Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Je naozaj ťažko odpovedať na otázku, prečo si povstalci vybrali za organizátora vojenskej stránky povstania pplk. JÁNA GOLIÁNA. Najskôr preto, že nemali nikoho vhodnejšieho. Golián bol pomerne mladý, neskúsený dôstojník. (Narodil sa 26. jan. 1906 v Dombóvári v Maďarsku.) Za svoje postavenie vďačil predovšetkým kamarátstvu s gen. Turancom, ktorý si ho obľúbil a urobil ho náčelníkom svojho štábu. Boli dokonca kmotrovci. Turanec pokladal Goliána za svojho dôverníka a zveril mu dôležitú pozíciu vojenského veliteľa v Banskej Bystrici. Golián sa však nevedel odplácať vernosťou za vernosť. Mal aktívny podiel na tom, že dňa 30. augusta partizáni Turanca zatkli a odtransportovali do ZSSR ako vojnového zajatca.

Golián urobil na Slovensku vojenskú kariéru akej by nebol dosiahol nikde, ale toto ho nevyliečilo z komplexu menejcennosti a z dojmu, že sa proti nemu diskriminuje. Bolo to tým, že pochádzal z maďarskej rodiny a jeho manželka bola Češka. Pre povstalcov bol poddajným a ohybným nástrojom a to azda najviac zavážilo pri jeho výbere. Benešov vojenský emisár major Jaroslav Krátký sa veľmi pochvaľoval spoluprácu s Goliánom a s celým povstaleckým vojenským štábom. Členmi tohto štábu okrem Goliána boli: podplukovník Július Nosko, Mirko Vesel, Mikuláš Ferjenčík, Dezider Kišš-Kalina a stotník Milan Polák.

Goliánove organizačné nedostatky sa prejavili hneď na začiatku povstania. Golián a jeho štáb boli učebnicoví dôstojníci. Vypracovali pomerne dômyselný plán a keby boli mohli podlá neho postupovať, iste by boli dosiahli úspech. Keď však boli vykoľajení nepredvídanými okolnosťami, ktoré neboli v pláne, zmocnila sa ich bezradnosť a rozpačitosť. Predčasným výbuchom povstania, Čatlošovým a Malárovým prejavom, stratili iniciatívu, ktorú potom už nikdy nenadobudli. Golián a jeho spoločníci nemali autoritu strhnúť do povstania posádky na západnom Slovensku a dve divízie na východnom Slovensku. (V rozkaze poslanom východoslovenským divíziám Golián nemal smelosti ani sa podpísať, podpísal neprítomného R. Viesta.) Partizánske jednotky, ktoré sústavne odmietali podriadiť sa jeho komandu, sa stali miesto pomoci nepríjemnou príťažou a robili Goliánovi neustále starosti.

Golián inštinktívne predvídal neúspech povstania hneď od samého začiatku. Ani povýšenie na generála nezmenšilo jeho neistotu a neodstránilo jeho obavy. Bol prívržencom defenzívnych opatrení a posielal do Londýna zúfalé prosby o materiálnu pomoc a schopný personál. Trošku sa mu uľavilo, keď 6. októbra priletel na Tri Duby generál R. Viest, ktorý prevzal od Goliána velenie nad povstaleckými vojskami.

Opodstatnená nedôvera k partizánom neopustila Goliána ani na konci povstania. Odmietol ustupovať s partizánskym štábom a z jeho iniciatívy armádny štáb pod ochranou vysokoškolského strážneho oddielu ustupoval cez Nízke Tatry. Ich cielom bol pravdepodobne priestor Detvy a presun ďalej na východ k Rusom. Ďaleko sa však nedostali. Dňa 3. novembra ich zajali v osade Bukovec a odvliekli do Nemecka.

V zajatí sa Golián psychicky zrútil. Len tak si možno vysvetliť jeho výpovede plné ľútosti, sebaobviňovnania a trpkých výčitiek proti tým, čo ho zviedli a podviedli. Jeho výpoveď dali Nemci vytlačiť („Auszüge aus den Vernehmungen...“) a rozširovali ju hlavne v Čechách, aby sa Česi z prípadu poučili. Okrem toho K. H. Frank publikoval náčrt a dôsledky slovenskej tragédie (z časti na základe Goliánových priznaní) v magazíne „Böhmen und Mähren“ (č. 11-12/1944) a Česi sa naozaj poučili zo slovenského nešťastia. Pražské povstanie vypuklo nie o päť minút dvanásť, ale o trištvrte na jednu.

Napriek tomu, že slovenská vláda vyhlasovala Goliána za dezertéra a zradcu, nemecké vojenské velenie mu priznalo štatút vysokého spojeneckého dôstojníka a zachádzalo s ním ako s každým iným zajatým generálom spojeneckej armády. Po výsluchu príslušnými orgánmi SS (Goliána a Viesta zajali totiž oddiely zbraní SS) vo Viedni a v Berlíne, Golián a Viest boli odovzdaní orgánom Wehrmachtu a internovaní v zajateckom tábore pre spojeneckých dôstojníkov vo Flossenburgu. Keď Flossenburg padol do rúk Červenej armády, Golián a Viest boli ešte živí. Potom sa však strácajú po nich ďalšie stopy.

Na tomto mieste sa patrí poznamenať, že nemecké vojenské úrady priznali zajatým povstaleckým dôstojníkom a vojakom štatút spojeneckých vojsk. Toto uznanie sa však nevzťahovalo na iregulárne a neuniformované bojové jednotky partizánov. Otázka, či sa so zajatými partizánmi má nakladať tak, ako s vojakmi regulárnej povstaleckej armády sa prerokovala vo vojenských nemeckých kruhoch začiatkom októbra a bola stanovená úradným rozhodnutím dňa 14. októbra 1944. Ohľadne zajatcov, chytených v bojoch proti bandám na Slovensku, vyniesli nasledovné opatrenia (OKW/ WFSt/Qu. 2. -Ost.. Nr. 07381/44g):

„V boji zajatí slovenskí príslušníci partizánskych bánd sa budú pokladať za vojnových zajatcov. Nakladanie s nimi a ich zadelenie do právomoci Šéfa vojenských zajatcov WFSt. sa však nebude riadiť podľa zmluvy o vojenských zajatcoch z r. 1929. Zaobchádzanie s nimi sa bude diať podľa nasledovných pokynov:

  1. Vojenské hodnosti sa neuznajú.
  2. Všetci zajatci podliehajú pracovnej povinnosti.
  3. Pracovné nasadenie sa prevedie za zostrených podmienok, pohyby a presuny sa budú konať za zostrených stráží.
  4. Ubytovanie sa vykoná oddelene od zajatcov podliehajúcich zmluve z r. 1929.
  5. Pripustenie medzinárodného Červeného kríža a iných pomocných inštitúcií odpadne.
  6. Hlásenia na WFSt sa nekonajú.
  7. Poštový styk, čas na rekreáciu a duchovné zaopatrenie sa môžu odoprieť.“