Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Dielo, ktoré začalo tak zamotane, v nasledujúcich dňoch sa iba ďalej zauzľovalo. Verejné prejavy zo strany vlády i zo strany povstalcov dokonale pomiatli tých, čo mali príležitosť si ich vypočuť. V pozadí slovných argumentov jedno však bolo jasné: partizánske akcie sa rozrástli natoľko, že ohrozili bezpečnosť Slovenska a že slovenská vláda si nevie s nimi rady. Bolo to smutné poznanie pre každého statočného Slováka.

Večer dňa 30. augusta prehovoril Dr. Jozef Tiso. Na jeho reč dychtivo čakali všetci Slováci i nepriatelia slovenskej samostatnosti. Ale aj tento rozvážny a povzbudivý prejav sa minul cieľa, hlavne preto, že prišiel neskoro. Keby bol Tiso prehovoril čo len pred 3-4 dňami (napríklad namiesto Macha), určite by sa bol otupil silnejúci impulz partizánskych akcií. Dňa 30. augusta partizáni strhli svojou iniciatívou a úlisnosťou i váhavcov a nerozhodných a od skompromitovaných ľudí nemožno čakať aby menili svoje rozhodnutie, i keď azda nebolo správne.

Dňa 30. augusta stredné Slovensko bolo už v rukách partizánov a zmätok vzniknuvší šírením falošných správ dosiahol takých rozmerov, že to už nemohla zamedziť ani prezidentská autorita. Tón Tisovej reči (o ktorej partizáni rozširovali, že ju Tiso predniesol z prinútenia Nemcov) sa niesol v týchto líniách: V posledných dňoch nám partizáni poskytli možnosť nahliadnuť do nového života, ktorý chcú priniesť na Slovensko: vraždy, lúpeže, pustošenie. Obyvateľstvo a vojaci sú rozoštvávaní proti Nemcom. Rozširujú sa správy, že prezidenta zabili, odvliekli, že Maďari zaútočili na Slovensko, atď. Mnohí dobromyseľní Slováci vojaci a civili sa dali zlákať touto podlou a lživou propagandou. Dnes veci došli tak ďaleko, že partizáni zabíjajú a vraždia bez rozdielu, či to je kňaz, robotník, roľník. Žiaden Slovák nie si je istý životom. Zverbovali spodinu ľudskej spoločnosti, aby vyvolali na Slovensku chaos a pripravili zrelú pôdu pre boľševizmus. Pretože vlastnými silami nemôžeme zastaviť toto zúrenie, požiadali sme nášho nemeckého spojenca, aby nám pomohol zlikvidovať boľševické bandy. Príchod nemeckých vojsk na Slovensko má len jeden cieľ: zlikvidovať partizánov. Nemeckí vojaci neprichádzajú na Slovensko, aby ho obsadili, ale aby opäť vrátili našej krajine niekdajší pokojný život. Preto každý statočný Slovák a slovenský vojak bude pomáhať nemeckým jednotkám, aby opäť obnovili poriadok.

Ďalej Tiso sľuboval veľkodušné odpustenie všetkým tým, čo sa dali podvodmi a klamstvami zlákať do povstania, a vyzval ich, aby zložili zbrane a hlásili sa u slovenských úradov. Oznamoval aj to, že sú v prúde ďalekosiahle opatrenia proti partizánom. Zdôraznil, že pre slovenského vojaka sú iba tie rozkazy smerodajné, ktoré vydáva vojenské veliteľstvo v Bratislave. Tiso zakončil svoju reč slovami: „Prezident Slovenskej Republiky žije a stojí na svojom mieste, vláda splní svoje povinnosti, za niekoľko dní budeme mať opäť pokoj na Slovensku.“

Po Tisovi prehovoril generál Malár. Jeho slová mierili hlavne na tých vojakov, čo sa dali zlákať do povstania. S otvorenosťou, ktorá až zarážala, im povedal, že sa prenáhlili, že toto nie je ich akcia, že sa malo čakať a potom by sa bolo spoločne tiahlo za jeden povraz. Vyzval vojakov, aby sa vrátili k svojim posádkam, kým je ešte čas.

Malárov prejav vyrazil dych vojenskej stránke povstania a paralyzoval starostlivo pripravované plány. Malár, ku ktorého zložitej osobnosti sa ešte vrátime, mal zahrať vo vojenskom prevrate kľúčovú úlohu. Keď však videl zmätky a podlú hru, ktorým podľahol aj sám Golián, uvedomil si, že aj jemu hrozí osud stať sa nástrojom boľševikov. Rozkázal preto svojím dôstojníkom v Prešove, aby nepodnikali nič, kým sa nevráti. Jeho zástupca, plukovník Talský a 30 slovenských lietadiel so svojimi posádkami odleteli do Ľvova k boľševikom, ale ostatní dôstojníci zborového veliteľstva čakali na Malára.

Na poludnie 31. augusta Malár priletel do Prešova. Po prílete ho však Nemci zaistili aj s celým dôstojníckym zborom, odzbrojili dve slovenské divízie na východnom Slovensku, pretože slovenským vojakom (a tým menej dôstojníkom) už neverili. Teraz sa už plán SNR nedal splniť, ani keby ho Rusi boli prijali. Goliánovi a SNR bolo treba, jesť kašu, ktorú si oni nenavarili.

Zbytočnou sa stala aj prítomnosť Ferjenčíka a Šmidkeho v Moskve, kde im sovietski komisári im povedali, že môžu ísť späť na Slovensko. Mimochodom, obaja delegáti boli veľmi prekvapení, keď sa dozvedeli, že povstanie už vypuklo. Ferjenčík sa vracal domov s prázdnym vrecom, zatiaľ čo Šmidke bol nabitý inštrukciami a pokynmi, ktorými ho kŕmil Gottwald a ostatní členovia moskovského vedenia KSČ.

Hlásnou trúbou partizánskeho hnutia sa stala bystrická vysielačka, ktorá sa prekrstila na „slobodný vysielač“ a začala konkurovať bratislavskému rozhlasu. (Bystrická vysielacia stanica bola jedným z prvých cieľov nemeckých leteckých útokov. Ale krátko po bombardovaní vysielač sa znova ozval, hoci s menším dosahom.) Páni a súdruhovia z Bystrice sľubovali viacej, vyhrážali sa ostrejšie a hlavne mohli sa dovolávať spojenectva s víťaznými mocnosťami na západe a na východe. Účinnosť takejto propagandy neslobodno podceňovať.

Pre mnohých Slovákov, ktorí nazerali na udalosti v termínoch širokého konfliktu medzi Nemeckom a spojencami, bola bystrická epizódka vítanou príležitosťou prežiť posledné dni vojny v pomernom zátiší a na konci vojny byť dokonca na strane víťazov. Bystrický vysielač predpovedal a nejeden Slovák veril (pretože veriť chcel), že Rusi využijú príležitosť, čo sa im naskytuje, že sa prevalia cez Karpaty a ocitnú sa pred bránami Viedne skôr, než sa Nemci spamätajú. V tomto procese sa Slovensko dostane na druhú stranu bojovej línie ľahko, rýchlo a hlavne bez bolesti. Možno aj 75% tých „tiež-povstalcov“ by bolo zostalo doma, keby v septembri r. 1944 tušili, že Červená armáda (2. ukrajinský front maršala Malinovského) príde do B. Bystrice až 26. marca 1945!

V septembri r. 1944 sa však Bystrica stala akousi Mekkou: „V septembri v Bystrici, po vojne v nebi, alebo aspoň pri mastnom hrnci.“ Byť v Bystrici v septembri-októbri r. 1944 stalo sa tak imperatívnym, ako bolo členstvo HG v r. 1938-39. Nemožno úplne zazlievať toto náhlenie človekovi, čo od roku 1918 do roku 1944 prežil štyri prevraty a ktorého životná filozofia nezahrňovala nič zložitejšieho, ako byť zadobre s každým režimom. Štátni zamestnanci, tieto mŕtve duše modernej byrokracie, ktorých živobytie závisí od režimu, spadajú do celkom inej kategórie než oportunisti a ľudia bez chrbtovej kosti, ktorí používajú politické zmeny na vlastné obohatenie.

Mnohí, čo išli do Bystrice, šli tam iba preto, lebo na konci vojny videli obnovenie predmníchovskej republiky so všetkými protekčnými, straníckymi, rodinkárskymi a spolkárskymi spojeniami a zväzkami. Azda za všetkých to povedal jeden penzista, keď posielal svojho syna, tiež drobného úradníka, ako bol kedysi on, do Bystrice: „Synu ja už som starší a skúsil som toho dosť. Po prevrate vr. 1919 si rozdelili medzi sebou panstvo na Slovensku tí, čo sa schádzali na augustových slávnostiach v Martine. Teraz sa schádzajú ich synovia v Bystrici a pamätaj na moje slová, iba preto, aby si mohli zas rozdeliť panstvo. Ak nechceš do smrti jesť z poloprázdnej misy, vyber sa tam aj ty, aby si im potom mohol aspoň povedať, že keď pršalo, bol si tam, kde oni.“

Až dňa 1. septembra 1944 sa zhromaždilo v Bystrici potrebné kvórum členstva SNR a večer toho istého dňa konalo sa zasadanie. Nebolo v tom nič oduševneného a slávnostného, tieto dodatky sa dokreslili len neskôr. Nálada bola celkove skleslá. V priebehu neoficiálneho rozhovoru pred zahájením zasadania sa vraj dokonca ozvali hlasy, aby sa SNR dištancovala od celej veci. Golián podal svoj referát plný pesimizmu a tragickej predtuchy. So žiaľom konštatoval, že s Rusmi sa nemohol dohodnúť, kým bol ešte čas a ešte ani teraz nemá nijaké definitívne prísľuby, či záruky. To, čo urobil, neurobil z presvedčenia, ale dúfa, že nakoniec sa vec predsa vydarí. Neočakáva rýchly ruský prielom cez karpatské priesmyky a povstaniu predpovedá krátky život: 2-3 týždne. Ako príčiny svojej pesimistickej predpovede Golián uvádzal tieto nepriaznivé okolnosti:

  1. Dve divízie na východnom Slovensku, na postoji ktorých závisel úspech alebo neúspech celej akcie, už nejestvujú, pretože ich Nemci preventívne odzbrojili,
  2. partizáni na nechcú podrobiť vojenskému veleniu a konajú na vlastnú päsť často opak toho, čo sa od nich žiada,
  3. povstanie sa rozšírilo na príliš veľké územie, ktoré je otvorené útokom zo všetkých strán. Na vybudovanie obranných línií niet času,
  4. niet bojaschopných a kompaktných bojových jednotiek, iba nesúrodé zlomky bez bojovej skúsenosti,
  5. úplne chýbajú ťažké zbrane a letectvo, ba i ľahké zbrane a pohonné látky sú k dispozícii iba v obmedzenom množstve.

Golián poznamenal, že za takýchto okolností nijaký generál sa nemôže púšťať do boja. Jediným východiskom je defenzívna taktika. Golián preto navrhoval, aby kvôli zlepšeniu situácie sa bojové jednotky skoncentrovali do trojuholníka Banská Bystrica-Zvolen-Brezno, ktorý predstavuje prirodzenú strategickú pevnosť, kde dúfa ubrániť povstalecké územie až do príchodu Rusov, pravda za predpokladu, že budú kooperatívnejší, než sú pred Varšavou.

Komunistickí členovia SNR boli však rozhodne proti takejto taktike a obviňovali Goliána z defetizmu. Argumentovali, že najlepšou obranou je útok a z psychologického hľadiska by bolo vraj najvhodnejšie útočiť smerom na juh: Levice, Lučenec, Rimavská Sobota. To by vraj urobilo povstanie príťažlivým pre všetky zložky národa, a teda skutočne národným. Na čo im vraj Golián odvrkol: „Ale nie pod mojím komandom.“ Golián potom apeloval na komunistických členov SNR, aby prehovorili partizánov, aby sa podrobili vojenskému veleniu. Sľúbili, že sa o to pričinia a že ich prehovoria.

Nakoniec sa slávne zhromaždenie dohodlo zachrániť zo situácie, čo sa dá. Po dlhých rečiach prišli na to, že bude najlepšie, keď sa k povstaniu priznajú a budú sa tváriť, že si to oni vlastne ináč ani nepredstavovali. Celkom tak, ako tá líška, čo stratila chvost a potom sa dušila, že je lepšie bez neho. (Istý účastník schôdzky priliehavo charakterizoval celú procedúru: „Adoptovali sme nezákonité nedochôdča.“)

Aby zakryli svoje rozpaky a aby im Beneš nemohol šprihnúť do očí, že povstali až na jeho povel, preložili so spiatočnou platnosťou začiatok povstania na 29. august. Odôvodnili to tým, že Čatloš pozvaním nemeckých vojsk dňa 29. augusta vytvoril jednu z podmienok stipulovanú ako predpoklad ozbrojenej akcie, a teda legálne povstanie začalo tým okamihom, keď Čatloš otvoril ústa pred mikrofónom a oznamoval vstup nemeckých vojsk.

Verejným prejavom tohto pamätihodného zasadania bola Deklarácia Národnej rady. Bol to dokument, nad ktorým sa hodno zamyslieť. Tvrdí sa v ňom, že SNR sa utvorila „dnešného dňa“ (t. j. 1. septembra), zatiaľ čo si ju oni vytvorili Vianočnou dohodou už v decembri 1943 a určili si vtedy svoje ciele a úlohy. Ani slovom sa tam nespomína komunistická strana, ani komunisti (ktorí sa asi skrývajú pod firmou „pokrokových zložiek“), o Sovietskom zväze sa nehovorí vôbec nič, spomína sa iba „bratský slovanský národ ruský“, ani keby deklaráciu skladal baťko Vajanský.

Sľubuje sa „každá mravná a hmotná pomoc našej slovenskej bojujúcej armáde“ a partizánske výčiny predchádzajúcich dvoch týždňov sa fajnovo dezavujú slovami, že iba „dnešným dňom sa slovenský národ manifestačné pripojuje k spojeneckým národom“. Z toho, čo sa odohralo pred 1. septembrom, si umývajú ruky. Na druhej strane SNR sa tam predstavuje ako „jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa“, preberá moc na Slovensku i obranu Slovenska, vyslovuje sa za bratské spolužitie s českým národom v novej č-s. republike a nakoniec (veľmi drobnými písmenami) odmietajú „výčiny a názory ľudáckeho režimu“. Doslovný text tohto dokumentu znie:

DEKLARÁCIA SLOVENSKEJ NÁRODNEJ RADY

Všetky demokratické a pokrokové zložky a smery slovenského národa, ktoré viedli neustály boj proti doterajšiemu fašistickému režimu na Slovensku a proti jeho nacistickým nemeckým spojencom, utvorili dnešného dňa na Slovensku Slovenskú národnú radu ako vrcholný orgán slovenského odboja.

Preto Slovenská národná rada, ako jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa, preberá dnešným dňom na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako i obranu Slovenska a túto moc bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov.

Náš domáci odboj, tak ako bol dosiaľ vedený v úplnej zhode s československým zahraničným odbojom, chce i naďalej v jednote a v spolupráci priviesť náš boj k víťazstvu.

Sme za bratské spolužitie s českým národom v novej Česko-Slovenskej republike. Ústavnoprávne, sociálne, hospodárske a kultúrne otázky Republiky budú vzájomnou dohodou definitívne usporiadané zvolenými zástupcami slovenského a českého ľudu v duchu demokratických zásad, pokroku a sociálnej spravodlivosti.

Popri politickom oslobodení, naším cieľom je zaistiť krajší a šťastnejší život sociálne slabým vrstvám národa, menovite slovenskému robotníkovi a roľníkovi. V záujme zvýšenia životnej úrovne národa sme za spravodlivé rozdelenie národného dôchodku, za novú úpravu vlastníctva a držby pôdy v prospech malých roľníkov. Robotník nech má mzdu primeranú zvýšenej úrovni a podiel na výsledku svojej práce.

Čo najrozhodnejšie odmietame a odsudzujeme protidemokratické a násilnícke výčiny a názory ľudáckeho režimu u nás. Slovenský národ nemal nič spoločného so spojenectvom s hitlerovským Nemeckom. Naopak celým svojím zmýšľaním a presvedčením bol vždy na strane spojencov, čo pri každej vhodnej príležitosti doma i na fronte potvrdil skutkami. Slovenský národ v súhlase s našimi národnými tradíciami rozhorčene odmietal tisovsko-tukovskú zradu na slovanstve, ktorou ľudácky režim hnal slovenský národ do boja proti bratskému národu ruskému a ostatným slovanským národom.

Dnešným dňom slovenský národ manifestačné pripojuje sa k spojeneckým národom, ktoré svojím bojom a veľkými obeťami zabezpečujú slobodný a demokratický život národom celého sveta, a tak i nášmu malému národu. Všetkými silami chceme prispieť k rýchlemu skončeniu tohto zápasu o slobodu.

V týchto dejinných chvíľach poskytneme každú mravnú a hmotnú pomoc našej slovenskej bojujúcej armáde a partizánom. Voláme celý národ do zbrane a do boja proti našim nepriateľom a ich tunajším prisluhovačom, aby všetci Slováci mohli si v slobodnej Československej republike zariadiť život podľa svojej vôle.

Nech žije naša spravodlivá vec!

Sláva Československej republike!

Banská Bystrica dňa 1. septembra 1944

Slovenská národná rada

Ak táto deklarácia mala byť programovým vyhlásením, bolo to oznámenie, ktoré neuspokojilo nikoho. Pre Beneša bolo príliš nacionalistické, pre Slovákov cesta späť, o ktorej už Štúr povedal, že je nemožná. Najviac sa však cítili postihnutí komunisti. Nasledujúci deň (2. septembra) vydali svoje vlastné deklaračné vyhlásenie, v ktorom chceli dohoniť, o čo boli deklaráciou SNR ukrátení.

Čin verejne dokumentoval, že ten národný front nie je taký jednotný, ako sa o ňom píše. Postupom času komunisti sa stávali aktívnejším partnerom národného frontu. Energicky preberali iniciatívu na politickom i vojenskom poli a svoj 50% podiel na vládnej moci vedeli využiť vo svoj prospech. Príchodom č-s. vojenských jednotiek zo ZSSR a hlavne príchodom školených kádrov z Moskvy ich vplyv ďalej silnel a rástol. Gustáv Husák čoskoro dostal z Moskvy radcov a komandantov, ako Slánský, Šverma, Marek Čulen a im podobní. Títo neraz schladili Husákov nacionalizmus. Nezameškali však využiť nič, čo slúžilo na posilnenie komunistického hnutia. V polovici septembra povstalecká „Pravda“ uverejnila v plnom znení Vianočnú dohodu a demokratickí vodcovia preglgali horké sliny pokory a museli zdôrazňovať, že veď aj oni sú za samobytný slovenský národ.