Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Do tejto galérie liberámych odbojárov sa zmesti aj pasívny muž 29. augusta FEDOR HODŽA, ktorý prišiel do B. Bystrice v sprievode F. Němca ako politický poradca delegáta pre „oslobodené“ územie. Keď domovinári začali svoju obnovenú činnosť pod menom demokraticej strany, ustanovili si začiatkom r. 1945 za svojho generálneho tajomníka Fedora Andreja Hodžu. Tým sa mala zachovať dynastická kontinuita, meno Hodžu malo pôsobiť ako magnet na predvojnových agrárnikov. Pre ľudákov, ktorí vedeli o Hožových rozporoch s Benešom a o jeho federačných snahách, malo byť Hodžovo meno garanciou, že vo výbere medzi komunistami a demokratmi sú demokrati menším zlom.

Fedor Hodža však okrem mena zdedil po otcovi veľmi málo. Jeho otec Milan Hodža pripravoval Fedora (narodeného 4. novembra 1912 v Budapešti) pre politickú kariéru už od malička. Poslal ho na štúdiá do Prahy, Paríža a Berlína a po štúdiách mu zaistil miesto na hospodárskom oddelení ministerstva zahraničia. V r. 1938 Fedor odchádza s otcom do Paríža, kde ho Osuský zamestnal ako tajomníka č-s. vyslanectva v Paríži. V r. 1940, keď v Londýne prepukol otvorený boj medzi Benešom a dvojicou Hodža-Osuský, mladý Fedor stál spočiatku stranou a neskôr sa pridal k Benešovi. V londýnskej emigrácii sa tomu hovorilo, že vajce je múdrejšie ako sliepka.

V r. 1941 spojenci uznali Benešovu vládu, zariaďovali sa ministerstvá a vymenovali sa do nich úradníci. Fedor Hodža dostal zamestnanie v legálnom oddelení ministerstva zahraničia. Na naliehanie agrárnikov v auguste r. 1944 Beneš urýchlene vymenoval Hodžu členom Štátnej rady a členom vládnej delegácie na „oslobodené územie“. Ale v B. Bystrici Fedor na seba nijakú pozornosť neupútal.

Pre pozíciu generálneho tajomníka nemal Fedor Hodža prepoklady. Súc naučený na otcovské rady a byrokratické pokyny, nemal vlastnej iniciatívy a samostatnosti. A tak sa stal iba vykonávateľom politiky namiesto toho, aby bol jeho spolutvorcom a usmerňovateľom. Chaotické pomery v DS hneď po vojne boli ovocím Hodžovho úradovania. DS žila-živorila len preto, že si vyhradila s komunistickou stranou monopolné mocenské postavenie na Slovensku. Vyhliadky na konkurenciu v podobe tretej nesocialistickej strany (kresťansko-republikánskej) priviedli DS do takej paniky, že sľubovala katolíkom hory-doly, len aby to nerobili a aby ju podporovali. V rámci týchto sľubov DS obetovala aj postavenie svojho generálneho tajomníka, ktorému pridala dvoch ďalších generálnych tajomníkov: Kempného a Bugára. Tým prakticky skončila meteorická politická činnosť Dr. Fedora Hodžu.

Liberárno-demokratickí politici počas povstania neprejavovali takmer žiadne známky života. Okrem lamentácií, že sa im to vyšmyklo z rúk a že si to oni ináč predstavovali, sotva sa zmohli na nejaký prejav samostatného konania. V národnom fronte udávali tempo komunisti a demokrati mali čo robiť, aby udržali krok. Vo svojej bezradnosti boli naozaj poľutovaniahodnou skupinou. Neschopní samostatného života hľadali riešenie v politickej symbióze a chcejúc si nakloniť komunistov i Beneša, zošklivili sa obom. Beneš sa hneval (a nikdy im to neodpustil), že sa vzdali čechoslovakizmu a koketujú s komunistickou koncepciou samobytnosti slovenského národa. Komunisti im zasa zazlievali, že sa nevedia vymaniť zo zajatia svojej centralistickej minulosti. Boli nútení stále spúšťať z princípov, ktoré si vytýčili a kriviť politickú líniu podľa toho, odkiaľ fúkal ostrejší vietor. Zlikvidovaním povstania padla ich jediná opora, t. j. armáda. Od tej doby sa mohli „ulepiť iba na komunistickú káru“ a dúfať, že komunisti im nechajú polovičku moci v rukách. Nebolo medzi nimi vodcovskej osobnosti, a aj keď dostali 62% hlasov, vždy boli v defenzíve, konali z pozícií strachu a bojazlivosti.

V marci r. 1948 Demokratická strana sa stratila úplne. Pod firmou Strany slovenskej národnej obrody sa vynorila jej nástupkyňa. Mnohí z tých, čo v B. Bystrici a na povojnovom Slovensku parádovali ako puncovaní demokrati, začali teraz oslavovať „februárové víťazstvo“ a z milosti komunistov živoriť na periférii politického diania. Pollák, Kyselý, Ševčík, Pišút, Nosko... sa kajúcne bili v prsia, odvolávali svoje bludy spred februára 1948 a obviňovali svojich zvodcov ako Lettrich, Josko, Hodža..,. ktorým sa podarilo dostať sa za hranice.