Vybehol som na ulicu. Tu som zočil, ako tesne oproti mne, dolu cestou, traja fagani, polokovbojsky oblečení, ktorých by som ešte aj dnes vedel opísať, s pištoľami v rukách – viedli kňaza. Mechanicky som sa mu po študentský pozdravil: "Laudetur Jesus Christus!" Odpovedal mi tiež po latinsky, ale klobúk nezdvihol: Mal zviazané ruky za chrbátom. – Tak odchádzal z návštevy u miestneho farára –poslanec Anton Šalát, farár z neďalekých Hájnik. Títo mladí ozbrojenci ho onedlho v skupinke Zvolenčanov zastrelili. Vtedy som ešte ani netušil, že aj môjho spolužiaka Jožka Vonkommera, ktorý pochádzal práve odtiaľto – z Tŕnia, takýto ozbrojenci zastrelia v blízkosti železničnej zastávky Detva za to, že strhol nejaký leták. Svedkovia tvrdili, že pred zastrelením zvolal: "Nech žije slovenský štát!" a že veľmi dlho nemohol dokonať.

Na môj pozdrav, určený kňazovi Šalátoví, všetci traja mladíci zastali a otrčili na mňa svoje pištole. A ten najmladší zareval:

"Chceš olovo – ty zasran!?"

"A čo si ty?" – odpovedal som nerozvážnou otázkou.

Nik však nevystrelil. Obďaleč totiž stáli dve ženy a poslanec Šalát neprestal kráčať dolu cestou. Rýchlo sa za ním poponáhľali.

Zbadal som, že je zle, že začal nekontrolovateľný ozbrojený banditizmus. A pobral som sa domov, do Zvolenskej Slatiny. Nie po ceste cez Turovú, ale krížom cez kopec, dolu horskou dolinou, chodníkom smerom na železničnú zastávku Budča. Bežal som. S maličkým kufríkom v ruke.

Len čo som vybehol z hory, na maličkej trávnatej čistinke vedľa tohto chodníka ústiaceho na hradskú, zočil som skupinku krížom–krážom ležiacich ľudí – Dostal som šok.

Neviem, – naozaj neviem, ako som na budčiansku staničku "preletel" – či krížom cez lúku, alebo po ceste. – Neviem. Neodvážil som sa pozrieť tým smerom ani z okna vlaku a neviem ani koľkí tam ležali. Bol to pre mňa nepredstaviteľný obraz a smrteľný strach pozbavil ma zmyslov. Len tie obnažené ženské nohy vidím ešte aj dnes.

Hovorilo sa medzi ľudmi o povstaní proti slovenskej vláde, ktorá sa činila v znamení hesla "Za Boha – za národ!" Čiže – povstali proti Bohu a proti národu, – potom je to protinárodné povstanie – zafilozofoval som si večer pred miestnym kinom v skupinke kamarátov–študentov. A už ráno o pol šiestej ma za toto filozofovanie "brali". Bolo to 9. septembra. Spolu s mojím bratom Martinom –vysokoškolákom (nechápem, prečo aj jeho) odviedli nás dvaja moji známi, miestni ozbrojenci, za pomoci tunajšieho žandára na žandársku stanicu. O chvíľu doviedli aj vedúceho predajne pána Lukáčika. Neskôr trafikanta Párničana z Vígľaša, roľníka Dobáka a poštmajstra J. Slameňa. Posledný bol miestnym "vládnym komisárom obce". To by sa ešte hádam dalo aj pochopiť, hoci neskôr, medzi uväznenými, nenašiel seberovného. Najortodoxnejší povstalci zatýkali všetko možné.
Okolo obeda prisadol si k nám s ovisnutou hlavou aj odzbrojený žandár, čo nás áreštoval. A večer sa už ocitol v banskobystrickej vojenskej a my ostatní –v civilnej väznici.
Tie dva dni vo väzení boli pokojné, pokým nás nezačali odvážať. Rozchýrilo sa totiž, že nás na Horehroní v akomsi kameňolome postrieľajú.

Ale nestalo sa.

Vyprázdnený Ľupčiansky zámok po ctihodných rehoľných sestričkách naplnili "nebezpečnými živlami" – od kojenca cez deti a ženy, až po zrelých pre starobinec. Nie veľa, asi 560 duší.

Boli to zväčša radoví občania nemeckej národnosti. Iba naša "horná komnata" pýšila sa "politickou elitou", do ktorej som zapadol aj ja. Po čase nám zobrali poslanca Klimka a priviedli úplne zavšivaveného postaršieho partizána od Žarnovice. Udajne za lúpežné prepady civilov.

Môj brat sa mu začal venovať. Ukázal mu starý latinský nápis nad vchodovými dverami do našej "rezidencie":

SI DEUS PRO NOBIS – QUIS CONTRA NOS

A preložil: "Ak (je) Boh za nás – kto proti nám?"

Prijímal nás sám "všemohúci" dočasný pán hradu – Štaudinger. Okázalo. V rozmernejšej miestnosti, kde na pódiu vzbudzovala úctu veľká hŕba peňazí odobraných spolu s cennosťami. Aj my sme prispeli na ten poklad podľa príkazu: Každý odovzdal všetko čo mal. Ja som oželel svoj "birmovný dar" – krásne vreckové hodinky s príveskom.

Vedľa nás šiestich Slatinčanov, vyzlečené do spodnej bielizne, stáli dve prekrásne ženy. Matka so svojou asi pätnásťročnou dcérou. Keď na Štaudingerovo zarevanie tá pani povedala svoje priezvisko, surovo sa jej opýtal, či pozná aj Franza.

–    To je môj manžel, – odpovedala.

–    Bol. Ten je už u Boha! – zrúkol surovo a poťapkal si puzdro s pištoľou.

Dcérka sa pritúlila k matke a omdlela.

Nás odviedli. Na hornú dvoranu. Tu bola ešte jedna komnata. Pre ženy a deti. Detí mohlo byť asi dvanásť. Žien oveľa viac. Jedna z nich mala pri sebe kojenca a dve ďalšie vo veku asi 3 a 5 rokov. Videl som ich na pätnásťminutovej prechádzke, keď som vynášal nádobku s výkalmi.

Štaudinger sa choval ako divoch. Až po mesiaci trochu skrotol.

Bratovi sa podarilo nadviazať s týmito ženami aký–taký kontakt. Z jeho rozprávania zapamätal som si len mená – Gerta a Elza. Po prežití tohto internovania postretol v Bratislave spoluväzeňkyňu, mladú krásavicu – Inge Fleischackerovú. Odchádzala do Nemecka.

Aj v našej komnate bol otec so synkom – asi štrnásťročným.

Našich nemeckých civilov nadžgali všetkých do jedinej miestnosti – tej "pri–jímačky" na dolnej dvorane. Vypadali hrozne. Tých Štaudinger viac týral hladom ako nás.
Spávali sme na holej dlažbe. Keď sa ochladilo, priviezli nám slamu.

Hoci ten partizán ležal vedia dverí, aj tak nás všetkých zavšivavil. Všivavosť najťažšie znášal rozmaznaný fešný mladý poľský konzul s hrdzavou briadkou, ktorému som vraj zachránil život prepašovanými cigaretami. Bol totiž neobyčajne náruživým fajčiarom.

Zakaždým, keď bola skleslá nálada – a stávalo sa to denne viackrát – spolu–trpiteľ Fero Harčár spustil niektorú zo svojich originálnych žartovných piesní. Dobre nám to padlo. Niektoré som si dodnes zapamätal.

Jean a Marcel boli Francúzi. Jeden z nich bol počerný.

Dionýz Fusek bol zdvorilý, seriózny pán.

Akýsi statkár, postavou a vzhľadom ako medveď, povaľoval sa bez ostychu holý, aby ho vraj vši nezožrali.

Ing. Barabáš zo železnorudných baní bol sympatický optimista.

Vríčan (?) bol jednoduchý robotník od Skleného.

Tváre a mená ostatných mi už vybledli. Veď to boli nenápadní obyčajní ľudia.

Hodno spomenúť Žida Arnošta Buchlera, údajného majiteľa kožušníckeho obchodu v Bratislave pod Michalskou bránou. Bola to polokomická postava vyše tridsaťročného muža, ktorý nás zabával svojimi prefíkanými dialógmi a svojráznymi rečami. A my sme si ho obľúbili. Úprimne. Po našom úteku zo zámku, na druhý deň ho údajne partizáni zastrelili priamo v dedine Slovenská Ľupča. Škoda ho. Bol to prívetivý človek.

Môj brat Martin bol starší, skúsenejší a bystrejší. Asi po troch týždňoch "vy–ňuchal" medzi nami kňaza. Piaristu z Trenčína. Zdá sa mi, že sa volal Bolda. A vďaka našej obetavej mamičke a dozornému žandárovi Maťovi Hunčíkovi z Očovej, začal potajne v zámockej kaplnke vysluhovať sv. omšu. A brat mu miništroval. Keď to vyšlo najavo, nenašlo sa človeka, ktorý by to bol Staudingerovi zažaloval. Tak nás vo výklenku našej komnaty aj spovedal a prisľúbil nám, že v prípade ohrozenia života, čo sme očakávali, udelí nám generálne rozhrešenie.

Kým viacerí po nociach fňukali, ja – bezstarostný mládenček – som sa vyžíval vo svojom položení. Cítil som sa ako uväznený gróf Monte Christo. Pre mňa to nebolo nič inšie ako dobrodružstvo. Taký som bol naivný a hlúpy. Okrem hladu a vší nič ma neznepokojovalo.

Vedľa kúska chleba do dvoch prstov, strava bola "obdivuhodná". Jej účinky sme pozorovali na starom pánovi hostinskom zo Zvolena. Bol to Čech. Partizáni mu vyrabovali hostinec a jeho s manželkou uväznili. Vypadal ako veľký živý sud s naklonenou hlavou s krvavočervenými do vypadnutia vypúlenými očami. Ťažko dýchal. Pri akomkoľvek pohybe zastonal. Čakali sme, že každú chvíľu vypustí dušu.

Po dvoch týždňoch sa jeho stonanie utíšilo a začal sa po komnate prechádzať. Po mesiaci mu už oči obeleli, nohavice ovisli a izba ožila vtipným česko–židovským dialógom medzi ním a Arnoštkom. Pre holého statkára pýtal "ňáke noviny ať se zakryje". Po šiestich týždňoch sa mu nohavice stali sukňou a on po česky ďakoval Bohu za navrátenie zdravia. Aj my – po slovensky, že sme ešte od hladu nepomreli.

Vyše tridsaťročný MUDr. Laco Gonder (Gondor ?), ktorému partizáni zabili brata, priatelil sa nielen s mojím bratom, ale aj so mnou. (Ja som teraz mal sedieť v oktáve zvolenského gymnázia a pripravovať sa na maturitu a nesedieť izolovaný na zámku a pripravovať sa na smrť.) My sme totiž mali protekciu u dozorného žandára Hunčíka, ktorý sa poznal s našimi rodičmi. A to v danej situácii znamenalo nesmierne veľa. Dnes to už ani neviem pochopiť, čo všetko naša mamička s námahou pozháňala a priniesla do hermeticky uzavretého Ľupčianskeho zámku! Uskutočňovalo sa to vtedy, keď mal pri ťažkom guľomete na bráne službu práve Maťo Hunčík. A tento guľomet na kolieskach bojovníkom vôbec nechýbal. Viac osohu mal vykonať tu – namierený do dvorany.

Bolo to asi 24.–25. októbra podvečer, keď som pri protekčnom nosení dreva zbadal, ako všemocný pán nad dušami poddaných na tomto hrade – veliteľ Štaudinger, s kufríkom, v sprievode akéhosi civila, odchádza ľavou stranou po strmých schodíkoch dolu do dediny. Boje sa priblížili a bolo počuť streľbu aj z ľahkých zbraní. Večer som to oznámil osadenstvu našej izby. Napätie povolilo. Veď žandári bez jeho rozkazu by po nás sotva strieľali. Ale boli tu ešte partizáni – exteritoriálna kasta, ktorá nerešpektovala žiadne zákony. Vedeli o nás.

Na druhý deň (ešte som nevedel, že väčšina žandárov má "zajačie" úmysly) Hunčík ma požiadal, aby som doručil dopis jeho príbuzným v Očovej. Z diaľky sa ozývala streľba. Ukázal mi, kde sa najľahšie dá zoskočiť z múrov, keď mi večer otvorí komnatu. Zveril som sa bratovi a ten s Dr. Gonderom čakal na otvorenie dverí. Hneď za ním obaja vybehli a uprosili ho, aby v tichosti pootváral všetky komnaty. Hunčík súhlasil. (!) – Až keď bude úplná tma. – Bratovi odovzdal pre mňa list a pálenku. Ten ju nalačno vypil. – Á berla!
Keď sa zotmelo, Gonder sa vytratil a keď sa o chvíľu vrátil, zareval: "Všetci behom domov!"

A živá masa sa vyvalila. Všetka – postupne zhora až nadol. Zaťažený kufrom a bratom ponáhľal som sa za nimi. Brat vykrikoval po nemecky – Elza, zachráňte sa! Na dolnej dvorane stíchol. Chvalabohu!

Guľomet, namierený do dvorany proti nám, stál nečinne. Žandárov sme nezbadali. O chvíľu, keď sme pomedzi stromy schádzali do dediny, za chrbtom nám zarachotili dávky z guľometu. Možno to bol iba zastierací manéver. A možno niekoho aj zabili. – Neviem.

V dedine bol nával ustupujúcich povstalcov a nevídaný chaos. Noc sme prebdeli v gazdovskom humne. Nadránom sme krížom cez hory namierili domov. Pred železničným násypom tá Nemka pohodlia detský kočík, poprenášala si detičky cez koľaje a vkročila s nami do hory. Tam sa nám stratila, keď sme postretli dvoch neozbrojených vojakov–partizánov. Z batohov im trčalo barančie alebo srnčie mäso. Jeden z nich bol môj vzdialený príbuzný.

Keď som sa s nim po desiatich rokoch stretol, pripomenul som mu, ako sa neskôr oni (už šiesti) partizáni vracali z hôr domov. Opití a hulákajúci vovalili sa do kuchyne nášho tesného bytu. Tu ich moja duchaplná mamička s neprirodzeným hlukom privítala ako svojich príbuzných a známych vracajúcich sa z frontu. Za dverami v izbe, totiž, traja nemeckí vojaci (hliadka po trati) počúvali svoj "ríšsky" rozhlas. Bývali sme na železničnej zastávke a v čakárničke, kde sa ubytovali, nebola elektrická zásuvka.

Keď partizáni odišli, veliteľ týchto vojakov, mojej na smrť vyľakanej mamičke pohrozil:

"Muti (mama)! – my vieme, kto to bol. Ak sa to ešte niekedy zopakuje, nebudeme brať ohľad ani na teba, ani na kopu tvojich detí!"

Tento náš vzdialený príbuzný bol vtedy už predsedom MNV v neďalekej obci K. Keď som mu tento príbeh dopovedal, zamyslel sa a bez štipky ľútosti poznamenal:

"Vieš, Janko, veď by sme sa v tom povstaní boli ešte 'voľačo' aj udržali, ale nebolo čo fajčiť."