Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

V  čase, keď sa komunisti a „demokrati" dohodli, demokratická strana neexistovala. O tejto zložke komunisti rozprávali ako o „buržoázii", alebo keď chceli byť voči nim slušnejší, ako o občianskom bloku, alebo ako o „nekomunistoch". „Demokrati" však nevedeli, čím vlastne sú. Agrárnikmi alebo republikánmi sa hanbili byť. Keď sa chceli označiť za demokratov, komunisti im tvrdili, že veď aj oni (komunisti) sú demokrati, a tak najčastejšie sa vydávali za „liberálov". Demokratická strana sa, ako taká, utvorila až v B. Bystrici v septembri r. 1944. Bola to vlastne domovinárska strana pod novým menom, resp. ako sa hovorilo, „staré víno v nových fľašiach". Odhaduje sa, že 60 – 70% členstva boli bývalí agrárnici. Okrem toho sa hrnuli pod demokratickú zástavu tí sociálni demokrati, ktorí o sebe tvrdili, že sú viac demokratickí (t. j. čechoslovácki), než socialistickí a samozrejme tí Česi, ktorí z titulu odborníkov a nepostrádateľných špecialistov ostali na Slovensku po 14. marci 1939.

Čo hnalo týchto ľudí do odboja? Boli medzi nimi nespokojenci, ktorým Slovenský štát nevyhovoval z dôvodov politických, alebo ideologických, ale takých bolo málo. Keby im bol človek v r. 1944 položil otázku (samozrejme s detektorom lží v ruke), čo ich priviedlo do B. Bystrice, bol by dostal odpoveď, že to nebola láska k demokracii a slobode, ani nenávisť k fašizmu a nacizmu, ale strach pred budúcnosťou. Strach motivovaný materializmom: zachrániť si pozície a majetky, ku ktorým tak prilipli.

Títo ľudia videli v Slovenskom štáte iba svojho zamestnávateľa, ktorý im dal i príležitosť k obchodu a zárobku, prípadne platil (a vo väčšine prípadov draho preplácal) za ich služby. Kým slovenský štát mal vyhliadky a záruky trvania, aj oni boli (alebo aspoň sa tak tvárili) lojálni, oddaní a statoční Slováci, ale keď sa pomery zhoršili, snažili sa urobiť si dobré oko u budúceho zamestnávateľa.

Píšu sa legendy a histórie o „boji" týchto pracovníkov demokratického podzemia. Pravdou však je, že oni sa ničoho tak nestránili a nebáli, ako skutočného boja, kde lietajú guľky a tečie krv. Ich „odboj" a paktovanie s komunistami sú vlastne dôkazom toho, ako si cenili život. A nadovšetko ľahký a pohodlný život a ako si ho chceli zaistiť aj v budúcej politickej konštelácii.

V čase, keď komunisti a demokrati prežívali v Banskej Bystrici medové týždne, jeden významný demokratický činiteľ vyhlasoval: „My sme fakticky za jedno. Líšime sa iba v tom, že komunisti majú rádio naladené na Moskvu, my na Londýn." Je v tom zrnko pravdy. Demokratický odboj mal svoju mozgovú centrálu v Londýne pri Benešovi. Spojenie medzi Londýnom a Bratislavou fungovalo od r. 1940 a Beneš si veľmi cenil túto linku. Jeho spravodajské styky s Protektorátom viedli cez Slovensko. Byrokrati, prebraní z pražských ministerstiev sedeli v ministerstvách zahraničia, hospodárstva a dopravy a slúžili ako ochotné Benešove spojky, zneužívajúc diplomatických privilégií, prenášali v diplomatickej batožine dôverné správy, informácie a často iba kompromitujúce klebety do neutrálnych štátov, odkiaľ tento materiál putoval do Moravcovej spravodajskej centrály v Londýne.

Nebolo to nebezpečné a pri tom to bola dobrá investícia pre strýčka Príhodu. Beneš si raz pochvaľoval: „My dnes vieme i to, kto bol včera na Slovensku zvolený za hlásnika v Zabudnutej Lehote."

Ale aj dobrého veľa škodí. Informácie, ktoré Beneš od demokratického odboja dostával, neboli spoľahlivé, najmä čo sa týka politického zhodnocovania situácie. Memorandá občianskych skupín dobromyseľne opakovali Benešovi to, čo on tak rád počúval: že ľud stojí na 90% za ním, že túži po obnovení Č-SR a po starých poriadkoch. Jedno také memorandum, ktoré poslala ilegálna skupina „Flóra" (dňa 10. februára 1943), vyhlasovalo č-s. vládu pod Benešom za .jedinú vládu nášho národa".

Benešova vláda odpovedala na toto memorandum s veľkým nadšením. Vzala ho na vedomie „jednomyseľne, s vďakou a s veľkým uspokojením." V odpovedi ďalej vyhlásila (v júli r. 1943), že v mene „suverénneho československého národa", boj za obnovenie československej republiky (ktorá vraj legálne nikdy neprestala existovať) trvá ďalej. Inými slovami č-s. exilová vláda v Londýne nijaké politické a územné zmeny v strednej Európe neuznáva a bojuje za obnovenie centralistickej predmníchovskej republiky. Toto vyhlásenie Benešovej vlády vyvolalo na Slovensku búrlivú vlnu rozhorčenia, ktorú však naša propaganda nevedela výnosné speňažiť.

Povzbudený optimistickými správami zo Slovenska Beneš sa pokúsil už v roku 1943 pomocou svojich prívržencov a ctiteľov vyvolať povstanie na Slovensku. Prvý plán vojenského povstania vypracovali jeho generáli Ingr a Viest v septembri r. 1943. „Demokratický odboj" dostal okamžité pokyny, aby urobil tieto predbežné opatrenia:

  1. Zistiť, označiť a do zahraničia poslať mená vedúcich osôb v slovenskej armáde, žandárstve, polícii, finančnej stráži, ako aj mená význačných civilných pracovníkov, ochotných pripravovať vojenské vystúpenie proti Nemcom,
  2. pravidelne informovať zahraničie (t. j. Beneša) o postupe pripravovaných akcií,
  3. uskutočniť čím skôr rádiotelegrafické spojenie so zahraničím, namiesto pomalého spojenia s kuriérmi,
  4. zintenzívniť styk a spoluprácu s českými krajinami.

Ale na jeseň v r. 1943 sa vynorila aj možnosť, s ktorou Beneš a demokratický odboj nepočítali, a síce, že Č-SR bude „oslobodená" od Východu. Beneš napriek námietkam západných spojencov uzavrel zmluvu so ZSSR a poradil demokratickým odbojárom, aby sa aj oni hľadeli dohodnúť s komunistami. Keď Lettrich píše, že styky s komunistami nadviazal v septembri v r. 1943, nebolo to náhodou. A nie je náhodou ani to, že Vianočná dohoda a č-s.-sovietska zmluva nesú dátumy, ktoré sú si len 14 dní vzdialené.

Na čele demokratického odboja stála trojica: Dr. Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Dr. Matej Josko.