Gustáv Husák je autorom knihy „Zápas o zajtrajšok“. Je to zbierka novinárskych úvodníkov a prejavov z rokov 1944-48. Úvod napísal L. Novomeský. LADISLAV NOVOMESKÝ v tomto úvode filozofoval: „Hovoria, že revolúcia pohlcuje vlastné deti. To nie je pravda...“

Novomeský kvalifikoval tento výrok v tomto zmysle, že ich revolúcia pohltila len také nepodarené a zradné detváky, akými boli Ursíny a Lettrich. Sotva uschla tlačiarenská čerň tejto vety, Laca Novomeského vylúčili z KSS, zaistili a neskôr odsúdili na desať rokov. Vo väzení mal dosť času pateticky meditovať nad pravdivosťou vety, ktorú v 1793 vyslovil francúzsky girondistický poslanec Pierre Victurien Vergniaud, keď ho poslali pod gilotínu jeho vlastní spolurevolucionári: „Revolúcia ako Saturn, postupne pohlcuje všetky svoje deti.“

L. Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti a väčšinu svojho života strávil v Prahe. V rokoch 1928-39 ako redaktor „Rudého práva“, r. 1951-56 ako väzeň na Pankráci, v r. 1956-63 ako knihovník a politický vyhnanec, ktorý tak ako Husák smel sa vrátiť na Slovensko iba v roku 1963. Laco Novomeský bol vynikajúci slovenský básnik. Jeho zbierky spred r. 1939 majú čestné miesto v slovenskej poézii, ktorú obohatil novými tvarovými prostriedkami a novou tématikou. Ako umelec Novomeský má určité bohémske spôsoby, ktoré často boli v rozpore s dialektickým materializmom a neraz sa o ňom hovorilo ako o problematickom decku komunistickej strany. Triedny boj Novomeský chápal svojským nedoktrinárskym spôsobom, ktorý vyjadroval slovami: „Čo politika rozdvojuje, slivovica spojuje.“

V r. 1939 sa Novomeský vrátil z Protektorátu na Slovensko, kde sa stal redaktorom časopisu „Budovateľ“. Jeho konanie v rokoch 1939-44 možno nazvať mierovou koexistenciou, ktorá osožila jemu osobne a mnohým komunistom prostredníctvom neho a pritom ho nijako nehamovala v zákulisnej podvratnej činnosti. Novomeský si veľmi dobre rozumel zvlášť so svojím niekdajším novinárskym kolegom, ministrom Machom. Táto známosť zachránila životy mnohým komunistom a v r. 1947 aj život A. Macha. Na to konto však Vilo Široký urobil z Novomeského Machovho pobočníka, keď trošku síce oneskorene, ale tým dramatickejšie, oznámil slovenskej verejnosti, že „Mach si neprial, aby na Slovensku boli partizánske akcie a Husák a Novomeský aj túto požiadavku presadzovali v strane. Mach si neprial, aby armádu rozkladala komunistická agitácia a aby sa zakladali komunistické organizácie v armáde. Aj túto požiadavku presadzovali v strane Husák a Novomeský. Partizánske boje sa začali na Slovensku, napriek ich prianiu a prianiu A. Macha. („ Za šťastné Slovensko v socialistickom Československu“, str. 249)

Širokému ochotne sekundoval Bacílek: „Pomocou Novomeského a Husáka a ich vplyvu v minulosti snažil sa Mach ovplyvňovať ilegálnu organizáciu strany, zaisťovať poriadok a bezpečnosť na Slovensku, aby cez Slovensko mohli bezpečne prechádzať nemecké transporty na sovietsky front, aby sa Slovensko stalo pokojným rekreačným strediskom pre nemeckých dôstojníkov a ich rodiny“ („Pravda“, 8. apríla 1951).

Po vypuknutí povstania Novomeský zostal z poverenia ÚV KSS nejaký čas v Bratislave, jednak ako dôležitá spojka, jednak preto, že ilegálne vedenie strany neverilo, že by to bol začiatok naozajstného povstania. Upozornený Machom, že mu hrozí zatknutie, pobral sa do B. Bystrice, kam došiel koncom septembra. Krátko po príchode odchádza s delegáciou SNR do Londýna, kde v dlhých debatách s vládou, štátnou radou a s Benešom snažil sa vyriešiť budúce postavenie Slovenska v Č-SR.
O povstaní však vysokú mienku nemal. Kritizoval jeho predčasný začiatok a priznal, že povstalecké vedenie nepočítalo s dlhším odporom než dva až tri týždne, lebo prípravy sa urobili len na 60-70 percent.

Z Londýna Novomeský letel do Moskvy a odtiaľ do Košíc. Od r. 1945 do r. 1950 hral významnú úlohu v slovenskom verejnom živote. Bol predovšetkým diktátorom slovenského kultúrneho života a s jeho menom ostanú na veky spojené také brutálne prechmaty, ako poštátnenie cirkevných škôl a ústavov, ochromenie činnosti Matice (ktorej Novomeský sa stal predsedom), šikanovanie katolíckych a protikomunistických literárnych a vedeckých pracovníkov, atď.

Po roku 1945 Novomeský vydal dve knihy : zbierku veršov a politický traktát. „Pašovanou ceruzkou“ mala byť zbierka básní písaných ako protest proti „vláde temná“. Na Slovensku však každý vedel, že v „dobe temna“ Novomeský verejne publikoval svoje verše v ,Eláne“, v „Slovenských pohľadoch“ a inde a svoju prózu v v časopise Budovateľ. Omnoho zaujímavejšia je Novomeského politická práca „Komunizmus v slovenskej národnej idei“, ktorú slovenský povereník pre školstvo napísal ako protiváhu diela „Komunisté, dědici velikých tradic českého národa“, napísaného č-s. ministrom školstva Z. Nejedlým.

Keď v zime r. 1962-63 došlo k pomalému rehabilitovaniu obetí kultu osobnosti, Laco Novomeský sa stal akoby symbolom nového vraj „leninského“, kurzu komunistickej strany. Uverejnenie jeho básní v Slovenských pohľadoch bolo prvým znakom „odmäku“. V západnej tlači dokonca prebehla správa o Novomeskom, ako o novej politickej sile, ktorá nahradí skrachovaného Novotného.

Nikto nebude Novomeskému závidieť jeho znovuzískanú politickú a literárnu prestíž, ani ten lacný kadidlový dym, ktorým sa dnes okiadza jeho utrpenie a hrdinstvo. Treba však poukázať na to, že podobnej pocty si oveľa viac zasluhuje G. Husák. Básnik Novomeský bol totiž vždy odvážnejší na papieri a v poézii ako v živote. Počas povestného procesu proti buržoáznym nacionalistom (21.-24. apríla 1954) Novomeský sa totálne zrútil, pokorne a flagelantsky sa obviňoval zo všetkého, čo od neho chceli. Uľahčil sebe, ale priťažil spolu-obvineným. Súd vzal jeho ľútosť a sebakritiku za poľahčujúcu okolnosť a Novomeský dostal najmenší trest: 10 rokov. Najmužnejšie sa zachoval G. Husák, ktorý okrem nacionalistickej úchylky vytrvalo odmietal všetky obvinenia ako falošné a to aj vtedy, keď ho konfrontovali s kajúcim sa Novomeským.

Tento proces podrobil slovenských komunistov morálnej degradácii takého rozsahu, že to svojim českým súdruhom nikdy nezabudnú. Hoci sa ešte dnes (t. j. v r. 1963) verejne neoznámilo, kto bol sudcom, prísediacim, žalobcom, obhajcom, atď. tohto škandalózneho procesu na Slovensku, každý vedel, že sudcom i porotou v jednej osobe bol slovakizovaný český komunista Karel Bacílek.