Pred rokom 1943 generál FERDINAND ČATLOŠ si privlastňoval zásluhy za to, že slovenská armáda sa stala účinnou bojovou silou. Bohužiaľ, Čatlošovi patrí zásluha aj za to, že v r. 1944 slovenská armáda nielenže prestala byť bojovou silou, ale prestala vôbec jestvovať.

Ferdinand Čatloš sa narodil v Lipt. Sv. Petre 17. októbra 1895. Ako vojak zúčastnil sa Prvej svetovej vojny. V ruskom zajatí sa stal legionárom a dosiahol hodnosť veliteľa bataliónu. Po prevrate vstúpil do služieb č-s. ministerstva národnej obrany ako vojak z povolania. Bol dôstojníkom generálneho štábu a neskôr sa stal náčelníkom generálneho štábu 9. č-s. divízie. Istý čas slúžil ako č-s. vojenský atašé v Budapešti.

V  marci r. 1939 bol po Viestovi najvyšším dôstojníkom-Slovákom. A tak naňho automaticky padol výber ministra národnej obrany. Čatloš ostentatívne popretrhával všetky č-s. zväzky, ktoré do r. 1938 pestoval a stal sa zanieteným exponentom slovenskej štátnosti. Nemci si ho nevedeli vynachváliť. Report z novembra 1941 o ňom referuje: „Čatloš bezpochyby patrí medzi tie vedúce osobnosti, ktoré pracujú v našom zmysle“ (Catlos gehört zweifellos zu den in unserem Sinne arbeitenden führenden Persönlichkeiten).

Nemecké vyznamenania na Čatlošovej hrudi sú azda najpresvedčivejším svedectvom nemeckej dôvery voči Čatlošovi. Ešte ani v júni 1944, keď si Čatloš chcel silou mocou znepriateliť Nemcov, aby sa mal čím preukázať budúcemu režimu, ani vtedy ho neupodozrievali. Ludinov posudok o Čatlošovi (č. 912/10. 6. 44) takto vysvetľuje Čatlošovo čudné správanie sa:

1. „Čatloša nemožno označiť v žiadnom prípade za nepriateľa Nemcov (deutschfeindlich); naopak, treba zdôrazniť jeho všestrannú ochotu k spolupráci s Nemcami. Nemožno mu ako dôstojníkovi zazlievať, že žiarlivo bdie nad kompetenciou svojho postavenia a nad postavením slovenskej armády,“
   
   
2. „Čatloš nie je síce ideálna osobnosť, ale jeho najhoršie negatívne vlastnosti sú: silná vnútorná neistota a vrodená nedôvera. To je príčinou, že jeho postoj a postup majú vždy čosi mnohofarebného a nejasného...“

V tomto čase Čatloš však už paktoval s vojenskými organizátormi povstania, ako bol Golián a spolu s Malárom posielali k Sovietom tajných kuriérov a rokovali o vojenskom prevrate. Treba však pripočítať k jeho dobru, že nehlásal návrat do starej Č-SR, ale sa domáhal udržania Slovenského štátu. Rusi, ktorí v r. 1939 Slovenský štát uznali a od r. 1941 boli s ním vo vojnovom stave, na Čatlošov hlas akosi nepočúvali.

Keď koncom augusta neočakávane vypuklo povstanie, ocitol sa Čatloš vo vrcholne nepríjemnej situácii. V zaťažkávajúcej skúške sa odhalila slabosť Čatlošovo charakteru, a to v plnej nahote. Z Čatlošových úst sa Slováci dozvedeli, že slovenská vláda si pozýva na pomoc proti partizánom nemecké vojsko. Čatloš sa neskôr ohradzoval tým, že musel prečítať prejav, ktorý preňho zoštylizoval Tido J. Gašpar, ale že jeho presvedčenie bolo protinemecké. To bola pravda, na ktorú pomaly prišli aj sami Nemci. Koncom augusta sa im dostali do rúk správy o Čatlošovom paktovaní s nepriateľom. Na žiadosť vyslanca Ludina v noci z 29. na 30. augusta Čatloša dali do čestného väzenia (Ehrenhaft) v prezidentskom paláci.

Dr. Tiso bol nesmierne zronený Čatlošovým počínaním a Čatloš sám javil znaky ľútosti. Dňa 30. augusta Tiso požiadal Čatloša, (ktorý bol ešte stále ministrom národnej obrany, veliteľom armády bol však od 24. augusta generál Turanec), aby prehovoril k dôstojníckemu zboru bratislavskej posádky, aby ich ukľudnil, a tak zabránil zbytočnému prelievaniu krvi. Čatloš tajne sledovaný nemeckým spravodajským dôstojníkom poslušne vyhovel Tisovej žiadosti a vrátil sa späť do prezidentského paláca.

Dňa 31. augusta vo večerných hodinách prišiel do Bratislavy Berger. Po krátkej porade so šéfom nemeckej vojenskej misie Hubickim a nemeckým vojenským attaché Elgerom sa dohodlo, že bude treba odzbrojiť bratislavskú posádku. Na návrh Hubického požiadali Čatloša, aby prehovoril slovenských vojakov, aby nekládli nemeckému postupu nijaký odpor. Čatloš toto aj prisľúbil v prítomnosti Pulaniča, Elgera a Hubického. Bolo to dňa 1. septembra o 16.45 hodine. Na to Tiso formálne poveril Čatloša ihneď telefonovať Elgerovi, že večer 1. septembra osobne navštívi veliteľov posádky a vyžiada si od nich čestný prísľub, že zložia zbrane bez odporu.

Ale v noci 1. septembra o 23.00 hodine Berger dostal od Sicherheitsdienstu súrny rozkaz okamžite zaistiť Čatloša, ktorý – ako sa bezpečne zistilo – mal priamu účasť na zrade. Hitler sám bol zainteresovaný na tom, aby Čatloš neprešiel k partizánom. Medzi nemeckými hodnostármi v Bratislave vyvolal tento rozkaz pobúrenie. Počítali s tým, že nechajú Čatloša ešte 2-3 hodiny na slobode, kým prehovorí veliteľov posádky a potom ho zaistia. Z Berlína však opätovne naliehali na neodkladné zaistenie Čatloša. Márne. Čatloš utiekol asi hodinu pred tým než Nemci prišli pre neho. Čatloš totiž nešiel prehovárať dôstojníkov bratislavskej posádky, ako bol sľúbil, ale nariadil svojmu šoférovi, aby ho odviezol na povstalecké územie tak rýchlo, ako sa len dá. Útek sa mu vydaril a dostal sa do B. Bystrice bez úhony.

Čatlošov príchod do B. Bystrice ráno 2. septembra vyviedol z rovnováhy povstalecké vedenie, lebo nevedeli, čo si s ním počať. Nikomu neprišlo na rozum politicky využiť jeho prítomnosť. Čatlošov prejav do banskobystrického rozhlasu mohol veľmi radikálne zmeniť priebeh povstania v prospech vzbúrencov a Čatloš bol ochotný predniesť takýto prejav. Rozpačití povstalci držali Čatloša v rukách ako horúci zemiak, kým komusi napadlo dať ho Sovietom, ktorí si ho odviezli do Moskvy. V Moskve sa Čatloš stal mäkkým a ochotným nástrojom boľševikov. Jeho svedecké výpovede pred národným a ľudovými súdmi priťažili nejednému obžalovanému slovenskému vlastencovi. Čatlošovi Národný súd vymeral päť rokov väzenia, po odsedení ktorých sa utiahol do rodnej obce.