Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Tento zhubný rozklad sa najokatejšie prejavil v slovenskej armáde. Budovali sme ju s najvyšším vypätím úsilia a hmotných obetí, aby sme ju potom ako nespoľahlivú rozpustili. Videli sme, ako ju Nemci odzbrojujú a ako jej príslušníci pochodujú slovenskými mestami do nemeckého zajatia nie hrdým krokom, ale so sklopeným zrakom. Naša armáda opúšťala javisko slovenských dejín pokorujúco a neslávne.

Aj bez husitských tradícií slovenský vojak nebol o nič horší ako vojak Wehrmachtu alebo Červenej armády. Jeho pochod „od Tatier po Azovské more“, s krvavými a víťaznými zastávkami pri Lipovci, (63 mŕtvych, 170 ranených a 107 nezvestných) a Rostove (asi 60 mŕtvych) svedčil, že sa vie biť a že sa nebojí smrti, ale musí mať dobré politické a vojenské vedenie. Pri spiatočnom pochode od Azovského mora k Tatrám vedenie však sklamalo a demoralizujúce dôsledky sa čoskoro prejavili. Začalo to hneď pri Azovskom mori na Kryme, kde dňa 30. októbra 1943 viac než dvetisíc slovenských vojakov a dôstojníkov, ubytovaných v obci Kachovka pri Melitopoli sa aj s výzbrojou nechalo zajať boľševikmi. Beneš hneď požiadal, aby sa z nich vytvorila 2. č-s. brigáda v ZSSR, a tak sa aj stalo. Cez moskovský rozhlas a iné propagačné kanály sa v ich mene prenášali ohlasy a výzvy proti Nemcom a proti slovenskému „fašizmu“, ako aj hrozivé vyhrážky pre tých, čo neposlúchnu. Bohužiaľ výzvy nepadali na hluché uši. Nemci sa ponosovali na našich vojakov, že vedia bojovať, ale nevedia ustupovať. Slovenský ústup sa zmenil obyčajne v bezhlavý útek, alebo končil v sovietskom zajatí.

Vinu na tom nieslo predovšetkým armádne velenie, ale zo všetkých neúspechov nemožno obviňovať iba generálov. Je pravda, že vyššie šarže si začínali uvedomovať už v lete r. 1943, že konečná porážka Nemecka sa neodvratne blíži a je iba otázkou času. Tento duch defetizmu, ochablosti a skleslosti sa preniesol aj na mužstvo.

Musíme si však úprimne priznať aj to, že vojna proti Rusku nebola nikdy na Slovensku populárna. Od prvých dní slovenského národného prebudenia, v 18. storočí, sme hľadeli na Rusov ako na bratov a budúcich vysloboditeľov. Slovanské cítenie bolo v nás vždy silné a nezmizlo ani vtedy, keď naša propaganda prefarbovala Rusa na červeno. Tieto city vedel slovenský vojak v sebe potlačiť, kým postupoval, vydrali sa však na povrch, keď ustupoval. A vtedy si začal klásť otázku: „Načo som ja vlastne tu? Prečo sme sa miešali do nemecko-ruského sporu, do ktorého nás nebolo nič?“

Naša propaganda tvrdila, že slovenský vojak bol hluchý na boľševické vábenia. Fakty a štatistiky dokazujú že to nebolo celkom tak.

Zatiaľ, čo obyčajný vojak nechcel bojovať, problém dôstojníka bol oveľa komplikovanejší. Čo sa stane s jeho šaržou, či mu budúci víťaz uzná jeho služobný postup, či sa bude zaujímať o jeho železné kríže, rytierske kríže a podobné vyznamenania? Toto boli úvahy, ktoré od r. 1943 nútili slovenských dôstojníkov, aby mali aspoň „dve želiezka v ohni“. Tieto starosti ich zaujali do takej miery, že im ostávalo iba málo času venovať sa disciplíne a tým otázkam, ktoré boli ich prvoradou povinnosťou.

Názorný obraz demoralizácie, ktorá rozhlodala slovenskú armádu v r. 1943-44, nám zachytil Franz Karmasin, vedúci nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku. Vo svojom liste Reichsfiihrerovi-SS H. Himmlerovi z 19. augusta 1944 napísal:

„Slovenská armáda je z každého hľadiska v úplnom rozklade. Ako podklad na toto tvrdenie môžem uviesť mnoho rukolapných dôkazov, ako napríklad odopierame poslušnosti pri prechode hraníc do Generálneho gubemátu (t. j. do Poľska), alebo pri nasadzovaní proti partizánom, spievanie boľševických piesní, vyvesovanie červených zástav, písanie hesiel na odchádzajúce transportné vlaky a' la „Ideme k Stalinovi“, zdobenie sa červenými kvetmi na čiapkach a uniformách, prebiehame k partizánom, a pod.“.