Slovensky 
English 
Français 
Deutsch 
- Podrobnosti:
- Napísal: Domobranec
- Kategória: Sylabus bludov a omylov Povstania '44
- Návštevy: 31672
Už sedemdesiat rokov našim dedom, otcom i nám lužete, že Povstanie '44 bolo povstaním slovenského národa!
K tomu, aby to mohla byť pravda, museli by sme demokraticky predpokladať, že prinajmenšom väčšina slovenského národa z vlastnej vôle povstala proti svojmu vlastnému štátu a jeho režimu, alebo že Povstanie '44 za týmto účelom aspoň z vlastnej vôle podporovala. V skutočnosti prevažná väčšina slovenského národa sa k Povstaniu '44 správala neutrálne. Snáď najnázornejšie to ilustruje postoj slovenských robotníkov v zbrojovkách v Dubnici a v Považskej Bystrici. Hoci oba závody sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti povstaleckého územia, a kto chcel, bez ťažkostí mohol odísť, urobilo tak len veľmi málo slovenských robotníkov. Prevažná väčšina slovenských robotníkov naďalej ostala pracovať, a tak napomáhať vojnovému úsiliu Tretej ríše, proti ktorému – ako agitovali osnovatelia Povstania '44 – sa malo v prvom rade povstávať...
Samotného Povstania '44 sa aktívne zúčastnili ani nie 3 % slovenského národa, iba 18 000 vojakov z 90 000 člennej slovenskej armády, prevažne z donútenia, najmä na základe mobilizácií pod hrozbou trestu smrti alebo na základe rozširovaných dezinformácií o tom, že nemeckí národní socialisti zajali prezidenta Jozefa Tisu a vojensky obsadzujú Slovensko. Takto oklamaná hŕstka slovenských účastníkov Povstania '44 sa teda doň zapojila – paradoxne – za účelom obrany Slovenska, jeho štátu a jeho vtedajšieho politického režimu zosobneného osobou prezidenta Tisu.
Na druhej strane sa do Povstania '44 zapojilo s inak, než pre dobro slovenského národa orientovanými záujmami, množstvo povstalcov a partizánov z viac než dvadsiatich iných národov, nadpriemerne zastúpených najmä Čechmi a viac ako 1600 Židmi, čo predstavovalo temer 10%-né židovské zastúpenie v partizánskych oddieloch.
Po porážke Povstania '44 aspoň tri štvrtiny jeho zvyšných slovenských účastníkov sa vrátili domov. Ešte viac jeho slovenských účastníkov by tak urobilo, keby sa neobávali represálií nemeckých ozbrojených síl, alebo by neboli príliš vzdialení od domova.
My, prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže, pri tak veľkej miere nezáujmu slovenského národa o Povstanie '44 a pri motivácii časti slovenských účastníkov na základe rozšírených dezinformácií, – konečne po sedemdesiatich rokoch – nebudeme hovoriť o Povstaní '44 ako o „slovenskom národnom“ či ako o „povstaní pre dobro slovenského národa“, a pod skratkou „SNP“ rozpoznáme jedine „slovenskú národnú pohromu“!
Už sedemdesiat rokov našich dedov, otcov, a napokon i nás samých zavádzate, že účastníci Povstania '44 bojovali hrdinsky!
Nezáujem o Povstanie '44 väčšiny slovenského národa, ktorá nepodľahla rozširovaným dezinformáciám, sa prejavil aj v nezáujme o bojovanie a umieranie za jeho čiastkové ciele, medzi ktoré patrilo vlákanie nemeckých ozbrojených síl na dovtedy neokupované územie Slovenska a následné ozbrojené vystúpenie proti nim. Bolo bežné, že účastníci Povstania '44 často podľahli panike a utekali z bojiska, prípadne aj domov.
„Bývalí povstaleckí velitelia, na konci života už zvyčajne plukovníci a generáli vo výslužbe, ako ani samotní historici odboja nám nevysvetlili, ako je možné, že v národnom povstaní, vo vlastnej krajine, proti cudzej okupačnej moci podávali povstalci oveľa slabšie výkony, než napr. v prvých rokoch vojny proti ZSSR, vojny, o ktorej sa písalo, že sa v slovenskej spoločnosti stretala s veľkým odporom a nechuťou,“ podrobme teda mýtus hrdinskosti účastníkov Povstania '44 skúmaniu historika Martina Lacka:
„Ako je možné, že v prvom roku vojny proti ZSSR by sa dezercie slovenských vojakov dali spočítať na prstoch dvoch rúk, no v roku 1944, v rámci národnooslobodzovacej vojny bolo dezercií len za prvé dva týždne toľko, že povstalecké velenie za ne muselo hroziť popravami? Prečo utekali vojaci z armády v čase, keď sa všeobecne vedelo, že Nemecko už vojnu prehralo, a keď Červená armáda stála temer na slovenských hraniciach? Prečo sa v tomto čase muselo hroziť vojakom tými najkrutejšími trestami?“
Spýtajme sa však aj inak: Možno za hrdinov považovať tých, ktorí vymámia od dobromyseľného obyvateľstva zásoby potravín a následne sa ľahkovážne utiahnu späť do hôr, zatiaľ čo práve kvôli nim prichádzajú do dedín trestné výpravy nemeckej brannej moci, tak ako tomu bolo v Mladoňove, Kľaku, Ostrom Grúni či v Skýcove? A či azda niekto počul o tom, že by sa partizáni vyrútili dedinčanom hrdinsky na pomoc, aby ich ochránili?
Ak teda podľa uvedeného neboli v Povstaní '44 hrdinami etnickí Slováci, boli nimi aspoň slovenskí Židia, ktorých motivácia bojovať proti Tretej ríši ďaleko presahovala možnú motiváciu slovenskú? Vo vojenských hláseniach čítame: „Aktívna účasť Židov v prvých líniách je mizivá a nezodpovedá vôbec ich počtu v armáde. Zato sú v hojnom počte zastúpení v miestach pohodlnejších a bezpečnejších.“– kto sú teda všetci tí hrdinovia národného Povstania '44?
My, prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže, pri tak do očí bijúcej osobnej ľahostajnosti domácich účastníkov a takticko-strategickej ľahkovážnosti vodcov Povstania '44 – konečne po sedemdesiatich rokoch – odmietame oslavovať povstalcov i partizánov ako horlivých a pre vec Povstania '44 zapálených hrdinských bojovníkov!
Už sedemdesiat rokov našim dedom, otcom i nám nehanebne nahovárate, že Povstanie '44 bolo slávne!
Niektorí účastníci Povstania '44 boli obyčajní vrahovia. Počas Povstania '44, ako aj pred ním, tak i po ňom, zavraždili okolo 2 000 nevinných ľudí. Účastníci Povstania '44 sa podpísali pod hromadné beštiálne vraždy v Sklenom, Sklabini či v Kováčovej a stopy ich slávy nachádzame aj na mučených civilistoch v koncentračnom tábore v Slovenskej Ľupči...
Alebo môžeme rovnako s čistým svedomím oslavovať a považovať za znamenité ohavné skutky partizánov, medzi ktoré patrí umučenie katolíckych kňazov Antona Šaláta a Jána Nemca na smrť, sťahovanie z kože za živa katolíckeho kňaza Rudolfa Schedu, prepílenie katolíckeho kňaza Martina Martinku početnými dávkami z automatov alebo chladnokrvné zavraždenie Imricha Teplana, študenta 5. ročníka bohoslovia?
Pomáhalo vari Povstanie '44 nastoliť demokraciu? Zachránilo vari štát pred pustošením frontu? Chránilo vari občanov pred terorom nemeckých ozbrojených síl? A či zachránilo Židov pred deportáciami? Nie, Povstanie '44 bolo zo všetkých týchto pohľadov zbytočné, lebo ničomu nezabránilo a nikomu nepomohlo. Naopak, vďaka Povstaniu '44 zavládol na Slovensku teror a nútená verbovka civilov do povstaleckých radov, mocou Tretej ríše bolo obnovené – slovenskou vládou zastavené – vysťahovanie ďalších 13 000 Židov a jediná funkčná ješiva v šírom okolí fungujúca v Nitre tak zanikla.
Povstaním '44 vzniklo kriminálne podhubie v Banskej Bystrici, ktorá sa stala uprostred kresťanského štátu známa ako slovenská Sodoma a Gomora, kde celá sláva
Povstania '44 spočívala tesne po jeho vypuknutí v hektolitroch vypitého alkoholu a v množstve povoľných neviestok úslužných povstalcom i partizánom. Všetka tá sláva žila z potravinových rezerv, ktoré vytvoril pracujúci slovenský ľud, a ktorými zas tak okázalo hýrili účastníci Povstania '44 práve v Banskej Bystrici, ale i inde na povstaleckom území bez toho, aby hrdinsky boli vôbec bojovali za slávu svoju osobnú či svojich cieľov.
My, prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže, konečne po sedemdesiatich rokoch z domova slovenského a plných hrdiel slovenských kričíme, že zavraždiť 2 000 ľudí a zbytočne obetovať životy ďalších tisícoviek ľudí nie je žiadna sláva – ale je to hanba Povstania '44, ktoré sa stalo pre mnohých jednotlivcov či skupiny hlavne príležitosťou na vyrovnávanie si osobných účtov so svojimi obeťami alebo vlastnú kriminálnu činnosť!
Už sedemdesiat rokov našim dedom, otcom i nám nezúčastnene cigánite, že nemecké ozbrojené sily porazili Povstanie '44 preto, lebo mali vojenskú prevahu!
Nemecké ozbrojené sily nemali pri potláčaní Povstania '44 prevahu v počtoch vojakoch. Nemožno hovoriť ani o prevahe v ťažkých zbraniach. Naopak, povstalci spolu s partizánmi boli od 29. augusta 1944 do 27. októbra 1944 celý čas v početnej prevahe.
Na území, na ktorom povstalecká armáda operovala, nariadilo jej veliteľstvo už 30. augusta mobilizáciu všetkých mužov do 35 rokov. K približne 18 000 zapojených vojakov slovenskej armády pribudli zmobilizovaní záložníci, takže povstalecké velenie malo k dispozícii najskôr 47 000, neskôr až 60 000 mužov! K povstalcom načim prirátať postupne sa zvyšujúci počet partizánov od štyroch až po maximálne osemnásť tisíc mužov. Pokiaľ ide o výzbroj, účastníci Povstania '44 mali k dispozícii asi 46 000 pušiek, 4 000 samopalov, 2 700 guľometov, 41 tankov, 2 samohybné delá, 3 pancierové vlaky, 34 lietadiel.
Naproti tomu, Tretia ríša začala likvidovanie banditov – ako Nemci nazývali účastníkov Povstania '44 – s nie viac ako 3 500 vojakmi-nováčikmi. Najviac jednotiek nemeckých ozbrojených síl bolo na Slovensku v druhej polovici októbra, kedy sa ich počet pohyboval okolo 32 000 mužov. Zavádzajúce sú tvrdenia o tom, že Povstanie '44 zamestnávalo až osem špeciálnych divízií nemeckej brannej moci. V r. 1944 velenie nemeckých ozbrojených síl neoznačovalo divíziou útvary pozostávajúce z troch plnohodnotných brigád, pancierového regimentu, delostrelectva, atď. Nemeckému veleniu zostali počtom mužstva a stavom jeho morálky a kvalitou výzbroje iba zlomky skutočných divízií, ktoré vojenskí odborníci nazývajú Schattendivision, t. j. iba tieňové divízie.
Nemožno hovoriť ani o nedostatkoch v zásobovaní povstaleckého územia, keďže minister Karvaš využil spojenecké bombardovanie Bratislavy zo 16. júna 1944 na to, aby do Banskej Bystrice so súhlasom najvyšších štátnym miest premiestnil väčšinu slovenských potravinových i palivových rezerv.
Nehovoriac o rekvirovaní statkov a hmotných zdrojov povstalcami a partizánmi od miestneho obyvateľstva všade tam, kde sa objavili.
My, prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže, nepripisujeme neúspech Povstania '44 policajnému zásahu nemeckých ozbrojených síl, Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, či tej časti Slovenskej armády, ktorá sa do Povstania '44 nezapojila, ale – konečne po sedemdesiatich rokoch – viníme za neúspech Povstania '44 vnútorný nezáujem jeho slovenských účastníkov vôbec hrdinsky bojovať a za slávu Povstania '44 i zomierať na rozdiel od hrdinského a slávneho odhodlania slovenského národa bojujúceho v Malej vojne proti maďarskému okupantovi za obranu obnoveného slovenského štátu!
Už sedemdesiat rokov sa pred našimi dedami, otcami i pred nami pitoreskne vystatujete, že Povstanie '44 napomohlo k víťazstvu nad Treťou ríšou!
Z hľadiska druhej svetovej vojny Povstanie '44 bolo okrajovou udalosťou, nakoľko viazalo menej než 1% nemeckých ozbrojených síl, ktorým nespôsobilo ani 1 promile celkových strát. Preto sa často nespomína ani v obsiahlych prácach západných autorov o Druhej svetovej vojne.
Na úspechu Povstania '44 zvlášť nezáležalo západným spojeneckým mocnostiam – iba ak Benešovej československej exilovej vláde v Londýne ako na coup d'État. Na druhej strane, Povstanie '44 nezohrávalo v plánoch Červenej armády Sovietskeho zväzu žiadnu strategicky výhodnú vojenskú rolu v postupe na Berlín – iba ak – podľa politicko-strategického vkusu generalissima Stalina dobre zásobované Povstanie '44 najskôr vyvolalo a v plnej šírke zapríčinilo vojenskú okupáciu celého Slovenska nemeckými ozbrojenými silami, a tak psychologicky nastavilo slovenské obyvateľstvo voči Červenej armáde ako obeť voči osloboditeľke. Iba vďaka tomu sa Povstanie '44 mohlo dostať v prvom rade do pozornosti politicky angažovanej komunistickej verejnosti priestoru strednej Európy a sovietskeho sektoru.
Pri zvážení všetkých okolností, vrátane toho, že sa rozpútaním Povstania '44 musela zvýšiť hospodárska pomoc Slovenska pre vojnové úsilie Tretej ríše, je pravdepodobné, že Povstanie '44 skôr pomohlo Tretej ríši, než by jej zasadilo rozhodujúci alebo aspoň citeľný úder, ktorý by prispel k jej porážke.
My, prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže, konečne po sedemdesiatich rokoch slobodne poznávame, že Povstanie '44 bolo z vonkajších strán využité na vedenie vopred prehratého boja, ktorý poslúžil nie slovenskej veci, ani nemal žiaden podiel na porážke vojnového ťaženia Tretej ríše či nacizmu, ale najvýraznejšie sekundovalo záujmom Sovietskeho zväzu a medzinárodného komunizmu v povojnovom usporiadaní Európy. Vo svetle tohto poznania, ctíme si bezmála osemdesiattisíc obetí a rovnaký počet zmrzačených životov v nezmyselnej Karpatsko-duklianskej operácii bez rozdielu bojujúcej strany a zbytočne preliatou krvou útočiacich síl oblievame tváre tých, ktorí sa toľké zmarené životy snažia ospravedlniť zvrátenými rečami o dôležitosti ich obety!
Už sedemdesiat rokov otravujete našich dedov, otcov i nás bludom, že prezident Tiso povolal nemecké ozbrojené sily proti vlastnému národu!
Prezident Tiso si prítomnosť jednotiek nemeckých ozbrojených síl na Slovensku neželal, za čo sa osvedčil už ako predseda vlády počas rokovaní s Nemcami o podobe Zmluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom krátko po jeho vzniku.
Predseda vlády, Jozef Tiso, najskôr na rokovaní s J. Bürckelom, Gauleiterom Viedne, odmietol frázou Wo ist mein Hut? nalinkované zabratie severozápadu Slovenska po chrbát západných Karpát na čiare Baba–Jablunkov. Svoje rázne nie zopakoval Seyss-Inquartovi, ríšskemu miestodržiteľovi Rakúska, a napokon i samotnému Hitlerovi najskôr zdvorilo poďakoval, že umožnil vzniknúť Slovenskému štátu, a potom vyslovil svoje povestné aber, teda ale k navrhovanému zabratiu severozápadu Slovenska.
Nakoniec sa diplomatickej misii na čele s Jozefom Tisom podarilo vyjednať, že síce na vytýčenom území tzv. Schutzzone bude vojenskú správu vykonávať Tretia ríša, územie však naďalej zostane v ostatných správnych veciach podliehať slovenskej vládnej moci.
Mons. Tiso už ako prezident do poslednej chvíle odmietal prechod vojsk Tretej ríše ďalej na východ od línie Schutzzone. Avšak v noci z 27. na 28. augusta sa stalo okresné mesto Brezno nad Hronom terčom hrozivej partizánskej zloby, namierenej proti predstaviteľom slovenskej vládnej moci. Za obeť jej padli poslanec Slovenského snemu, František Slameň, a ďalší významní slovenskí verejní činitelia, ktorých brutálne zavraždili partizáni. Prezident Tiso neskôr skonštatoval pred súdom: „Nebyť toho prípadu, isteže by z našej strany o žiadnom zakročovaní nebolo ani reči...“
Dovtedajšie početné partizánske provokácie, a napokon obsadenie ružomberskej továrne na výrobu lafiet pre Tretiu ríšu 27. augusta, boli dostačujúcim partizánskym pozvaním pre nemecké ozbrojené sily na intervenciu za líniu Schutzzone, ktoré prezident Tiso – zhrozený vraždením slovenských verejných činiteľov – bol napokon politicky prijal.
My, prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže, po sedemdesiatich rokoch zvaľovania viny na nevinného ďakujeme prezidentovi Tisovi za to, že do poslednej možnej chvíle odďaľoval intervenciu nemeckých ozbrojených síl na Slovensku a politicky ju bol prijal až vtedy, keď bolo zrejmé, že ozbrojené nepokoje vyvolávané osnovateľmi Povstania '44 ohrozujú domáce slovenské i nemecké obyvateľstvo. So zármutkom však vyslovujeme úprimnú ľútosť nad slovenskými obeťami tohto policajného zákroku nemeckých ozbrojených síl na Slovensku, ale za ich vyhasnuté životy viníme aj partizánskych veliteľov, ktorí svojimi výpadmi voči Volksdeutsche na Slovensku privolali pomstu Tretej ríše na slovenskú krv!
Už sedemdesiat rokov jednohlasne obviňujete prezidenta Tisu, že v Banskej Bystrici vyznamenával vrahov slovenského národa!
Prezident Tiso v Banskej Bystrici vyznamenal vojakov, ktorí sa nijakých vrážd na civilnom obyvateľstve nedopustili. Tým zmiernil nemeckým armádnym velením plánované represálie, ktoré sa ešte len mali uskutočniť z príležitosti definitívneho potlačenia Povstania '44 – generál a vyšší veliteľ nemeckej polície, Hermann Höffle, plánoval popraviť stovky civilistov na výstrahu a odtransportovať tisíce zajatých povstalcov na územie Tretej ríše. Prezidentovi Tisovi sa napokon podarilo ako skvelému štátnikovi presvedčiť generála Höffleho, aby od týchto krokov upustil, výmenou za to, že sám vyznamená určitý počet vojakov účastnej v Povstaní '44.
Následne, prezident Tiso ako rímsko-katolícky kňaz a najvyšší reprezentant Slovenského štátu, odslúžil v Banskej Bystrici tichú sv. omšu za mŕtvych a padlých, teda rovnako ako za obete Povstania '44, tak aj za zabitých účastníkov Povstania '44 bez rozdielu bojujúcej strany.
Vo svojom prejave, ktorý nasledoval po tichej sv. omši, v úvode porovnáva svoju návštevu Banskej Bystrice ako predsedu vlády po vyhlásení slovenskej autonómie s práve prebiehajúcou návštevou a otvorene pred zhromaždením priznáva: „A prišiel som do Banskej Bystrice znovu. Pravda, vidíte na mne a ja vidím na vás, ako ináč vyznieva táto návšteva.“
Vo svojom banskobystrickom prejave ďalej prezident Tiso opisuje to, čo prinieslo Povstanie '44 Slovensku a prirovnáva to k výčinom boľševizmu na Ukrajine: „Rozbúrané mosty, zničené hradské, popálené domy, po cestách sa túlajúci ľudia a aj na vás vidím, aké hrozné stopy nechal vo vašich srdciach ten sľubovaný ,raj‘. Čo som videl tu po našich cestách, videl som kedysi na Ukrajine. Beznádejne valiace sa zástupy ľudí, ktorí nevedeli, kam idú, z ktorých tvárí nevedel sa vylúdiť úsmev, ktorých ústa nedávali nijaké sebavedomie, lebo zotročený ukrajinský ľud za štvrťstoročného boľševického jarma stratil svoju ľudskú podobizeň. A Slováci, vy ste v tom ,raji ‘ boli dva mesiace. Bol že to raj! (...) Chodili chlapčiská medzi vami, bili a vraždili, kto im pod ruku prišiel. Nuž, myslím, všetci Slováci máte toho raja dosť. Máte dostatočnú pamiatku, aby ste povedali, že Slovák si nikdy viac nežiada takýto ,raj‘.“
My, prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže, po sedemdesiatich rokoch napokon vôbec nezazlievame prezidentovi Jozefovi Tisovi, že 30. októbra 1944 vyznamenával v Banskej Bystrici vojakov za potlačenie Povstania '44, keďže týmto štátnickým aktom predišiel ďalšiemu trýzneniu slovenského národa! Veď, čo je viac – pár plieškov alebo hoci len jeden zachránený ľudský život?
Už sedemdesiat rokov tárate nezmysly o tom, ako Povstanie '44 otvorilo Slovensku „okno“ do demokratickej Európy!
V slovenskej vláde mali rozhodujúci vplyv predstavitelia Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorá dlhodobo mala podporu asi polovice slovenského národa, pričom v r. 1938 podpora pre ňu výrazne vzrástla.
Tzv. Slovenskú národnú radu (SNR), ktorá figurovala ako zastupiteľka slovenského národa počas Povstania '44 nikto nevolil, bola to skupina samozvancov, v ktorej asi polovicu tvorili komunisti, presadzujúci diktatúru, nie demokraciu.
Keďže SNR zakázala HSĽS, za ktorej jednotnú kandidátku v r. 1938 hlasovalo 97% voličov, bola svojou povahou protidemokratická. Tvrdiť že protidemokratický režim otváral okno k demokracii, je nezmysel, veď nie všetko protifašistické bolo automaticky demokratické, kde nám za príklad môže poslúžiť protifašistický stalinský Sovietsky zväz.
Cez záujmové skupiny osnovateľov Povstania '44 pritom došlo nielen k odmietnutiu a popretiu štátnej nezávislosti Slovenska, za ktorou stála väčšina slovenského národa, ale aj k odmietnutiu režimu pomyselnej demokracie na Slovensku, pretože už v období Povstania '44 bol na Slovensku so zbraňou v ruke zastúpený budúci totalitný systém tzv. ľudovej demokracie a komunizmu, ktorý sa naplno rozvinul po roku 1948.
My, prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže, musíme za všetkých nemých po sedemdesiatich rokoch prehlásiť, že Povstaním '44 sa začalo kruté, štyridsaťročné obdobie slovenskej neslobody, prenasledovania a cielenej likvidácie slovenských intelektuálnych a morálnych elít, pričom Slovensko zmizlo z mapy Európy a bolo ovládnuté komunistickou totalitou!
Už 22 rokov nás, prvú ponovembrovú generáciu slovenskej mládeže, napriek uvedeným skutočnostiam, nútite oslavovať počiatočný deň vypuknutia Povstania '44, – a teda 29. august – ako štátny sviatok Slovenskej republiky!
Dňa 29. septembra 1992, prijali ste v Slovenskej národnej rade zákon č. 489 o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky s prehlásením: „[SNR] Vedomá si významu Slovenského národného povstania, v ktorom slovenský národ 29. augusta povstal do boja proti totalite, útlaku, rasizmu, fašizmu, potlačovaniu ľudských a občianskych práv a nehľadiac na obete prejavil túžbu žiť slobodne a hlásiac sa k odkazu celého antifašistického odboja...“
Dôvodová správa k zákonu pritom protirečivo v dobách kreovania druhej Slovenskej republiky, podsúva zmyslu štátneho sviatku, že sa ním má sláviť aj myšlienka boja proti slovenskej štátnej samostatnosti, keď sa v nej doslova uvádza: „Dňa 29. augusta 1944 povstal slovenský ľud i príslušníci národností žijúcich na Slovensku proti totalitnému režimu, ako aj proti nacistickému okupantovi, s myšlienkou vytvorenia slobodného demokratického Československa.“ A táto vnútorná protirečivosť uzákoneného štátneho sviatku zostáva v nástupníckom zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. z 20. októbra 1993 prítomná dodnes, i v čase právnej existencie slovenskej štátnej samostatnosti!
Pričom, vážení bývalí i niektorí súčasní poslanci zákonodarného zboru, tento zákon ste neprijímali ako hrdí a slávni zástupcovia kreujúceho sa suverénneho štátu, lež ako priznal jeden z predkladateľov zákona, pán Pavol Kanis zo Strany demokratickej ľavice, – do ktorej sa, mimochodom, prefiltrovali bývalí komunisti, – činili ste tak ako vazali Washingtonu, ktorý od Vás v júli 1992 požadoval: „...aktivizáciu slovenskej zahraničnej politiky na medzinárodnej politickej scéne širokým propagovaním demokratických, humanistických, kultúrnych tradícii Slovenska,“ a ktorým ste vo Vašich osobách nechali vydierať celú Slovenskú republiku zo strachu z porovnávania osobitostí Slovenska s masarykovsko-benešovskou tradíciou pokrivenej demokracie Českej republiky, prekrstili ste teda tzv. Slovenské národné povstanie na demokratické, a túto Vašu milosrdnú lož porodenú Vašou nehanebnou zbabelosťou ste zaodeli do domnienky, že slovenské „demokratické sily sú si dlžné, aby Slovenské národné povstanie sa stalo štátnym sviatkom“!
V rozhodujúcej chvíli, siahli ste nezodpovedne po mýte tzv. Slovenského národného povstania, tak ako po ňom boli bývali pred Vami siahli už komunisti na Slovensku hneď po vojne, aby zdôraznili svoj vykonštruovaný podiel na zmene režimu, rovnako ako po mýte tzv. Slovenského národného povstania siahli i liberálni komunisti koncom šesťdesiatych rokov, aby skrze neho požadovali v rámci Česko-Slovenska aspoň federálny štatút pre Slovensko, ktoré vlastne vďaka Povstaniu '44 prišlo o svoju ťažko získanú a krvou obrancov z Malej vojny pokrstenú štátnu samostatnosť a prestalo existovať!
Zdá sa, akoby sa niektoré slovenské spoločenské elity motali desiatky rokov v kruhu okolo 29. augusta 1944 v pomyselnej hre na slepú babu a akoby nechceli za žiadnu cenu vypadnúť „z tohto kola von“.
Vážení bývalí i niektorí súčasní poslanci zákonodarného zboru, zlyhali ste hneď pri kladení základných stavebných kameňov obnovenej štátnosti! Alebo ako pred Vami poznamenal v parlamentnej rozprave pán poslanec Neuwirth: „S vašim dovolením odcitujem niekoľko riadkov z listu základnej organizácie Zväzu protifašistických bojovníkov datovaného 22. 7. 1992... ,Najlepší synovia našich národov, účastníci protifašistického boja, boli získaní do služieb ZNB [Zboru národnej bezpečnosti] a armády.‘ Toľko prvý citát. A teraz druhý: ,Že sa nehanbia nazvať najlepšími synmi národa tých, čo bili ľudí pri výsluchoch, manipulovali vyšetrenia, falšovali protokoly a pričinili sa o to, aby nevinní ľudia boli odsúdení na tisícky rokov a posielaní na šibenice. To majú byt najlepší synovia národa?!‘ Takýmito slovami reagoval na prvý uvedený citát člen Konfederácie politických väzňov Slovenska. Jedna a tá istá udalosť vyvoláva priam protichodné myšlienky a asociácie. Ba čo viac, vyvoláva u našich ľudí niekedy aj nepriateľské postoje.“
Vážení bývalí i niektorí súčasní poslanci zákonodarného zboru, nechceli ste pred 22 rokmi vidieť, akú rozporuplnú udalosť ste vyhlásili za štátny sviatok. My Vám to však, najmä pred mladou generáciou, slovami pána poslanca Neuwirtha zopakujeme: „Bol to na jednej strane boj za obnovenie Československej republiky, boj proti hnedej totalite, proti nemeckému nacizmu, plnenie bojových úloh sovietskych výsadkov a predsunutých jednotiek na Slovensku, upevnenie pozície londýnskej exilovej vlády, upevnenie pozície moskovskej skupiny a komunistov na Slovensku a v celej Českolovenskej republike. Boli však aj opačne pohnútky pre účasť v boji, ako napríklad obrana slovenskej štátnosti, ochrana prezidenta Slovenska dr. Jozefa Tisu pred Nemcami, ktorí ho podľa správ ohrozovali v Bratislave. A konečne plnenie vojenskej prísahy vernosti danej Slovenskému štátu. Pričasto to bolo prosté plnenie vojenského príkazu na jednej či na druhej strane... A konečne to bola aj vypočítavá politická či hospodárska ziskuchtivosť, ktorá viedla niektorých ľudí do Slovenského národného povstania, ale nie do bojov.“
Ak ste pred 22 rokmi silou-mocou potrebovali humanistický štátny sviatok, aby ste sa vyrovnali masarykovsko-benešovskej tradícii pokrivenej demokracie druhého nástupníckeho štátu Česko-Slovenska, prečo ste nesiahli na 8. február 1627 tak, ako Vám to posmešne odporúčal v parlamentnej rozprave pán poslanec Fekete?
„Ak si máme vybrať za štátny sviatok takú udalosť, ktorá Európe niečo hovorí, potom treba siahnuť hlbšie do histórie a pristaviť sa pri dni 8. február 1627. Čo sa stalo v ten deň? Zdanlivo nič veľkolepé, no, posudzujúc onú udalosť dnešnými politickými a etickými kritériami, ako je tak často a bohato proklamovaný vstup do Európy, svetovosť, či výnimočný historicky vklad do všeľudského duchovna, predsa len sa stalo niečo revolučné, historicky cenné, humánne, neopakovateľné a jedinečné. V ten deň sa totiž po prvý raz v dejinách ľudstva použil pušný prach, teda zbraň s vysokým parametrom ničivosti na mierové účely. Pušný prach, ako vieme, vynašli Číňania. Po prvý raz ho ako zbraň použili v roku 1232 proti Mongolom pri obrane Pekingu. Od tohto okamihu sa temer celé štyri storočia používal len a len na zabíjanie, mordovanie a vraždenie. A tu znezrady, nečakane sa objavuje niečo takpovediac renesančne, filozoficky nové, objavné, dôvtipné – zbraň sa môže stať pracovným nástrojom a bežnou pracovnou pomôckou. Pričinili sa o to Banskoštiavničania, ktorí dňa 8. februára 1627 pri prekope, ktorý sa volal Daniel, v hornej Bieber štôlni v bani grófa Montecuccoliho použili pušný prach, dovtedy apokalyptický ľudský vynález na rozpájanie hornín a uľahčenie ľudskej prace.“
Vážení bývali i niektorí súčasní poslanci zákonodarného zboru, ak ste tak rýchlo prezliekli kabáty, že ste nemali čas zobliecť i starú železnú košeľu, a keď ste sa takým raketovým tempom ponáhľali do tej demokratickej Európy, je nad slnko jasnejšie, že na Slovensku Vám nezáležalo, a že vyhlásením 29. augusta za štátny sviatok ste chceli vskutku sláviť myšlienku boja proti slovenskej štátnej samostatnosti – ostatne, 22 rokov osláv tohto sviatku Vašimi nasledovníkmi, nám, prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže, dáva len za pravdu.
Veď Severoatlantická rada najskôr pripojila 5. februára 2004 Slovensko pod vojenskú správu (1) transatlantickej vojenskej únie známej ako NATO. Následne, Brusel anektoval Slovensko 1. mája 2004 k svojej (2) európskej hospodárskej únii ako ďalší krajinský spádový trh pre odbyt svojej nadvýroby brakov a k (3) schengenskej teritoriálnej únii ako priestoru pre distribúciu usadlostí neeurópskych imigrantov. Prijatím jednotnej európskej meny slovenskí pritakávači pokračovali v zrádzaní slovenského národa, keď 1. januára 2009 pripojili Slovensko k (4) jednotnej menovej a finančnej únii. 1. decembra 2009, po podpise Lisabonskej zmluvy, bolo Slovensko uvrhnuté do paneurópskej (5) konštitučnej právnej únie, a napokon, domáci prisluhovači spravili 22. 6. 2012 všetko preto, aby anšlus Slovenska západnými bankami bol dokonaný utvorením (6) centrálnej fiškálnej únie.
V tomto svetle chápeme, prečo tak veľhlasne slávite 29. august ešte i dnes a zborovo krútite hlavami, že udalosť Povstania '44 nemôže podliehať revízii. Veď predsa práve Povstanie '44 je tou revolučnou tradíciou, na ktorej zakladáte všetky Vaše ďalšie výpady proti skutočným záujmom a potrebám nášho Slovenska a nášho, slovenského národa!
My, prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže, však konečne po sedemdesiatich rokoch už ako slobodná generácia považujeme 29. august 1944
za dies ater – čierny deň Slovenska – ktorým sa, okrem iného, začala likvidácia slovenskej inteligencie, ktorá v drsných podmienkach slovenských pomerov poctivo rástla bezmála tri generácie kovaná prísnou morálkou a večnými hodnotami ako Boh, Pravda a vernosť národu slovenskému!