Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Obyvatelia pod vplyvom propagandy podliehali panike. Prejavilo sa to v úniku obyvateľov do hôr a senníkov stojacich na lúkach, alebo k známym do okolitých dedín zo strachu, čo bude po príchode nemeckých jednotiek.

Mladí ľudia, zväčša študenti a vysokoškoláci s bielymi zástavami, chodili za ľudmi vysvetľovať, že obyvateľstvu nehrozí nebezpečenstvo, aby sa spokojne vrátili domov. Za túto svoju činnosť doplatili niektorí z nich životom. Napríklad Ing. c. Surový, ktorého partizáni zajali a zastrelili. Jeho telesné pozostatky boli pochované v Ružomberku v decembri 1944.

Od začiatku septembra začala naša nedobrovoľná anabáza na povstaleckom území. Bola napríklad vyhlásená pracovná povinnosť aj pre odrastlejšie deti nad 10 rokov pri budovaní horského chodníka zo Skalnej Alpy do Ľubochnianskej doliny s cieľom uľahčenia pohybu partizánskych skupín.

Život v horskom stredisku plynul veľmi nepokojne. Konzumácia alkoholu, škriepky boli dennodennými udalosťami spolu s obmedzením pohybu prítomných civilných osôb. Nedostatok potravín pre deti nás nútil požiadať o mlieko a maslo známeho polesného v Podsuchej vzdialenej 8 km. Ako 12–ročný som dostal súhlas na pripojenie sa k skupine vojakov 2–3–krát týždenne, ktorá denne chodila peši na Podsuchú, a tak som donášal mlieko, maslo a iné trvanlivejšie potraviny.

Koncom septembra okolo 20. nás nútene všetky civilné osoby zo Smrekovice odsťahovali. Najprv na 2–3 dni do Liptovskej Osady a napokon do Korytnice do vtedajšej ozdravovne Hygia. Dve trojčlenné rodiny nás umiestnili do trojposteľovej izby (dve matky a štyri deti) so samozrejmým zákazom opustiť kúpelný areál.

V Korytnici bol neustály pohyb. V niektorých ozdravovniach bola umiestnená polná nemocnica, kam privážali ranených a krik a zmätok spôsobovaný pohybom prevažne podgurážených ozbrojených Iudí. Problém civilných osôb pretrvával.

V blízkom bazéne kúpaliska sa uskutočňovali porážky rekvirovaného hovädzieho dobytka a čím dalej postupovali dni, bolo ťažšie vyjsť čo len do kúpeľného parku z dôvodu osobnej bezpečnosti. Nakoniec v polovici októbra nás vysťahovali aj zo zotavovne a vstrčili do jednej malej miestnosti v budove vtedajšej pošty. Museli sme si obstarať slamníky a zariadiť sa ako sa dá v prázdnej miestnosti.

Korytnica sa plnila najrozličnejšími ľudmi v uniformách i bez, ale ozbrojených od hlavy po päty. Z ozdravovne Hýghia sa stal sklad rozličných potravín, ktorými sa postupne prestalo hospodáriť a od 20. októbra nastávalo postupné rozoberanie skladu, vlastne nivočenie všetkého, čo tam bolo. Okolie bolo porozsýpané ryžou, cukrom, múkou, masťou a pod. Každý, kto mal trochu odvahy, sa začal samozásobovať. Celé kúpele boli ako nepochopiteľné mravenisko naplnené ľudmi a odhadzovanými zbraňami. Nebol problém zdvihnúť pušku, samopal, náboje, ručné granáty, časti uniforiem, kožuchy či iný odev a obutie.

Blízko Hýghie dni a noci horel strážený oheň, na ktorom sa spaľovali slovenské bankovky. Tento všeobecný zmätok vystriedalo náramné ticho v noci z 26. na 27. októbra.

Korytnica zostala akoby prázdna okrem niekoľkých civilistov. Celý deň prešiel v znamení ticha a my chlapci sme sa prehrabávali v opustených priestoroch v potravinách, zbraniach, najrozličnejšom ošatení na veľkú starosť matiek. Dodnes rozmýšľam o šťastí, že sa nám nič neprihodilo.

28. októbra v raňajších hodinách vkročili do Korytnice jednotky nemeckých horských strelcov a bez jediného výstrelu ju obsadili.

Všetkých civilistov v ten deň zviezli postupne do Ružomberka a okolitých obcí podľa miesta bydliska.

Tak po viac ako dvojmesačnom odlúčení sme sa mohli stretnúť s otcom.