Povojnová politická kariéra iného vynikajúceho činiteľa Demokratickej strany JÁNA URSÍNYHO bola ešte kratšia. Ešte v novembri r. 1947 Ursínyho pozbavili podpredsedníctva vlády a čoskoro putoval do väzenia. Ako mohla Demokratická strana splniť sľuby dané katolíkom, keď nemohla ratovať postavenie a reputáciu svojho popredného člena predsedníctva? V apríli r. 1948 komunisti postavili Ursínyho pred súd a vymerali mu 7-ročné väzenie.

Ako Lettrich, aj Ursíny bol Hodžovým politickým epigónom. Okrem politických zväzkov viazali ho k Hodžovi aj príbuzenské zväzky a osvojil si mnohé Hodžove spôsoby. Pred vojnou bol Ursíny pomerne vlažný k autonómii, ale nebol zásadne proti nej. Bol jedným z mála evanjelikov, ktorí sa snažili o hladšiu spoluprácu s katolíkmi: rozumel si dobre so Sidorom, menej s Tisom. Medzi Tisom a Ursínym bolo stále politické nedorozumenie a určitá osobná nevraživosť. Keď v októbri r. 1938 sa vytvorila prvá slovenská vláda, Tiso sa postavil proti Ursínyho účasti v nej. Agrárnickými ministrami vo vláde sa stali Teplanský (ktorému vraj pomohlo to, že bol katolíkom) a Lichner. Bola to škoda, pretože Ursíny bol schopný politik s parlamentnou skúsenosťou a s dobre vyvinutým politickým zmyslom pre riešenie politických problémov.

Ján Ursíny (narodený 10. októbra 1896) pracoval v družstevnom hnutí už od mladosti. Ako mnohí synkovia popredných slovenských evanjelických rodín, aj on urobil po prevrate závratnú kariéru. Keď mal 32 rokov, stal sa predsedom Hodžovej sústavy bánk, Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc. V r. 1929 ho zvolili za poslanca a zastupoval v parlamente agrárnu stranu až do konca republiky. V októbri r. 1938 vedie domovinársku deputáciu do Žiliny, podpisuje Žilinskú dohodu a tým sa jeho politická kariéra dočasne končí. Nekandidujú ho do slovenského snemu a v marci r. 1939 sa stáva nakrátko obeťou Murgašovej „čistky“. Po prepustení využíva možnosti, ktoré samostatnosť poskytuje a uplatňuje sa v slovenskom hospodárskom živote.

Slovenskí radikáli si často sťažovali u Nemcov, že starí agrárnici sa spájajú so starými ľudákmi a ako črvotoč rozožierajú Slovenský štát. Ako príklad uvádzala sa trojica Danihel-Turček-Ursíny, ktorá sa vraj vzájomne delila o kontrolu Zväzu hospodárskych družstiev, Roľníckych vzájomných pokladníc, Slovpolu, atď.

Keď Lettrich s Husákom začali organizovať odboj, chceli tam mať niekoho so zvučným politickým menom. Obrátili sa na Teplanského a Ursínyho. Teplanský sa vyhovoril, že on je už starý (nar. v r. 1886) a chorľavý. Ursíny sa dal prehovoriť, hoci aj on mal neblahé predtuchy. Ale napokon v duchu tzv. „postalingradského alibizmu“ zapojil sa aj on. Pretože býval v Turci a nie v Bratislave, na komunisticko-agrámych stretnutiach ho zastupoval jeho švagor Dr. Matej Josko.

Ursínyho stanovisko kolísalo medzi opatrnosťou v taktike a ľahkomyseľnosťou v stratégii. Myslel si, že národný front s Husákom je to isté, čo koalícia s Dérerom, alebo Žilinská dohoda s Tisom. Len keď už bolo neskoro, prišiel na to, že voči komunistom nemožno pestovať tú istú chytráckosť, ktorá platila také bohaté dividendy v predvojnovej politike. Ako starí majstri v hre „kto z koho“, komunisti dobre vedeli, prečo Ursíny a jeho skupina javia ochotu paktovať s nimi a už vtedy kuli plány, ako sa ho v príhodnom čase zbavia.

Začiatkom októbra r. 1944 Ursíny cestoval do Londýna ako delegát SNR a odtiaľ do Moskvy. Z jeho moskovského pobytu sa zachovalo niekoľko už dnes historických fotografií, kde usmiaty Ursíny stojí vedľa Stalina, Molotova, Vyšinského a „ometálovaných“ maršalov. Ale ani toto mu nevyslúžilo u komunistov rešpekt. Komunisti si ho vzali na mušku od samého začiatku. Dňa 8. apríla 1945, keď ešte v Trenčíne, Martine a Žiline trvala Slovenská republika, Gottwald vystúpil na konferencii funkcionárov KSS v Košiciach. Vo svojej reči (ktorá je vytlačená v Gottwaldových „Spisoch“, XII., str. 13-25) nabádal slovenských komunistov „tú reakční kliku Ursíny- Hodža – v masách odhalovat, diskreditovat a když príde čas, zatočit s nimi i jinak... Jestliže si Ursíny myslí, že se nemusí hanbit za to, co dělal před rokem 1938 a po roce 1938, tedy dobře. Ale my mu dokážeme, že se musí hanbit za to, co dělá dnes.“

Bolo to v čase, keď Gottwald bol práve tak podpredsedom vlády, ako ním bol Ursíny. Ale boxerské rukavice už boli na rukách a o dva roky Ursínyho vyniesli z politickej arény na nosítkach. Tak sa stal Ursíny jedným z prvých centralistov, ktorí na svoje partizánčenie doplatili. Jeho predtucha ho nesklamala.