Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Všeobecne sa tvrdilo, že Ursínyho vtiahol do povstania jeho švagor Dr. MATEJ JOSKO (pani Josková bola rodená Ursíny). V partizánskych správach a v oficiálnych partizánskych reportoch sa Joskovo meno objavuje iba zriedka. Jednak preto, že Josko nebol výnimočný politik, ani bojovník a jednak preto, že úloha Mefistofela budí aj medzi svojimi vždy viac rozpakov než obdivu.

Matej Josko sa narodil 19. júna 1907. Vyštudoval právo a venoval sa žurnalistike. Už v mladom veku a bez predchádzajúcich skúseností sa stal redaktorom Lidových novín v Bratislave. Pred vojnou Lidové noviny boli majetkom národno-socialistického poslanca Dr. J. Stránskeho a čo sa týka tradície (zal. v r. 1892) a úrovne, boli najpoprednejším denníkom v Č-SR. K ich prispievateľom patrili špičky novinárskych talentov: Peroutka, Ripka, Čapek a iní. Josko sa však nedostal na tento novinársky Parnas na základe svojich žurnalistických kvalít. Svoje odborné nedostatky potom vyvažoval ohnivým česchoslovakizmom, ktorého ostrie pociťovali hlavne ľudácki novinári.

Medzi bratislavskými novinármi bývalo zvykom, že sa večer v kaviarňach zabudlo, čo sa cez deň objavilo na stránkach novín. Josko si však tohto kolegiálneho ducha nikdy neosvojil. Pre jeho hrubé a nenovinárske výpady proti Sidorovi (ktoré potom Stránsky verejne odvolal) Josko do slovenského novinárskeho prostredia nezapadol. Mnohí slovenskí novinári mu dali pocítiť, čo si o ňom myslia a to iba zhoršilo Joskov komplex a hnev. Politicky Josko nepatril medzi agrárnikov, ale bol členom č-s. národno-socialistickej strany.

V rokoch 1939-44 Josko sa nevenoval novinárstvu. Ako riaditeľ ružomberskej celulózky ťažil z hospodárskej konjuktúry Slovenského štátu a obohacoval sa ako málokto. „Slováci, hľaďte zbohatnúť“, bola jediná rada Dr. Tisu, ktorú si Josko vzal k srdcu, ináč bol naďalej čechoslovakistického zmýšľania. Niet divu, že Joskova vila sa stala centrálou, kde si odbojári dávali rendez-vous. Najprv len agrárnici medzi sebou, potom aj s komunistami. A neprekvapí ani to, že Dr. Josko figuruje aj v ilegálnej SNR hneď v prvej zostave (Lettrich, Ursíny, Josko, Husák, Novomeský, Šmidke).

V  povstaní, kde bolo treba ukázať, kto čo je aj v pozitívnom zmysle, Josko nemal dosť osobnej odvahy, aby sa prebil do popredia. V obnovenej Č-SR sa držal na politickom poli iba silou zotrvačnosti a osobnými spojeniami. Bol povereníkom financií. Jediný svetlý skutok Joskovej politickej kariéry bol telegram, ktorý poslal Benešovi, keď Beneš zamietol Tisovú žiadosť o milosť. Ale aj tento skutok milosrdenstva iba dokresľuje jeho politický portrét. Telegram (ktorý i tak dopadol na hluché uši) znel: „V záujme dobrého spolunažívania Čechov a Slovákov v našej milovanej Č-SR, za ktorú ste Vy v zahraničí a ja tu doma v plnom nebezpečenstve života bojovali, prosím o milosť pre Dr. Tisu ako človeka i kňaza.“

V  1948 Dr. Josko utiekol zo Slovenska.