• Ak mať svoj štát je život – tak povstať proti nemu je smrť!
  Slovensky
­ ­ ­

Neuveriteľné sprisahanie

František Vnuk: Neuveriteľné sprisahanie

Slovenský exilový historik Ing. František Vnuk sa v knihe: Neuveriteľné sprisahanie zaoberá príčinami a podmienkami vzniku tzv. Povstania, v zahraničí nazvaného rebéliou a dôsledkami, ktoré z tejto najtragickejšej udalosti v slovenských dejinách znamenala pre slovenský národ. Ing. František Vnuk je autorom viacerých historických štúdií ako Mať svoj štát znamená život, Rebelanti a suplikanti, Dedičstvo otcov, Sedemnásť neúrodných rokov, Slovenská otázka na západe atď.

Vydalo: Vydavateľstvo Ivana Štelcera, 911 01 Trenčín, Jiráskova 1
Zodpovedná redaktorka: Ing. Marta Kilimajerová
Tlač: Plánografia VD Bratislava

ISBN-80-900537-6-9

© František Vnuk
© Vydavateľstvo Ivana Štelcera

Digitalizované v roku 2014 podľa: vydanie druhé, Trenčín 1993

Na stránkach 29august1944.sk publikované so súhlasom autora.

Stiahnuť

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6157

„Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet na to príkladu, aby národ povstával proti svojmu vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil. To nie je možné! Tu je to vo všelijakých proklamáciách, článkoch, rečiach, knihách i zákonoch napísané, zaznačené, že slovenský národ roku 1944 povstal proti vlastnému štátu, ale ani tak nie je to možné..." Spisovateľ-emigrant J. C. Hronský v románe „Svet na Trasovisku". (1960)
„Smiešna a hlúpa malá vojna vo veľkej vojne..." Spisovateľ-komunista A. Bednár v zbierke noviel „Hodiny a minúty". (1956 )

Začínam túto prácu citátmi dvoch spisovateľov protichodného politického zmýšľania, pretože tieto krátke charakteristiky lepšie vystihujú zmysel a nezmysel odbojového hnutia proti Slovenskej republike, než dlhé politické úvahy a pseudovedecké traktáty. A pokladám za potrebné hneď na začiatku definovať aj svoje stanovisko k udalostiam, ktoré hodlám opísať, aby som vopred odňal pochybnosti a podozrenia tých, čo z mojich príspevkov vyčítajú obyčajne viac, než v nich v skutočnosti je.

Povstať proti vlastnému štátu v mene umelého národa, umelého štátneho útvaru, na výzvu z cudziny a za cudzej podpory, je odsúdeniahodný čin a neospravedlní ho nič a už najmenej materialistický oportunizmus. To je línia, ktorej sa sústavne pridŕžam a ktorá je alfou-omegou tohto príspevku.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 5676

V lete pamätného roku 1944 Slovenská republika čelila svojej najzávažnejšej kríze, ktorá vyvrcholila v ozbrojenej rebélii proti vládnej autorite, resp. viedla k zániku štátnej samostatnosti. Možno síce advokátsky argumentovať, že Slovenská republika legálne existuje, lenže táto pekná teória o legálnej kontinuite je v ostrom rozpore s tvrdou skutočnosťou, ktorej najvýrečnejšími svedkami sú slovenskí emigranti, roztratení po celom svete. Smutná pravda je taká, že koncom augusta v r. 1944 slovenská vláda stratila exekutívnu moc nad značnou časťou slovenského územia a nikdy viac ju už nezískala. Povolaním nemeckých vojsk slovenské úradné autority už prinajlepšom iba spoluvládli a ich úloha často bola iba pasívna, formálna a podradná. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že augustové udalosti v r. 1944 boli zákernou a ťažkou ranou do chrbta Slovenského štátu, predposledným z úderov, ktoré viedli k násilnému zlikvidovaniu slovenskej samostatnosti.

Pre „urazených a ponížených" akými sme my odvtedy, čo sme stáli zoči-voči tejto neuveriteľnej a nečakanej pohrome, je vždy ľahšie vidieť v partizánskej vzbure beštiálne ukrutnosti, masové hroby, klamlivé a podvodné lákanie, neslovenskú účasť, atd., než si položiť a zodpovedať otázku: Muselo k tomu dôjsť, dalo sa tomu predísť, a keď sa už tak stalo, prečo sme v tejto zaťažkávajúcej skúške neobstáli lepšie?

Nenahovárajme si, že za povstanie sú zodpovední iba komunisti, čechoslováci, Beneš a iní nežičlivci slovenskej štátnosti. Je pravda, že oni povstanie vyvolali a mali leví podiel na jeho vykonaní, ale to nesmie ovplyvniť naše súdy: od nich ako od nepriateľov sme nemohli nič iné ani očakávať, oni sa správali, ako sa na nepriateľov svedčí a patrí. Je však na mieste otázka, prečo sa im to podarilo a prečo sa vhodnými protiopatreniami nepredišlo tejto katastrofe? Dalo a mohlo sa to urobiť. Keďže sa tak nestalo, je zrejmé, že chyby, vážne nedopatrenia sa stali aj na našej strane.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 5658

Monografia „Neuveriteľné sprisahanie" je mojou knižnou prvotinou. Písal som ju popri svojom pravidelnom zamestnaní v r. 1961-62. Vychádzala na pokračovanie v týždenníku „Slovák v Amerike" v r. 1963-64 a v knižnej forme sa objavila v lete r. 1944 ako emigrantský príspevok k 20. výročiu politicko-vojenského sprisahania proti Slovenskej republike. Išlo mi v nej o realistické vykreslenie tragických udalostí z roku 1944, ako sa ony javili slovenskému emigrantovi z perspektívy 20-ročného časového odstupu. Nie je to teda vedecká štúdia, ale skôr osobný pohľad na určitý úsek slovenskej histórie. Som si vedomý, že práca trpí všetkými nedostatkami diela písaného zďaleka a s obmedzeným prístupom k primárnym zdrojom informácií.

Od r. 1964 sa naše poznatky o povstaní značne rozšírili i prehĺbili. Zverejnili sa objemné zväzky dôležitých súčasných dokumentov, napísali sa desiatky nových kníh, vyšli mnohé zaujímavé štúdie a zborníky. Zvlášť roky, 1964-65 a 1968-69 boli bohaté na nové a cenné príspevky, i keď určité aspekty povstania ešte stále ostávali nedotknuté a nedotknuteľné. Na základe týchto informácií sa žiadalo, aby sa II. vydanie tejto monografie patrične doplnilo, rozšírilo a opravilo. Do takejto práce som sa však nechcel púšťať, a preto som odmietal viaceré možnosti, aby som dal súhlas k II. vydaniu Neuveriteľného sprisahania na Slovensku.

Priatelia ma však presvedčili, že dielko – i napriek svojím obsahovým nedostatkom – má čo povedať čitateľovi na Slovensku, kde až doteraz bolo prísne zakázaným čítaním. Kniha je ukážkou, ako Slováci pozerali na povstanie tam, kde sa dala písať jeho história bez cenzúry, bez ideologického usmerňovania, bez strachu, čo na to povie sused, brat, alebo obávaný prokurátor. Nuž predpokladám tento plod emigrantskej tvorby nášmu čitateľovi pod Tatrami v nádeji, že v ňom nájde niečo zaujímavého, nového a podnetného. Ponechal som knihe jej pôvodný formát, iba na niekoľkých miestach som urobil malé štylistické zmeny a spresnil niektoré faktografické údaje.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7241

Nepochybne najdôslednejšími skúmateľmi slovenskej situácie boli Nemci. V osobe vyslanca Hansa E. Ludina mali v Bratislave skutočne skvelého a schopného pozorovateľa. Hoci Ludin bol dlhoročným členom NSDAP, jeho pôsobenie na Slovensku nenieslo nijaké urážlivé známky arogancie a povýšenectva, aké sa spravidla pripisujú na vrub nacistom. Jeho postoj voči Slovensku a Slovákom bol plný pochopenia pre špecifické slovenské ťažkosti a zriedkavého porozumenia pre slovenskú psychológiu. Na jeseň v r. 1945 ho Američania vydali z koncentračného tábora v Natternbergu do rúk č-s úradov. Národní frontisti ho parádovali ako korunného svedka pred ľudové a národné súdy. Jeho výpovede boli však triezve a obdivuhodne kľudné. Neprechovával zášť voči nikomu a keď nemohol pomôcť, nikomu nepriťažil. A napokon súdili ako vojnového zločinca aj jeho. Medzi jeho obžalobcami boli ľudia, ktorí sa kedysi nehanebne uchádzali o jeho priazeň. Súd odoprel Ludinovi diplomatický štatus a súdil ho ako reprezentanta nepriateľskej moci. Dňa 20. januára 1948 odsúdili ho na trest smrti povrazom a trest aj vykonali. Bola to jedna z posledných spoločných akcií demokraticko-komunistického národného frontu.

Ako reprezentant Nemeckej ríše, v štáte pod nemeckou ochranou, si Ludin všímal pozorne veci okolo seba a snažil sa hodnotiť situáciu vecne a objektívne. Začiatkom apríla v r. 1944 poslal do Berlína ministrovi zahraničia von Ribbentropovi pravidelný štvrťročný dôverný report, do ktorého takto zhrnul výsledky svojich pozorovaní:

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 5655

Vyhlásenie slovenskej samostatnosti v marci r. 1939 nevyvolalo na Slovensku nijakú opozíciu medzi starými centralistami. Tí, čo sa kedysi bili v prsia ako pravoverní čechoslováci, sa po 1939 bili v prsia a kajúcne sa vyznávali z omylov a poblúdení. Lebo aj tomu najzaťatejšiemu centralistovi bolo jasné, že Slovenský štát je viac než Protektorát, ba že mu poskytuje lepšie možnosti uplatnenia než nebohá Č-SR. V pokornej úlohe márnotratných synov sa starí centralisti prispôsobovali a vžívali do nových pomerov. Slovenský štát sa správal voči nim naozaj veľkoryso a oni boli tiež štedrí na prejavy oddanosti a lojality tlačeným i hovoreným slovom, kedykoľvek sa im naskytla príležitosť. Bolo to všetko také dojímavé, že to bolo až podozrivé.

Ich prejavy lásky k slovenskému štátu začínali chladnúť v r. 1943. V tom čase už mnohým začínalo svitať v hlave, že vsadili na zlú kartu. Prichádzali na to, že k tej pamätnej rezolúcii v Žiline v októbri v r. 1938 boli vlastne „prinútení", začali si nahovárať, že ich pohodlný život od r. 1939 bol vlastne martýrstvom pod „fašistickým terorom". A keď už bolo isté, že sa Benešovi podarí obnoviť Č-SR, umele vyvolali v sebe clivotu po takom idylickom štátnom útvare, akým bola predmníchovská Republika.

Čo tak vyburcovalo ich svedomie? Ludinova diagnóza bola celkom správna: správy z frontu. Na prelome rokov 1942-43 Nemci utrpeli prvé vážne porážky, ktoré signalizovali obrat vo vedení vojny. Bola to porážka Rommelovej armády v severnej Afrike a porážka Paulusovej armády pri Stalingrade (dnes Volgograd). V lete r. 1943, keď sa Nemci chceli Rusom príslušne odplatiť, ich masívna ofenzíva pri Kursku zlyhala. Čatloš sám priznal, že po neúspechu kurskej ofenzívy prišiel na to, že Nemci vojnu nevyhrajú. Taliani došli v októbri r. 1943 k tomu istému uzáveru a kapitulovali.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 9033

V r. 1938-39 komunistická strana na Slovensku stratila vodcov i voličov. Z prostých komunistov sa stali poriadni a oddaní občania Slovenského Štátu. V máji 1939 sa na pokyn Moskvy vytvorila samostatná Komunistická strana Slovenska (KSS). Na jej čele stáli pomerne neznámi predáci (Ďuriš, Benada a Osoha), pretože tí známejší utiekli či už na Západ (Široký, Valo, Clementis) alebo do Ruska (Marek Čulen, Friš, Bacílek, Šmidke). Ale ani táto zmena nepriťahovala nikoho. Ilegálna činnosť strany až do r. 1944 nevykázala nijakú pozoruhodnú aktivitu a je nepochybne zistené, že v r. 1941 až 30% členov ilegálnej KSS pravidelne reportovalo o všetkej aktivite príslušným orgánom ministerstva vnútra.

Mimochodom: celá aktivita pozostávala z písania a rozširovania letákov a spravidla zavinila väčšie škody strane, než štátu proti ktorému bola namierená. Každý leták totiž viedol na stopu a k zneškodneniu tých najživších zložiek. Naše policajné orgány sa mohli vo svojom hľadaní spoliehať na informátorov a na spoluprácu nemeckej polície. Tá mala v tejto práci bohaté skúsenosti. Naši komunisti boli nebezpečne hendikepovaní dvoma nevýhodami: nemali prax v podzemnej činnosti, a čo bolo tragickejšie pre nich, iba slabú oporu v národe.

V  júni 1941 k posilneniu domácich kádrov poslalo moskovské vedenie na Slovensko V. Širokého. O jeho príchode bola naša polícia vopred informovaná. Nechala ho pekne založiť ústredný výbor KSS a potom v júli r. 1941 ho zatkla aj s celým výborom okrem jediného člena. Ján Osoha im vyviazol zo slučky a v auguste zorganizoval ďalší (v poradí tretí) ilegálny výbor.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 5990

V  čase, keď sa komunisti a „demokrati" dohodli, demokratická strana neexistovala. O tejto zložke komunisti rozprávali ako o „buržoázii", alebo keď chceli byť voči nim slušnejší, ako o občianskom bloku, alebo ako o „nekomunistoch". „Demokrati" však nevedeli, čím vlastne sú. Agrárnikmi alebo republikánmi sa hanbili byť. Keď sa chceli označiť za demokratov, komunisti im tvrdili, že veď aj oni (komunisti) sú demokrati, a tak najčastejšie sa vydávali za „liberálov". Demokratická strana sa, ako taká, utvorila až v B. Bystrici v septembri r. 1944. Bola to vlastne domovinárska strana pod novým menom, resp. ako sa hovorilo, „staré víno v nových fľašiach". Odhaduje sa, že 60 – 70% členstva boli bývalí agrárnici. Okrem toho sa hrnuli pod demokratickú zástavu tí sociálni demokrati, ktorí o sebe tvrdili, že sú viac demokratickí (t. j. čechoslovácki), než socialistickí a samozrejme tí Česi, ktorí z titulu odborníkov a nepostrádateľných špecialistov ostali na Slovensku po 14. marci 1939.

Čo hnalo týchto ľudí do odboja? Boli medzi nimi nespokojenci, ktorým Slovenský štát nevyhovoval z dôvodov politických, alebo ideologických, ale takých bolo málo. Keby im bol človek v r. 1944 položil otázku (samozrejme s detektorom lží v ruke), čo ich priviedlo do B. Bystrice, bol by dostal odpoveď, že to nebola láska k demokracii a slobode, ani nenávisť k fašizmu a nacizmu, ale strach pred budúcnosťou. Strach motivovaný materializmom: zachrániť si pozície a majetky, ku ktorým tak prilipli.

Títo ľudia videli v Slovenskom štáte iba svojho zamestnávateľa, ktorý im dal i príležitosť k obchodu a zárobku, prípadne platil (a vo väčšine prípadov draho preplácal) za ich služby. Kým slovenský štát mal vyhliadky a záruky trvania, aj oni boli (alebo aspoň sa tak tvárili) lojálni, oddaní a statoční Slováci, ale keď sa pomery zhoršili, snažili sa urobiť si dobré oko u budúceho zamestnávateľa.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 9520

Na Vianoce v r. 1943 si komunisti a demokrati sformulovali svoju vernosť a spoluprácu do paragrafov, aby to mali čierne na bielom. Zanechali nám tak neobyčajne prostoreký dokument optimizmu a alibizmu, ktorému prepadla tá vrstva, čo si namýšľala, že je chrbtovou kosťou národa. Hoci sa tvrdilo, že obe zložky sa „jednomyseľne“ dohodli, je isté, že už vtedy to bol zápas „kto z koho“. Komunisti si zaistili odstavce o spolupráci so ZSSR a proti opozícii demokratov aj odsek o samobytnosti slovenského národa na princípe „rovný s rovným.“ Demokrati pretlačili do zmluvy bod o konečnom riešení problémov, ktoré sa prenechávalo „zvoleným zástupcom slovenského ľudu“ (čo eminentne vyhovovalo českým politikom v Londýne, i keď obsah Vianočnej dohody im vôbec nebol po vôli). Iste si pri tom spomenuli, že Pittsburgská dohoda obsahovala podobnú výhradu a poukazovaním na túto klauzulu sa odopierali Slovákom všetky ostatné záväzky dohody.

Vianočná dohoda sa stala známou slovenskej verejnosti až septembri v r. 1944, keď ju Husák publikoval v prvom čísle povstaleckej „Pravdy“, aby priviedol, keď nie k rozumu, aspoň do rozpakov, čechoslovakizujúce krídlo demokratického odboja. Ináč dohoda bola historickou relikviou už aj v Banskej Bystrici, pretože pod tlakom vývoja udalostí bolo treba ísť ďalej, než dohoda stipulovala.

Je vôbec otázkou, či dohoda mala nejaký praktický význam, okrem toho, že je dokumentom jedného nepravdepodobného politického partnerstva. Ako nemilosrdne politický vývoj obišiel Vianočnú dohodu, o tom svedčí memorandum Slovenskej národnej rady, s ktorým prišli v marci v r. 1945 delegáti SNR (Šrobár, Ursíny, Styk, Husák, Novomeský, Šoltész) do Moskvy, aby vyriešili „pomer česko-slovenský“. Memorandum požadovalo dualistický štát, ktorý by mal spoločné iba zahraničné veci, národnú obranu a zahraničný obchod. Ináč moravsko-slovenská hranica mala byť aspoň spočiatku aj hranicou colnou, Slovensko malo mať vlastný snem, vlastnú vládu, ba i bezpečnostné orgány a osobitné vojenské oddiely. (Keď Husák argumentoval, že Slováci už mali svoj štát a nemôžu ísť späť do predmníchovského systému, odvrkol mu vraj Šrámek: „Dýť vaším programem jedete až do Rakousko-Uherska.“)

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 5987

Našou najväčšou tragédiou bolo to, že vojna vypukla skôr, ako nás západné veľmoci vzali na vedomie. Keď vojna rozdelila svet na spojenecký tábor a mocnosti Osi, my sme sa ocitli na nesprávnej strane. Beneš mal veľmi ľahkú úlohu presvedčiť spojenecké vlády, že Slovensko nie je problémom medzinárodným, iba vnútorným problémom česko-slovenským, ktorý on vyrieši „až jedna radosť“. Tým sa náš osud spečatil. Obľúbená rečnícka fráza, že s Nemeckom stojíme a padáme, mala od r. 1943 veľmi deprimujúce dôsledky, pretože s nemeckými neúspechmi prudko upadal aj náš medzinárodný kurz. Boli to smutné poznatky, ako keď sa človek topí a okolo neho je iba voda. To, čo sa na obzore črtalo ako pevný bod, bola iba morská pena. Naše nádeje v nemecké tajné zbrane alebo v spory medzi Západom a Východom sa nematerializovali.

Spojenci nechceli o nás ani počuť, a to ani vtedy, keď sme im ponúkali kapituláciu. Pre nich sme patrili do Benešovho departamentu. Sovieti, ktorí nás v septembri r. 1939 uznali „de facto“ i „de jure“, nás v júni r. 1941 práve tak dramaticky od-uznali a za tlmočníka Slovákov uznali Beneša. V r. 1943 videl každý, kto mal otvorené oči, že pánom Slovenka bude opäť Beneš.

Prívrženci predmníchovských centralistických strán si vyriešili problém veľmi jednoducho. Svoju pomníchovskú činnosť vyhlásili za prinútenú a obracali sa na Beneša ako na starého známeho. Situácia bola omnoho komplikovanejšia pre tých, ktorým nešlo o osobné postavenie, ale o osud národa. Naši národní vodcovia stáli pred veľmi ťažkou skúškou a veru ani pri najlepšej vôli nemožno tvrdiť, že svoje úlohy zohrali dokonale. Skupina okolo Tuku a Macha trvala na neochvejnej spolupráci s Treťou ríšou i vtedy, keď ju už boli opustili všetci spojenci a keď sa nemeckí generáli pokúsili atentátom odstrániť Hitlera. Nebola to správna politika, ale aj zlá politika je lepšia ako nijaká politika. Vážnejšej chyby sa dopustila politická skupina okolo Tisa, ktorá nevediac sa rozhodnúť čo robiť, nerobila nič. V čase, keď bolo treba horúčkovite pracovať a energicky rozhodovať, prevažná väčšina národných pracovníkov prepadla nezdravej pasívnej apatii.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7058

Tento zhubný rozklad sa najokatejšie prejavil v slovenskej armáde. Budovali sme ju s najvyšším vypätím úsilia a hmotných obetí, aby sme ju potom ako nespoľahlivú rozpustili. Videli sme, ako ju Nemci odzbrojujú a ako jej príslušníci pochodujú slovenskými mestami do nemeckého zajatia nie hrdým krokom, ale so sklopeným zrakom. Naša armáda opúšťala javisko slovenských dejín pokorujúco a neslávne.

Aj bez husitských tradícií slovenský vojak nebol o nič horší ako vojak Wehrmachtu alebo Červenej armády. Jeho pochod „od Tatier po Azovské more“, s krvavými a víťaznými zastávkami pri Lipovci, (63 mŕtvych, 170 ranených a 107 nezvestných) a Rostove (asi 60 mŕtvych) svedčil, že sa vie biť a že sa nebojí smrti, ale musí mať dobré politické a vojenské vedenie. Pri spiatočnom pochode od Azovského mora k Tatrám vedenie však sklamalo a demoralizujúce dôsledky sa čoskoro prejavili. Začalo to hneď pri Azovskom mori na Kryme, kde dňa 30. októbra 1943 viac než dvetisíc slovenských vojakov a dôstojníkov, ubytovaných v obci Kachovka pri Melitopoli sa aj s výzbrojou nechalo zajať boľševikmi. Beneš hneď požiadal, aby sa z nich vytvorila 2. č-s. brigáda v ZSSR, a tak sa aj stalo. Cez moskovský rozhlas a iné propagačné kanály sa v ich mene prenášali ohlasy a výzvy proti Nemcom a proti slovenskému „fašizmu“, ako aj hrozivé vyhrážky pre tých, čo neposlúchnu. Bohužiaľ výzvy nepadali na hluché uši. Nemci sa ponosovali na našich vojakov, že vedia bojovať, ale nevedia ustupovať. Slovenský ústup sa zmenil obyčajne v bezhlavý útek, alebo končil v sovietskom zajatí.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7978

Zatiaľ čo medzi vojskom nechuť a opozícia mali často vonkajší náter komunistickej infekcie, dôstojnícky zbor bol prevažne protikomunistický. Je síce pravda, že mnohí z nich boli až príliš žoldniersky a boli ochotní predávať svoje služby každému, kto o ne stál, ale ak mali možnosť vybrať si medzi Benešom a boľševikmi, ich výber padol na Beneša. Začiatkom r. 1944 mal „demokratický odboj“ tak mnoho prívržencov v dôstojníckom zbore, že oznamoval do Londýna svoj úmysel ozbrojene vystúpiť proti Nemcom za pomoci slovenskej armády. Beneš a Ingr schválili tento plán s veľkým nadšením.

V marci r. 1944 prišiel na Slovensko z Turecka (na pas slovenského občana a zástupcu firmy „Dovus“, D. Bukovinského) Benešov osobitný posol a spravodajský dôstojník Jaroslav Krátký (krycím menom „Zdena“). Jeho úlohou bolo posielať do Londýna neskreslené správy a praktické rady ohľadom možného ozbrojeného vystúpenia a ohľadom výberu vhodnej osoby, ktorá bude toto vystúpenie organizovať a viesť. Krátký (ktorého sprievodcom po Slovensku bol Rudolf Fraštacký) konferoval so Šrobárovou skupinou a s členmi Slovenskej národnej rady a schválil ich osobný výber, ktorým bol podplukovník Ján Golián, náčelník štábu pozemných vojsk v Banskej Bystrici. V máji r. 1944 Beneš osobitným dekrétom vymenoval Goliána za veliteľa.

Golián a Krátký s pomocou ďalších čechoslovácky orientovaných dôstojníkov zriadili si tzv. „Slovenské vojenské veliteľstvo“, ktoré malo vypracovať plán akcie. Náčrt plánu bol veľmi skoro hotový a Golián ho poslal na schválenie do Londýna. Text plánu začínal významnými slovami: „K RUSOM NECHCEME PREJSŤ...“ Plán počítal s vylodením západných Spojencov na Balkáne alebo rýchlym postupom hore Apeninským polostrovom. Ak taký postup bude rýchly, slovenská armáda urobí prevrat a bude brániť naše územie pred Nemcami, až kým neprídu Spojenci. Chybou plánu bolo iba to, že sa zakladal viac na zbožných želaniach než na tvrdej skutočnosti.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6703

Pre komunistov je vojna predovšetkým praktická politika a z tohto hľadiska hodnotili aj Čatlošov plán. Nešlo im iba o rýchly postup, ani o zničenie niekoľkých divízií. V tom čase si už boli istí víťazstva a ich frontové pohyby sa niesli v priamom súvise s povojnovými plánmi, ktoré ako vieme, zahrňovali boľševizáciu Európy. Ako sa im neľúbilo varšavské povstanie, práve s takou neľúbosťou pozerali na snahy Beneša a slovenskej buržoázie o vojensko-politický prevrat. Počas svojho pobytu v Moskve v decembri r. 1943 sa Beneš zdôveril Sovietom so svojimi plánmi ohľadom Slovenska a povedal im o svojej zamýšľanej povstaleckej vojne, žiadajúc pritom ich podporu. Sovieti si ho so záujmom vypočuli, ba ešte aj požiadali o podrobnosti, ale bolo zrejmé, že sa nechceli dať predbehnúť buržoáznym Benešom. A tak kým sa Beneš usiloval o prevrat zhora, boľševici začali organizovať prevrat zdola a odspodu. V Benešovi nevideli spojenca, ale nepríjemného konkurenta. Keďže KSS bola hlboko zapletená do spolupráce s „demokratickými“ elementárni, moskovské vedenie ju postavilo na bočnú koľaj a pokladalo ju iba za rezervu v radoch SNR.

Moskva mala o vývoji situácie na Slovensku informácie iba z druhej ruky. Moskovské vedenie poslalo síce na Slovensko Bacílka, aby vybudoval rádio-telegrafické spojenie, ale to sa mu nepodarilo. Zatiaľ však Benešov emisár Krátký vybudoval štyri rádiové spojenia medzi Slovenskom a Londýnom. Krátky bol ochotný podávať správy komunistom do Moskvy cez Londýn, ale iba za podmienky, že budú „en clair“ (t. j. nešifrované). Verejne toho komunisti na oznámenie veľa nemali, a tak v Moskve sa o prípravách na povstanie vedelo iba to, čo prišlo cez Londýn, lepšie povedané cez Moravcovu spravodajskú kuchyňu. Niet teda divu, že v Moskve mali dojem, že na Slovensku sa chystá iba nejaký buržoázny podnik, a preto začali organizovať svoju vlastnú akciu.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7278

V nemeckých hláseniach o partizánskej činnosti sa partizánske akcie často hodnotia ako „dobre premyslené a šikovné“. Nepríjemná skutočnosť – ale pravdivá, pretože prvými partizánmi boli Rusi, ktorých nikto nemusel učiť partizánske remeslo. Ruské partizánske tradície siahajú až do čias napoleonských vojen a súčasná vojna s Nemeckom viedla k ďalšiemu zdokonaleniu partizánskej taktiky.

Partizánske hnutie začínalo nadobúdať nebezpečné rozmery v auguste 1944. Mach vo funkcii ministra vnútra a zástupcu predsedu vlády vyhlásil dňa 11. augusta 1944 na Slovensku stanné právo (štatárium) pre zločiny vzbury, vraždy, lúpeže, podpaľačstvo a poškodenia na vodných dielach, železniciach, banských dielach, atď.

Partizánske hnutie prechádzalo dvoma fázami. V prvej fáze sa partizáni snažili vraziť klin medzi nemecko-slovenskú spoluprácu. V tomto období sa operovalo slovanstvom a slovenským nacionalizmom. V prejavoch sa zdôrazňovalo a v praxi sa prevádzalo, že slovansko-germánske vzťahy neboli a nemôžu byť ničím iným ako zápasom na život a na smrť. Počas tejto fázy boli obeťou teroru takmer výlučne Nemci, či to už boli slovenskí alebo ríšski Nemci.

 V  druhej fáze sa partizáni usilovali o odcudzenie slovenského národa od jeho vládnych predstaviteľov. Už nestačilo byť iba Slovanom-Slovákom, bolo treba byť prinajmenšom antifašistom, keď už nie komunistom. Partizánsky teror bol namierený nielen proti Nemcom, ale aj proti predstaviteľom režimu, HSĽS, Hlinkovej gardy, armády, pokiaľ stáli na platforme slovenskej samostatnosti, slovensko-nemeckej spolupráce alebo antikomunizmu. Druhá fáza teda neznamenala ukončenie fázy prvej, ale bola vlastne jej rozšírením. Z nepriamych prameňov vysvitá, že pôvodne sa počítalo, že prvá fáza potrvá 2-3 mesiace. Okolnosti však žičili partizánom natoľko, že k ukončeniu druhej fázy došlo po 2-3 týždňoch.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6342

Počínajúc augustom, nemecké diplomatické hlásenia do Berlína obsahujú stále častejšie a pochmúrnejšie zmienky o partizánskom hnutí. Dňa 24. augusta Nemci vyslali na Slovensko ako zvláštneho pozorovateľa generálneho konzula Wüstera, jedného z ich najzbehlejších znalcov stredo- a juhoerópskych pomerov na nemeckom ministerstve zahraničia. Na Slovensku sa zdržal päť dní, stretol sa s mnohými významnými činiteľmi, s ktorými prerokoval situáciu. Do Viedne sa vrátil 30. augusta. Pomery sa však medzitým vyvinuli natoľko, že jeho report bol zastaralý skôr, než ho stihol napísať. Sám si bol tohoto vedomý, a preto namiesto obvyklého písomného reportu telegrafoval svoju správu do Berlína v noci 31. augusta. Telegram prišiel do Berlína ráno o 2,30 hodine a je vedený pod číslom 2776 / 1.9.44. Keďže tento telegram obsahuje mnohé prenikavé pohľady do zákulisia situácie, a najmä málo známe reakcie bratislavských kruhov na udalosti, podáva sa tu v celej jeho dĺžke:

„Počas môjho päťdňového pobytu na Slovensku som mal príležitosť hovoriť s pánmi z vyslanectva a s predstaviteľmi nemeckej národnostnej skupiny a okrem toho s mnohými vedúcimi Slovákmi, medzi inými s predsedom vlády Tukom, s jeho zástupcom Machom, so šéfom propagandy Tidom J. Gašparom, s ministrom financií, s hospodárskymi činiteľmi, s bankármi a predstaviteľmi armády. Na základe osobných rozhovorov a skúseností podávam nasledujúcu správu o svojich spontánnych dojmoch a súčasnej situácii:

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 8015

Podstatná čiastka obžaloby proti Tisovi a spol. pred Národným súdom, mala hodne do činenia s tzv. „zločinmi proti odbojovému hnutiu“. Fiškálsky sa Tisovi a jeho spoluobžalovaným pripisoval „pokračujúci trestný čin zrady na povstaní“. Vo svojej obhajobnej reči Dr. Tiso venoval značnú pozornosť tejto téme a proces osvetlil mnohé zákulisné pohyby, ktoré predchádzali výbuchu povstania. Boli však otázky, na ktoré sa nepýtali a na druhej strane odzneli otázky, na ktoré dával odpoveď vševedúci Daxner, ktorý potom každý odklon od svojej verzie kvalifikoval ako lož. Jednou takouto otázkou bolo, kedy a za akých okolností, Tiso povolal nemecké vojsko na Slovensko. Opierajúc sa o článok v protektorátnom časopise „Böhmen und Mähren“ (nov.-dec. 1944) obžaloba tvrdila, že Tiso pozval Nemcov na Slovensko už 23. augusta a túto žiadosť údajne opakoval 25. augusta. Obžalobca pplk. A. Rašla dal tieto dáta do svojej knihy „Tiso a povstanie“ ako dokázané skutočnosti a odtiaľ toto tvrdenie poputovalo do všetkých kníh a učebníc dejepisu, ktoré sa po roku 1947 v Č-SR objavili.

Ale ako to pri takýchto prípadoch býva, jednoduchá je iba lož, pravda je obyčajne komplikovaná. Ako komplikovaná bola pravda v týchto okolnostiach, o tom vydávajú svedectvo nemecké dokumenty. Je v nich množstvo dôkazov o tom, že slovenskí činitelia sa vzpierali nemeckej ponuke zlikvidovať povstanie. Z čiastky  pre národnú hrdosť, z časti pre nejasné a nesprávne pochopenie situácie, Tiso odďaľoval pozvanie nemeckého vojska všetkými prostriedkami, ktoré mu stáli k dispozícii. Aj keď už bolo jasné, že nespôsobilosť slovenskej armády nijako nezamedzí rastúcemu chaosu, a keď sa v zátylí nemeckého frontu vytvárala vrcholne nežiadúca situácia, ešte aj vtedy Tiso myslel, že zamedzí tomu, čo bolo neuniknuteľné. Ako je zrejmé z predošlého výkladu, nemecký zásah do situácie vytvorenej partizánmi bol vrcholným želaním ruskej boľševickej politiky a nebol žiadúci ani pre Nemcov, ani pre Slovákov. Pre Nemcov predstavoval odčerpávanie vtedy takmer nepostrádateľných branných síl a pre Slovákov pokorujúcu a národnú hrdosť urážajúcu úlohu.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7956

V predošlých kapitolách bol načrtnutý priebeh historických udalostí pred 29. augustom v Bratislave. Slovenské úradné miesta prechádzali ťažkými chvíľami nerozhodnosti, nervozity a hlbokej depresie. Ale ani pripravovatelia povstania v Banskej Bystrici neboli nadšení vývojom situácie. Čím viac sa blížila možnosť vojenského zásahu, tým menšiu chuť vojenské vedenie prejavovalo. Podplukovníka Goliána, ako náčelníka štábu 2. slovenskej divízie v Bystrici, poverila Slovenská národná rada viesť vojenskú stránku povstania, ak to budú okolnosti vyžadovať. Golián so štábom vojenských poradcov (Ferjenčík, Polák, Marko, Kišš-Kalina, Vesel a Nosko) vypracoval vojenský plán, ktorý stipuloval, že k vojenskému zásahu proti Nemcom má prísť iba v prípade, že sa vyskytne jedna z týchto eventualít:

  1. keď Červená armáda nadviaže priamy styk s dvomi vojenskými divíziami pod vedením gen. Malára na východnom Slovensku,
  2. keď Červená armáda dosiahne Krakov na severe alebo Miškovec na juhu,
  3. v prípade, že by Nemci začali obsadzovať Slovensko.

Najviac si povstalci sľubovali od prvej alternatívy. Za týmto cieľom vyslali do Moskvy emisárov Ferjenčíka a Šmidkeho. Sovieti odmietli návrh SNR, pretože o „buržoázny prevrat“ záujem nemali. Slovenských povstalcov nechali však viac než mesiac čakať na odpoveď a medzitým vyslali na Slovensko partizánov s inštrukciami, ktorých implementácie sú zhrnuté vyššie. Medzitým, čo si Golián netrpezlivo „obhrýzal nechty“ v očakávaní návratu Ferjenčíka a Šmidkeho z Moskvy, Beneš z Londýna nútil Slovákov do povstania s rastúcou naliehavosťou. Beneš chcel vyprovokovať silou-mocou ozbrojené vystúpenie proti Nemcom vo svojom mene a v mene čechoslovakizmu. Darmo mu Golián odkazoval, že na Slovensku niet Nemcov, pre Beneša bola „malá vojna“ na Slovensku vecou politickej prestíže, ktorá mala upevniť jeho pozície jednak medzi spojencami, jednak v Česku a na Morave. V auguste s hrôzou pozoroval, ako sa mu situácia vymyká z rúk. Jeho plánom nemohlo vyhovovať rokovanie delegátov SNR v Moskve, ktorí tam vlastne prišli s Čatlošovým návrhom, ale nevyhovovali mu ani partizánske akcie, ktoré sa viedli bez jeho vedomia a s malým ohľadom na jeho politické tézy a teórie. Vo svojej reči v Coventry dňa 12. marca 1944, prednesenej pod dojmom veľmi priaznivých a lichotivých hlásení jemu verných odbojárov, Beneš sa verejne skompromitoval, keď vyhlásil, že „lidu doma bude dán ve vhodné chvíli signál a lid pak povstane proti svým cizáckým utlačovatelům.“

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6101

Dielo, ktoré začalo tak zamotane, v nasledujúcich dňoch sa iba ďalej zauzľovalo. Verejné prejavy zo strany vlády i zo strany povstalcov dokonale pomiatli tých, čo mali príležitosť si ich vypočuť. V pozadí slovných argumentov jedno však bolo jasné: partizánske akcie sa rozrástli natoľko, že ohrozili bezpečnosť Slovenska a že slovenská vláda si nevie s nimi rady. Bolo to smutné poznanie pre každého statočného Slováka.

Večer dňa 30. augusta prehovoril Dr. Jozef Tiso. Na jeho reč dychtivo čakali všetci Slováci i nepriatelia slovenskej samostatnosti. Ale aj tento rozvážny a povzbudivý prejav sa minul cieľa, hlavne preto, že prišiel neskoro. Keby bol Tiso prehovoril čo len pred 3-4 dňami (napríklad namiesto Macha), určite by sa bol otupil silnejúci impulz partizánskych akcií. Dňa 30. augusta partizáni strhli svojou iniciatívou a úlisnosťou i váhavcov a nerozhodných a od skompromitovaných ľudí nemožno čakať aby menili svoje rozhodnutie, i keď azda nebolo správne.

Dňa 30. augusta stredné Slovensko bolo už v rukách partizánov a zmätok vzniknuvší šírením falošných správ dosiahol takých rozmerov, že to už nemohla zamedziť ani prezidentská autorita. Tón Tisovej reči (o ktorej partizáni rozširovali, že ju Tiso predniesol z prinútenia Nemcov) sa niesol v týchto líniách: V posledných dňoch nám partizáni poskytli možnosť nahliadnuť do nového života, ktorý chcú priniesť na Slovensko: vraždy, lúpeže, pustošenie. Obyvateľstvo a vojaci sú rozoštvávaní proti Nemcom. Rozširujú sa správy, že prezidenta zabili, odvliekli, že Maďari zaútočili na Slovensko, atď. Mnohí dobromyseľní Slováci vojaci a civili sa dali zlákať touto podlou a lživou propagandou. Dnes veci došli tak ďaleko, že partizáni zabíjajú a vraždia bez rozdielu, či to je kňaz, robotník, roľník. Žiaden Slovák nie si je istý životom. Zverbovali spodinu ľudskej spoločnosti, aby vyvolali na Slovensku chaos a pripravili zrelú pôdu pre boľševizmus. Pretože vlastnými silami nemôžeme zastaviť toto zúrenie, požiadali sme nášho nemeckého spojenca, aby nám pomohol zlikvidovať boľševické bandy. Príchod nemeckých vojsk na Slovensko má len jeden cieľ: zlikvidovať partizánov. Nemeckí vojaci neprichádzajú na Slovensko, aby ho obsadili, ale aby opäť vrátili našej krajine niekdajší pokojný život. Preto každý statočný Slovák a slovenský vojak bude pomáhať nemeckým jednotkám, aby opäť obnovili poriadok.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 8586

Povstanie prišlo pre Nemcov vo veľmi kritickom čase. Nemecký front sa rúcal na všetkých stranách, bolo treba plátať diery na západe, na východe i na juhu a rezervy neboli. Na západe spojenecké vojská, ktoré sa vylodili v Normandii 6. júna 1944, postupovali temer bez odporu k Rýnu. Dňa 23. augusta padol Paríž a toho istého dňa Rumuni prepli spojenectvo s Nemeckom na spojenectvo s Ruskom. Na východnom fronte sa tým vytvorila obrovská medzera, ktorú bolo treba zaplniť. Od 1. augusta bojovala vo Varšave poľská armáda krajová proti nemeckým vojskám a na juhu šarapatili Titovi partizáni. Hore Apeninským polostrovom sa pomaly prebíjali spojenecké vojská.

Slovenská vláda na nátlak Nemcov a ešte väčší nepriamy morálny nátlak zo strany partizánov zažiadala formálne o vojenskú pomoc v zmysle slovensko-nemeckej zmluvy o ochrane (Schutzvertrag) už dňa 29. augusta 1944 a túto žiadosť písomne opakovala 30. augusta. Opierajúc sa o správy nemeckej vojenskej misie, nemecká branná moc v záujme ochrany svojich dopravných línií poverila rozkazom OKW AVFSt. (Qu. Nr 0010530/44 g. K. zo dňa 29. augusta 1944 nemeckého generála, šéfa nemeckej vojenskej misie pri slovenskom ministerstve národnej obrany, aby sa ujal vedenia vojenských operácií smerujúcich na zaistenie dopravných spojov cez Slovensko.

Generál mal k dispozícii iba kostry posádok v nemeckej ochrannej zóne, ktoré neboli, ani príslušne vyzbrojené ani pripravené pre nejaké rozsiahlejšie bojové akcie ofenzívneho charakteru. Oblastné veliteľstvo (Nr. 17) týchto posádok bolo v Púchove. Nemecký generál nasadil tieto jednotky do boja v priestore Žiliny už 29. augusta (fakticky ešte predtým, než slovenská vláda formálne požiadala o pomoc). Početne slabé a vôbec nepripravované pre podobné úlohy, jednotky svojou akciou zavážili veľmi málo. Okrem toho akcia sa robila napochytre a bez plánu a niet divu, že skončila neúspešne.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7096

Ak sa vládna stabilita meria dĺžkou času medzi personálnymi zmenami v členstve vlády, potom treba posudzovať slovenskú vládu ako jednu z najpevnejších vlád bojujúcich národov. Od augusta 1940 nebola nijaká vládna zmena, nijaká rekonštrukcia. Nie je však všetko zlato, čo sa blyští: pod vonkajším náterom stability sa skrývalo mnoho rozporov. Vo vláde sedelo mnoho jednotlivcov, často protichodného charakteru, ktorých držala pokope – niekedy povzbudivým slovom, niekedy prehováraním a niekedy priamym rozkazom – rezolútna Tisová osobnosť. V rokoch 1940-44 vláda bola vystavená niekoľkým rozkladným pokusom; bol pokus o násilný prevrat zo strany Tuku a Macha, pokusy o rezignáciu zo strany Čatloša, Stana a iných ministrov. Tiso však vedel vhodným zákrokom prekaziť pokus o puč, odmietnuť rezignáciu a tak udržať nezmenenú vládu ako symbol pevnosti a trvanlivosti slovenského štátu.

Dnes je každému jasné, že to bol nesprávny politický postup a veci by sa iste vyvinuli ináč, keby bol Tiso rekonštruoval vládu v r. 1942 alebo 1943. V týchto veciach Tiso avšak mal svoju vlastnú filozofiu. Ako sa vyjadril pred národným súdom, sám sa nevzdal preto, lebo nechcel utekať od zodpovednosti v ťažkých časoch. Podobné stanovisko očakával a často imperatívne dožadoval od ostatných členov vlády, ktorých okrem toho pokladal za nenahraditeľných odborníkov. Ozaj niekedy sa až zdá, Že Tiso videl vo svojich ministroch schopnosti a kvality, ktoré ináč unikali každému inému smrteľníkovi.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 8316

V tejto kapitole by som sa chcel iba v krátkosti zmieniť o vojenských operáciách, ktoré začali slabými nemeckými silami pri Žiline dňa 29. augusta a skončili debaklom v Banskej Bystrici 27. októbra 1944.

O vojenskej stránke povstania sa toho napísalo pomerne najviac, ale údaje sú si tak protichodné a často navzájom si odporujúce, že je nemožné utvoriť si presný obraz o tom, čo sa dialo pri Telgárte, Strečne a iných miestach, kde zbytočne tiekla slovenská krv. Raz, keď sa nám dostanú do rúk vojenské hlásenia (pokiaľ ich nezničili), budeme si môcť zrekonštruovať priebeh vojenských operácií a vyniesť konečné súdy nad tým, kto bojoval hrdinsky a kto nie, kto víťazil proti presile, kto víťazil s presilou, kto pomáhal nezištne, kto zištné, ako aj iné zaujímavé momenty, ktoré sú dnes predmetmi horúcich kontroverzií. A tak namiesto rozborov stratégie a taktiky nemeckých i partizánskych bojových síl na území Slovenska je užitočnejšie zamyslieť sa nad inými dôležitými skutočnosťami, ktoré sa v záplave militaristickej i politickej hantírky obyčajne prehliadajú.

Z geopolitického hľadiska má Slovensko skvelé predpoklady pre partizánsky boj. Hornatý terén stredného Slovenska poskytoval partizánskym jednotkám tie výhody, ktoré svojou morfologickou členitosťou odopiera regulárnym vojenským útvarom. Plk. Rašla v knihe „Tiso a povstanie“ nazval Slovensko „suchozemským Gibraltárom“, kde „útočník nemôže využiť iniciatívnosť svojou početnou prevahou, lebo územie Slovenska z vojensko-strategickej stránky môžeme prirovnať k nádobe s úzkym hrdlom. Darmo by lial niekto hektolitre vody cez toto hrdlo, lebo cez toto hrdlo môže prejsť len to množstvo, aký je obsah hrdla a nie, aká je kapacita nádoby.“

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7699

Súčasná komunistická historiografia píše o bojoch okolo Dukly ako o žiarivom príklade sovietskej pomoci slovenským partizánom a ako dôkaz cituje 80.000 sovietskych a 6.000 slovenských a českých vojakov, ktorí padli na Dukle. Nuž keby mŕtvi bojovníci mohli pomáhať, bola by to ozaj dojímavá podpora! Ale ako veci stoja, celá duklianska operácia bola príkladom strnulosti a nepredstavivosti sovietskeho vojenského vedenia, príkladom hriešnej ľahkomyseľnosti v plytvaní s ľudskými životmi a vari najtragickejšie je na veci to, že akcia povstaniu vôbec nepomohla. Aj komunistický historik partizánskych bojov to tak raz vykreslí. Len treba ešte počkať, kým sa prehodnotí posledná fáza bojov „veľkej vlasteneckej vojny“ a kultu osobnosti sa pripíšu neúspechy a obrovské straty na Dukle.

Podľa všetkého duklianske vojenské operácie boli Stalinovým dielom. Bol to jeden z tých veľkorysých strategických ťahov generalissima Stalina, o ktorých Chruščov vo svojej reči na 20. kongrese KSSZ posmešne hovoril, že ich Stalin plánoval a rozhodoval pohľadom na glóbus. Maršal Konev, veliteľ 1. ukrajinského frontu, v ktorého operačnom území sa nachádzali aj Karpaty, nemal vôbec v úmysle vynútiť si prechod neschodnými hornatými hrebeňmi Karpát. Mal na to niekoľko vážnych dôvodov: v pamäti boli ešte obrovské ruské straty z prvej svetovej vojny, keď v r. 1914 ruské vojská prekročili Karpaty. V r. 1944 bola situácia ešte nepriaznivejšia: sovietske vojská nemali skúsenosti z bojov v hornatom teréne, ktorý je pre tanky a ťažké zbrane takmer úplne neschodný.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6343

Až do leta r. 1944 Slovensko predstavovalo ekonomicky najvyrovnanejšiu hospodársku jednotku vojnovej Európy. Nielen hlásenia nemeckého vyslanca, ale aj pozorovania návštevníkov z neutrálnych štátov sa jednohlasne zhodujú v tom, že na Slovensku sa hospodárilo veľmi dobre. Zásobovacie ťažkosti, ktoré postihli všetky národy okolo nás, na Slovensku prakticky nejestvovali. V zásobovaní s potravinami jedine Slovensko a Dánsko vedeli tak gazdovať, aby neboli ani žalúdok ani komora prázdne. Je zaujímavé čítať napríklad report nemeckého agenta bezpečnostnej služby svojmu šéfovi Kaltenbrunnerovi z 11. októbra 1944, v ktorom tento pôžitkársky spomína: „Bratislava bývala i počas vojny mestom labužníkov a ja sám som si tam počas svojich návštev (škoda, že nie častejších) vždy chutne a výdatne zajedol.“

V r. 1943-44 frontové udalosti začínali zužovať medzinárodné trhové možnosti, a tak sa v slovenskom zahraničnom obchode komerčné styky obmedzovali len na najbližších susedov. Najčulejšie boli styky s Nemeckom a s Protektorátom a Slovensko si v nich vytvorilo vysoko aktívnu clearingovú špičku. Táto špička však nevznikla z toho, že sa zo Slovenska vyvážalo viac, než sa dovážalo, slovom, že Nemci Slovensko drancovali. V procese s Ing. Zaťkom sa v oslobodzovacom rozsudku hovorilo: „Clearingová špička vznikla finančnými platbami. Nemci potrebovali na vybudovanie tovární peniaze. Potrebné stroje doviezli, ale stavbu zálohovali. Z toho vznikla táto špička... Po prechode frontu zásoby surovín na Slovensku boli vyššie ako k 1. januáru 1939... Slovenská národná banka mohla vykázať 1. septembra 1944 hodnotných platobných prostriedkov za 855 miliónov korún.“ (Čas, 7. septembra 1946.)

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7226

Nie je mojím úmyslom zaoberať sa osudom slovenského židovstva od októbra 1938, chcem iba v krátkosti poukázať, ako povstanie dovŕšilo ich tragédiu.

Krátke štatistické pozadie k problému je nasledovné: Počas sčítania v decembri 1938 hlásilo sa na Slovensku za Židov 28.763 obyvateľov. Podľa náboženstva ich počet bol 85.045. Pojem Žida u nás bol neskôr vymedzený vládnym nariadením (č. 63/1939), podľa ktorého sa za Židov počítali aj miešanci, ako aj osoby, ktoré sa dali pokrstiť po 30. októbri 1918. Takto počet Židov vzrástol na 91.000 duší. Dňa 9. septembra 1941 Slovenský snem prijal notorický Židovský kódex, ktorý sa stal neskôr podkladom pre deportáciu Židov. Deportácie Židov začali 25. marca 1942 a posledný transport odišiel 20. októbra 1942. V tomto období bolo vyvezených do Poľska asi 56.000 slovenských Židov, z ktorých podľa tvrdení súčasných bádateľov (F. Steiner) sa vrátilo živých iba 284. Ostatní mali zahynúť v táboroch, ako Oswiecim, Lublin, Poniatow, Treblinka, Sobibor.

Deportačné akcie vyvolali značný odpor doma, hlavne u katolíckej hierarchie a protestný nesúhlas Vatikánu a neutrálnej cudziny (Švajčiarsko, Švédsko). Pod tlakom týchto faktorov a tiež keď sa Slováci dozvedeli, čo sa s vyvezenými Židmi deje, deportácie sa zastavili. Od októbra r. 1942 do augusta r. 1944 neboli zo Slovenska vyvezení nijakí Židia, i keď Nemci neustále naliehali s likvidáciou židovského problému. Slovenské úrady však vedeli úspešne odolávať nemeckému nátlaku dokonca i vtedy, keď Židia boli masové deportovaní zo susedného Maďarska. Povstanie aj tu prinieslo radikálny zvrat.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6198

Otázka, či Česi a Slováci sú dva národy alebo jeden sa definitívne rozriešila v r. 1938-39. Ale Beneš si počas svojho londýnskeho exilu myslel, že udalosti z rokov 1938-39 možno odčiniť. Myslel si, že história je ako zvratná reakcia, že pomocou politiky a mocenských prostriedkov možno chod dejín možno nielen zastaviť, ale aj posunúť späť. Presvedčený, že sľubmi získa slabších a terorom zlomí silnejších, Beneš hlásal návrat k ústave z r. 1920, ktorá, ako je známe, začínala slovami: My, lid československý... V Londýne sa obklopil ľuďmi, ktorí mu za materiálne výhody ochotne prikyvovali. Boli medzi nimi aj politici narodení na Slovensku, o ktorých, bohužiaľ, platilo, že poturčenec je horší od Turka: Juraj Slávik („Som čechoslovák bez čiarky“, 15. marec 1939), Ján Bečko („Nikto ma neprinúti, aby som sa postavil na princíp samobytnosti slovenského národa“, 23. októbra 1944), Pavol Macháček („V národnej otázke nebude trpený nijaký dualizmus“, september 1943), Viest, Lichner a niektorí iní.

Na Slovensku nikoho tento Benešov postoj nerozčuľoval. Slováci sa mohli takýmto spôsobom rukolapne presvedčiť, ako to Beneš vlastne mienil so svojím návrhom autonómie a ako úprimne to myslel, keď vo svojej rozlúčkovej reči dňa 5. októbra 1938 naliehal na Čechov, že sa musia dohodnúť so Slovákmi. Slovenská propaganda málokedy zaznačila také úspechy, ako keď si doslova odcitovala, čo sľuboval Slovákom z londýnskeho rozhlasu Beneš a ním platení hlásatelia.

Keď sa v lete r. 1943 definitívne odvrátilo od Nemcov vojnové šťastie, slovenskí politici čechoslováckeho zmýšľania začínali znovu hľadieť na Beneša „zo žabej perspektívy“. Videli v ňom predovšetkým víťaza, ktorý bude rozdávať vysoké úrady, pozície, honory, chrániť ich majetky, prípadne pridávať k nim z vlastníctva „zradcov“. Začali mu posielať prejavy oddanosti a hlásenia o tom, ako ľud stojí za ním a za jeho politickými koncepciami. Od čias, kedy sa Ezau vzdal práva prvorodenstva za misu šošovice, nebolo na svete ľahkomyseľnejšieho handlovania so svedomím. Agrárnikom nevadilo doma nič, že ich exiloví vodcovia ako Hodža a Osuský, sa nevedia s Benešom dohodnúť. Nešlo im o princípy, ale o zaistenie si výhodných pozícií v budúcom zriadení.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6194

Po likvidácii povstania prišiel čas prenikavého spytovania svedomia. Bolo treba odpovedať na horúcu otázku: Prečo došlo k vojensko-politickej vzbure proti vlastnému štátu? Otázka zaľahla ako príšera na svedomie vodcov, príslušníkov a priateľov slovenského národa. Odpoveď na otázku nebola jednoduchá a nie je jednoduchá ani dnes. Také zjednodušujúce sofizmy, ako že účastníci boli zvedení do povstania klamstvami, alebo že išli doňho z oportunizmu, sú zrejme nedostačujúce. Dnes, keď sa situácia tak rozhodne líši od situácie v rokoch 1944-45, bolo by nemiestne zmalicherňovať rozsah a vážnosť povstaleckých akcií. Či už geograficky alebo numericky, bolo to široko založené hnutie, ktoré malo všetky predpoklady úspešnej likvidácie slovenskej samostatnosti už v septembri r. 1944. Unikli sme tomu iba ráznym zákrokom nemeckých vojenských síl a bezradnosťou v povstaleckých radoch, ale aj to len o vlások.

Povstanie vrhlo slovenský štát do hlbokej krízy, z ktorej sa už nespamätal. Poriadok a pokoj, ktorý bol obnovený podľa úradných hlásení, v skutočnosti znamenal iba to, že sa tak tuho nestrieľalo, ale apatia, únava a všeobecný strach neopustili mysle a cítenie pospolitého ľudu. Za takýchto okolností slovenskí politici neboli v stave zverbovať dostatočné sily na rekonštrukciu a už tým menej na obranu zničenej vlasti.

Človek, čo sa podujal vysvetliť tieto zjavy a chcel odpovedať na naliehavé otázky súčasnosti, bol nemecký vyslanec Ludin. V januári 1945 poslal do Berlína svoj posledný pravidelný štvrťročný raport o politickej situácii na Slovensku. Bolo to jeho posledné obšírne hlásenie z Bratislavy. Ďalšie malo nasledovať v apríli 1945, ale v tom čase nemecké vyslanectvo i slovenská vláda utekali z Bratislavy pred vojskami 2. ukrajinského frontu.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6410

Kresťan nemá síce vynášať nerozvážne súdy; ak sa však smie súdiť podľa výsledku, môžeme povedať, že sudcovia krvavej jatky všetci stali sa obeťou zlého osudu alebo umreli zlou smrťou. (J. Rezik: Theatrum eperiense seu laniena. Poslovenčil G. Pogány. Vydal Trannocius, Lipt. Sv. Mikuláš, 1931, str. 111)

Keď sa človek prehŕňa v tlači a dokumentoch z jesene r. 1944, nestretáva sa tam iba s bezmennou masou partizánov a ich protivníkov, ale nájde tam aj záplavu známych i neznámych mien. Je síce pravda, že mnohé verejné vyhlásenia, novinárske články a rozhlasové prejavy sa objavovali bez podpisu, alebo pod falošnými menami a len málo bolo jednotlivcov, ktorí mali odvahu vystupovať verejne (príspevky v Husákovom „Novom slove“ bývali podpísané plným menom autora). V slovenskom prostredí sa však udrží málo tajností a čoskoro vedel každý, kto sa o to zaujímal, ktorí ľudia sú na čele odboja, aké je ich politické, či vojenské postavenie, aké je ich náboženstvo, aké pseudonymy užívajú, komu patrilo auto, v ktorom sa vozia, atď. Po vojne neostalo po nejakej anonymite ani chýru ani slychu, naopak, každý, kto len mohol, robil si nárok na titul muža 29. augusta a na všetko, čo taký titul so sebou prinášal: poslanecké a poverenícke kreslá, národné správcovstvá, ligotavé metále a trošku svetskej slávy.

Jedným z najtypickejších vynálezov týchto „mužov 29. augusta“ bol zločin zrady na povstaní, za ktorý po vojne posielali svojich protivníkov do žalárov a na šibenice. Od r. 1948 začali však obviňovať zo zrady samých seba. Najprv Husák a potom Šmidke, začali tvrdiť, že tá súladná a oslavovaná komunisticko-demokratická spolupráca bola zo strany demokratov len taktizovaním a falošnou pretvárkou. Výsledok bol, že demokratickí muži 29. augusta putovali do žalárov alebo utekali za hranice. Ešte neskončila ani táto čistka a už Bacílek so Širokým začali obviňovať Husáka a Novomeského, že oni vlastne boli po celý čas buržoázni nacionalisti, ktorí povstaním chceli zachraňovať pozície fašistického slovenského štátu a do žalárov putovali buržoázni nacionalisti.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 9846

Pred rokom 1943 generál FERDINAND ČATLOŠ si privlastňoval zásluhy za to, že slovenská armáda sa stala účinnou bojovou silou. Bohužiaľ, Čatlošovi patrí zásluha aj za to, že v r. 1944 slovenská armáda nielenže prestala byť bojovou silou, ale prestala vôbec jestvovať.

Ferdinand Čatloš sa narodil v Lipt. Sv. Petre 17. októbra 1895. Ako vojak zúčastnil sa Prvej svetovej vojny. V ruskom zajatí sa stal legionárom a dosiahol hodnosť veliteľa bataliónu. Po prevrate vstúpil do služieb č-s. ministerstva národnej obrany ako vojak z povolania. Bol dôstojníkom generálneho štábu a neskôr sa stal náčelníkom generálneho štábu 9. č-s. divízie. Istý čas slúžil ako č-s. vojenský atašé v Budapešti.

V  marci r. 1939 bol po Viestovi najvyšším dôstojníkom-Slovákom. A tak naňho automaticky padol výber ministra národnej obrany. Čatloš ostentatívne popretrhával všetky č-s. zväzky, ktoré do r. 1938 pestoval a stal sa zanieteným exponentom slovenskej štátnosti. Nemci si ho nevedeli vynachváliť. Report z novembra 1941 o ňom referuje: „Čatloš bezpochyby patrí medzi tie vedúce osobnosti, ktoré pracujú v našom zmysle“ (Catlos gehört zweifellos zu den in unserem Sinne arbeitenden führenden Persönlichkeiten).

Nemecké vyznamenania na Čatlošovej hrudi sú azda najpresvedčivejším svedectvom nemeckej dôvery voči Čatlošovi. Ešte ani v júni 1944, keď si Čatloš chcel silou mocou znepriateliť Nemcov, aby sa mal čím preukázať budúcemu režimu, ani vtedy ho neupodozrievali. Ludinov posudok o Čatlošovi (č. 912/10. 6. 44) takto vysvetľuje Čatlošovo čudné správanie sa:

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7885

Súbežne s Čatlošom pracoval s vojenskými pripravovateľmi povstania aj generál AUGISTÍN MALÁR. Rozdiel medzi týmito dvoma vojakmi bol ten, že kým Čatloš do povstania „skočil“ len čo vypuklo, Malár z neho „vyskočil“ len čo vypuklo.

Augustín Malár sa narodil 18. júla 1894 v Reiterne pri Goisern v Rakúsku, kam sa jeho rodičia presídlili zo Starej Turej. Začal študovať bohoslovie, ale pre slovenské zmýšľanie ho v r. 1915 zo seminára vylúčili a poslali na front. Ako Čatloš aj Malár bol evanjelik, aj on padol do zajatia, aj on vstúpil do légií, aj on sa vrátil ako dôstojník (kapitán), zatiaľ čo Čatloš iba ako práporčík. Aj on sa stal vojakom z povolania, aj on bol pridelený k 9. divízii. Kým však Čatloš bol politizujúci vojak, Malár bol predovšetkým bojujúci vojak. Politiku pokladal za nutné zlo, nudila ho, nemal v nej jasno a dal sa ľahko strhnúť závanom politického vetra. Prisvedčoval kde-komu, ani nie tak z presvedčenia ako z vlastnej teórie, že keď im prikývne, nechajú ho na pokoji.

Dňa 14. marca pplk. Malár bol jedným z podpisovateľov listu, ktorým sa slovenskí legionári obracali na „slávny slovenský snem“, pripomínajúc slovenským poslancom, aby pri svojom rozhodnutí pamätali, že „Česi to boli, ktorí nám Slovákom pomáhali v najhorších osudových chvíľach a že všetko, čo dnes z duchovného a hmotného hľadiska máme, nadobudli sme za posledných dvadsať rokov s českou pomocou“. Ale keď aj napriek týmto pripomienkam (ktoré – mimochodom – nikto poslancom nepredložil) Slovenskú republiku vyhlásili, Malár jej bez váhania ponúkol svoje služby. Vojenský odpor proti maďarskému vpádu na slovenský východ bol prevažne jeho dielom, za ktoré bol povýšený na plukovníka. Ako vojenský odborník pracoval v slovensko-maďarskej deliminačnej komisii. V Slovenskej republike zorganizoval a viedol výchovu dôstojníckeho dorastu, bol vojenským attaché v Berlíne a požíval širokú dôveru Nemcov a Slovákov. Azda aj preto, že nemecky rozprával plynne a jeho manželka bola Nemka.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 8627

Je naozaj ťažko odpovedať na otázku, prečo si povstalci vybrali za organizátora vojenskej stránky povstania pplk. JÁNA GOLIÁNA. Najskôr preto, že nemali nikoho vhodnejšieho. Golián bol pomerne mladý, neskúsený dôstojník. (Narodil sa 26. jan. 1906 v Dombóvári v Maďarsku.) Za svoje postavenie vďačil predovšetkým kamarátstvu s gen. Turancom, ktorý si ho obľúbil a urobil ho náčelníkom svojho štábu. Boli dokonca kmotrovci. Turanec pokladal Goliána za svojho dôverníka a zveril mu dôležitú pozíciu vojenského veliteľa v Banskej Bystrici. Golián sa však nevedel odplácať vernosťou za vernosť. Mal aktívny podiel na tom, že dňa 30. augusta partizáni Turanca zatkli a odtransportovali do ZSSR ako vojnového zajatca.

Golián urobil na Slovensku vojenskú kariéru akej by nebol dosiahol nikde, ale toto ho nevyliečilo z komplexu menejcennosti a z dojmu, že sa proti nemu diskriminuje. Bolo to tým, že pochádzal z maďarskej rodiny a jeho manželka bola Češka. Pre povstalcov bol poddajným a ohybným nástrojom a to azda najviac zavážilo pri jeho výbere. Benešov vojenský emisár major Jaroslav Krátký sa veľmi pochvaľoval spoluprácu s Goliánom a s celým povstaleckým vojenským štábom. Členmi tohto štábu okrem Goliána boli: podplukovník Július Nosko, Mirko Vesel, Mikuláš Ferjenčík, Dezider Kišš-Kalina a stotník Milan Polák.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7680

S Goliánom polapili a popravili aj generála Rudolfa Viesta. RUDOLF VIEST bol jediným Slovákom, ktorý v predmníchovskej Č-SR dosiahol generálsku hodnosť. Narodil sa v Revúcej dňa 24. septembra 1890 v známej slovenskej evanjelickej rodine. Ako Čatloš a Malár, aj on prešiel zajatím, légiami a skončil ako vojak z povolania. Po 14. marci nastúpil do slovenských služieb. Koncom augusta 1939 odišiel však do Francúzska a keď vypukla II. svetová vojna, prihlásil sa do č-s. armády II. odboja, ktorú organizoval č-s. vyslanec v Paríži Štefan Osuský. Po porážke Francúzska v máji r. 1940 odišiel do Anglicka. Tu sa stal členom č-s. exilovej vlády a odvtedy jeho zahraničná činnosť bola viac politická než vojenská. V Londýne Beneš a Ingr si ho vyhliadli za vojenského diktátora pre povojnové Slovensko a na túto úlohu si ho starostlivo pripravovali.

Keď vypuklo povstanie, Beneš poslal na Slovensko F. Němca ako vládneho delegáta. V jeho sprievode sa nachádzal aj Viest, ako vojenský poradca. Na Goliánovu žiadosť č-s. vláda ho vymenovala za veliteľa č-s. armády na Slovensku. Vymenovanie ho zastihlo v Moskve. Nebola to šťastná voľba. Viest bol v očiach mnohých súčasníkov „salónny dôstojník“, ktorý mal úhľadné diplomatické maniere, ale chýbalo mu to, čo by bol potreboval najviac: bojové skúsenosti. A teraz zrazu mal viesť bojové operácie, o ktorých neobyčajnom charaktere nemal nijaké ilúzie. Od jeho príchodu na Slovensko až do jeho zajatia Nemcami uplynulo iba 28 dní, ale za ten čas vypil trpký kalich sklamania do dna. Celá jeho misia bola reťazou sklamaní či už vojenských, politických alebo osobných.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7503

Nikto neodtají, že najdynamickejšou osobnosťou v B. Bystrici počas povstaleckého vyčínania bol GUSTÁV HUSÁK. Rečnil, burcoval, rokoval, vyhrážal sa, sľuboval, agitoval, organizoval, vydával „Nové slovo“ a písal doňho a do ostatných povstaleckých plátkov úvahy a články. Všetko konal so zápalom presvedčeného komunistu a nikto ani vo sne nezapochyboval, že ním aj skutočne bol. Slovenskí komunisti nedodali svetovému komunistickému hnutiu nijakú vynikajúcu osobnosť, iba bezfarebných aparatčíkov. Gustáv Husák bol však jeden z mála komunistov, ktorí presahovali slovenský rámec. Ku komunizmu sa prepracoval nie salónnymi a kaviarenskými debatami, ale cez ťažké sociálne podmienky, z ktorých vyšiel. Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke. Už na štúdiách v Bratislave neraz cez jeho marxistickú „hantírku“ prerážala bystrá analyzujúca myseľ. Po štúdiách ako mladý advokát sa Husák stal koncipientom v Clementisovej advokátskej kancelárii.

Po odchode V. Clementisa do Francúzska (v lete r. 1939) G. Husák pokračoval vo svojej pravotárskej činnosti, kým mu jeho protektor-guvemér Slovenskej národnej banky I. Karvaš nenašiel výhodné a výnosné miesto tajomníka zarizovanej špeditérskej veľkofirmy. Husák sa nerušene stýkal so svojimi druhmi a súdruhmi, hlavne s Novomeským, s ktorým v dlhých debatách riešili problémy komunistického hnutia na Slovensku. V čase podpísania nemecko-sovietskeho paktu, keď mnohí komunisti od marxistickej viery odpadávali, Husák sa v nej upevňoval. A predsa V. Široký na zasadaní Ústredného výboru KSS dňa 18. apríla 1951 vyhlásil:

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7181

Gustáv Husák je autorom knihy „Zápas o zajtrajšok“. Je to zbierka novinárskych úvodníkov a prejavov z rokov 1944-48. Úvod napísal L. Novomeský. LADISLAV NOVOMESKÝ v tomto úvode filozofoval: „Hovoria, že revolúcia pohlcuje vlastné deti. To nie je pravda...“

Novomeský kvalifikoval tento výrok v tomto zmysle, že ich revolúcia pohltila len také nepodarené a zradné detváky, akými boli Ursíny a Lettrich. Sotva uschla tlačiarenská čerň tejto vety, Laca Novomeského vylúčili z KSS, zaistili a neskôr odsúdili na desať rokov. Vo väzení mal dosť času pateticky meditovať nad pravdivosťou vety, ktorú v 1793 vyslovil francúzsky girondistický poslanec Pierre Victurien Vergniaud, keď ho poslali pod gilotínu jeho vlastní spolurevolucionári: „Revolúcia ako Saturn, postupne pohlcuje všetky svoje deti.“

L. Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti a väčšinu svojho života strávil v Prahe. V rokoch 1928-39 ako redaktor „Rudého práva“, r. 1951-56 ako väzeň na Pankráci, v r. 1956-63 ako knihovník a politický vyhnanec, ktorý tak ako Husák smel sa vrátiť na Slovensko iba v roku 1963. Laco Novomeský bol vynikajúci slovenský básnik. Jeho zbierky spred r. 1939 majú čestné miesto v slovenskej poézii, ktorú obohatil novými tvarovými prostriedkami a novou tématikou. Ako umelec Novomeský má určité bohémske spôsoby, ktoré často boli v rozpore s dialektickým materializmom a neraz sa o ňom hovorilo ako o problematickom decku komunistickej strany. Triedny boj Novomeský chápal svojským nedoktrinárskym spôsobom, ktorý vyjadroval slovami: „Čo politika rozdvojuje, slivovica spojuje.“

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7112

KAREL BACÍLEK ťažil zo svojej účasti na povstaní pomerne najdlhšie. Narodil sa 1. októbra 1896 v českej obci Chotánky ako syn remeselníckej murárskej rodiny. On sám sa vyučil za strojníka-zámočníka. Jeho revolučný a anarchistický duch sa po prvýkrát prejavil v rakúskej armáde, kde slúžil od roku 1915. V r. 1918 ho vojenský súd odsúdil na dva a pol roka pre „nepodriadenie sa vojenským regulám“. Socialistickí životopisci to vysvetľujú ako organizovanie rebélie.

V roku 1919 Bacílek vstupuje do sociálno-demokratickej strany, v r. 1920 prichádza na Slovensko a uchytí sa ako strojník vo vrútockých železničných dielňach. V r. 1921, keď sa ľavičiarske krídlo sociálnej demokracie odštiepilo a vytvorilo si komunistickú stranu, Bacílek sa stal komunistom. V tomto období bola jeho činnosť iba demagógiou a rozvratom. Vediac, že sa mu nič vážneho nemôže stať, prejavoval bravúrnosť a priebojnosť, ktorá tak typizuje každého českého Pepíka. V slovenskom prostredí takáto činnosť sa stala skoro nápadnou a Bacílek upútal pozornosť vedúcich komunistov, najmä Moravana Klementa Gottwalda, pôsobiaceho v tom čase na Slovensku (Vrútky, B. Bystrica). Bacílek organizoval štrajky a protestné agitácie proti buržoáznemu režimu a pretože na Slovensku schopných organizátorov slovenského pôvodu nebolo, urobil na Slovenskú rýchlu kariéru. V r. 1930 sa stal ústredným tajomníkom KSČ na Slovensku.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 8500

Ďalším komunistickým mužom 29. augusta by bol azda MAREK ČULEN. Povstanie nepripravoval, zato však v ňom zohral keď už nie významnú, tak aspoň pozoruhodnú funkciu. V B. Bystrici sa objavil v polovici septembra r. 1944 a keď sa ho jeho priateľ pýtal „A ty si odkiaľ prišiel?“, Marek odpovedal: „Z neba som spadol“. Nuž nie celkom tak, iba vystúpil z ruského lietadla na letisku Tri Duby, spolu so Slánskym a Švermom. Slovenskí komunisti ho potom s pýchou vystrkovali dopredu ako svojho starešinu. Na početných zhromaždeniach a v bezpečnej vzdialenosti od bojovej línie Marek obyčajne predniesol nevinné a neutrálne vety, po ktorých nasledoval doktrinársky traktát takého školeného, straníckeho ideológa akým bol napríklad Šmidke, Slánsky, Šverma...

Marek Čulen sa narodi 18. marca 1887 v Brodskom na Záhorí. Pochádzal z chudobnej sedliackej rodiny a privyrábal si kolárstvom. Pred prvou svetovou vojnou emigroval do Chicaga kde súc v stykoch s českými vysťahovalcami a s povestným Forestom, oboznámil sa so socialistickým hnutím. Popri Púcherovi bol hádam jediným Slovákom v USA, ktorý chápal socializmus vážne.

Po návrate z Ameriky začiatkom roku 1920 sa Marek Čulen vrhol do domácej politiky. Zaktivizoval sa v sociálnej demokracii, kde čoskoro predstavoval radikálny smer. Dňa 16. -17. januára 1921 predsedal známemu zjazdu slovenských, maďarských a nemeckých zástupcov marxistickej lavice v Ľubochni, na ktorom sa „de facto“ vytvorila KSS (Komunistická strana Česka a Moravy sa vytvorila až na zjazde 14. -15. mája 1921). Po tomto vystúpení sa Čulen uťahuje akosi do úzadia, sústreďuje sa na zachytenie maloroľníkov do komunistickej strany, ale iba s obmedzeným úspechom.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6838

Kým komunistický odboj proti Slovenskej republike, najmä po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny, je pochopiteľný, odboj zo strany agrárnikov, ktorí vystupovali pod menom demokratických a liberálnych zložiek je normálnemu logickému mysleniu nevysvetliteľný. Zdravý sedliacky rozum – ktorý by mal byť agrárnikom blízky – to proste nechápe. To sa dá vysvetliť jedine morálnym krachom, lipnutím na materiálnych hodnotách a úplným prevrátením hierarchie hodnôt, ktoré ako epidémia zachvátili jednu celú vrstvu slovenského národa. Keby si človek chcel vypožičať na jej označenie pejoratívny výraz, nazval by ju, ako ju nazývajú komunisti od r. 1948 t. j. „agrárnicko-luteránska klika okolo Ursínyho a Lettricha“ (vid napr. „Historický časopis“, č. 2/1963 str. 296)

Toto však nie je čas na rekriminácie a škodoradosť. No, je to výrečný epilog k spolupráci, ktorá začala likvidovaním slovenskej samostatnosti, začlenením Slovenska do Č-SR a deľbou moci na princípe fifty-fifty. Do popredia demokratického odboja sa pretlačila trojica Lettrich-Ursíny-Josko, ktorá rečami, poradami, memorandami a podobnými akciami pripravovala povstanie „morálne“. Materiálne urobil najviac človek, ktorý sa najradšej pohyboval v zákulisí: Imrich Karvaš.

Nikoho povstanie nevynieslo tak spektakulárne z úzadia do popredia ako Dr. JOZEFA LETTRICHA. Dr. Lettrich si právom nárokuje titul hlavného inžiniera povstania. Bola to však stavba na piesku, zrútila sa a v troskách pochovala aj svojho tvorcu.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6972

Povojnová politická kariéra iného vynikajúceho činiteľa Demokratickej strany JÁNA URSÍNYHO bola ešte kratšia. Ešte v novembri r. 1947 Ursínyho pozbavili podpredsedníctva vlády a čoskoro putoval do väzenia. Ako mohla Demokratická strana splniť sľuby dané katolíkom, keď nemohla ratovať postavenie a reputáciu svojho popredného člena predsedníctva? V apríli r. 1948 komunisti postavili Ursínyho pred súd a vymerali mu 7-ročné väzenie.

Ako Lettrich, aj Ursíny bol Hodžovým politickým epigónom. Okrem politických zväzkov viazali ho k Hodžovi aj príbuzenské zväzky a osvojil si mnohé Hodžove spôsoby. Pred vojnou bol Ursíny pomerne vlažný k autonómii, ale nebol zásadne proti nej. Bol jedným z mála evanjelikov, ktorí sa snažili o hladšiu spoluprácu s katolíkmi: rozumel si dobre so Sidorom, menej s Tisom. Medzi Tisom a Ursínym bolo stále politické nedorozumenie a určitá osobná nevraživosť. Keď v októbri r. 1938 sa vytvorila prvá slovenská vláda, Tiso sa postavil proti Ursínyho účasti v nej. Agrárnickými ministrami vo vláde sa stali Teplanský (ktorému vraj pomohlo to, že bol katolíkom) a Lichner. Bola to škoda, pretože Ursíny bol schopný politik s parlamentnou skúsenosťou a s dobre vyvinutým politickým zmyslom pre riešenie politických problémov.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7077

Všeobecne sa tvrdilo, že Ursínyho vtiahol do povstania jeho švagor Dr. MATEJ JOSKO (pani Josková bola rodená Ursíny). V partizánskych správach a v oficiálnych partizánskych reportoch sa Joskovo meno objavuje iba zriedka. Jednak preto, že Josko nebol výnimočný politik, ani bojovník a jednak preto, že úloha Mefistofela budí aj medzi svojimi vždy viac rozpakov než obdivu.

Matej Josko sa narodil 19. júna 1907. Vyštudoval právo a venoval sa žurnalistike. Už v mladom veku a bez predchádzajúcich skúseností sa stal redaktorom Lidových novín v Bratislave. Pred vojnou Lidové noviny boli majetkom národno-socialistického poslanca Dr. J. Stránskeho a čo sa týka tradície (zal. v r. 1892) a úrovne, boli najpoprednejším denníkom v Č-SR. K ich prispievateľom patrili špičky novinárskych talentov: Peroutka, Ripka, Čapek a iní. Josko sa však nedostal na tento novinársky Parnas na základe svojich žurnalistických kvalít. Svoje odborné nedostatky potom vyvažoval ohnivým česchoslovakizmom, ktorého ostrie pociťovali hlavne ľudácki novinári.

Medzi bratislavskými novinármi bývalo zvykom, že sa večer v kaviarňach zabudlo, čo sa cez deň objavilo na stránkach novín. Josko si však tohto kolegiálneho ducha nikdy neosvojil. Pre jeho hrubé a nenovinárske výpady proti Sidorovi (ktoré potom Stránsky verejne odvolal) Josko do slovenského novinárskeho prostredia nezapadol. Mnohí slovenskí novinári mu dali pocítiť, čo si o ňom myslia a to iba zhoršilo Joskov komplex a hnev. Politicky Josko nepatril medzi agrárnikov, ale bol členom č-s. národno-socialistickej strany.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 7005

Je mojím osobným presvedčením, že ak niekto bol mužom 29. augusta, bol ním prof. Dr. IMRICH KARVAŠ. Nielen, že vykonal pre úspech povstania materiálne najviac, ale robil to s takou dômyselnou rafinovanosťou, že sa to v septembri r. 1944 videlo nemožné Nemcom a po máji r. 1945 zase partizánom. Ale všetky tie zásluhy, na ktoré si Karvaš po návrate z koncentráka robil nárok, boli jeho.

Karvaš mal mimoriadny talent na všetko i na pozemnú činnosť. Odhalenie jeho účasti na prípravách povstania otriaslo mnohými slovenskými i nemeckými činiteľmi v Bratislave hlavne preto, že urobilo z nich naivných hlupáčikov, ktorí sa dali Karvašom vodiť za nos. Karvaš mal alibi na všetko. I pre veci, čo mohli slúžiť iba nepriateľom slovenskej štátnosti, vedel si vymôcť súhlas, ba často i podnet popredných slovenských a nemeckých činiteľov.

Imrich Karvaš sa narodil 25. februára 1903 vo Varšanoch (pri Leviciach). Bol vynikajúcim slovenským národohospodárom a už ako 27 ročný mladík sa stal docentom bratislavskej univerzity. V tridsiatych rokoch sa venoval politike a viedol malú skupinu takzvaných regionalistov, ktorí sa združili okolo časopisu „Politika“. Dňa 25. septembra 1938 sa stal ministrom č-s. vlády (v tzv. vláde odborníkov, kde ďalší dvaja Slováci v tejto vláde boli Černák a Pietor). Hoci úradoval veľmi krátko, jedným z jeho prvých návrhov bolo rozpustenie HSĽS. Karvaš mal v žilách riedku úradnícku krv, poznajúcu iba jednu lojalitu, voči chlebodarcovi. Pred r. 1919 notársky syn Imrich hlásil sa za Maďara, po prevrate za Čechoslováka a keď sa po marci r. 1939 vrátil z Prahy aj so svojou manželkou (ktorá bola českej národnosti), hlásil sa za Slováka. V Slovenskej republike sa dostalo plného uznania jeho ekonomickým schopnostiam a stal sa popri univerzitnej profesúre i guvernérom Slovenskej národnej banky, prednostom Najvyššieho úradu pre zásobovanie a z toho titulu aj členom slovenskej vlády. Ministri Medrický a Pružinský boli úplne pod jeho vplyvom a v hospodárskej politike Dr. Jozef Tiso bral jeho pokyny bez debaty a nimi sa aj riadil.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 6619

Do tejto galérie liberámych odbojárov sa zmesti aj pasívny muž 29. augusta FEDOR HODŽA, ktorý prišiel do B. Bystrice v sprievode F. Němca ako politický poradca delegáta pre „oslobodené“ územie. Keď domovinári začali svoju obnovenú činnosť pod menom demokraticej strany, ustanovili si začiatkom r. 1945 za svojho generálneho tajomníka Fedora Andreja Hodžu. Tým sa mala zachovať dynastická kontinuita, meno Hodžu malo pôsobiť ako magnet na predvojnových agrárnikov. Pre ľudákov, ktorí vedeli o Hožových rozporoch s Benešom a o jeho federačných snahách, malo byť Hodžovo meno garanciou, že vo výbere medzi komunistami a demokratmi sú demokrati menším zlom.

Fedor Hodža však okrem mena zdedil po otcovi veľmi málo. Jeho otec Milan Hodža pripravoval Fedora (narodeného 4. novembra 1912 v Budapešti) pre politickú kariéru už od malička. Poslal ho na štúdiá do Prahy, Paríža a Berlína a po štúdiách mu zaistil miesto na hospodárskom oddelení ministerstva zahraničia. V r. 1938 Fedor odchádza s otcom do Paríža, kde ho Osuský zamestnal ako tajomníka č-s. vyslanectva v Paríži. V r. 1940, keď v Londýne prepukol otvorený boj medzi Benešom a dvojicou Hodža-Osuský, mladý Fedor stál spočiatku stranou a neskôr sa pridal k Benešovi. V londýnskej emigrácii sa tomu hovorilo, že vajce je múdrejšie ako sliepka.

Podrobnosti:
Rodičovská kategória: Pravda o Povstaní '44
Kategória: Neuveriteľné sprisahanie
Návštevy: 9612

Na začiatku tejto štúdie vyslovili sme predsavzatie nevyhnúť sa nijakému problému, ktorý súvisí s povstaním. Dnes, keď komunisti píšu o demokratickej zložke povstania ako o „luteránsko-agrárnickej klike“ a keď nejeden slovenský emigrant označuje povstanie ako na ,komunisticko-luteránsky puč“, nemožno obísť rolu slovenských evanjelikov v prípravách a v účasti na povstaní. Ved koniec-koncov oni sami sa tým chvália a pripisujú si to za zásluhy. Stačí si prečítať knihu S. Š. Osuského „Služba národu“ (L. Sv. Mikuláš 1947). A Dr. Lettrich pokladá za potrebné oboznámiť čitateľa svojej „History of Modern Slovakia“, že evanjelickí páni biskupi Čobrda a Osuský stáli proti Slovenskému štátu a že jediné opozičné časopisy počas trvania Slovenskej republiky boli „Evanjelický posol“, „Cirkevné listy“ a „Národnie noviny“ (str. 150-1).

Je to smutná skutočnosť, ale pravdivá. Medzi iným dokumentuje aj to, že konfesionálne rozdielnosti medzi Slovákmi sú silné ešte aj v 20. storočí a že zakrývať ich iluzórnym závojom harmonickej spolupráce bolo by klamaním samých seba. Keď je dnes slovenská emigrácia v politickom zmysle rozčesnutá vertikálne a postoj k problému Slovensko či Česko-Slovensko sa častejšie áno ako nie, kryje s konfesionálnou príslušnosťou, to je dôsledok antagonizmu, či už vedomého alebo podvedomého. Tieto okolnosti umožnili nepriateľom slovenskej samostatnosti vybudovať priehradu vzájomnej nedôvery medzi katolíkmi a evanjelikmi, a nielen držať ich od seba, ale aj postaviť ich proti sebe. Tú známu klasickú taktiku „Divide et impera!“ s úspechom uplatňovali Benešove kruhy z Londýna, vytrvalo zdôrazňujúc evanjelickú opozíciu proti „slovenským quislingom“. V anglických časopisoch (napr. The Times, Observer) sa zjavovali benešovcami inšpirované články o evanjelickej opozícii a o odmietavom postoji tejto vrstvy obyvateľstva.

Pückler 1 Lettrich 2 Karvaš 3 Donovaly 1 Keliar 1 zbrane SS 2 Tatry 1 Spiš 1 Sokol 1 Schattendivision 1 Witiska 1 Hrozienčik 1 Čaplovič 1 zásobovanie 1 kňaz 1
Vytvoril
Rodný dom prezidenta Tisu
v spolupráci s o. z. Nové slobodné Slovensko
v predvečer 70. výročia Povstania '44