V lete pamätného roku 1944 Slovenská republika čelila svojej najzávažnejšej kríze, ktorá vyvrcholila v ozbrojenej rebélii proti vládnej autorite, resp. viedla k zániku štátnej samostatnosti. Možno síce advokátsky argumentovať, že Slovenská republika legálne existuje, lenže táto pekná teória o legálnej kontinuite je v ostrom rozpore s tvrdou skutočnosťou, ktorej najvýrečnejšími svedkami sú slovenskí emigranti, roztratení po celom svete. Smutná pravda je taká, že koncom augusta v r. 1944 slovenská vláda stratila exekutívnu moc nad značnou časťou slovenského územia a nikdy viac ju už nezískala. Povolaním nemeckých vojsk slovenské úradné autority už prinajlepšom iba spoluvládli a ich úloha často bola iba pasívna, formálna a podradná. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že augustové udalosti v r. 1944 boli zákernou a ťažkou ranou do chrbta Slovenského štátu, predposledným z úderov, ktoré viedli k násilnému zlikvidovaniu slovenskej samostatnosti.
Pre „urazených a ponížených" akými sme my odvtedy, čo sme stáli zoči-voči tejto neuveriteľnej a nečakanej pohrome, je vždy ľahšie vidieť v partizánskej vzbure beštiálne ukrutnosti, masové hroby, klamlivé a podvodné lákanie, neslovenskú účasť, atd., než si položiť a zodpovedať otázku: Muselo k tomu dôjsť, dalo sa tomu predísť, a keď sa už tak stalo, prečo sme v tejto zaťažkávajúcej skúške neobstáli lepšie?
Nenahovárajme si, že za povstanie sú zodpovední iba komunisti, čechoslováci, Beneš a iní nežičlivci slovenskej štátnosti. Je pravda, že oni povstanie vyvolali a mali leví podiel na jeho vykonaní, ale to nesmie ovplyvniť naše súdy: od nich ako od nepriateľov sme nemohli nič iné ani očakávať, oni sa správali, ako sa na nepriateľov svedčí a patrí. Je však na mieste otázka, prečo sa im to podarilo a prečo sa vhodnými protiopatreniami nepredišlo tejto katastrofe? Dalo a mohlo sa to urobiť. Keďže sa tak nestalo, je zrejmé, že chyby, vážne nedopatrenia sa stali aj na našej strane.
Naše hodnotenie udalostí je pochopiteľne podfarbené silnými emocionálnymi tónmi, ktorých ráz udal už prezident Dr. Jozef Tiso vo svojom prejave dňa 30. augusta 1944, keď hovoril o beštiálnom šialení, keď „naše sily sa ukázali byť slabými na zdolanie tejto pekelnej riavy, dal som súhlas k tomu, aby náš veľký sused, Veľkonemecká ríša, poslala na Slovensko vojenské jednotky na potlačenie tohto beštiálneho šialenstva. Príchod nemeckých jednotiek na Slovensko má jediný cieľ: zlikvidovať partizánsku čeliadku."
Exulantskú mentalitu vždy charakterizovala až svetabôľna samoľútosť a vzdorovitá nenávisť voči tým, čo boli príčinou ich vyhnanstva. Ako svedčia slová 136. žalmu, Židia pri riekach babylonských cítili to, čo pociťujú mnohí Slováci o 25. storočí neskôr pri riekach západoeurópskych alebo amerických. Takýto pocit môže byť zdrojom dojímavej poézie, ale z praktického hľadiska nie je osožný ani žiadúci. Na minulosť a na prítomnosť nemožno hľadieť cez závoj nostalgie, zaujatosti a neochoty pripustiť vlastné chyby.
Azda nijaký úsek slovenských dejín nebol vystavený toľkej pozornosti a pohľadom z toľkých strán ako ono osudné obdobie, do ktorého spadajú udalosti z leta a jesene v r. 1944. O týchto udalostiach (ktoré podľa vkusu možno označiť za vzburu, puč alebo povstanie a oslobodzovací boj) sa napísalo mnoho kníh, článkov a štúdií, takže čo sa kvantity týka, máme o nich rozsiahlu literatúru. Máme niekoľko komunistických verzií (husákovskú, t. j. „buržoázno-nacionalistickú", stalinskú, t. j. s kultom osobnosti, ale bez Husáka, Šmidkeho a Novomeského, postalinskú, t. j. bez kultu niektorých osobností, ale s neospravedlniteľným kultom fantázie), demokratické verzie (predfebruárová a pofebruárová) a máme aj niekoľko príspevkov z našej strany. Naše emigrantské verzie trpia prílišným zdôrazňovaním druhotných javov, dlhými výkladmi o tom, čo robili druhí, ale oveľa menej o tom, čo robili, alebo zanedbali robiť naši.
Problematika povstania a jeho priebeh by sa dnes dali obšírne a presne spracovať, keby mal objektívny študent prístup k rozsiahlemu a bohato pramennému materiálu, ktorý sa medzičasom zhromaždil v archívoch KSČ a KSS. Na tejto strane železnej opony je prvotných prameňov pomerne málo. Najvýdatnejším zdrojom sú nemecké diplomatické a vojenské dokumenty, ktoré zachycujú situáciu z nemeckého zorného uhla. Nemci bojovali proti partizánom na Slovensku na našu výzvu, respektíve s naším povolením. Ich hľadisko teda zachycuje do určitej miery aj slovenský postoj či už pozitívny, negatívny alebo neutrálny k týmto pohnutým udalostiam. Táto štúdia je pokusom vykresliť (aspoň nakoľko je to možné) na základe dokumentov z archívov nemeckého ministerstva zahraničia pomer a stanovisko slovenských vládnych kruhov k problémom, ktoré so sebou priniesol osudný rok tisícdeväťstoštyridsiatyštvrtý.