Súbežne s Čatlošom pracoval s vojenskými pripravovateľmi povstania aj generál AUGISTÍN MALÁR. Rozdiel medzi týmito dvoma vojakmi bol ten, že kým Čatloš do povstania „skočil“ len čo vypuklo, Malár z neho „vyskočil“ len čo vypuklo.

Augustín Malár sa narodil 18. júla 1894 v Reiterne pri Goisern v Rakúsku, kam sa jeho rodičia presídlili zo Starej Turej. Začal študovať bohoslovie, ale pre slovenské zmýšľanie ho v r. 1915 zo seminára vylúčili a poslali na front. Ako Čatloš aj Malár bol evanjelik, aj on padol do zajatia, aj on vstúpil do légií, aj on sa vrátil ako dôstojník (kapitán), zatiaľ čo Čatloš iba ako práporčík. Aj on sa stal vojakom z povolania, aj on bol pridelený k 9. divízii. Kým však Čatloš bol politizujúci vojak, Malár bol predovšetkým bojujúci vojak. Politiku pokladal za nutné zlo, nudila ho, nemal v nej jasno a dal sa ľahko strhnúť závanom politického vetra. Prisvedčoval kde-komu, ani nie tak z presvedčenia ako z vlastnej teórie, že keď im prikývne, nechajú ho na pokoji.

Dňa 14. marca pplk. Malár bol jedným z podpisovateľov listu, ktorým sa slovenskí legionári obracali na „slávny slovenský snem“, pripomínajúc slovenským poslancom, aby pri svojom rozhodnutí pamätali, že „Česi to boli, ktorí nám Slovákom pomáhali v najhorších osudových chvíľach a že všetko, čo dnes z duchovného a hmotného hľadiska máme, nadobudli sme za posledných dvadsať rokov s českou pomocou“. Ale keď aj napriek týmto pripomienkam (ktoré – mimochodom – nikto poslancom nepredložil) Slovenskú republiku vyhlásili, Malár jej bez váhania ponúkol svoje služby. Vojenský odpor proti maďarskému vpádu na slovenský východ bol prevažne jeho dielom, za ktoré bol povýšený na plukovníka. Ako vojenský odborník pracoval v slovensko-maďarskej deliminačnej komisii. V Slovenskej republike zorganizoval a viedol výchovu dôstojníckeho dorastu, bol vojenským attaché v Berlíne a požíval širokú dôveru Nemcov a Slovákov. Azda aj preto, že nemecky rozprával plynne a jeho manželka bola Nemka.

Po zahájení vojny proti ZSSR poslali Malára na východný front a čoskoro ho povýšili na generála. Uplatnil sa ako schopný a vynaliezavý komandant. U vojakov a dôstojníkov sa tešil veľkej obľube pre svoju priateľskú povahu a osobnú odvahu. Za svoje zásluhy v ústupových bojoch pod Kaukazom ho vyznamenali rytierskym krížom. Malár mal široké priateľské styky aj s maďarskými, rumunskými a nemeckými dôstojníkmi. Keď v r. 1943 boli rumunské, oddiely zmasakrované pod Stalingradom, Maďari pri Voroneži a Slováci len-len že unikli obkľúčeniu na Kaukaze, v dôstojníckych kruhoch nemeckých spojencov sa často uvažovalo a debatovalo o tom, čo čaká malé národy strednej Európy po porážke Nemecka. Jedinou nádejou týchto dôstojníkov bolo vylodenie sa západných spojencov na juhu Európy. Konšpiratívne sa rozprávalo o kapitulácii západným spojencom.

Malár si na základe týchto debát predstavoval veci tak, že na Slovensku sa urobí prevrat, Nemcom naklonených politikov odstránia a spojenci nebudú mať nič proti Slovenskému štátu s novými ľuďmi na čele. Bola to naivná predstava a keď v tejto veci Malár sondoval Tisu, Tiso mlčky súhlasil (hoci vnútorne si iste myslel, že z tohto nemôže byť nič). Neskôr však politicky neskúseného Malára pripravovatelia povstania ľahko prehovorili, že Slovensko možno zachrániť len v rámci Č-SR a že plán na to vypracovali oni. Keď Malár javil záujem, zverili mu z vojenského hľadiska najdôležitejšiu úlohu celého podniku. Ako veliteľ dvoch dobre vyzbrojených divízií na východnom Slovensku, Malár držal v ruke kľúč, od ktorého závisel úspech alebo nezdar celého vojenského prevratu. Povstalci chceli zkapitalizovať aj veľkú osobnú popularitu generála Malára. Vyhliadli ho za veliteľa povstania. Č-s. ministerstvo národnej obrany v Londýne takto odôvodňovalo jeho voľbu: „Je možno říci, že za ním stojí všichni důstojníci č-s. zmýšlení, ba možno říci že mnozí z „lhůstejných“ by šli za ním. Je považován za nejlepší a nejrozumnejší kapacitu na Slovensku, neboť ho kladou před Čatloše. Podlé mého názoru musí se s ním v budoucnosti počítat...“

Ale koncom augusta sa Malárovi otvorili oči. Deštruktívne počínanie partizánov odporovalo jeho poňatiu odboja a záhadné počínanie Moskvy voči delegátom SNR (Ferjenčík a Šmidke) mu neveštilo nič dobrého. Zhrozil sa myšlienky, že by mal hrať priamo do rúk boľševikov, pred ktorými chcel Slovensko zachrániť. Keď videl ako partizáni vyvolali povstanie v nevhodnom čase a bez ohľadu na sľuby dané vojenskému veleniu, bolo mu jasné, že všetky starostlivé prípravy vyšli navnivoč a jeho účasť v nich bola vlastne omylom. Za takýchto okolností odmietol prepožičať svoje meno nezodpovedným živlom. Dňa 30. augusta prehovoril do rádia, odsúdil celú predčasnú a pomýlenú akciu. Zároveň poslal na zborové veliteľstvo do Prešova telegram, aby nič nepodnikali a čakali na jeho návrat. Aké boli jeho úmysly nevedno, pretože Nemci mu ich prekazili. Dozvediac sa medzi tým o jeho účasti na prípravách, Nemci Malára pri prílete do Prešova zaistili a slovenské divízie odzbrojili (okrem 38 lietadiel, ktoré odleteli k Rusom do Ľvova a Krosna). Malár zomrel v nemeckom koncentračnom tábore v januári alebo vo februári 1945.