Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Je mojím osobným presvedčením, že ak niekto bol mužom 29. augusta, bol ním prof. Dr. IMRICH KARVAŠ. Nielen, že vykonal pre úspech povstania materiálne najviac, ale robil to s takou dômyselnou rafinovanosťou, že sa to v septembri r. 1944 videlo nemožné Nemcom a po máji r. 1945 zase partizánom. Ale všetky tie zásluhy, na ktoré si Karvaš po návrate z koncentráka robil nárok, boli jeho.

Karvaš mal mimoriadny talent na všetko i na pozemnú činnosť. Odhalenie jeho účasti na prípravách povstania otriaslo mnohými slovenskými i nemeckými činiteľmi v Bratislave hlavne preto, že urobilo z nich naivných hlupáčikov, ktorí sa dali Karvašom vodiť za nos. Karvaš mal alibi na všetko. I pre veci, čo mohli slúžiť iba nepriateľom slovenskej štátnosti, vedel si vymôcť súhlas, ba často i podnet popredných slovenských a nemeckých činiteľov.

Imrich Karvaš sa narodil 25. februára 1903 vo Varšanoch (pri Leviciach). Bol vynikajúcim slovenským národohospodárom a už ako 27 ročný mladík sa stal docentom bratislavskej univerzity. V tridsiatych rokoch sa venoval politike a viedol malú skupinu takzvaných regionalistov, ktorí sa združili okolo časopisu „Politika“. Dňa 25. septembra 1938 sa stal ministrom č-s. vlády (v tzv. vláde odborníkov, kde ďalší dvaja Slováci v tejto vláde boli Černák a Pietor). Hoci úradoval veľmi krátko, jedným z jeho prvých návrhov bolo rozpustenie HSĽS. Karvaš mal v žilách riedku úradnícku krv, poznajúcu iba jednu lojalitu, voči chlebodarcovi. Pred r. 1919 notársky syn Imrich hlásil sa za Maďara, po prevrate za Čechoslováka a keď sa po marci r. 1939 vrátil z Prahy aj so svojou manželkou (ktorá bola českej národnosti), hlásil sa za Slováka. V Slovenskej republike sa dostalo plného uznania jeho ekonomickým schopnostiam a stal sa popri univerzitnej profesúre i guvernérom Slovenskej národnej banky, prednostom Najvyššieho úradu pre zásobovanie a z toho titulu aj členom slovenskej vlády. Ministri Medrický a Pružinský boli úplne pod jeho vplyvom a v hospodárskej politike Dr. Jozef Tiso bral jeho pokyny bez debaty a nimi sa aj riadil.

Napriek svojej politickej a národnostnej minulosti si Karvaš vedel získať temer neobmedzenú dôveru Nemcov i ľudákov a v tom istom čase pestoval dôverné styky s čechoslovákmi, komunistickými intelektuálmi a so svojimi kolegami z bývalej slobodomurárskej lóže. Vedel sa tak presvedčivo pretvarovať, že Ludin, Tiso, Lettrich, Husák, ba i evanjelický biskup Osuský boli presvedčení, že Karvaš ide s každým jedným z nich.

Keď vypuklo povstanie nepoberal sa Karvaš do B. Bystrice. Natoľko sa cítil istým a nepostrádateľným, že sa tváril nanajvýš prekvapene, keď ho dňa 3. septembra 1944 zatklo nemecké Gestapo na priamy rozkaz Dr. Kaltenbrunnera. Okolo Karvašovho prípadu sa vyvinula veľká aféra, o ktorej sa nám zachoval v nemeckých dokumentoch obsažný fascikel spisov. Nie je teda ťažko vykresliť povstalecký profil Dr. Karvaša.

Dňa 3. septembra prišli k Dr. Tisovi dvaja vysokí úradníci z nemeckého „Sicherheitsdienstu“ a predložili mu presvedčivé dokumenty o Karvašovej účasti v prípravách povstania. Žiadali Tisov osobný súhlas na zaistenie Karvaša a Tiso im ho s ťažkým srdcom a hlbokým sklamaním aj dal.

Ale Karvaš nestratil nervy ani vo väzení. Na svoju obranu vedel zverbovať kdekoho. Do Kaltenbrunnerovho úradu sa hrnuli intervenčné listy za jeho prepustenie. Nemecký Berater pri Slovenskej národnej banke, ríšsky bankový direktor Buzzi, vo svojej intervencii z 9. septembra chváli Karvašovu spoluprácu, vysvetľuje a zľahčuje Karvašov presun 1 200 000 švajčiarskych frankov, ktoré Karvaš pomocou švajčiarskeho konzulátu prepravil do Švajčiarska. Berater pre hospodárske a finančné veci pri slovenskej vláde a Dr. Gebert intervenoval dlhým listom dňa 18. septembra. Odmieta obvinenia, že by Karvaš konal neúprimne alebo proti záujmom Ríše. Pýtal sa, či je možné a vôbec vysvetliteľné, že by Karvaš (ináč nositeľ nemeckého vyznamenania) svoju prácu v rokoch 1939-44, ktorú on (Gebert) sledoval a ktorá sa vždy niesla v intenciách nemeckých záujmov, iba predstieral? Vraj teraz si na Slovensku každý úradník kladie otázku: „Keď tento človek neuspokojil Nemcov, tak už potom naozaj nevieme, ako sa máme správať, aby to vyhovovalo, a preto najlepšie bude ostať nečinným.

Ďalší nemecký národohospodár, ktorý sa prihováral za Karvaša, bol Ing. Hudeczek (v liste z 23. septembra), ktorý vo svojej intervencii zdôrazňuje, že Karvaš tak pracoval pre Nemcov, že si až znepriatelil slovenské nacionalistické kruhy.

Ale najzaujímavejšie vysvedčenie si vystavuje Karvaš sám. Z väzenia poslal list aj Dr. Tisovi, kde zdôrazňuje svoju nevinu, svoju oddanosť k slovenskej veci a ochotu k ďalšej spolupráci, len aby mu Tiso pomohol dostať sa z väzenia. Písal tak dojemne, že Dr. Tiso aj napriek dôkazom, ktoré mu nemeckí úradníci predostreli, intervenoval za Karvašovo prepustenie. Písal, že neverí, že by Karvaš podnikal niečo proti slovenskej štátnosti a proti nemeckým záujmom. Dr. Tiso opätovne naliehal na Ludina, aby sa Karvaš dostal na slobodu.

Po potlačení povstania Dr. Tiso a nemeckí činitelia v Bratislave obnovili svoj tlak na Kaltenbrunnera, aby uvoľnil Karvaša, pretože Karvaš je jediný človek, ktorý môže dať do poriadku zruinované slovenské hospodárstvo. Ludin v jednom telegrame (č. 1710/8. 11. 44) vyhlasuje, že je presvedčený, že Karvaš sa nemohol zúčastniť na prípravách povstania, zdôrazňujúc jeho zásluhy na slovenskom hospodárstve. Pripomína, ako ho on (Ludin) a Tiso postrádajú. Vraj nie je pravda, že Karvaš bol pod vplyvom svojej českej manželky. Karvaš je vraj duchovne príliš samostatný, aby sa dal takto ovplyvňovať. Telegram končí uistením, že Karvaš sa silne exponoval v nemeckom zmysle („Ohne Zweifel habe er sich im Laufe der letzten Jahre in unserem Sinne exponiert“) a žiadal o jeho prepustenie.

Na tento telegram odpovedal šéf bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Dr. Kaltenbrunner nasledovným listom (IV. B, 2c -Nr. 699g z 18. novembra):

„K prepusteniu bývalého guvernéra Slovenskej národnej banky Prof. Dr. Karvaša nemožno nateraz pristúpiť. Potlačením povstania a zajatím vedúcich povstalcov vyšetrovanie vstúpilo do nového štádia, čím sa očakáva aj ďalšie osvetlenie Karvašovho komplexu. Predovšetkým musí sa preskúmať nazhromaždený materiál, ktorý obsahuje ďalšie priťažujúce momenty aj proti Karvašovi.

Je síce pravda, že Karvaš mal dobré vzťahy k niektorým vedúcim Nemcom v Bratislave. Ako protiváha toho stojí však jeho čechofilské vystupovanie, ktoré spočívalo na jeho českých sympatiách a rodinnom príbuzenstve. Vo svojej vlastnej výpovedi Karvaš priznáva, že v marci 1944 nadviazal styk s vedúcou spojovacou osobnosťou č-s. exilovej vlády. Nevedel vysvetliť obvinenia, že pod zámienkou evakuácie dal odviesť na územie, kde neskôr vypuklo povstanie, zásoby potravín, bankové rezervy vo výške 2,5 miliardy korún a klišé na tlačenie bankoviek. Treba s určitosťou počítať, že ďalšie vyšetrovania o pozadí povstaleckých akcií potvrdia Karvašovu účasť na týchto machináciách.

„Aj keď Karvaša možno v Bratislave iba ťažko nahradiť, iba ľutujem, že nie som v stave súhlasiť s Vašim návrhom. O výsledkoch vyšetrovania Vás budem informovať. Heil Hitler!“

Kaltenbrunner

Dňa 8. decembra Kaltenbrunner informoval: „Stále sa prehlbuje podozrenie, že Karvaš bol jedným z najšikovnejších pripravovateľov povstania... s jeho prepustením nemožno v dohľadnom čase počítať.“ (Mit Haftenentlassung sei daher in absehbarer Zeit nicht rechnen.)

A tak, hoci z Bratislavy urgovali Karvašovo prepustenie (Ludin v telegrame 1855/11. 12. 44 sa opäť prihováral za Karvaša, ktorý sa vraj stal obeťou osobnej nenávisti a nepriateľstva nie pre politiku, ale pre jeho talent a nadanie), Kaltenbrunner Karvaša neprepustil. Tieto intervencie však neboli nadarmo a zaručili pre Karvaša zhovievavé nakladanie v koncentračnom tábore. Kým Golián, Malár, ba i Karvašov nástupca na NÚZe Galan sa z nemeckého zajatia živí nevrátili, Karvaš sa z neho vrátil bez väčšej ujmy.

Po vojne Karvaš pokračoval vo svojej opatrníckej politike. Nestál tak bezvýhradne za Lettrichom, ako jeho kolega Zaťko, hoci vo februári r. 1948, keď sa dostali k moci komunisti, bol jedným z prvých, čo podpisovali manifest vyjadrujúci „veľkú radosť nad spoločným víťazstvom“. Kým na Slovensku vládol Husák, Karvaš sa mal dobre. Podlá zásady „ruka ruku umýva“ bývalý Karvašov chránenec sa stal Karvašovým ochrancom. Ale ináč komunisti o jeho talent a skúsenosti nestáli. Keď padol Husák, vybledla aj Karvašova hviezda a Karvaš skončil svoju kariéru vo väzení.