Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského
Môj nedávno zosnulý otec (ročník 1933, t.j. v predmetnom čase mal 11 rokov, žil v gazdovskom dome na okraji Banskej Belej – vtedy súčasť Banskej Štiavnice) mal na boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč nasledovné spomienky. Keď sa k pučistom nikto dobrovoľne nepridával, v polovici septembra 1944 zhromaždili 80 karpatských Nemcov z obcí Veľké Pole a Píla (dnešný okres Žarnovica) a Janova Lehota (dnešný okres Žiar nad Hronom) do dobytčích vagónov v Hronskej Breznici. Tam ich nechali niekoľko dní zavretých a potom ich dehydratovaných – neschopných akéhokoľvek manuálneho odporu (bolo tam 79 mužov a 1 žena) preložili do úzkokoľajných vagónov a zaslali po úzkokoľajnej trati do Banskej Štiavnice. Na starej stanici ich potom v noci z 25. Na 26. septembra 1944 strieľali pri vychádzaní z dobytčákov. Sú svedectvá, že ich potrebovali zastreliť len 16, ostatní boli mŕtvi na dehydratáciu. No môj otec celkom farbisto vykresľoval, že jeden z nešťastníkov na kolenách prosil partizánskeho veliteľa, aby ho ušetril, že má 3 malé deti. „Ja ti dám deti,“ znela odpoveď a za ňou dávka zo samopalu do nešťastníka. Tohto aktu sa nezúčastňovali len partizáni, ale aj pučistický vojaci a bez vedomia pučistickej správy železníc by sa tiež nedal realizovať. Tento akt nebol pučistami nijak zatajovaný, doslova dávali najavo, že tak spravia s každým, kto im nebude lojálny. Otcov starší brat sa rok vyhýbal pučistickej vojenskej službe, dosť na tom, že ich najstarší brat bol pri vojsku (služba pri transformovanej rýchlej alebo zaisťovacej divízii dávala väčšie šance na prežitie ako služba v pučistických jednotkách, veď najstarší brat sa aj v zdraví vrátil). Keď sa blížil sovietsky front, viacero ľudí z Banskej Belej ukryli zabíjačkové mäso a výrobky v komore u otcových rodičov. Tušili, že prídu vojnové rabovky a dom na okraji Banskej Belej nebol na očiach verejnosti. To ešte nemohli vedieť o udavačstve svojich tiežsusedov. Počas pobytu tak nemeckých ako aj sovietskych vojsk v tomto dome malo mäso pokoj. No stačilo, aby sovietske vojská odišli a týždeň po ich odchode sa do domu napratali partizáni pod vedením Antona Jusku. Nielenže vyrabovali všetko jedlo, ale keď najstaršia otcova sestra Juskovi šplechla do očí, že sa nehanbí mať na sebe košeľu jej otca, odvrkol jej, že nech čuší, lebo ju zastrelí. Iný partizán z nej chcel stiahnuť aj čižmy, ale jeho partajníci ho zahriakli, nech ju nechá tak. V novokonštituovaných policajných orgánoch - ZNB bolo zbytočné dávať podnet na takéto konanie, veď sa jednalo o nedotknuteľných partizánov. Jedine v 50tych rokoch im pobrali vyznamenania, no Jusko aj s povojnovým rýchlokvaseným právnickým doktorátom spokojne dožil vo svojej trafike – obchode so železiarskym tovarom. Chcem ešte napísať, vďaka 1. Slovenskej republike starý rodičia pristavovali veľkú rodinnú prístavbu uvedeného domu. Banská Štiavnica v roku 1943 realizovala 1. výkop železnice s klasickým rozchodom koľajníc (po vojne dokončovaná ako trať mládeže, dobre sa zväzákom kopalo, keď tunel bol už vybudovaný). V 1. Slovenskej republike mal baník robotu a skvelý sociálny program – o.i. pribudli mu sprchy po celodennej šichte. Roľník pracoval na svojej pôde, mal odbyt svojich produktov, štát ho stimuloval k stavbe betónových močových jám a nových chlievov a hospodárskych budov (na mnohých takýchto strechách nájdete bielymi škridlami napísaný rok zhotovenia, takých striech je mnohonásobne viac, ako tie, čo boli zhotovené v rokoch 1918-1939). Bačovia boli stimulovaní nahradiť plemeno valaška s hrubou vlnou plemenom cigája s polojemnou vlnou, aby slovenské textilky mohli túto využiteľnú vlnu spracovávať. Inteligencia mala uplatnenie a umenie malo nebývalý rozvoj. Boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč toto všetko skončil. Dostali sme iba staré české a nové sovietske otroctvo.