Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 Svedectvá doby Pravda o Povstaní '44 Memoriál pplk. Jána Šmigovského

Ak sa vládna stabilita meria dĺžkou času medzi personálnymi zmenami v členstve vlády, potom treba posudzovať slovenskú vládu ako jednu z najpevnejších vlád bojujúcich národov. Od augusta 1940 nebola nijaká vládna zmena, nijaká rekonštrukcia. Nie je však všetko zlato, čo sa blyští: pod vonkajším náterom stability sa skrývalo mnoho rozporov. Vo vláde sedelo mnoho jednotlivcov, často protichodného charakteru, ktorých držala pokope – niekedy povzbudivým slovom, niekedy prehováraním a niekedy priamym rozkazom – rezolútna Tisová osobnosť. V rokoch 1940-44 vláda bola vystavená niekoľkým rozkladným pokusom; bol pokus o násilný prevrat zo strany Tuku a Macha, pokusy o rezignáciu zo strany Čatloša, Stana a iných ministrov. Tiso však vedel vhodným zákrokom prekaziť pokus o puč, odmietnuť rezignáciu a tak udržať nezmenenú vládu ako symbol pevnosti a trvanlivosti slovenského štátu.

Dnes je každému jasné, že to bol nesprávny politický postup a veci by sa iste vyvinuli ináč, keby bol Tiso rekonštruoval vládu v r. 1942 alebo 1943. V týchto veciach Tiso avšak mal svoju vlastnú filozofiu. Ako sa vyjadril pred národným súdom, sám sa nevzdal preto, lebo nechcel utekať od zodpovednosti v ťažkých časoch. Podobné stanovisko očakával a často imperatívne dožadoval od ostatných členov vlády, ktorých okrem toho pokladal za nenahraditeľných odborníkov. Ozaj niekedy sa až zdá, Že Tiso videl vo svojich ministroch schopnosti a kvality, ktoré ináč unikali každému inému smrteľníkovi.

Ako sa neskôr Tiso na vlastnú škodu presvedčil, ľuďom – a to aj vtedy, keď sú ministrami – nemožno nadiktovať zmysel pre česť, povinnosť a zodpovednosť. Je smutnou skutočnosťou, že od leta 1943 Slovensko malo vládu, ktorej predseda a minister zahraničia Tuka bol ťažko chorý človek a nevedel, ba ani sa nestaral, čo sa deje, ktorej početní ministri, ako Sivák, Pružinský, Fritz, boli prinajlepšom pasívnymi figúrkami a ktorej minister národnej obrany Čatloš sa začínal dokonca aktivizovať na opačnej strane. Zmena vlády bola teda naliehavá a prichádzala na pretras už od januára r. 1944. Boli však obavy, že vládna zmena sa bude vykladať ako slabosť a neistota a to bude mať psychologicky nepriaznivé účinky na národ. A tak sa odkladalo z mesiaca na mesiac, až kým sa už ďalej odkladať nedalo. Potom v septembri r. 1944 došlo k zmene a vtedy si to už každý vykladal ako obrat v politike; obrat, samozrejme, k horšiemu.

Keď sa v auguste začali hromadiť náznaky krízy, ukázala sa v plnej nahote neschopnosť „súčasnej vlády zdolať problémy, ktoré sa vynárali“. Výmena stráží bola neodkladná, bolo treba odstrániť mrzákov, váhavcov a pochybovačov a nahradiť ich ľuďmi novými, obetavými a energickými. Problémy spojené so zmenou vlády boli predmetom mnohých porád medzi Bratislavou a Berlínom. V jednom telegrame, ktorý som už citoval (č. 1299 z 27. 8. 44), Ludin sa domáhal splnomocnenia, aby v tejto veci mohol rokovať na vlastnú päsť. Obracal sa na Ribbentropa, ktorý si od salzburgských udalostí v júli r. 1940 vyhradzoval rozhodujúce slovo v tejto otázke.

Azda najdôležitejším bodom rekonštrukcie bola otázka Ďurčanského, ktorého odstránenie tukovci dosiahli u Ribbentropa v júli r. 1940 a ktorého teraz, keď im tieklo do topánok, chceli späť do vlády. Lenže Ribbentrop mal dlhšiu pamäť a bol dôslednejší ako oni. V Ďurčanskom ešte stále videl nepriateľa Ríše a spojenca Západu, ako mu to tukovci kedysi usilovne maľovali. Vydal preto Ludinovi tieto inštrukcie (Tel. Nr. 1891 z 29. 8. 44, BRAM 917/44R.) :

„Na telegrafickú správu č. 1299 / 27. 8. 44. Osobne pre vyslanca.

„Som uzrozumený s tým, že budete pracovať na rekonštrukcii vlády s cieľom skoncentrovania všetkých síl, ktoré sú odhodlané všetkými prostriedkami zachovať v krajine poriadok a pokoj. Predsa však nie je želateľné, aby sme v tomto okamihu vylučovali Tuku. Vzhľadom na jeho zdravotný stav môže mu predsa vypomáhať Mach ako zástupca predsedu vlády. To, že Čatloš pri tejto príležitosti bude vylúčený, je samozrejmé. Na dosiahnutie tohto zámeru prosím, aby ste poukázali prezidentovi Tisovi na to, že udalosti z 24. augusta pokladáme za puč, pripravovaný Čatlošom, čo musí Tisu viesť k tomu, že vyvodí z toho potrebné dôsledky. Pribranie Ďurčanského do vlády neprichádza do úvahy za nijakých okolností, ba čo viac, Ďurčanského treba čo najprísnejšie strážiť, aby mohol byť prípadne v danom okamžiku zaistený. („Eine Heranziehung von Ďurčanský kommt unter keinen Umstaenden in Frage; vielmehr muß Ďurčanský das schaerfste überwacht werden um ihn gegebenenfals im gegebenen Augenblick festnehmen zu können.“)

von Ribbentrop

Situácia sa však značne skomplikovala príchodom Bergera do Bratislavy. Berger bol vyzbrojený zvláštnou mocou, a preto si nárokoval väčšie slovo, ako mal Ribbentrop, o ktorom – ako je jasné z jeho vyššie  citovaného hlásenia – nemal veľmi vysokú mienku. Berger bol za radikálnu zmenu vlády, chcel ju vykonať rýchlo a popredné miesta chcel obsadiť svojimi dôverníkmi z radov gardistov. Narazil však na odpor zo strany Dr. Jozefa Tisu. Ten nástojil, aby sa do vlády pribrali ľudia, čo si vyslúžili rešpekt činorodou prácou a nie ostrými rečami. S menšími prestávkami sa rokoval skoro tri dni a výsledok bol akýsi kompromis. Možno dodať, že veľkú zásluhu na tom mal aj vyslanec Ludin, ktorý predstavoval akoby stred a zmierňoval protichodné návrhy Tisu a Bergera. Dňa 5. septembra oznamoval Ludin Ribbentropovi výsledok rokovaní (Telegram č. 1243 z 5. 9. 44):

„Spoločné rozhovory medzi prezidentom Tisom, SS-Obergruppenführerom Bergerom a mnou mali za výsledok nasledujúci návrh zloženia vlády:

  1. Predseda vlády: Dr. Štefan Tiso, doterajší prezident Najvyššieho súdu;
  2. Minister pravosúdia a zahraničia: Dr. Štefan Tiso. Stály zástupca v ministerstve zahraničia: vyslanec Polyák;
  3. Minister národnej obrany: Haššík, doterajší župan nitriansky. Jemu podliehajú všetky úrady bezpečnosti a garda na čele s Kubalom, ako aj armáda s hlavným veliteľom, ktorý sa určí neskôr;
  4. Minister vnútra: Mach;
  5. Minister školstva: Kočiš, doterajší generálny tajomník HSĽS;
  6. Minister hospodárstva: Medrický (ako doteraz);
  7. Minister financií: Pružinský (ako doteraz);
  8. Najvyšší úrad pre zásobovanie: Galan;
  9. Doprava a verejné práce: Ing. Lednár, doterajší gen. tajomník Zväzu štátnych zamestnancov;
  10. Úrad propagandy: Tido J. Gašpar;

    Tuka dnes v noci utrpel ďalší záchvat. Prosím o rýchle pokyny - supercitissime.“

    Ludin

Ribbentrop s návrhom súhlasil a novú vládu oznámili slovenskej verejnosti dňa 6. septembra. Bolo to symptomatické pre pomery, že jednou z prvých starostí novej vlády bola otázka evakuácie, odchodu zo Slovenska. Už 12. septembra telegrafoval Ludin do Berlína (Telegram č. 1380 z 12. 9. 44.): „Slovenská vláda žiada skoré oznámenie miesta pobytu v Ríši, podľa možnosti v južnom Nemecku, pre prípad, že Sovieti prelomia front a ďalší pobyt v Bratislave bude znemožnený...“

Na túto žiadosť odpovedal kladne z poverenia Ribbentropa jeho špeciálny komisár Reinbeck (Tel. Nr. 2031/18. 9. 44, BRAM 984/44. R). Pri tom kládol osobitný dôraz, aby sa poskytla príslušná ochrana hlavne osobe prezidenta Tisu („Reichsaussenminister weißt nochmals auf Notwendigkeit hin, insbesondere den Staatspräsidenten Tiso zu schützen“)

Práca, ktorá čakala novú vládu, bola nesmierna. Nebolo však ani času, ani prostriedkov a zdá sa, že ani dosť vôle robiť opatrenia revolučného rozsahu. V reporte ríšskeho komisára pre upevnenie nemeckého živlu (Volksdeutsche Mittelstelle-Reichskomissar für die Festigung des deutschen Volkstum) z 21. septembra 1944 sa takto predstavuje vláda a jej konanie v nových pomeroch. (X/6/121 H/bs-geh.):

„Podľa hlásení nemeckej národnej skupiny na Slovensku novonastolená slovenská vláda sa správa alebo pasívne, alebo sa pokúša – práve tak ako úradníci, čo ostali na ministerstvách a hospodárskych ustanovizniach – zaistiť si alibi pred partizánskymi bandami tým, že odkladá vybavenie bežných otázok a pod.

„Štáb nemeckých poradcov pri slovenskej vláde nateraz pozostáva: Grüninger – poradca pre pravosúdie a vládnu administratívu, Hamscha – poradca pre poľnohospodárske otázky, Gebert – poradca pre financovanie a ekonómiu, Smagon – poradca pre sociálne a robotnícke otázky, Buzzi – poradca pri slovenskej národnej banke, Nadler – poradca pri organizácii HSĽS. Ich poradné funkcie boli vraj 'zosilnené', ešte stále však nemajú nijakej vedúcej autority ani exekutívnej moci; vyzerá to tak, že čiastočne zasahujú do vládnych otázok, čiastočne však musia zápasiť so „zdržanlivosťou“ slovenských orgánov.

„Spolupráca s nemeckou národnou skupinou je nedostatočná... Príznačným pre postoj novej vlády je neprerokované odhlasovanie tzv. zákona tatranských obcí, podľa ktorého sa vyvlastnia celé národnostné osady na hornom Spiši...“

„Terajšia vláda má teoreticky vládnu moc asi nad 40% územia a disponuje asi 60% štátneho dôchodku...“

Bola to posledná vláda Slovenskej republiky a obdobie jej úradovania predstavuje pomalý zánik slovenskej suverenity. Urobiť mohli málo, pretože ich moc ozaj závisela len na nemeckej ľubovôli. Keď raz kronikár opíše pohnuté dni tejto vlády, vyjde najavo ich snaženie, i to, ako často bolo bezvýsledné, ich úsilia i to, ako často boli daromné ich plány, i to, prečo sa neuskutočnili. Musel to byť ozaj zdrvujúci zážitok vidieť, ako sa vládna právomoc stáva zo dňa na deň menšou, ako sa rozprestiera čoraz na menšie a menšie územie. V prvých aprílových dňoch r. 1945 vláda odchádzala zo Slovenska do exilu. Približne v tom istom čase, dňa 3. Apríla, prišiel do Humenného na ceste z Moskvy do Košíc Dr. Beneš s česko-slovenskou vládou. Dňa 8. mája 1945 slovenská vláda kapitulovala v Kremsmünstri americkým vojskám (generál H. Walker).