Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Ján Nemec – syn malého roľníka – ako desaťročný išiel študovať na gymnázium v Košiciach. Ako 22–ročný bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz sa venoval mládeži, chudobným, a najmä Rómom. Každú voľnú chvíľu venoval štúdiu. V strede jeho záujmu bola filozofia a cudzie reči, na ktoré mal veľké nadanie. Aktívne ovládal sedem jazykov. V Zemplíne poznali Jána Nemca ako mladého, veľmi schopného, Bohu, Čirkvi a národu verne slúžiaceho kňaza. Jeho vrahovia rozšírili o ňom, že bol zavraždený z politických dôvodov, lebo bol proti partizánom. Tým dosiahli, že sa jeho smrť stala tabu a mala upadnúť do zabudnutia. Nikto sa neodvážil o nej hovoriť.

Aká bola skutočnosť: Na fare Jána Nemca v Lieskovci od mája 1944 zastavovali sa utečenci z nemeckých koncentračných táborov – najmä Rusi – ale aj príslušníci iných národov a ruskí parašutisti. Ján Nemec podľa svojich možností snažil sa im pomôcť. Čo okrem jedla na ďalšiu cestu potrebovali, to podľa jeho skromných možností dostali. Mnohí z nich išli do partizánskej skupiny Čapajev. Preto Ján Nemec nepredpokladal, že práve od partizánov mu hrozí nebezpečenstvo. A v tom sa zmýlil. Nepredpokladal, že príchodom ruských partizánov zorganizovaním partizánskych skupín začalo obdobie stalinizmu na Slovensku. Už od augusta 1944 sa robia časté útoky na katolíckych kňazov, vykrádanie fár a kostolov. Preto veriaci začali v noci strážiť svojich kňazov a kostoly.

Prví, ktorí sa predstavili ako partizáni, prišli do Lieskovca na faru 8. augusta 1944 o jednej hodine v noci. Ked zaklopali na dvere, Ján Nemec hneď bežal ku dverám. Na otázku: "Kto tam?" odpovedali, že ho prišli pozvať spovedať chorého do Mysliny. Uveril im, ale neotvoril. Poslal ich po kostolníka. Partizáni sa vzdialili, akoby išli po kostolníka. Keď sa vracali bez neho, Ján Nemec sa pozeral oknom aj s bratom Imrichom a videl – pretože bola mesačná noc že majú automaty. Zarazení zastali pod oknom a priznali sa, že sú partizáni a chceli by jesť. Hovorili, že sú štrnásti. Pod oknom boli traja. Jeden v uniforme slovenského vojaka a dvaja v civile. Keď im otvoril, vtrhli dnu s namierenými automatmi. Jeden ostal pri vchode, druhý v tmavej chodbe a Rus vošiel do izby. Sadol na stôl a hovoril po rusky: "Báťuška, nám nenada kušať, ale dengi. Davaj dengi!" (Otec, nám netreba jesť, ale peniaze. Daj peniaze!) Zobral od neho viac ako 11 000 korún. V tom bolo farárových 4500 korún, niečo viac ako 1000 jeho slúžky ako úspory a ostatné boli kostolné. Patrili kostolu v Lieskovci, Topoľovke, Závadke, v Hudcovci a Mysline. Prv než zobral peniaze, pohrozil farárovi: "Ak nedáš, musíš ísť s nami." Keď mal peniaze, pýtal košelu a spodky.

Keď partizáni mali, čo chceli a chystali sa odísť, Ján Nemec hovoril Rusovi: "Všetky peniaze ste zobrali. Čo urobím, keď prídu iní a budú chcieť peniaze?" Rus tvrdil, že viac k nemu neprídu a okrem toho napísal na kus papiera "bumažku", na ktorej bolo azbukou po rusky napísané: "Dobrovoľne dal 6000 korún a nebránil sa. Viac nebrať." Podpis bol: Čapajev. Pri odchode partizáni pohrozili farárovi, že prídu po neho, keby niekomu hovoril alebo hlásil, že boli u neho a vzali mu peniaze. V tom čase v kuchyni bola slúžka Alžbeta Lehovičová a v izbe 60–ročná domvedúca Margita Magyarová.

Po 8. auguste 1944 partizáni prichádzali čoraz častejšie a v novembri takmer každý deň. Ich správanie sa bolo zo dňa na deň hrubšie a teroristické. V nedeľu 12. novembra 1944 o jednej hodine v noci zobudili komisára obce Jána Folentu a priviedli ho na farskú záhradu. Rozkázali mu strážiť voz a kone, na ktorých prišli, a sami odišli do fary. Odtiaľ zobrali všetko, čo im prišlo do cesty (šaty, sviečky atď.) Chceli vziať aj koňa. Odhovoril ich sluha Peter Felc tým, že tvrdil, že kôň má záduch.

Po tejto lúpeži farárovi ostalo iba toľko šiat, čo mal na sebe. Vzhľadom na to, čo sa dialo a blížiaci sa front, domvedúca aj iní naliehali na Jána Nemca, aby evakuoval k svojim rodičom do Šarišských Bohdanoviec, alebo niekde inde. On však evakuovať nechcel. "Nemôžem nechať svoj ľud. Kde bude on, tam budem aj ja. Nariadenie pána biskupa je ostať s ľudom. A konečne, čo by povedal ľud, keby som ho v najťažších chvíľach nechal. Kňaz má byť tam, kde sú jeho veriaci. Prečo mám odísť, – hovoril –, nikdy som nikomu nič zlého neurobil. Osobných nepriateľov nemám. Vždy som plnil iba svoje povinnosti ako kňaz a Slovák, a to iba na prospech mne zvereného ľudu. Keď prídu partizáni znovu, nech berú, čo budú chcieť. A keby sa vytvorila situácia, že budú vraždiť kňazov, nech ma zavraždia pri mojich veriacich." To bolo jeho stanovisko.

Za svoju lásku a vernosť zaplatil mučeníckou smrťou v piatok 17. novembra 1944. Mal vtedy 33 rokov a 11 rokov slúžil ako kňaz. Bol to jeho Veľký piatok, ktorý predvídal aj predpovedal.

Večer 16. novembra 1944 prišiel na faru komisár obce Ján Folenta. Zdržal sa do 10. hodiny večer. Vonku bol veľmi zlý čas. Bola zima a padal dážď so snehom. O pol dvanástej ktosi silno zabúchal na dvere. Ján Nemec sa zobudil a bežal ku dverám. "Kto tam?" – opýtal sa. "My, otváraj rýchlo!" Otvoril. Partizáni sa vrútili dnu s namierenými automatmi. Do dverí položili ľahký guľomet. "Davaj peniaze" –    revali. "Peniaze nemám, ved viete veľmi dobre, že ste mi už všetko zobrali" –hovoril farár. Čo ešte chcete? V izbe bola vtedy prítomná domvedúca Margita Magyarová a v kuchyni slúžka Alžbeta Lehovičová. Tak sa stali očitými svedkami toho, čo sa na fare dialo. Partizáni stále žiadali peniaze. Zároveň rozkázali Jánovi Nemcovi obliecť sa na cestu. Kým sa obliekal, sprevádzaný partizánom s namiereným automatom, dvaja rabovali, brali, čo chceli. Domvedúcej nariadili nikomu nehovoriť, že boli na fare a zobrali farára. Ak to prezradíte – pohrozili jej –    prídeme aj po vás.

Keď sa obliekol, vyvliekli ho cez záhradu na pole, kde bol voz s konským záprahom. Partizáni posadali na voz a kňaza uviazali za koňom. Vliekli ho popri voze v blate a daždi po poľných cestách za krutého mučenia z Lieskovca cez Štefanovce asi 8 km – do Žalobína. Tu vedúci eskorty prišiel na faru, kde bol ubytovaný partizán Anton Šmich z Čičavy a zahlásil mu: "Už sme priviedli toho Nemca." Partizáni potom zobudili Jozefa Toroka, aby ich viezol dalej. Kým priahal kone, manželka brata Toroka zbadala, že pod morušou stál Ján Nemec, strážený dvoma partizánmi. Aj Jozej Torok videl, že medzi partizánmi – keď nastupovali na voz – bol jeden muž oblečený v čiernom a veľmi zablatený. Ale nepoznal ho. Partizánov zaviezol až za Polomu k rozvodnenej rieke Oľke pri Girovciach.

Z ďalších udalostí bolo zistené: Zmučený a vysilený Ján Nemec mal prejsť cez zrúbanú jelšu, ako lávku cez rozvodnenú Oľku pri zrútenom moste. Pretože od vysilenia už nevládal ísť ďalej, rozsekali mu lebku a dvoma strelami do zátylku ho zavraždili. Zobliekli mu vrchné šaty a v bielizni ho hodili do rieky Oľky. Stalo sa to 17. novembra 1944 o piatej hodine ráno. Vtedy ľudia počuli výstrel.

Zastreleného, vo vode rieky Oľky ležiaceho ho našiel hneď ráno 17. novembra Jozef Molek – staviteľ z Jesenoviec. Po vytiahnutí z vody sa zistilo za prítomnosti mnohých občanov, že okrem dvoch striel do hlavy a rozsekanej lebky, boli na tele stopy po krutom mučení. Umučeného uložili občania v kostole v Polome. Odtiaľ ho jeho otec v dňoch 19.–23. novembra za mimoriadne ťažkých okolností, cez predfrontové územie, za pomoci občanov previezol do rodnej obce, do Šarišských Bohdanoviec, kde ho 25. novembra 1944 dôstojne pochovali.

Po vojne v rokoch 1945–1948 bezpečnostné orgány v Humennom vraždu vyšetrovali. Aké boli výsledky vyšetrovania, to sa rodina nemohla dozvedieť. Z toho dôvodu bol 2. júla 1990 daný podnet Generálnej prokuratúre v Bratislave so žiadosťou o správu z vyšetrovania vraždy Jána Nemca a prípadne o záveroch súdu. Generálna prokuratúra postúpila podnet na vyšetrenie Krajskej prokuratúre v Košiciach. Tá po zistení, že Okresná správa ZNB v Humennom nemá záznamy o tom, že sa viedlo vyšetrovanie v tejto veci, požiadala o vykonanie šetrenia vraždy KS ZNB v Košiciach.

Tak sa začalo úradné vyšetrovanie mučeníckej smrti Jána Nemca, ktoré trvalo vyše dvoch rokov. Až 11. septembra 1992 Generálna prokurátora SR oznámila: "Vo veci úmrtia Jána Nemca Vám oznamujeme, že vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach uznesením zo dňa 14. 8.1992 začal trestné stíhanie činu vraždy proti neznámemu páchateľovi, respektíve páchateľom, na tom skutkovom základe, že v neskorých nočných hodinách dňa 16.11.1944 došla na rím.–kat. faru v obci Lieskovec, okres Humenné, kde pôsobil farár Ján Nemec, nar. 25. 1. 1911 v Šarišských Bohdanovciach, okres Prešov, osemčlenná ozbrojená skupina partizánov, ktorá, keď zobudila farára Jána Nemca, kázala mu obliecť sa a zaviezli ho k rieke Oľke v obci Girovce, okres Humenné, a z doposiaľ nezistených príčin dvoma strelami do hlavy ho usmrtili a vyzlečeného hodili do rieky Oľky, kde bol aj nájdený, potom prevezený do rodnej obce šarišské Bohdanovce, okres Prešov a pochovaný."

O skončení trestného stíhania pre trestný čin vraždy vydal vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach uznesenie zo dňa 9. 4.1993, v ktorom sa hovorí, že zastavuje trestné stíhanie vo veci pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2, písm. f/Tr. zákona, ktorá bola spáchaná na rím.– kat. farárovi Jánovi Nemcovi... Ďalej nasleduje opis okolností vraždy tak, ako je to citované z prípisu Generálnej pokuratúry SR z 11. septembra 1992.

V obšírnom odôvodnení, v ktorom sú uvedené svedecké výpovede viacerých ešte žijúcich svedkov s cieľom zistiť, prečo došlo k zastreleniu farára a ktorá konkrétna osoba je zodpovedná za zastrelenie, sa hovorí: "Vykonaným vyšetrovaním, a to najmä z výpovedí svedkov, úmrtného listu, ako aj ďalších materiálov sa potvrdilo, že farár Ján Nemec bol zavraždený neznámymi partizánmi, avšak jednoznačne nebolo preukázané, že motívom tejto vraždy je politická, rasová, náboženská alebo národnostná nenávisť, preto bolo potrebné trestné stíhanie vo veci vraždy... zastaviť."

Z vyšetrovania jednoznačne vyplýva, že nikto z vyšetrovaných nenašiel na umučenom nič, čo by mohlo byť príčinou vraždy.

Tak sa teda uzavrelo vyšetrovanie dobre pripravovanej mučeníckej smrti mladého kňaza Jána Nemca, ktorého zavraždili partizáni z brigády Čapajev.