Prvý cieľ, pre ktorý sa táto udalosť nazýva aj pučom, bol pre mnohých vedúcich činiteľov puču, predovšetkým pre komunistov, tým prvoradým. Oprávnený by mohol byť vtedy, keby režim 1. SR mal teroristický charakter a úspešným pučom by sa zlepšili pomery. Ale režim 1. Slovenskej republiky nemal takýto charakter, napr. napriek vojnovej dobe nepoužíval trest smrti z politických dôvodov, čo je svetovým unikátom. Naopak, na pučistickom území zavládli teroristické pomery s početnými obeťami.

Druhý cieľ by mohol mať oprávnenie, keby sa uskutočňoval pokojnou a demokratickou cestou, tak, ako vznikla 1. SR. Použitím násilia na dosiahnutie tohto cieľa (navyše v spojení s cudzími mocami a činiteľmi) sa podľa vtedajšieho i dnešného zákona pučisti dopustili vlastizrady.

Čo sa týka tretieho cieľa, ten by mohol mať oprávnenie, ak by išlo o zmysluplnú obranu chrániť ľudské životy. Ale o to pučistom nešlo, im išlo o uskutočnenie vojnovej akcie, ktorej bezprostredným cieľom nebola ochrana ľudských životov. Už pred vypuknutím puču v plnej sile dochádzalo k ozbrojeným útokom na príslušníkov nemeckej armády a k ich likvidovaniu. Preto puč mal za následok značné straty na ľudských životoch, ktoré by mohli byť oveľa vyššie, nebyť toho, že prezident Tiso a ostatní slovenskí politickí činitelia sa nepridali k protinemeckému vystúpeniu a miernili nemecké represálie. Orientáciou na spojenectvo so ZSSR, ktorého systém nebol o nič lepší ako systém nacistického Nemecka, pučisti nepodporili všeľudské hodnoty. Puč ani nezabránil masovým represáliám a vojnovým zločinom ZSSR na území Slovenska, následkom ktorých zahynuli tisícky obyvateľov Slovenska. Necelonárodnou, straníckou orientáciou pučisti dosiahli, že ich akcia bola z vojenskej stránky slabá, hazardná a málo účinná. Je možné, že skôr oddialila ako urýchlila porážku Nemecka (podniete–ním nevýhodného útoku sovietskej armády v Karpatoch).

Významnou stránkou puču bolo masové páchanie zločinov proti ľudskosti bez potrestania ich pôvodcov, hoci sa pritom porušovalo aj medzinárodné právo.

K najvýraznejšiemu porušeniu medzinárodného práva došlo 28. 8.1944, čiže ešte pred príchodom nemeckých vojsk na Slovensko. Dôstojník slovenskej armády Cyril Kuchta dal postrielať členov nemeckej diplomatickej misie.1 Osoba diplomata podlá medzinárodného práva sa pokladá za nedotknutelnú. Po vražde členovia vražednej skupiny sa okamžite vrhli na svoje obete a oberali ich o cigarety a cennejšie veci, čo tiež patrí k nepremlčatelnému trestnému činu. Na morálny charakter povojnových režimov (1945–48,1948–89,1989–92) poukazuje i to, že ani v jednom z nich Kuchta nebol potrestaný, hoci tento čin bol všeobecne známy. Naopak Kuchta služobne postupoval a v r. 1991 si ho dokonca osobne uctil vtedajší predseda česko–slovenského parlamentu Dubček. Jeho dôstojnícka hodnosť dodnes kazí štít slovenskej armády.

Tento zločin sa mohol skončiť krutými nemeckými represáliami voči Slovensku. Rozsiahlejším represáliám zabránil prezident Tiso (napr. zbombardovaniu 3 slovenských miest). Udajne za nich malo byť aj odstrelených 240 slovenských občanov a vraj na Tisové prosby bol ich počet znížený na 48. Tí aj boli zastrelení začiatkom októbra pri Martine. Obete pochádzali hlavne z nedalekej dediny Sklabiňa, kde vtedy mala základňu 1. Štefánikova partizánska brigáda, ktorej veliteľ, sovietsky dôstojník Veličko, mal tiež podiel na martinskej masakre. Časť obyvateľov Sklabine sa zapojila do činnosti tejto brigády. Okrem podielu na martinskej masakre sa členovia tejto jednotky, zvlášť jej protispravodajskej skupiny, dopustili mnohých dalších zločinov. Mnohé z nich sa udiali v Sklabini. Tu už pred začatím puču sa začali odstreľovať nevinní ľudia, hlavne Nemci z okolia. Podľa bývalého okresného náčelníka Littricha pri exhumácii obetí v Sklabini sa našlo 174 ľudí.2 Z nich bolo 23 príslušníkov nemeckej diplomatickej misie, postrieľanej v Martine. Medzi nimi bolo i jedno dieťa a jedna žena. Väčšina obetí sa našla na lesnej čistine nedaleko horného konca dediny, ktorá pred vojnou slúžila na dedinské zábavy. Zrejme vzhľadom na podobnosť tohto miesta a iných miest masových vrážd spáchaných počas puču s miestom povraždenia poľských dôstojníkov pri Katyni, ako aj na podobných pôvodcov týchto vrážd, miesta pučistických zločincov sa u nás začali nazývať katynskými lesmi. Mnohé obete niesli znaky mučenia, ako rozdrvené kíby, rozbité kosti. Jedna žena mala na tele vyrezané hákové kríže, iný muž ho mal vypálený, další muž mal vyrezané srdce.3 Vraždy pred vypuknutím puču sa udiali aj na juhu Turca v Hornej Štubni. Tu partizáni zajali niekoľkých ozbrojených miestnych Nemcov. Pri pokuse ich druhov oslobodiť ich, 7 z nich partizáni zlikvidovali.4 Počas puču naraz odstrelili 8 ľudí, zrejme ukrajinských utečencov.5 Okrem týchto udiali sa tu i ďalšie vraždy.

V neďalekom Sklenom 21.9.1944 medzi 13. a 14. hodinou partizáni guľometmi a granátmi povraždili 187 mužov vo veku od 15 do 59 rokov,6 na okraji lesa pri železnici vedúcej zo Skleného do H. Štubne. Niekoľkým desiatkam mužov sa podarilo zachrániť, predovšetkým útekom. Dvaja muži prežili svoju smrť v hromadnom hrobe, medzi nimi bol miestny farár Póss. Po vražde vrahovia skočili do hrobu a prisvojovali si cennosti po svojich obetiach. Potom cynicky vyzvali príbuzných obetí, aby svojim blízkym priniesli jedlo. Tí, dúfajúc, že žijú, tak aj urobili, aby potom ostali šokovaní pohľadom na ich telá znetvorené výbuchmi granátov.7 Je symbolické, že partizánsky oddiel, ktorého časť členov sa dopustila tohto zločinu, mala vo svojom názve meno Lenina a Stalina. Partizánske jednotky tohto oddielu pôsobiace v Sklenom pozostávali hlavne z Utekáčanov. Vrahovia okrem lupu mohli získať nielen rôzne zákonné výhody, a po schválení tohto štátneho sviatku získali aj dôvod k oslave.

Masové hroby neobišli ani Liptov. Aj tu už pred vypuknutím puču v plnej sile došlo k vraždám. V Lubochni v bývalej vile Andrej sa 28. 8.1944 útočiacej vojensko–partizánskej jednotke vzdala takmer 20–členná nemecká jednotka, ktorá tu slúžila na ochranu tunajších detských nemeckých táborov. Takmer okamžite boli postrieľaní pri neďalekom hoteli Fatra, vrátane telefonistky.8 Zastrelený nebol jeden zajatec, ktorý sa označil za Poliaka.

Už pred príchodom nemeckých vojsk, od 29. augusta sa masovo vraždilo i v Ružomberku a jeho okolí. Medzi obeťami boli hlavne nemeckí vojaci a civilisti z Ružomberka alebo odvlečení z vlakov prechádzajúcich Ružomberkom od 27. 8.1944, kedy sa pučisti zmocnili Ružomberka. Asi 700 m nad dedinou Liptovská Lužná ich bolo zastrelených 22,9 v Ružomberku podľa jedného svedectva 13, na Podsuchej 146.10 Skupina vraždiaca civilistov z Ružomberka, v ktorej boli 2 ženy, používala medzinárodnou dohodou zakázané trieštivé náboje (dum–dum).11 Medzi obeťami boli ženy, deti i starci, vrátane 78–ročného Jozefa Ulricha. Byty povraždených Ružomberčanov boli vyrabované, ich zariadenia si prisvojili miestni pučisti. Podľa jednej správy si jeden z pučistických vodcov, mjr. Vesel, zobral kožuchy a strieborný príbor a miestny pučistický národný výbor zaplatil veliteľovi 1. Stalinovej brigády kpt. Jegorovi za vykonané vraždy 20 000 korún.12 Nebyť toho, že puč v Ružomberku mal len krátke trvanie, počet obetí by bol asi niekoľkokrát väčší. Do smutného zemepisu masových hrobov patrí i Partizánska Lupča. Nad ňou, pri vchode do Lupčianskej doliny 5. alebo 6. septembra bolo partizánmi odstrelených 32 ľudí, prevažne Nemcov z Liptova.13 Okrem toho 27.10.1944 poniže osady Magurka patriacej do Partizánskej Lupče, bolo odstrelených asi 70 Nemcov, pochádzajúcich hlavne z Kunešova pri Kremnici. Títo boli počas puču nasadení za otrockých pomerov na výstavbu letiska pri Brezne. Pred porážkou puču boli prepustení a vracali sa domov cez Nízke Tatry. Tu boli partizánmi zadržaní, orabovaní a postrieľaní, okrem troch, ktorým sa podarilo ujsť.14 Podľa jedného prameňa ich dal postrieľať partizánsky veliteľ M. K.: ten to ale popiera a tvrdí, že ich zlikvidovali iní partizánski činitelia, Veličko a Lach.

V tejto oblasti Nízkych Tatier, na vrchu Veľká Chochuľa, sa našlo ďalších asi 45 obetí, včítane žien a detí. Ich totožnosť nie je známa.15

Ani Pohronie nebolo ušetrené od týchto zločinov. Už 27. 8.1944 pri Brezne bolo partizánmi postrieľaných 5 ľudí, hlavne miestnych činiteľov.16 Aj tu miestni pučisti si prisvojili majetok obetí. Okrem toho tu boli strieľaní nemeckí vojaci, zajímaní z nemeckých vlakov od 25. 8.1944, ako aj ďalší miestni civilisti. Celkový počet obetí je aspoň 11.

K rozsiahlejším vraždám došlo i pri stredisku puču, pri Banskej Bystrici. Zdá sa, že tu bolo aj stredisko zločinov proti ľudskosti. V masovom hrobe pri Hornej Mičinej, pod lesom pri ceste vedúcej do Banskej Bystrice, bolo v masových hroboch nájdených 82 osôb17, neskôr v ďalšom sa objavilo ešte 8.18 Pri exhumácii y novembri sa zistilo, že telá asi 30 osôb ležali v hrobe len krátku dobu, takže nie je vylúčené, že tieto osoby postrieľali Nemci. Obeťami v hroboch boli hlavne Slováci19, časť obetí boli Nemci z horného Ponitria, hlavne z Nitrianskeho Pravna.20 Medzi obeťami boli i ženy a deti. Strieľala ich sovietska partizánka.21 Časť obetí nemala na sebe ani šaty,22 zrejme nielen z dôvodov lupu, ale aj preto, aby identifikáciou obetí sa nedali zistiť vrahovia, ako sa to stalo v Katyni.
Podlá dobovej tlače nemecká armáda objavila severozápadne od dediny Staré Hory, pri miestnej časti Horná Turecká, masový hrob. Udáva sa, že tu bolo 900 obetí, čo by mal byť najväčší masový hrob zavinený pučistami.23 Na uvedenom mieste istú dobu sídlil štáb 1. Stalinovej brigády. Uvedená správa je ale málo spoľahlivá.

Pri Zvolene, juhozápadne od mesta pri železničnej trati, asi 1 km od hradu sa našlo 14 obetí. Zavraždení boli vyzlečení do spodných šiat. Niektoré z obetí boli asi ukrajinskí utečenci.24 Údajne okolo 50 ľudí bolo odstrelených na inom mieste, Pod Hapudkou.25

17. 9.1944 v Sliači, na moste vedúcom do miestnej časti Hájniky, bolo odstrelených aspoň 11 osôb,26 napríklad zvolenský starosta Ricotti. Obete boli najprv mučené horúcou vodou v kúpeľoch v Kováčovej a olúpené. Po zabití boli pohádzané do Hrona. Tento zločin pučistické vedenie výnimočne potrestalo. Okrem toho v Hájnikoch boli zavraždení ďalší ľudia. Jednému z nich, Talajovi z Dvorníkov pri Hontianskych Tesároch najprv polámali ruky, vylúpili oči a rozrezali brucho.27

Počas puču v Kováčovej sídlil štáb partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku. Ako aj v iných prípadoch, aj tu sa sídlo štábu partizánskej jednotky stalo sídlom masových vrážd. Pri exhumácii v lese Brezina sa našlo 20 osôb, z toho 5 žien.28 Obeťami boli ukrajinskí utečenci, obyvatelia Krupiny, prípadne iné osoby.

Podľa stručnej dobovej správy ukrajinskí utečenci boli postrieľaní aj na stanici v Tomášovciach pri Lučenci. Malo tu zahynúť asi 90 osôb.29

Podobne aj na železničnej stanici v Banskej Štiavnici v noci z 25. na 26. 9.1944 zahynulo aspoň 70 osôb, hlavne z nemeckých dedín Píla a Veľké Pole pri Žarnovici.30 Títo ľudia boli niekoľko dní bez vody prevážaní v preplnených železničných vagónoch. Na stanici v Banskej Štiavnici sa časť z nich udusila. Niektorým zaistencom sa podarilo otvoriť dvere a pokúšali sa ujsť. Za trest, časť zaistencov bola zastrelená.

Medzi sídla partizánskych štábov, v ktorých sa vraždilo, patrí i kuneradský zámok pri Žiline. Tu sídlil štáb 2. Štefánikovej partizánskej brigády. Vďaka tomu, že jednému odsúdencovi sa podarilo ujsť (po vojne ho tzv. ľudový súd nedokázal odsúdiť, až neskôr sa to podarilo na základe lživých výpovedí bývalých partizánov komunistickému súdu), podarilo sa nájsť hroby niekoľkých obetí, medzi ktorými bola aspoň jedna žena a jej maloletý syn. Podľa komisára tohto oddielu, Sedláčka, by ich malo byť okolo 20,31 pričom nespomínal 15 dievčat, ktoré tu podľa jednej správy boli znásilnené a zastrelené.32

Ani Ponitrie nebolo ušetrené od týchto hrôz. V Nitrianskom Právne bolo zavraždených 23 mužov, ktorí v tomto mestečku tvorili jeho duchovné vedenie. Boli aj mučení, pričom im bol vyrezaný jazyk.33 V Handlovej sa našlo asi 20 zavraždených osôb. Viacerým obetiam boli do dlaní dané retiazky, do ktorých bol vložený tvrdý predmet. Potom sa predmetom začalo krútiť, pričom sa retiazky sťahovali a zároveň drvili prsty a dlane. Pri prípadnom ďalšom sťahovaní retiazky preťali kožu, ktorá sa nalepila na retiazky a zvliekla z dlaní a prstov spolu s nechtami.34

V Strážovských vrchoch pôsobil partizánsky zväzok Ján Žižka. Jeho štáb postupne sídlil v Omastinej, Trebichave a inde. Na týchto miestach sa potom nachádzali hroby partizánskych obetí. Počet obetí v Trebichove sa odhaduje na 40.35 Vo februári 1945 v bunkri v lese pri Lutove miestni partizáni orabovali a postrieľali 9 židov z okolia Nového Mesta n. Váhom, ktorí sa tu skrývali. O tejto lokalite sa zvykne mylne uvádzať, že ich postrieľali Nemci. Okrem toho partizáni pre peknú leteckú blúzu zastrelili amerického pilota (havaroval a zoskočil padákom), ako aj miestneho občana Tomeka.

Pravdepodobne najviac obetí v tejto oblasti si vyžiadal masaker povyše Kšin–nej pod Okrúhlym vrchom 22.1.1945. Tu bola bez boja zajatá 10. práporom zväzku Jána Žižku a skupinou Čerkuna aspoň 50–členná protipartizánska gardistická jednotka36 (pravdepodobne 70–členná) a potom postrieľaná.

V Považskom Inovci pôsobila partizánska brigáda Boženko. Nevyvíjala takmer nijakú bojovú činnosť, ale ako aj ostatné partizánske jednotky sa dopustila nejedného zločinu, zvlášť v Novej Lehote, kde istú dobu sídlil jej štáb. Na dnes už neexistujúcej hájovni pod dedinou dal veliteľ tejto brigády Snežinskij zastreliť asi 13 slovenských vojakov, ktorí sa k nemu pridali, pre podozrenie, že sú nemeckými agentmi. Vzhľadom na to, že u neho boli asi 5 mesiacov, bolo takéto podozrenie nezmyselné. Vojaci boli potom pochovaní v spoločnom hrobe na miestnom cintoríne, kde sa dnes nachádza nepravdivý nápis, že padli v boji proti fašizmu. Začiatkom februára vyvraždil rodinu Abelovcov z kopaníc Dolinka.37 Hlave rodiny predtým odrezali uši, nos, vyrezali jazyk a vyklali oči. Dom Ábelovcov partizáni vyrabovali a potom vypálili. Okrem týchto tu beštiálne mučili a povraždili mnoho ďalších ľudí. Veľa ľudí bolo zavraždených pri moravských hraniciach, pri Bzinciach pod Javorinou. 2. 12. 1944 na kopaniciach Vrzávka bola partizánmi zajatá a potom postrieľaná asi 10–členná gardistická jednotka. Jeden z gardistov bol len poranený, dodatočne sa prebral a zachránil. V noci zo 14. na 15.1.1945 partizáni zavraždili mlynára Vačka s manželkou a ich dom vyrabovali. No najväčší zločin sa stal v apríli 1945 pred prechodom frontu, ked sa pri tejto dedine dala partizánom zajať niekofkodesaťčlenná skupina nemeckých vojakov, ktorí sa snažili vrátiť domov. Partizáni ich bezdôvodne postrieľali.38 Podľa bývalého partizána Pavla Kopca ich bolo 42 a boli pochovaní v miestnej časti Jelení potok v lese Javorina.39

Nie nebezpeční zajatci z cudzích armád boli povraždení aj na iných miestach. Napríklad v decembri 1944 pri Klenovci bolo zastrelených a v miestnej časti "Pod Veprom" pochovaných aspoň 11 maďarských vojakov z pracovnej jednotky, ktorých partizáni zajali, pretože sa nechceli zapojiť do bojových akcií na ich strane.40 Zrejme sa jedná o tých istých ľudí, ktorých zajal komisár maďarskej brigády partizánskeho zväzku Chruščov Alexander Šimko.

Najrozsiahlejšia vražda vojnových zajatcov sa asi udiala okolo 11.11.1944 vo Vihorlate,41 v oblasti pri zaniknutej obci Valaškovce, na viacerých miestach ako Pri vodárni, Valaškovský jarok a inde. Partizánom sa bez veľkého odporu dali zajať príslušníci 2. maďarskej horskej brigády. Podľa údajov miestnych obyvateľov boli potom v počte asi 150 zastrelení.

Okrem týchto miest sa katynské lesy u nás pravdepodobne nachádzajú v Ma–lachovskej doline pri Banskej Bystrici,42 na Oblíku pri Hanušovciach nad Topľou,43 na Donovaloch, pri Kremnických Baniach, v Necpaloch, pri Lozorne, pri Hornom Turčeku, pri Dolnom Turčeku, v Lučivnej na Orave, v Malatinskej doline na Orave, vo Vyhniach, na Podolských kopaniciach a snáď aj inde. Okrem toho sa vyskytuje mnoho hrobov menšieho rozsahu. Podľa nemeckého (pravdepodobne privysokého) odhadu z decembra 1944 bolo na Slovensku zavraždených 3000 až 4000 osôb, hlavne Slovákov.44 Toľko zrejme nepadlo ani nemeckých vojakov v boji proti puču, a to tiež poukazuje na charakter puču.

LITERATÚRA

1    Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty. Bratislava 1965, s. 1005
2    Hlas Slovenska č. 25–1992
3    Wohland, L.: Schicksal Hauerland. Bensberg 1989, s. 76–77
4    Slovenské národné noviny č. 64990
5    Gardista 28.–29.11.1944
6    Grossmann, loh. – Daubner, loh: Glaserhau. Stuttgart 1986, s. 307
7    Slovenská Politika 14.10.1944; Slovenský Národ č. 7/1992
8    Tatranský Slovák 6.1.1945; Slovák 17.11.1944; Nedelná Pravda 13.11.1992
9    Tatranský Slovák 6.1.1945; ŠOKA Liptovský Mikuláš; fond Notársky úrad Liptovská Lúžna, č. 2369 adm.
10    Práca 20. 10. 1990
11    Slovenské Ozveny č. 2W1991
12    Tatranský Slovák 6.1.1945
"Tatranský Slovák 6. 1. 1945; Slovenský národný archív, Zbierka dokumentov o národnooslobodzovacom boji, IV. krabica č. 17
14    Wohland, L: Schicksal Hauerland. Bensberg 1989, s. 95; Slovenský národný archív, Zbierka dokumentov o národnooslobodzovatelskom boji, IV. krabica č. 17
15    Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Nemci a Slovensko. Bratislava 1971, s. 573
16    Jablonický, I.: Povstanie bez legiend. Bratislava 1990, s. 167
17    Slovák 14.12.1944
18    Slobodný Piatok 23. 8.1991
19    Wohland, L.: Schicksal Hauerland. Bensberg 1989, s. 75
20    Grenzbote 16.11.1944
21    Gardista 17.11.1944; Smer 2. 7. 1991
22    Grenzbote 16.11. 1944; Smer 2. 7.1991
23    Štúrov hlas 9.11.1944
24    Štúrov hlas 21.11.1944
25    Smer 14.12.1990
26    Husák, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1964, s. 322; Štúrov hlas 21. 11. 1944; Práca 22. 8.1989
27    Slovenské národné noviny č. 384 992
28    Grenzbote 16.11.1944
29    Gardista 11.10.1944
30    Wohland, L.: Schicksal Hauerland. Bensberg 1989, s. 103; Slovenská Pravda 26.10.1944; Slovenský Denník 15. 6.1990
31    Gardista 17. 11. 1944
32    Scheinost J.–Kožíšek, A.–Werner K.: Banská Bystrica. Praha 1945, s. 51
33    Grossmann, Joh.–Daubner, loh.: Glassehau. Stuttgart 1986, s. 312
34    Nitrianska Stráž 8.10.1944
35    Slovák 29.11.1944
36    Kalač, G.–Štukovský, Št.: V borbe za slobodu. Trenčín 1964, s. 90
37    Slovenské Ozveny č. 21/91
38    Slovenské Ozveny č. 21/91
39    Slovenský národný archív, Národný súd, Tn lud 646, kinofilm Il.a 945
40    Slovenský národný archív, Povereníctvo vnútra – Bezpečnostný odbor, krabica č. 451
41    Slovenský Východ 25.1.1991
42    Grenzbote 17.10.1944
43    Kadnár, E.: Smrt pŕichází na úsvitu. Praha 1971, s. 80
44    Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Nemci a Slovensko. Bratislava 1971, s. 466