Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

3. októbra 1944 som bol povolaný MNO Bratislava do mimoriadnej vojenskej služby do Žiliny, ako veliteľ strážneho oddielu, ktorý dostal krycie meno špeciálna jednotka Slovenskej pracovnej služby. Mali sme strážiť železničnú traf Žilina–Čadca a verejné budovy v Žiline. Pri odchode do Žiliny mi náčelník štábu HV–SPS, stotník Paškay povedal, či viem, že jednotka nebude robiť iba strážnu službu, ale môže byť použitá aj pre boj proti partizánom? Povedal som mu, že ja budem veliteľom a že sa bude robiť to, čo uznám za prospešné pre Slovensko. V Žiline nás už čakali štyria príslušníci Wehrmachtu, ktorí mi boli predstavení ako pridelení poradcovia do jednotky. Neskoršie som o nich zistil, že patria do nemeckej protipartizánskej jednotky Edelweiss. Priamo mne bol pridelený Oberfeldwebel Novák–Ullrich, ktorý hovoril plynulé po česky. Ostatní hovorili len po nemecky. Ako veliteľ strážnej roty som si predsavzal chrániť majetok slovenského štátu a jeho občanov bez rozdielu národnosti a náboženstva.

Hneď pri prvom rozhovore s poradcom Ullrichom–Novákom (Novák bolo jeho krycie meno) ma tento žiadal o súhlas alebo spoluprácu na likvidácii členov V. ilegálneho výboru KSS (Šmidke–Husák–Novomeský). Trvalo mi to asi polhodinu, kým sa mi Nováka podarilo odhovoriť od tohto úmyslu. Keď trval bezpodmienečne na tom, že aspoň jeden, Novomeský, musí byť zlikvidovaný, a ked nijako nechcel uznať moje dôvody proti, napokon členov V. ilegálneho výboru KSS zachránilo meno prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Vidiac totiž, že Novák neustúpi, povedal som mu otvorene, že mojím najvyšším veliteľom je pán prezident Tiso a že ten by bol rozhodne proti likvidácii. Pamätám si presne, že tento rozhovor sa konal v deň odletu delegácie SNR do Londýna k Benešovi, lebo Novák, keď už bol na odchode, mi pri rozhovore povedal, že sa bude likvidovať aspoň Novomeský, že delegácia SNR odlieta práve do Londýna a že Novomeského možno ešte zlikvidujú na letisku Tri Duby, a ak nie tam, tak iste na letisku, tuším Bari v Taliansku. Zaujalo ma, ako meno prezidenta Tisu na Nemca bleskove zaúčinkovalo. Žiadal ma potom na likvidácii aspoň jednej osoby, ktorá mala podiel na organizovaní povstania. Keď som spomenul mená tých, čo boli na Západe, tých odmietol likvidovať.

Činnosť Edelweissu, ktorého väčšinu tvorili bývalí bielogvardejci a vlasovovci, ale aj zajatí slovenskí povstaleckí vojaci a partizáni, pozostávala najmä z výzvednej činnosti – dostať sa medzi povstalcov a ilegálnych pracovníkov a potom ich likvidovať. K tomuto účelu mala byť použitá aj moja jednotka na likvidáciu nejakých ilegálnych pracovníkov mesta Martin a zničenie tohto mesta. Za týmto účelom poslal Novák do Martina vojaka Stančeka. Stanček mi toto pred odchodom hlásil a súčasne žiadal o moje vyjadrenie sa či poučenie. Keď som videl, že Stanček sa nebojí, povedal som mu, aby do Martina išiel, ale aby vždy robil tak, že nič nevidel a nič nepočul, teda, aby neškodil slovenským ľuďom. Toto Stanček aj robil. Mne potom o pár dní Novák hovoril, že by bolo potrebné likvidovať v Martine tých, čo povraždili nemeckú vojenskú misiu pred vypuknutím povstania a potrestať mesto Martin. Tu sa mi druhý raz podarilo pomocou mena Dr. Jozefa Tisu zachrániť mesto Martin, ked som povedal, že pán prezident by s tým nesúhlasil. Podobne som k takejto činnosti viedol aj vojakov. Niektorí to pochopili viac, iní menej. Treba si uvedomiť to, že títo vojaci konali v záujme záchrany slovenského štátu a že vraždy a zverstvá, ktorých sa vtedy dopúšťali niektorí partizáni alebo takzvaní partizáni, ich v tomto odhodlaní len povzbudzovalo. Vojaci napríklad dobre pochopili, keď som na ostrej strelnici, strieľajúc z ruského samopalu na figúru, o ktorej prítomný poradca Novák povedal prizerajúcim sa vojakom, že je to ako partizán a že pán veliteľ im ukáže, ako sa strieľajú partizáni. Ja som vtedy z hnevu celú dávku zo samopalu pustil nad figúru a na poznámku Nováka, že som len žartoval, že si znova nabijem a skutočne ukážem ako sa strieľajú partizáni, som povedal, že viac nestrieľam a odišiel som zo strelnice. Tak ako ja strieľali potom na Počúvadle do ustupujúcich partizánov všetci moji vojaci. Na Počúvadle sa mi pomocou mojich vojakov podarilo pred nemeckou jednotkou Edelweiss pod velením kpt. Königa zachrániť takmer celú partizánsku skupinu npor. Juska – z 30 členov 25, dvoch Nemci zastrelili a troch zajali. Okrem 25 partizánov sa mi podarilo zachrániť ešte asi 10 občanov, aj obyvateľov mlyna. Počiatkom decembra 1944 nasadili Nemci jednotku do mojej rodnej obce Dlhé Pole pri Žiline. Dozvedel som sa o tom iba v čase odchodu jednotky. V Dlhom Poli vďaka vojakovi Stančekovi, ale aj ostatných sabotovaním nemeckých rozkazov sa dvakrát podarilo ujsť zajatým ruským partizánom, veliteľovi, komisárovi a mínerovi a zachrániť horný koniec dediny pred vypálením. Nemci sa potom domáhali postaviť Stančeka pred vojenský poľný súd, čo som odmietol.

Je ešte veľa drobných epizód, v ktorých moji vojaci dokázali, že súc vedení v kresťanskom duchu je možné aj za vojny byť človekom. Mali radi svoj slovenský štát, svoj slovenský národ a preto konali v duchu, v ktorom sme boli počas vojny vedení a vychovávaní: Miluj blížneho svojho ako seba samého. Keď 24 týchto vojakov v r. 1962 a 1963 bolo na príkaz prezidenta Novotného a Karola Bacílka postavených pred súd len preto, lebo som ako kresťan odmietol pri vyšetrovaní falošne svedčiť proti komunistovi Dr. Gustávovi Husákovi (druhý raz som mu zachránil život), súdili napokon i mojich vojakov a Nemcami zajatých Povstaleckých vojakov a partizánov len preto, lebo jeden z vojakov, Ján Repašský, bol pod hrozbami, že mu zničia rodinu, prinútený vyhlásiť, že bol na Ostrom Grúni a Kľaku a zastrelil tam 3–4 občanov, čo uchodili z obce pred Nemcami. Toto však už patrí do tej najsmutnejšej kapitoly povstania, ked čechoslováci a komunisti, pracujúc proti slovenskej štátnosti chceli Slovákov prezentovať svetu ako vrahov a vyvrheľov ľudskej spoločnosti. V skutočnosti uvedená jednotka, ktorá bola vtedy pod velením kpt. Nižňanského, bola vo Vtáčniku mimo uvedených dedín, o vraždení v nich nevedela, a dostala sa do nich až po masakrách. V zmanipulovanom procese všetkých účastníkov jednotky nútili, aby sa priznali k nespáchaným vraždám. Kto nepodľahol, bol odsúdený na 12–15 rokov väzenia. Repašský, ktorý podľa vlastnej výpovede mal mať najväčšiu vinu, dostal iba 9 rokov, čo poukazuje na súdnu frašku. Keďže som sa dokázateľne nezdržiaval na tamojšom mieste, podľa scenára používaného v týchto procesoch ma odsúdili za duchovné podnecovanie.

Trikrát som sa počas povstania, koncom novembra a začiatkom decembra 1944 díval do očí nemeckej smrti. V Žiline ma Nemci mali už zatvoreného, keď som z väznice chcel oslobodiť v Dlhom Poli zajatého Zajaca a Parajíka, ale doteraz neviem, ako sa to stalo, že som sa dostal na slobodu. Pomoc Božia išla iste všade so mnou. 15. decembra 1944, keď som usúdil, že ďalej sabotovať je už nemožné, podarilo sa mi pred očami Nemcov špeciálnu jednotku rozbiť. 120 mužov prevzal po mne Nemcami privedený mjr. čsl. armády Nižňanský, ktorý mi hovoril o svojej bojovej činnosti počas povstania, a o tom, ako ho Nemci po potlačení povstania zajali, a aby si zachránil život, musel sľúbiť bojovať proti partizánom. Súd ho v neprítomnosti odsúdil na trest smrti, ale z toho, čo som na súde o jeho činnosti počul, som si ako vojak jasne uvedomil, že taktiež sabotoval nemecké plány a pomáhal slovenským ľuďom. Niekde v Nízkych Tatrách chcel zachrániť aj americkú vojenskú misiu tak, že proti všetkým vojenským pravidlám nariadil mínometnú paľbu na miesto, kde sa nachádzala, aby ušli. Neušli a čakali aj s kpt. Stanekom a tak ich Nemci zajali. Kpt. Staneka sa Nižňanskému ešte podarilo zachrániť.

Vo svojej činnosti som pokračoval aj po odchode od jednotky. Vychádzal som zo skutočnosti, že slovenský štát, ako prirodzený útvar, na ktorý má právo každý národ, mi dal sily, aby som v kresťanskom duchu konal aj v ťažkých časoch povstania. Veď nešlo ani o nový, ani o klérofašistický štát, ale o obnovenie slovenskej štátnosti po vyše tisícročí, kedy slovenskú štátnosť budovali Pribina, Rastislav a Svätopluk a kresťanskú pečať jej dali svätí vierozvestovia Cyril a Metod.