Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

V čase vypuknutia povstania som slúžil ako vojak základnej služby v Topoľčanoch. O tom, že vypuklo povstanie, som nevedel. Ale vedel som, že sa niečo deje, lebo nám bola vyhlásená pohotovosť. O povstaní som sa dozvedel až jednej noci, ked okolo našich kasární išli na autách vojaci z Trnavy, ktorí kričali na nás: "Chlapci, pridajte sa k nám, Nemci nám zobrali Tisa, podte do povstania proti Nemcom." Ale vojaci sa nepridávali. Voči povstaniu boli ľahostajní.

O tom, či sa pridáme k povstaniu, rozhodovalo veliteľstvo nášho pluku. Ale to tiež nebolo naladené na pripojenie sa k povstaniu. Ale na druhej strane nám ani nezabraňovalo pripojiť sa k povstaniu.

V posádke postupne nastala dezorganizácia a úplné uvoľnenie vojenského života. Prestali sa stavať služby. Jedného dňa do kasární vnikli civili a začali si brať zo skladov zbraní pištole, granáty, možno aj iný materiál. Medzi civilmi boli aj nedospelí chlapci, na ktorých bolo vidno, že nevedia používať tieto zbrane a pri zaobchádzaní s nimi ľahko môže dôjsť k nešťastiu.

Jedného odpoludnia veliteľ jednej z batérií, npor. Altús (neviem, či píšem správne jeho meno), začal organizovať skupinu vojakov, ktorí mali záujem pripojiť sa k povstaniu. Ako som videl, pripojilo sa k nemu len málo vojakov. Ja som sa nepridal. Správe o zajatí Tisa som neveril a v povstaní som nevidel zmysel. Pretože vojaci sa rozišli a ja som sa nemohol vrátiť k rodičom na povstalcami obsadenom území, odišiel som do Nitry. Tu som sa prihlásil k automobilovému vojsku v Krškanoch. V rámci tejto posádky som sa dočkal konca vojny a zániku slovenskej armády.