Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Na začiatku tejto štúdie vyslovili sme predsavzatie nevyhnúť sa nijakému problému, ktorý súvisí s povstaním. Dnes, keď komunisti píšu o demokratickej zložke povstania ako o „luteránsko-agrárnickej klike“ a keď nejeden slovenský emigrant označuje povstanie ako na ,komunisticko-luteránsky puč“, nemožno obísť rolu slovenských evanjelikov v prípravách a v účasti na povstaní. Ved koniec-koncov oni sami sa tým chvália a pripisujú si to za zásluhy. Stačí si prečítať knihu S. Š. Osuského „Služba národu“ (L. Sv. Mikuláš 1947). A Dr. Lettrich pokladá za potrebné oboznámiť čitateľa svojej „History of Modern Slovakia“, že evanjelickí páni biskupi Čobrda a Osuský stáli proti Slovenskému štátu a že jediné opozičné časopisy počas trvania Slovenskej republiky boli „Evanjelický posol“, „Cirkevné listy“ a „Národnie noviny“ (str. 150-1).

Je to smutná skutočnosť, ale pravdivá. Medzi iným dokumentuje aj to, že konfesionálne rozdielnosti medzi Slovákmi sú silné ešte aj v 20. storočí a že zakrývať ich iluzórnym závojom harmonickej spolupráce bolo by klamaním samých seba. Keď je dnes slovenská emigrácia v politickom zmysle rozčesnutá vertikálne a postoj k problému Slovensko či Česko-Slovensko sa častejšie áno ako nie, kryje s konfesionálnou príslušnosťou, to je dôsledok antagonizmu, či už vedomého alebo podvedomého. Tieto okolnosti umožnili nepriateľom slovenskej samostatnosti vybudovať priehradu vzájomnej nedôvery medzi katolíkmi a evanjelikmi, a nielen držať ich od seba, ale aj postaviť ich proti sebe. Tú známu klasickú taktiku „Divide et impera!“ s úspechom uplatňovali Benešove kruhy z Londýna, vytrvalo zdôrazňujúc evanjelickú opozíciu proti „slovenským quislingom“. V anglických časopisoch (napr. The Times, Observer) sa zjavovali benešovcami inšpirované články o evanjelickej opozícii a o odmietavom postoji tejto vrstvy obyvateľstva.

Objektívnemu pozorovateľovi neunikne, ako rozdielne sa správali v kritických dňoch evanjelický biskup Čobrda v Liptove a katolícky biskup Škrábik v Bystrici. Vyčínanie sučianskeho evanjelického pána farára V. Hrušku ostro kontrastuje s pomstychtivými vraždami, ktorých obeťami boli katolícki kňazi ako A. Šalát, Ján Martinko, Ján Nemec, Ján Scheda... Nie, nemožno zatajiť, že v povstaní sa prejavili katolícko-evanjelické rozdielnosti často v tej najkrajnejšej forme. Je síce prehnané tvrdiť, že to bola prevrátená protireformácia a prešovské jatky v luteránskej réžii. Historickým faktom však zostáva skutočnosť, že vedúce úlohy v „demokratickom bloku“ si zmonopolizovali temer výlučne slovenskí evanjelici. Nešlo iba o náhodnú zhodu okolností, že poprední evanjelici v štátnej správe: minister Čatloš, generál Malár, „de facto“ minister hospodárstva Zaťko a dopravy Viest, sa zachovali voči Slovenskému štátu, ktorý im dôveroval, s takým nevďakom, že to zronilo každého Slováka počnúc od prezidenta Tisa smerom nadol.

Kde väzia korene toho nevyjasneného postoja k veciam a záujmom národa? Veď to bol predsa evanjelik Štúr, ktorý prvý hlásal, že slovenskému národu patrí vlastný štát a slovenskej autonómie sa popri Hlinkoví vari najvehementnejšie dožadoval evanjelický kňaz Martin Rázus.

Korene väzia v nedávnej i v dávnej minulosti. V prevratových dňoch r. 1918 slovenskí evanjelici boli zomknutejší, dôslednejší, praktickejší a hlavne prezieravejší než katolíci. F. Ruppelt v Seton Watsonovom zborníku „Slovakia then and now“ píše, že v malej hŕstke ľudí, ktorá sa v r. 1918 ujala vodcovstva, bolo takmer 90% evanjelikov. Z vodcovstvom ovšem kráčala v ruka v ruke aj politická hospodárska moc, ako to bez obalu napísal F. Peroutka v známej pasáži „Po prevrate slovenskí evanjelici nepotrebovali nijakého povzbudzovania z Prahy, aby sa snažili katolíkov zatlačiť: zodpovedalo to ich najvlastnejšiemu a hádam i najtúžobnejšiemu želaniu. Spôsobom takmer dokonalým vylúčili katolíckych reprezentantov z verejnej služby i pôžitku slávy. Niekoľko evanjelických rodín obsadilo svojím príbuzenstvom väčšinu vplyvných miest.“ (F. Peroutka: Budování štátu, strana 1226). Aj sám Lettrich informuje, že vo verejnom živote a administratíve za prvej republiky slovenskí protestanti mali účasť „substantially greater than their proportionate strength“. Je všeobecne známe, že keď nejaká vrstva alebo trieda národa získa moc, stráži si ju žiarlivo, nerada sa s ňou delí a nikdy sa jej dobrovoľne nezrieka. Slovenskí evanjelici neboli výnimkou. Za prvej Č-SR videli v úzkej spolupráci s Čechmi predovšetkým bezpečnú záruku zachovania svojho monopolu moci. Keď Lettrich píše, že „non-autonomist political parties in Slovakia were led by Protestants“, iba potvrdzuje zmysel predchádzajúcej vety.

Za takýchto okolností je len samozrejmé, že v boji za autonómiu a za štát bola účasť evanjelikov oveľa menšia, než by sa na ich 15% patrilo. Keď sa slovenský štát utvoril, bolo to viac napriek ich nečinnosti, než ich zásluhou. A je len pochopiteľné, že v novom štáte nemohli ostať na piedestále slávy a moci ľudia, ktorí brojili proti novým pomerom zubami-nechtami. Týmto zostupom zo slávy boli najviac postihnutí vodcovia neautonomistických strán a tí, ako nás Dr. Lettrich informuje, boli hlavne evanjelici. Nedošlo však pri tom k nijakej viktimizácii, k nijakej otvorenej alebo organizovanej diskriminácii. Politiku Slovenskej republiky ku konfesionálnemu problému vyjadril prezident Tiso vo svojom rozhovore s pátrom Mitnachtom, dňa 31. marca 1940 takto:

„Slovenský štát sa riadi zásadou kresťanskej spravodlivosti: Suum cuique – každému, čo mu patrí. Ešte sme sa nedostali k úplnej realizácii tejto zásady, ale pozvoľne, krok za krokom, sa snažíme k nej dospieť.

Musíme odstrániť predovšetkým uprednostňovanie jedných pred druhými z nedávnej minulosti. Sú nám pri tom známe obavy tých, čo boli doteraz uprednostňovaní, že v budúcnosti nebudú môcť požívať výhody na trovy iných, lebo že sa im odoberú doteraz získané výhody. Preto postupujeme veľmi opatrne, aby sme nedali príčiny k nijakým nepodloženým obavám. Minister národnej obrany generál Čatloš, sám evanjelik, vo svojom poslednom prejave v Liptovskom Sv. Mikuláši poukázal na to, že evanjelici nie sú ukracovaní na nijakom poli štátnej správy. Nielenže sú zastúpení v pomere, v akom to zodpovedá ich počtu, ale často je tento počet prevýšený o 30-50-100, ba i viac percent.“

Tento proces sa však úplne ináč javil evanjelikom, ktorí ho pozorovali z opačného konca. Pre nich uplatnenie princípu „suum cuique“ znamenalo zriekať sa určitých výhod a nie dostávať privilégiá, teda púť, na ktorú sa ľudia nikdy nepoberajú ochotne ani veselo. K vážnejším sporom medzi slovenskou vládou a evanjelickou cirkvou došlo v r. 1942. Evanjelická cirkev bol korporáciou v rámci štátu. Mala vlastnú ústavu, ktorá však vyžadovala schválenie od štátu. V čase utvorenia Slovenskej Republiky evanjelická cirkev augsburgského vyznania mala na Slovensku ústavu schválenú rozhodnutím bývalého č-s. štátu z 10. mája 1922.

Slovenská vláda oprávnene čakala, že evanjelici opravia svoju ústavu, aby zodpovedala zmeneným pomerom a predložia ju na schválenie. Nič podobného sa neudialo. Zatiaľ čo nemecká evanjelická cirkev predložila na schválenie ústavu (ktorú im slovenská vláda odobrila v r. 1940), slovenskí evanjelici vzdorovito trucovali. Konečne začiatkom r. 1942 ich slovenská vláda vyzvala, aby vypracovali novú ústavu zodpovedajúcu duchu Slovenského štátu a predložili ju na schválenie. Evanjelici sa po krátkom okúňaní podrobili výzve a štátna tlačiareň aj vytlačila Ústavu slovenskej evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Slovenskej republike. Slovenská vláda však odmietla ústavu v pôvodnej forme schváliť a žiadala evanjelikov, aby urobili určité zmeny. Slovenskí evanjelici to považovali za diktát, a nechceli sa podrobiť. Vzťahy sa značne vyostrili, ale výsledku sa nedosiahlo. Po celý čas trvania Slovenského štátu slovenská evanjelická cirkev visela v akomsi legálnom vákuu, pretože jej vodcovia odmietli urobiť akékoľvek ústupky.

Slovenskí evanjelici siahli dokonca ku kroku, ktorý si nemožno vykladať ináč, len ako protiútok. Generálny konvent evanjelickej cirkvi na Slovensku sa obrátil dňa 26. novembra 1942 na prezidenta Tisu memorandom, v ktorom – odvolávajúc sa na „zodpovednosť pred Bohom a dejinami“ – ho žiadali o zastavenie vojny. Memorandum bolo neskôr uverejnené v časopise „Stráž na Sione“ (č. 2, z 15. januára 1943, str. 22). Hovorilo sa v ňom medziiným:

„V štvrtom roku tejto strašnej druhej svetovej vojny, generálny konvent ako zástupca slovenskej evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania, obracia sa na p. prezidenta Slovenského štátu so zdvorilou prosbou, aby uvažoval nad spôsobmi a hľadal prostriedky, ktorými by bolo možno zastaviť toto strašné krviprelievanie a priniesť vytúžený a požehnaný pokoj...“

Veru čudné gesto! Domnievať sa, že jediným spisom slovenských evanjelikov možno vyviesť Slovensko z vojny, bolo iba známkou politickej naivity, nad ktorou by sa iste boli trpko usmiali rovnako mierumilovní evanjelickí laici a klérus napríklad v protestantskom Fínsku. Slovenským evanjelikom tu išlo zjavne o zaregistrovanie svojho vlastného odmietavého postoja k štátu a k vláde. Memorandum zahalené rúškom nezištného pacifizmu malo slúžiť ako povojnový dokument alibizmu.

Keď sa v decembri r. 1943 vytvorila Slovenská národná rada, jej členstvo tvorili traja komunisti a traja evanjelici (Lettrich, Josko, Ursíny). V Londýne v Benešovom okolí hovorili za Slovákov a Slovákov reprezentovali prevažne evanjelici. Tá slabá podpora, ktorú malo povstanie v prvých septembrových dňoch, pochádzala z krajov s počernejším evanjelickým obyvateľstvom, ako na to poukázal už M. Černák pri svojej návšteve na nemeckom ministerstve zahraničia. Keď si človek preštuduje menoslov popredných funkcionárov, úradníkov, redaktorov, dôstojníkov v B. Bystrici, i keby nechcel, musí si všimnúť príslušníkov známych evanjelických rodín nielen v demokratickom bloku, ale aj medzi komunistami.

Bol to iste neúspech Slovenského štátu, že nevedel podchytiť a zapojiť do družnej spolupráce katolícku časť národa s evanjelickou. Netreba však zabudnúť, že k úspechu takéhoto podujatia sa vyžaduje úprimný záujem oboch stránok, zatiaľ čo k jeho neúspechu stačí jednostranný nezáujem. Slovenskí evanjelici, odkojení materialistickou čechoslovakizujúcou politikou hlasistickej generácie, neboli v stave osvojiť si v krátkom čase trvania Slovenského štátu politiku národných záujmov, kde treba aj dávať, nielen brať. Ich stanovisko bolo spočiatku neutrálne a vyčkávacie, vplyvom vojnovej situácie sa zmenilo na opozičné a nekooperatívne.

A na záver ilustrácia (nie konfrontácia!) katolíckeho stanoviska k povstaniu, ako ju viac-menej inštinktívne formuloval biskup Vojtaššák v prípise slovenským biskupským ordinátorom z 13. júla 1947. Tento dokument sa čítal v procese „proti vlastizradným biskupom J. Vojtaššákovi, M. Buzalkovi, P. Gojdičovi a biskup Vojtaššák v ňom písal:

„Politický program pre 80% Slovákov-katolíkov musia vypracovať katolícki laickí politici, ktorí úprimne zmýšľajú aj s katolíckou Cirkvou aj so Slovenskom. Ktorí sú praktickí a svojej Cirkvi srdcom oddaní, ale aj Slovensku. Ktorí v roku 1944 žiadneho „slovenského národného povstania“ nepoznajú – a ešte k tomu „spontánneho“, lebo to je ten najväčší švindel a klam, akým chce niekto ospravedlniť a zahladiť to najväčšie nešťastie a hanbu, aké dakedy Slováka a národ slovenský v jeho dejinách stihli. Katolíci slovenskí „slovenského národného povstania“ z roku 1944 nikdy a nikde nech nespomínajú, ak nechcú, aby ich svet rozumný vysmial.“