ale za ten čas vypil trpký kalich sklamania do dna. Celá jeho misia bola reťazou sklamaní či už vojenských, politických alebo osobných.

Na rozdiel od Goliána sa Viest počas vypočúvanie správal mužne, hrdo sa hlásil k svojmu česko-slovenskému zmýšľaniu a presvedčeniu. Ale ani tak sa v ľudovodemokratickom Československu nenašiel vojak alebo politik, ktorý by mu volal „česť jeho pamiatke“. Žiadne kasárne, ulice, námestia nenesú jeho meno; nenašiel sa nikto, kto by zistil kedy a kde zomrel, hoci v r. 1945 bolo by stačilo spýtať sa Kaltenbrunnera v Norimberku na to, čo urobil so svojím zajatcom.

Spomínaní pripravovatelia a velitelia vojenských povstaleckých akcií neboli komunisti, patrili k „demokratickým“ zložkám odboja. Komunistov v armáde bolo veľmi málo – ako medzi dôstojníkmi, tak medzi mužstvom. To bola hlavná príčina, prečo Husák, Novomeský, Bacílek a Šmidke hľadali spoluprácu s „demokratmi“. Partizánske oddiely (na rozdiel od vojenských) organizovali a viedli napospol sovietski dôstojníci (Šukajev, Veličko, Popov, Jegorov, Kvetinskij, Karasev, Asmolov, atd.), ktorí sa riadili pokynmi z Kyjeva. Vôbec sa netajili tým, že Nemci sú politickí nepriatelia, Viest, Golián a ostatní buržoázni dôstojníci sú triedni nepriatelia.

S určitým pohoršením treba poukázať na to, že slovenská oficiálna historiografia (ľudovodemokratická i socialistická) sa o osudy týchto dvoch najvyšších vojenských veliteľov povstania zaujímala len okrajovo. Okolnosti, za akých padli do nemeckého zajatia, ich osudy v rukách Nemcov a ich neznámy koniec sú akoby zakázanou témou. Ešte aj dnes (t. j. v r. 1963) by sa mohlo mnoho neznámeho objasniť. Veď v Bratislave žije človek, ktorý doviedol nemeckých vojakov k budove, na povale ktorej sa skrývali obaja generáli a žijú ešte mnohí ich spoluväzni z nemeckého tábora vo Flossenburgu.

Táto úradne zrežírovaná zdržanlivosť naznačuje, že ktosi-kdesi má veľký záujem na tom, aby posledné dni života týchto povstaleckých generálov ostali naveky zahalené rúškom tajomstva.