Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Podľa schémy, desaťročia intenzívne presadzovanou politickou mocou, slovenský národ v auguste 1944 z vlastnej vôle povstal a hrdinsky bojoval za správne ciele, takže toto povstanie bolo slávne a prínosné pre Slovensko i pokrokové sily sveta. Preto tejto udalosti dal sa oficiálny názov Slovenské národné povstanie. Podľa tejto schémy na povstaní sa podieľal celý slovenský národ alebo aspoň jeho väčšina a to z vlastnej vôle.

V skutočnosti väčšina slovenského národa o povstanie neprejavila záujem, zúčastnila sa ho len jeho malá časť, aj to prevažne nie z vlastnej vôle, pričom väčšina z jeho účastníkov neprejavila nadšenie do boja. Časť povstalcov spáchalo mnoho zločinov, vrátane vrážd. Aj preto povstanie nebolo slávne. Spôsobilo mnoho škôd obyvateľom Slovenska i iných krajín.

Vtedajšia Slovenská republika mala asi 2 750 000 obyvateľov, z toho 85 % Slovákov. V povstaní boli dve ozbrojené zložky: armáda a partizáni (ku ktorým možno zarátať aj miestne ozbrojené zložky s rôznymi názvami, napr. národná stráž). Bojovalo vraj 50- 60 000 príslušníkov armády a 18 000 partizánov, t. j. nie viac ako 3 % Slovákov.

Povstalecká armáda spočiatku mala 18 000 vojakov. Po mobilizácii do 35 rokov na celom povstaleckom území 5. septembra stúpol jej počet na 47 000 osôb a po ďalšej mobilizácii do 40 rokov 26. septembra a nástupom brancov v októbri vraj jej stav dosiahol 60 000 vojakov. Ešte pred nimi sa na uskutočnili početné miestne mobilizácie, niekde až do 60 rokov, napr. v D. Kubíne, v L. Mikuláši, v Martine, v Ružomberku, v Spišskej Novej Vsi, v Trnave a spravidla aj v okolí týchto miest. Takmer pri všetkých mobilizáciách za neuposlúchnutie výzvy sa hrozilo trestom, aj trestom smrti. Ak by augustové povstanie bolo z vôle národa, takéto donucovanie by nebolo potrebné. Ak sa ho museli zúčastniť civilisti, povolaní do vojska, je zrejmé, že museli sa ho zúčastniť aj tie osoby, ktoré vo vojsku už boli- na rozkaz príslušného veliteľa útvaru. Preto mnohí z povstaleckých vojakov ani nevedeli, za čo vlastne bojujú, ako to konštatovalo veliteľstvo povstaleckého vojska 10. septembra. Pokiaľ malá časť vojakov sa zúčastnila povstania bez rozkazu, predovšetkým tí, ktorí do povstania odišli z miest, ktoré nezasiahlo, do značnej miery to bolo z nepolitických dôvodov, napr. z obavy, že nemeckí vojaci ich odvlečú do Nemecka, čo bolo do istej miery opodstatnené.

Medzi partizánmi bolo veľa neslovákov. Najviac, asi 3000, boli občania bývalého Sovietskeho zväzu (časť z nich pôvodne slúžila v nemeckých jednotkách, z ktorých zbehla po porážke povstania). Okrem nich vraj v povstaní bolo asi 1 600 Židov, vyše 500 Čechov, asi 500 Rusínov – Ukrajincov, asi 300 Nemcov zo Slovenska, asi 200 Francúzov atď. Z tých, ktorí boli Slováci, mnohí nestali sa partizánmi dobrovoľne. Napr. v niektorých oblastiach sa uskutočnila nútená mobilizácia do partizánskych oddielov, ako v 16 obciach Rajeckej doliny do II. partizánskej brigády gen. Štefánika, v ktorých bolo zmobilizovaných 1087 mužov. Mnoho vojakov, z toho z východoslovenskej armády 1 500- 2 000, sa stalo partizánmi najmä z obavy, že inak ich nemeckí vojaci zajmú a potom zastrelia, ako im to tvrdila povstalecká propaganda. Mnoho ľudí vstúpilo do partizánskych oddielov preto, aby unikli mobilizácii do povstaleckej armády. Vtedy mohli ostať doma alebo odísť z armády. I. Deretić, ktorý pôvodne bol veliteľom jednej partizánskej skupiny a neskôr zástupca veliteľa 5. taktickej skupiny v Turci, ako dôvody prechodu vojakov k partizánom uviedol slobodnejší pohyb, menšiu disciplínu, lepšiu výživu a najmä asi pitie a ženy. Veliteľ povstaleckej armády J. Golian v rozkaze z 23. septembra tento prestup zakázal, no bez hmatateľného výsledku- aj potom sa k partizánom v Turci pridala takmer celá rota vojakov.

Počet slovenských dobrovoľníkov v partizánskych jednotkách tak zrejme bol oveľa menší ako 10 000 osôb. No aj mnohí z nich, možno aj viac ako polovica, v povstaní neboli z politických dôvodov. Napr. niektorí účastníci povstania očakávali, že v partizánskej jednotke dostanú vysoký plat a nebudú musieť pracovať. Iní mali ešte menej vznešený dôvod, napr. podľa partizánskeho veliteľa A. Slováka zo zväzku Ján Žižka: „Zo začiatku prihlasovalo sa k partizánom mnoho ľudí, medzi ktorými boli i takí, ktorí si mysleli, že Slovensko bude oslobodené za pár týždňov a za tento krátky čas využijú meno partizán a akciami na vlastnú päsť nahrabú si majetok.“ Mnoho ľudí bez politickej pohnútky vstúpilo aj do brigády kpt. Jána Nálepku. Preto asi 10. septembra v Kováčovej jej veliteľ Sečanský (alebo jej komisár Šagát) pri nástupe jednotky vyzval tých, ktorí hľadajú dobrodružstvo alebo lúpenie, aby vystúpili z jej radov a odišli domov. Vystúpila asi polovica, aspoň 1 000 osôb. Možno dôvodne predpokladať, že nevystúpili všetci tí, ktorí mali tieto motívy a takisto, že aj v ďalších podobných partizánskych jednotkách, v ktorých takáto výzva neodznela, bol stav podobný. Mnohí iní zas očakávali získanie výhod po vojne, podobné tým, ktoré dostali po prvej svetovej vojne legionári (v čom sa nemýlili), prípadne i väčšie. Napr. partizán V. Dinga zo Spiša chcel, aby každý partizán a zaslúžilý pracovník dostal červenú legitimáciu, na ktorú v obchode by zadarmo dostal, čo len by chcel.

Jeden z dôvodov účasti v povstaní mnohých jeho popredných činiteľov, najmä dôstojníkov, bol alibizmus. Za svoje vysoké funkcie v 1. Slovenskej republike a boj proti víťaznému Sovietskemu zväzu mohli očakávať postihy. Napr. prvý veliteľ povstaleckej armády J. Golian i jeho zástupca J. Nosko sa zúčastnili vojny proti Sovietskemu zväzu ako náčelníci štábu divízie. Zo 7 veliteľov 6 taktických skupín, na ktoré sa obvykle delila povstalecká armáda, 5 sa zúčastnili vojny proti Sovietskemu zväzu vo vysokých veliteľských funkciách: P. Kuna- divízie, M. Širica, E. Perko, J. Černek- pluku, M. Malár- práporu. Niektorí dostali aj nemecké vyznamenania, napr. Golian a Nosko. Účasťou v povstaní porušili prísahu vernosť štátu a jeho zákonitým predstaviteľom, pričom obetovali životy im podriadených vojakov a spôsobili materiálne škody celému Slovensku.

Niektorí činitelia povstania ho presadzovali nielen donucovaním, ale aj klamstvami. Veľký význam malo rozširovanie správ pred povstaním a na jeho začiatku, že Nemci zabili alebo zajali prezidenta Tisu, prípadne že odvliekli vládu do Nemecka, alebo že Tiso súhlasí s povstaním. Pre časť účastníkov povstania, najmä vojakov, to bol rozhodujúci dôvod pre účasť v povstaní. Že to nie je pravda, niektorí z nich sa to dozvedeli až po jeho porážke.

Niektorí organizátori povstania vo svojej propagande zas útočili na zákonitú slovenskú vládu, napr. tvrdili: „Zradcovská vláda povolala maďarské a nemecké vojsko, aby potrestala slovenský národ.“ Urobili tak v Proklamácii vojenského revolučného vedenia, ktorá bola odvysielaná 30. augusta o 11. hod. v banskobystrickom povstaleckom rozhlase ako jeho prvá správa a potom sa jej vysielanie opakovalo. Proklamácia, s vynechaním tvrdenia o maďarskom vojsku, sa vydala aj ako samostatný plagát na povstaleckom území a bola uverejnená v prvom čísle novín Bojovník 6. septembra, ktoré vydávalo vedenie povstaleckej armády pre jej príslušníkov v náklade aspoň 20 000 výtlačkov.

Tvrdenie o zrade bolo nepravdivé. Slovenská vláda maďarské ani nemecké vojsko nepozvala. Maďarské vojsko proti povstaniu ani nebolo nasadené. Nijaké cudzie vojsko nepozval ani prezident Tiso, čiže nikto z týchto činiteľov nechcel potrestať slovenský národ. Takéto konanie z ich strany bolo nemysliteľné. Veď svoje funkcie chápali ako službu spoločnosti, v ktorých sa neobohacovali. Aj preto slovenský štát napriek najhroznejšej vojne v dejinách ľudstva dosiahol značné úspechy v rôznych oblastiach, napr. zásobovanie v ňom bolo výrazne lepšie ako v prevažnej väčšine Európy a mnohým bežným ľuďom sa zvýšila životná úroveň. Prítomnosti cudzích vojsk Tiso i vláda sa snažili vyhnúť počas celého obdobia slovenského štátu, na rozdiel od povstaleckých činiteľov, ktorí si želali príchod sovietskej armády. V prípade Bratislavy hneď po jeho vzniku Tisovi sa to podarilo, čím zamedzil jej pripojenie k Nemecku. No možnosť obsadenia Slovenska Nemeckom alebo Maďarskom, ak vývoj v ňom by bol pre Nemecko neželateľný, ostávala, čo slovenských činiteľov nútilo prispôsobovať svoje kroky požiadavkám Nemecka. V súvislosti s rastúcou partizánskou činnosťou, sprevádzanou terorom, od júla 1944 hrozba zásahu Nemecka narastala. Do 12. augusta nemecký vyslanec na Slovensku, E. Ludin, niekoľkokrát sa snažil získať súhlas slovenskej vlády na príchod nemeckých vojsk. Tá sa tomu snažila vyhnúť vyhlásením stanného práva. Ešte okolo 25. augusta, keď nemecké jednotky z Košíc sa už presúvali na Horehronie, slovenským činiteľom sa podarilo dosiahnuť ich návrat. Naposledy sa im to podarilo 27. augusta. Až keď vyslanec Nemecka Ludin 28. augusta o 14. hod. oznámil, že rozhodnutie Nemecka vyslať svoje jednotky na Slovensko je nezvrátiteľné, Tiso dal k tomu súhlas a po 18. hod. aj vláda. Pritom predpokladala, že budú podriadené hlavnému veliteľovi slovenskej armády Turancovi a ich nasadenie bude miestne i časovo obmedzené. Ešte vtedy Tiso dúfal, že Turancovi sa podarí obnoviť poriadok a nemecké vojsko na Slovensko nepríde. Turancovi sa to nepodarilo, na ceste do B. Bystrice ho povstalci zajali. Ak by Tiso a vláda nedali tento súhlas, nemecké jednotky na Slovensku by prišli aj tak, no vtedy slovenskí činitelia by už nemohli ovplyvňovať situáciu v prospech Slovenska. No situácia sa rýchle menila. Podľa Ludinovo stanoviska nasledujúceho dňa nemecké vojsko nemalo byť podriadené Slovensku a malo byť početnejšie. Hlavné veliteľstvo nemeckej brannej moci 29. augusta plánovalo nasadiť 10 000- 15 000 vojakov, na ochranu železničnej trate Trenčín- Čadca a hlavnými silami v priestore Martina. Asi po týždni prevažná väčšina vojakov sa mala vrátiť a na Slovensku malo ich ostať najviac 3 000. Pretože potom časť slovenskej armády sa zapojila do povstania, s čím Nemecko nerátalo, následne už neznížilo počet svojich vojakov, ale ich zvyšovalo. Ich pobyt musela hradiť slovenská strana. Nemecká strana si príslušnú dohodu vysvetlila tak, že sa vzťahuje nielen na nemecké vojská nasadené proti povstaniu, ale aj proti sovietskym vojskám, čím oproti pôvodnému odhadu tieto náklady mnohonásobne vzrástli. Ako vlastenci slovenskí činitelia do zmluvy napriek odporu zástupcov Nemecka presadili, že ono po vojne tieto výdavky nahradí. K tomu Nemecko bolo ochotné začiatkom 90. rokov, vrátane zaplatenia svojich ďalších dlhov. K tomu nedošlo, lebo to podmieňovalo odškodnením svojich občanov pôvodom zo Slovenska, ktorí len pre svoju nemeckú národnosť boli po vojne olúpení o svoj majetok a vyhnaní do Nemecka. Vtedajšia slovenská politická reprezentácia o takéto vyrovnanie nemala záujem.

V skutočnosti zrady- a to vlastizrady, podľa vtedajšieho i dnešného trestného zákona sa dopustili tí dobrovoľní účastníci povstania, občania Slovenska, ak sa vedome snažili násilným spôsobom zvrhnúť zákonitú vládu a zničiť Slovenskú republiku a to v spojení s cudzou mocou alebo s cudzími činiteľmi.

Takisto povstalecká propaganda sa snažila vytvoriť v národe pocit ohrozenia života nemeckými vojakmi. V tejto proklamácii sa označili za vrahov celého slovenského ľudu. V spomenutom čísle Bojovníka sa uvádzalo, že Nemci v Žiline z tankov ponúkali čokoládu a potom ľudí strieľali; nevinné civilné obyvateľstvo vešajú len preto, lebo bolo slovenskej národnosti; dôstojníci a vojaci, ktorí uposlúchli výzvu, aby odovzdali zbrane, boli Nemcami zastrelení- toto všetko nebola pravda. Na niektorých miestach sa tvrdilo, že obyvateľov odvlečú do Nemecka alebo postrieľajú, mužov- civilistov odvedú koncentračných táborov, budú vraždiť vojakov, ženy a deti , civilistov budú vešať na hák, deti rozštvrtia, všetko vyvraždia atď., čo na niektorých miestach, ako v Kysuckom Novom Meste, v Liptovskom Mikuláši, v Ružomberku či v Brezne, vyvolalo taký strach pred nimi, že mnohí ich obyvatelia ušli do polí a hôr, čo bolo zbytočné, lebo k obávaným vraždám nedošlo.

Povstaleckí agitátori tiež sľubovali rýchle víťazstvo, čo sa nesplnilo. Napr. v uvedenej proklamácii vyhlasovali: „Naše skoré víťazstvo je zaistené!“ Podobne členovia Okresného revolučného národného výboru v Prievidzi tvrdili, že „Nemci melú z posledného, každú chvíľu sa musia vzdať,“ čím presvedčili nemálo ľudí. Velitelia delostreleckej batérie v Petržalke presviedčali vojakov odísť do povstania, lebo má byť ľahké, krátke a víťazné. Podobne bolo aj v Trnave, a preto si vojaci tamojšej posádky mysleli, že ich účasť v povstaní bude trvať 2- 3 týždne a skončí sa víťazstvom. Predseda Okresného národného výboru v D. Kubíne, P. Lettrich, sľuboval, že vojna sa skončí za niekoľko dní porážkou Nemecka. Niektorí ľudia v Liptove si mysleli „že stačí vyhlásiť nepriateľstvo fašizmu a všetci hitlerovci budú utekať do Berlína.“

Podobných klamstiev bolo veľa, napr. v spomenutom čísle Bojovníka vojakov sa snažili povzbudiť do boja správou „Naša posádka v Piešťanoch drží kasárne a bojuje húževnate.“ V skutočnosti piešťanská posádka opustila Piešťany týždeň pred zverejnením tejto správy, pričom v nich zanechala lietadlá. Ich kasárne až 4. septembra bez boja obsadili nemeckí vojaci, ktorí potom tieto lietadlá používali proti povstaniu.

Ani klamstvá povstaleckých činiteľov väčšinu slovenského obyvateľstva- civilistov i vojakov, nepresvedčilo o tom, aby povstanie považovali za svoju záležitosť. Preto, pokiaľ sa aj ocitli v povstaní, mnohí sa vyhýbali boju, utekali z bojiska a z povstania vôbec.

Napr. najväčší závod na Slovensku sa nachádzal v Dubnici nad Váhom, ktorý vyrábal zbrane pre Nemecko. Mal asi 17 000 zamestnancov, medzi ktorými boli aj bolo asi 1 600 Nemcov, asi 500 Francúzov a istý počet Čechov, no prevažne Slovákov. Kto chcel, mohol sa pridať k partizánom v blízkych horách, no odboja sa zúčastnilo len 350- 400 z nich: Francúzov, Slovákov a Čechov, z toho asi 250 Francúzov. Takže pravdepodobne ani 1 % z tamojších slovenských robotníkov sa nepridalo k povstaniu i k odboju vôbec.

Podobný nezáujem o povstanie prejavili aj pracovníci závodu v Považskej Bystrici, ktorý tiež vyrábal zbrane pre Nemecko. V ňom pracovalo vyše 11 000 osôb, medzi ktorými boli aj Nemci a Česi, no prevažne Slováci. Aj tento podnik sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti povstaleckého územia a tiež, kto chcel, mohol odísť na povstalecké územie a pridať sa k povstaniu alebo k tým partizánom, ktorí pôsobili na pravej strane Váhu. No len u 316 jeho zamestnancov sa zistila aktívna účasť v povstaní. Pritom mnohí z nich v povstaní boli nedobrovoľne, lebo dochádzali do práce z okolitých dedín, ktoré sa nachádzali na povstaleckom území, napr. z Prečína, v ktorých museli vstúpiť do II. part. br. gen. Štefánika. Aj v tomto podniku prevažná väčšina slovenských zamestnancov naďalej svojou prácou napomáhala vojnovému úsiliu Nemecka.

V Kvačanoch (pri Liptovskom Mikuláši), v ktorých 9. októbra partizáni vyhlásili mobilizáciu mužov od 19 do 40 rokov, obyvatelia ju neuposlúchli a ukryli sa, lebo chceli dokončiť poľné práce. Z ich asi 400 obyvateľov asi jediný človek, ktorý sympatizoval s odbojom, bol miestny mlynár a preto jeho rodina bola ohrozovaná. Až príchod partizánov z oddielu Tichonova prinútil narukovať miestnych mužov. Z mnohých dedín na Slovensku, aj na povstaleckom území, povstania sa dobrovoľne nezúčastnil nikto. Z mnohých ďalších dedín sa do povstania dobrovoľne zapojili len jednotlivci, no väčšina ich obyvateľov ostávala neutrálna, ako napr. v Hrabušiciach (pri Spišskej Novej Vsi), ktoré mali asi 1 500 obyvateľov, len 3 sa pridali k partizánom. Aj v tej menšej časti slovenského územia, na ktorom povstanie malo viac stúpencov, často tam malo len relatívnu, nie absolútnu podporu a väčšina tamojších obyvateľov tiež ostávala neutrálna, napr. v Prievidzi.

Podobný nezáujem o povstanie prejavili aj vojaci. Napr. bratislavskú posádku, ktorá mala 8 000 mužov, opustilo 1 200 vojakov, z ktorých väčšina odišla domov, len menšia časť sa pridala k povstaniu. Podobná situácia bola aj v iných jednotkách, ak vojaci do povstania neboli donútení. Napr. v Spišských Vlachoch bolo zmobilizovaných 250 vojakov. Keď organizátori tamojšieho povstania zistili, že na rozdiel od ich pôvodných predstáv ich očakávajú ťažké boje s približujúcimi sa nemeckými jednotkami, účasť v povstaní zmenili na dobrovoľnú. Prevažná väčšina vojakov potom bez boja odovzdala svoju zbraň Nemcom, v povstaní pokračovalo len 18 dobrovoľníkov, ktorí vytvorili partizánsku jednotku. Iní vojaci, ak mali istú možnosť, vyhli sa povstaniu bez dovolenia. Napr. z asi 2 500 mužov trnavskej posádky, počas presunu na povstalecké územie do Žarnovice zbehla asi polovica, teda asi 1 000 vojakov. Ak možnosť opustiť presunujúcu sa jednotku bola väčšia, podiel zbehov sa mohol ešte zvýšiť. Tak z 1 500 vojakov z východoslovenskej armády, ktorí sa nechceli dať zajať nemeckým vojskom a pod vedením veliteľa jednej z jej divízií, plk. Markusa, odišli smerom na povstalecké územie, podľa jednej správy tam došlo asi 160 mužov, podľa inej len 50. Takisto z asi 1000- 1 500 príslušníkov Jazdeckého prieskumného oddielu 1 z východoslovenskej armády, z osady Oľka na povstalecké územie prešlo len 180- 200 mužov a ešte predtým počas presunu z Poľska utiekla z neho časť jeho príslušníkov, najmä tí, ktorí pochádzali z východného Slovenska. Ale ani to neznačilo, že všetci vojaci z východoslovenskej armády, ktorí prišli zo zbraňami na povstalecké územie, urobili tak preto, lebo sa chceli bojovať v povstaní. Pre časť z nich to len bol spôsob, ako sa dostať domov. Preto náčelník štábu povstaleckej armády J. Nosko rozkazom z 15. septembra nariadil narukovanie týchto osôb do nej. Podobne aj mnoho vojakov zo západoslovenských posádok odišlo na povstalecké územie nie bojovať, ale k svojim rodinám. Preto zpravodajca Obrannej oblasti 1 (pôvodne sa povstalecká armáda delila na 2 obranné oblasti, neskôr na 6 taktických skupín), ktorý zistil takéto prípady pri Banskej Štiavnici, nariadil ich mobilizáciu do povstaleckej armády, ako to udáva vo svojom hlásení zo 4. septembra.

No ak sa aj vojaci nevyhli povstaniu, to neznačilo, že chceli bojovať. Napr. keď 1. septembra prešli z Poľska 2 nemecké osobné autá s 9 vojenskými policajtmi do Oravského Podzámku, časť príslušníkov posádky v pomerne vzdialenom Veľkom Bysterci (dnes súčasť D. Kubína), miesto toho, aby sa hrdinsky postavili na odpor, v panickom strachu útekom cez rieku Oravu hľadeli si zachrániť život v krovinách. Vyše 1 000 vojakov z D. Kubína, ktorí 11. septembra boli vyslaní proti nemeckým jednotkám na hornú Oravu, cestou ušli domov. Azda najzreteľnejšie tento vzťah bol viditeľný v stredisku povstania, B. Bystrici. Napr. podľa spomenutého I. Deretića, kým zákopy sa nemali kým obsadiť, v B. Bystrici sa motalo na tisíce ozbrojených ľudí, ktorí nepatrili nijakým jednotkám a ktorí boli väčšinou židovského pôvodu. Podľa veliteľa práporu nasadeného pri Bielom Potoku (pri Ružomberku), D. Kunica, jeho dojem z návštevy „srdca“ povstania 18. septembra, bol veľmi zlý. Kým na fronte chýbali dôstojníci a hlavne odvážni dôstojníci, v B. Bystrici štáby boli o 250 % preplnené. Krčmy, hotely a podobné miesta boli preplnené dôstojníkmi a Židmi. Dôstojníci bojovali o hodnosti a postavenia, a civilisti o plné válovy. Lebedilo si tam stovky kšeftárov a darebákov. Stovky ľudí ovešaní samopalmi a s granátmi bojovali o litre- dva vína i silnejšie nápoje a hlavne so ženami. Preplnená B. Bystrica bola horšia ako Sodoma a Gomora.

Takýto stav nebol len v B. Bystrici. Podľa spravodajcu 2. taktickej skupiny D. Viesta aj Brezno bolo stále preplnené ozbrojenými civilmi, no partizáni a vojaci na Telgárte nemali dosť výstroja. Podľa príslušníka bývalej trnavskej posádky O. Krišáka, po presune na rázcestie Banská Štiavnica- Banská Belá – Vyhne našli v tomto priestore mnoho vojakov vyhýbajúcich sa boju pri tylových jednotkách. Takýto prístup k povstaniu veliteľ 2. čs. paradesantnej brigády, gen. V. Přikryl zachytil ako všeobecný jav: mnoho ozbrojených alebo neozbrojených dôstojníkov a vojakov sa povaľovalo v mestách, bavilo sa so ženami, zapĺňalo kaviarne a reštaurácie. Ich vzťah k povstaniu bol odrazom postoja slovenského národa k nemu: „Takmer všade vládla... ľahostajnosť.“ „Záujem a úsilie viesť vojnu... bol v národe veľmi slabý.“ Nezáujem bojovať sa snažil riešiť 19. septembra náčelník štábu povstaleckej armády J. Nosko rozkazom, v ktorom uviedol: „mnoho mužstva, či už oblečeného, alebo neoblečeného, sa potuluje a povaľuje po posádkach, dedinách a krčmách, kde popíjajú, zatiaľ čo na frontoch pár jednotlivcov krváca. Zväčša sa vyhovárajú, že sú od partizánov.“ Preto nariadil veliteľom posádok, práporov a odlúčených rôt, aby prehliadli všetky dediny a mestá s cieľom zaradiť do vojenských jednotiek takéto osoby.

Aj mnohí tí, čo sa ocitli v boji, nemysleli a nekonali tak, ako by to bolo v prípade národného povstania. Napr. podľa spomenutého D. Kunica 2. septembra jednotky nasadené pri Štrbe boli tak demoralizované, že splašene utekali bez výstrelu, len čo počuli- Nemci sa valia. Podľa hlásenia npor. Sýkoru 4. septembra po delostreleckom a leteckom bombardovaní sa mužstvo dvoch práporov pri Martine sa dalo na panický útek. Podľa situačného hlásenia 12. septembra pri Kraľovanoch po prestrelke sa rozutekala skupina kpt. Gondu a pri Kraľovanoch skupina kpt. Jobáka. Nasledujúceho dňa sa po guľometnom ostreľovaní sa na Brestovej (medzi Ružomberkom a D. Kubínom) sa rozutekal prápor kpt. Boríka a nemecké jednotky obsadili kasárne v D. Kubíne. Keď sa to dozvedela skupina kpt. Lovicha, ktorá bola pri Krivej, tiež sa rozutekala. Príčina sa udávala vo veľmi zlej morálke mužstva a v zrade civilného obyvateľstva. Nasledujúce dva týždne zvyšok vojska, asi 500 mužov, neurobil ani jeden prepad, hoci v D. Kubíne bolo len niekoľko Nemcov. Keď 1. októbra nemecké jednotky pri Párnici zaútočili, bránil sa asi hodinu a potom sa rozpŕchol. Podľa hlásenia osvetových dôstojníkov zo 6. októbra o jednotke bývalej trnavskej posádky v priestore Hodruša- Sandrik (pri Žarnovici), u veliteľov a mužstva niet oduševnenia, nálada je letargická. Až zo západu mužstvo navštevujú manželky a príbuzní vojakov, ktorí im nosia šaty, bielizeň, a volajú mužov domov, poukazujúc im na tamojší pokoj a slušné zaobchádzanie Nemcov. Mužstvo miesto boja hľadá cestu k ústupu a využije každú príležitosť, aby mohlo utiecť z bojovej línie. Toho istého dňa popredný povstalecký činiteľ K. Šmidke- predseda Komunistickej strany Slovenska (KSS), spolupredseda Slovenskej národnej rady (SNR) atď., informoval svojho komunistického nadriadeného Dimitrova v Moskve, že slovenská armáda je úplne bojaneschopná a rozutekáva sa pri prvom dotyku s nepriateľom. V rozkaze veliteľa 3. taktickej skupiny (vtedy nasadenej v údolí Hrona pri Zvolene) plk. P. Kunu z 12. októbra sa uvádza, že s raneným na obväzisko prichádzajú 4- 5 ďalší vojaci aj vtedy, keď ranený je schopný na obväzisko prísť sám, len aby mali zámienku vzdialiť sa z bojovej línie. Podľa správy veliteľa brigády plk. V. Přikryla v boji o Močiar (pri B. Štiavnici), 16. októbra „mužstvo, akonáhle padlo niekoľko granátov z mínometu, utieklo alebo rozutekalo sa na všetky strany.“ Nechuť bojovať s nepriateľom na fronte uvádza ako všeobecný jav a jednu z príčin neúspechu povstaleckej armády. Veliteľ povstaleckej armády, gen. R. Viest, vo svojom poslednom rozkaze 27. októbra za hlavnú príčinu neúspechu povstania uviedol nedostatočnú bojovú morálku mnohých jej príslušníkov.

Vojaci hromadne utekali nielen z bojiska, ale z povstania vôbec. Napr. 30. augusta v Handlovej vojaci dvoch rôt, asi 150- 200 mužov pochádzajúcich z obcí Malá Lehota, Veľká Lehota, Podhradie, Lihotka a Sebedražie, po objavení sa nemeckých prieskumných lietadiel, ktoré ani nebombardovali, ani nestrieľali, rozutekali sa domov. V prvom septembrovom týždni po prvom boji pri Partizánskom hromadne utekali domov nielen povstalci z bojiska, ale aj takisto dobrovoľníci v Prievidzi, ktorí sa nezúčastnili boja, po tom, ako prišli do nej prvé dve nákladné autá s ranenými z frontu. Keď 14. septembra povstalecká obrana sa takmer bez boja rozpŕchla pred oveľa slabším protivníkom pri Kraľovanoch a tým povstalcov na Orave odrezali od hlavného povstaleckého územia, veliteľ tamojšej skupiny, mjr. Jamriška, dostal rozkaz, aby s ňou prešiel na Liptov. Na to odvetil: „rozkaz...nemožno vykonať z týchto dôvodov... mužstvo má takú slabú morálku, že nestačí na obranu a nie na prebojovanie sa, mimo toho mužstvo tvoria Oravci, ktorí nepôjdu bojovať mimo Oravu, zvlášť, keď 99% mobilizovaných je už teraz doma.“ Vo svojich spomienkach neskôr uviedol, že na počiatku povstania na Orave bolo 5 000 vojakov, no tí intenzívne odchádzali domov a v polovici septembra ich mal len asi 600 (medzi nimi boli aj neoravčania). Ich bojová činnosť bola malá. Keď začiatkom októbra splnil rozkaz a prešiel krátku vzdialenosť na zvyšok povstalecké územia, podľa vlastných slov došiel len so 150 vojakmi , podľa iného prameňa len s 50. Z 2 500 mužov, ktorí 21. októbra pod velením kpt. J. Staneka začali ustupovať od Telgártu, do Podbrezovej 25. októbra prišlo len 200- 300, ostatní v noci utiekli do horehronských dedín, odkiaľ pochádzali. Podobne aj veliteľ úseku v priestore Čertovica- Malužiná, kpt. M. Kučera, ráno 25. alebo 26. októbra zistil, že z pôvodných 2 000 mužov ostala necelá polovica- väčšina z nich utiekla. Ďalšie ráno ostalo už len 500- 600 vojakov. Nasledujúce ráno sa ich počet zmenšil na 400- 500. Keď o deň umožnil odchod tým, ktorí si to želali, z toho počtu ostala len polovica. Z podskupiny pplk. A. Kordu, ktorá mala dva pešie prápory a delostrelecký oddiel, čo pravdepodobne bolo nie menej ako 1 000 mužov, 27. októbra na Starých Horách (pri Banskej Bystrici) ostal len jej veliteľ a jeho sluha- všetci jej vojaci sa rozutekali. Uvedené príklady, samozrejme, nezahrňujú všetky prípady zbehnutia.

Počet vojakov, ktorí zbehli z povstania ešte pred jeho porážkou, bol aspoň 10 000, aspoň ďalších 3 000 tisíc sa vyhlo povstaniu tým, že zbehli z armády počas presunu svojich jednotiek na povstalecké územie. Je vhodné porovnanie s počtom dezertérov zo Slovenskej armády vo vojne proti Sovietskemu zväzu: do leta 1944 ich bolo asi 670, čiže z povstania zbehlo aspoň 20 krát viac vojakov. Ak sa zváži aj to, že v Sovietskom zväze bolo viac slovenských vojakov ako v povstaní- asi 100 000, tak pomerná dezercia z povstaleckej armády bola aspoň 30 krát vyššia. Pritom nie všetci, ktorí z povstania chceli zbehnúť, aj tak urobili, lebo často k tomu nemali možnosť. Výrazne vyšší počet zbehnutí bol v prípadoch, ak vojaci mali bližšie k domovu, lebo to bolo ľahšie. Ak by sa zohľadnilo aj to, že mnoho ľudí sa vyhlo mobilizácii, vydávajúc sa za partizánov, podľa jedného odhadu najmenej 5 000, tak nezáujem slovenského národa o povstanie je ešte názornejší.

Nezáujem bojovať a útek z bojiska vedenie povstaleckej armády označovalo za zbabelosť. Rozhodlo sa ich riešiť spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s nadšeným národným povstaním, ale ktorý sa používa vtedy, keď vojaci bojujú z donútenia a o boj neprejavujú záujem: príkazmi zastrelenia vojakov a ich veliteľov v prípade ústupu, opustenia zbrane alebo zdráhania sa bojovať. A to mimoriadne často: 1. septembra, 2. septembra, 13. septembra, 20. septembra, 21. septembra, 24. septembra, 28. septembra, 8. októbra a 13. októbra. Aspoň 5 vojakov z uvedených dôvodov bolo popravených. Na porovnanie možno uviesť, že v Slovenskej armáde nikto nebol popravený za ústup z bojiska alebo zbehnutie.

Po porážke povstania, keď už nehrozil trest za zbehnutie, povstalecká armáda sa rozutekala. Väčšina odišla domov a len menšia, nepatrná časť sa pridala k partizánom v horách. Podľa hrubého odhadu z bývalej povstaleckej armády v prvej polovici novembra 1944 bojovalo len 3 800 mužov, t. j. len asi 10 % spomedzi tých, ktorí unikli zajatiu, nepadli alebo neboli ranení. Pritom mnohí z týchto vojakov sa utiahli do hôr a bojovali len preto, lebo sa nemohli vrátiť do vzdialeného domova. Napr. z 12. povstaleckého práporu s názvom Kaktus, ktorý mal 4 roty a aspoň 2 čaty, po porážke povstania „zotrvali organicky v ďalšej bojovej činnosti len jednotky v sile 2 čiat. Boli to vojaci najmä zo západného Slovenska, pretože Horehronci sa rozišli domov.“ Aj mnohí z nich by sa tam len skrývali do prechodu frontu, pokiaľ by neboli donútení bojovať. Napr. 4. partizánsky pluk so 400 príslušníkmi, ktorý pozostával hlavne z bývalých povstaleckých vojakov, hoci bol dobre vyzbrojený a zásobovaný, do konca januára v podstate nebojoval, pretože jeho velitelia, bývalí armádni dôstojníci, to nepokladali za vhodné. S diverznou činnosťou začal až po dôraznej žiadosti Hlavného štábu partizánskeho hnutia.

Podobne aj mnohí partizáni pred koncom povstania alebo po jeho porážke odišli domov. Ešte viac ich by odišlo, ak by sa neobávali nemeckých represálií, ako zastrelenia, alebo ak by boli bližšie k domu, napr. v br. kpt. Jána Nálepku ostali hlavne cudzinci a osoby z východného Slovenska. K 1. 12. 1944 na Slovensku v partizánskych oddieloch bolo asi 15 000 osôb, takže aspoň tri štvrtiny slovenských účastníkov povstania nemalo záujem o ďalší boj. Aj mnohí z tých, čo ostali v horách, Slováci i neslováci, chceli sa len dočkať konca vojny. Napr. z asi 2 000- 3 000 Maďarov v partizánskych jednotkách, pozostávajúcich hlavne zo zbehov z maďarskej armády, bojovalo len asi 800- 1 000. Najviac utekali tí, u ktorých by sa to malo najmenej očakávať, vodcovia povstania. Tých, na rozdiel od vojakov a časti partizánov, nikto do povstania nenútil. Od polovice októbra s rodinami a cennosťami sa tlačili na lietadlá do Sovietskeho zväzu, na úkor ťažko ranených účastníkov povstania, ktorých tam odvážali na liečenie. Hoci SNR vo svojej deklarácii z 1. 9. 1944 volala „celý národ do zbrane a do boja proti našim odvekým nepriateľom,“ prevažná väčšina jej členov to nechcela vztiahnuť aj na seba, ako keby sa necítili byť súčasťou národa. Asi jediný boj, ktorého boli ochotní osobne sa zúčastniť, bolo politikárčenie o podiele na moci v povstaleckej SNR. Z jej najvyššieho orgánu, predsedníctva, bojovať so zbraňou v ruke nešiel nikto. Jeden z jej predsedov, K. Šmidke, sa skrýval najmä v Bratislave , jej druhý predseda, V. Šrobár, odletel do Sovietskeho zväzu. Z členov predsedníctva D. Ertl sa skryl v Donovaloch, J. Lettrich v Štiavniku, G. Husák v Žemberovciach, J. Styk v Liptove. (L. Novomeského a J. Ursínyho SNR 7. októbra vyslala ako svojich zástupcov k Benešovi do Londýna). Z celkových 50 členov SNR len u 11 v oficiálnej publikácii bola zmienka, že po porážke povstania sa stali partizánmi. Aj tento údaj je otázny. Zdá sa, že niektorí z nich sa len skrývali, no nebojovali. Je pozoruhodné, že o nikom z členov SNR sa neuvádza, že bol zranený v dôsledku partizánskej činnosti.

Nezáujem slovenského národa o povstanie mal mnohé dôvody. Značný počet vojakov sa chcel vrátiť domov k rodinám, v niektorých prípadoch pre chaos v povstaní, roľníci chceli dokončiť poľné práce, ktoré sa nedali odložiť.

Mnohí vojaci odišli z povstania pre odmietavý postoj k nemu prezidenta Tisu a možno väčšina z nich by bola ochotná tak urobiť, keby vedeli, že Tiso nebol zatknutý Nemcami. Veľký dopad mal nielen Tisov prejav proti povstaniu v rozhlase 30. augusta, ale aj podobné prejavy ministra obrany F. Čatloša a veliteľa východoslovenskej armády A. Malára. Podľa slov žalobcu v Tisovom procese A. Rašlu tieto prejavy znamenali azda viac ako 4 nemecké divízie. Podľa slov znalca v tomto procese v dôsledku Tisovho a Malárovho prejavu sa masy obyvateľstva stavali k povstaniu negatívne.

Povstanie oslabil aj zámer jeho organizátorov nielen ukončiť vplyv Nemecka, ale aj zmocniť sa násilne politickej moci na Slovensku a natrvalo odstrániť ich politického protivníka- Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Ako verejne priznali aj niektorí povstaleckí činitelia počas povstania na povstaleckom území, vo voľbách do slovenského snemu v r. 1938, aj keby sa ich zúčastnilo viac strán, aj tak by ich HSĽS získala absolútnu väčšinu hlasov. Preto vedeniu KSS a SNR veľmi záležalo, aby povstanie zasiahlo i Bratislavu, hoci nerátali s tým, že v nej udržia viac ako niekoľko dní. Snaha dostať sa utajeným násilným prevratom k moci sa označuje ako puč. Tento zámer sa im nepodaril a tak HSĽS mohli zakázať len na povstaleckom území, pričom nejeden jej funkcionár bol prenasledovaný, uväznený alebo zavraždený. Napr. jeden z dôvodov snahy vojakov z Oravy odísť domov bolo ich ľudácke presvedčenie.

Aj pre snahu organizátorov povstania obnoviť Česko- Slovensko, hoci väčšina Slovákov si priala slovenský štát, vojaci z neho odchádzali, pokiaľ sa o tom dozvedeli.

Mnohí partizáni stratili chuť do boja a odchádzali z partizánskych jednotiek po nečakanom páde Banskej Bystrice, pre zhoršenie počasia a zásobovania atď.

V oficiálnom výklade povstania sa za príčinu jeho neúspechu uvádzala nemecká presila. Tá však nejestvovala, ani v počte vojakov, ani v zbraniach.

Po 5. septembri na Slovensku malo byť okolo 65 000 povstalcov, pričom niekoľko tisíc partizánov sa nachádzalo mimo povstaleckého územia. Nemeckých vojakov 12. septembra na Slovensku bolo 22 000, z ktorých 6 000 bolo na východnom Slovensku a len 10 000 bolo nasadených proti povstaniu. V polovici októbra počet nemeckých vojakov nasadených proti povstaniu vraj vzrástol na 35- 40 000. No podľa gen. Viesta ešte koncom povstania povstalecké vojsko malo početnú prevahu.

Čo sa týka počtu zbraní, v rozsiahlej oficiálnej literatúre sa niekoľko desaťročí o údajnej nemeckej prevahe neuviedli konkrétne údaje. Čo sa týka letectva, do 17. septembra mali prevahu Nemci, no potom výraznú prevahu mali povstalci a preto celkove povstalecké letectvo celkove uskutočnilo dvakrát viac bojových, operačných letov ako nemecké letectvo. Čo sa týka ostatných zbraní, začiatkom októbra nemecké jednotky mali 33 diel, 9 protitankových diel, 24 mínometov, 48 tankov a samohybných diel, kým povstalecké jednotky mali 42 delostreleckých batérií (batéria mala obvykle 3 delá), 10 protitankových diel, 10 mínometov a 30 tankov. Nemecké delá a najmä tanky boli lepšie ako povstalecké, no prednosti tankov v lesnatom a hornatom území Slovenska sa nemohli plne využiť.

Na neúspech povstania mali vplyv aj mocenské snahy komunistov, ktorí ich nadraďovali pred účelným využitím zbraní a ľudí. Preto Golianovi a Viestovi nedovolili podriadenie partizánov armáde pred povstaním i počas neho a to ani len po operatívnej stránke. To viedlo k nedostatočnej spolupráci oboch ozbrojených zložiek. Bolo to preto, lebo v partizánskych jednotkách komunisti mali rozhodujúci vplyv a považovali ich za svoju armádu , kým v povstaleckej armáde mali slabý vplyv. Kvôli ich existencii Golian nepodporil pôvodné Šrobárovo politické vedenie povstania, Husákom označených za pučistov a súhlasil s tým, aby ho predstavovala SNR. Pomocou ich nátlaku komunisti v SNR presadili všetko, čo chceli.

Partizáni oslabovali povstanie aj svojimi výčinmi, lebo nimi odpudzovali oby vateľov Slovenska od jeho podpory. Napr. náčelník štábu 1. part. br. gen. Štefánika, V. Chrapko, 18. septembra hlásil veliteľovi Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia T. Strokačovi : „Golian mi vyhlásil, že Jegorov nie je veliteľ brigády, ale terorista a lupič. Jegorov sa domnieva, že on jediný bojuje, obviňujúc ostatných veliteľov brigád v opilstve a amorálnosti.“ Podľa hlásenia D. Slávika Spravodajskému odboru Predsedníctva SNR 23. septembra : „sú...sťažnosti na neporiadky a nedisciplinovanosť partizánskych oddielov tu usídlených a patriacich k skupine kapitána Jegorova. Tieto nedostatky sa prejavujú jednak v opilstve a s tým spojenými výtržnosťami...partizáni...rekvirujú všetko, čo vidia, často dosť bezúčelne a so zrekvirovaným nehospodárne zaobchádzajú...“. Sťažnosť na príslušníkov Jegorovovej skupiny (1. part. br. J. V. Stalina), ktorá patrila k najpočetnejším partizánskym jednotkám v povstaní, opakovane poslal 27. septembra Chrapko a jeho veliteľ Veličko Ukrajinskému štábu partizánskeho hnutia: „ jeho bojovníci a velitelia...Lúpia obyvateľstvo, vyvolávajúc rozhorčenie ľudu...“. Podľa Úradného záznamu o zbojstvách a rabovaní slovenských partizánov v obciach Lutila a Sv. Kríž nad Hronom, spísanom 2. 10. 1944 na Voj. polit. oddelení v Banskej Bystrici, po evakuácii Svätého Kríža (dnes Žiaru n. Hronom): 28. septembra vnikla do neho „partizánska banda, ktorá vyrabovala a zničila civilnému obyvateľstvu celý majetok... Ľud tejto obce rebeluje a nadáva na dnešné zákony...“ Prednosta spravodajského oddelenie Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku, A. Rašla, 10. 10. 1944 uvádzal: „V Necpaloch...Skleslá bojová nálada, čiastočne pre nedisciplinovanosť partizánov. Partizáni odopierajú (správne asi má byť odoberajú) civilným osobám rôzne veci buď bez odmeny alebo za odmenu neprimeranú.“ V hlásení z 12. októbra napísal: „Sú sťažnosti na dôstojníkov 6. oddielu skupiny Makarov a to: npor. Taratinova a npor. Hajdena, ktorí svojim chovaním a nemiernym pitím a nemorálnymi výčinmi znižujú morálku a bojovú zdatnosť celej skupiny.“ V hlásení zo 14. októbra konštatoval: „Tam, kde boli pridelené ošetrovateľky, veľmi klesol bojový elán, lebo velitelia part. skupín venujú sa väčšinou ženám a pijatike, kým o boj a disciplínu mužstva sa nie veľmi starajú.“ V hlásení z 19. októbra poukázal na to, že : „Partizánska skupina Jegorova, akonáhle prišla do Blatnickej doliny, chodila údajne na rabovačku. Vyrabovala potravné družstvo (zobrali tovar i peniaze za 20 000 Ks, poštu (vzali peniaze), obecnú pokladnicu 10 000 Ks, senátora Duchaja (bielizeň, kravy, ovce- všetko.) Duchaj išiel do Turč. Sv. Martina žiadať nemeckú ochranu. Nemci prišli a vyzvali občanov, že ak budú podporovať partizánov, či už dobrovoľne alebo násilne, vypália im celú dedinu.“ V hlásení z 21. októbra uviedol: „V obci Valča žiadali občania Jozef Suroviak, Jozef Klocháň, Pavol Štrbár nemecké velenie, aby udelilo do obce niekoľkých nemeckých vojakov na ochranu obce pred partizánmi. Pridelené nemecké mužstvo v počte 25 členov uvedení občania sami doviezli, ubytovali po jednotlivých domoch a zaviazali sa, že ich budú sami stravovať.“ G. Husák, ktorý počas povstania bol členom predsedníctva SNR, v správe o povstaní, ktorú napísal 5. 2. 1945 pre moskovské vedenie Komunistickej strany Československa, väčšinu partizánov označil za neseriózne elementy a uviedol, že ich tábory boli často brlohmi ožranstva a prostitúcie. Boli celé oddiely, ktoré proti Nemcom nevystrelili ani raz, zato denne terorizovali domáce obyvateľstvo. Nálada obyvateľstva sa obracala proti partizánom. Obce si oddýchli, keď partizáni od nich odišli. Ešte horšie ako spomenuté správanie boli početné vraždy, ktorých sa dopustili povstalci, takmer výlučne partizáni, neraz veľmi surovým spôsobom. Bolo prejavom obrovského morálneho úpadku časti odbojárov. Na rozdiel od nich predstavitelia 1. Slovenskej republiky nikoho nepopravili z politických dôvodov, ba ani za podporu partizánov, hoci Nemecko na to naliehalo. Takéto rozsiahle vraždenie stáročia dovtedy Slovensko nezažilo. Patrí k najhanebnejším stránkam dejín Slovenska.

Presný počet obetí sa nedal určiť pre odlišné údaje v časti prípadov, prípadne tieto údaje chýbajú a niektoré prípady pravdepodobne nie sú známe. Celkove ich bolo okolo 2 000.

Pravdepodobne partizáni zabili viac osôb terorom ako v boji.

Po vojne, po príchode povstaleckých činiteľov k moci, sa tieto zločiny netrestali a takmer sa ani nespomínali, keďže patrili k tým skutočnostiam, ktoré boli v rozpore s oficiálnym obrazom povstania.

V nasledujúcom prehľade obetí odbojárskeho teroru nie sú uvedené tie prípady, ktoré mohli mať isté opodstatnenie, napr. keď partizáni boli zastrelení svojimi druhmi za spáchanie závažných zločinov. Tiež tu nie sú zaradené prípady, ak sa ich dopustili skupiny, ktoré neboli trvalo uznané ako partizánske, napr. Bílika v okolí Turzovky a Saksuna vo Vihorlate, hoci bez povstania by k nimi spáchaným vraždám nedošlo. Takisto nie sú spomenuté prípady, o ktorých je málo presnejších údajov alebo sú neisté. Vynechané sú aj prípady spáchané až po prechode frontu, ako napr. v Divine.