Kým komunistický odboj proti Slovenskej republike, najmä po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny, je pochopiteľný, odboj zo strany agrárnikov, ktorí vystupovali pod menom demokratických a liberálnych zložiek je normálnemu logickému mysleniu nevysvetliteľný. Zdravý sedliacky rozum – ktorý by mal byť agrárnikom blízky – to proste nechápe. To sa dá vysvetliť jedine morálnym krachom, lipnutím na materiálnych hodnotách a úplným prevrátením hierarchie hodnôt, ktoré ako epidémia zachvátili jednu celú vrstvu slovenského národa. Keby si človek chcel vypožičať na jej označenie pejoratívny výraz, nazval by ju, ako ju nazývajú komunisti od r. 1948 t. j. „agrárnicko-luteránska klika okolo Ursínyho a Lettricha“ (vid napr. „Historický časopis“, č. 2/1963 str. 296)

Toto však nie je čas na rekriminácie a škodoradosť. No, je to výrečný epilog k spolupráci, ktorá začala likvidovaním slovenskej samostatnosti, začlenením Slovenska do Č-SR a deľbou moci na princípe fifty-fifty. Do popredia demokratického odboja sa pretlačila trojica Lettrich-Ursíny-Josko, ktorá rečami, poradami, memorandami a podobnými akciami pripravovala povstanie „morálne“. Materiálne urobil najviac človek, ktorý sa najradšej pohyboval v zákulisí: Imrich Karvaš.

Nikoho povstanie nevynieslo tak spektakulárne z úzadia do popredia ako Dr. JOZEFA LETTRICHA. Dr. Lettrich si právom nárokuje titul hlavného inžiniera povstania. Bola to však stavba na piesku, zrútila sa a v troskách pochovala aj svojho tvorcu.

Jozef Lettrich sa narodil 17. júna 1905 v Diviakoch v Turci, ako syn solídnej evanjelickej rodiny (rodičia: Juraj a Judita, rod. Bizík). Gymnázium študoval v Turč, Sv. Martine, právo v Bratislave, kde ho promovali v r. 1930. Už ako vysokoškolák sa venoval novinárstvu a skúšal svoje šťastie aj v literatúre a politike. Za vzor si vybral svojho krajana Milana Hodžu, ktorý bol jeho patrónom a po skončení štúdií ho prijal do svojich straníckych služieb. Lettrich si skutočne osvojil niektoré politické triky Milana Hodžu, ale v nasledovaniahodných črtách ďaleko-preďaleko zaostával za svojím vzorom. Ako začínajúci novinár a literát Lettrich pracoval v propagačnom oddelení agrárnej strany, ktoré malo vtedy meno „Roľnícka osveta“. V rokoch 1933-39 bol generálnym tajomníkom tohto odvetvia agrárnej strany.

Vo svojich novinárskych článkoch a úvahách Dr. Lettrich vystupoval v maske nekompromisného čechoslováka. Jeho brožúrka o Pittsburgskej dohode je brožúrkou proti Pittsburgskej dohode, za jednotný československý národ a štát. Ale keď v jeseni r. 1938 začala sa rúcať „demokratická“ Č-SR, tento budúci vodca Demokratickej strany takto písal v „Slovenskom denníku“ (4. októbra 1938):

„Budeme sa musieť zriecť bez sentimentality zásad humanitných a demokratických, lebo demokracia sa ukázala slabou a poddajnou, a preto ju treba nahradiť účinnejšími opatreniami.“

Boli všetky náznaky, že by nebolo bývalo treba prehovárať Lettricha dlhými rečami a bol by aj on dal svoje pero do služieb autonomizmu a neskoršie i štátnosti, ako to urobili jeho kolegovia napríklad Milan Hanko, Ján Hrušovský a iní. Ale o Lettrichov talent asi nikto nestál. Naopak Lettrich mal medzi ľudákmi niekoľko zaťatých nepriateľov a jeden z nich, Karol Murgaš, si chcel s ním vyrovnať účty. V rušných marcových dňoch, keď sa Sidor vzdal funkcie ministra vnútra a prebral ju zatrpklý a pomerov neznalý Tuka, využil chaotickú situáciu náčelník štábu HG Karol Murgaš.

Ako bývalý bojovník v radoch Bélu Kúna ukázal Murgaš, že sa medzi komunistami dobre naučil svoju lekciu. Kým sa slovenskí politici rozplývali v slávnostných rečiach alebo rokovali o ochrannej zmluve s Nemeckom, Murgaš posielal gardistov, aby zaisťovali exponovaných čechoslovákov a komunistov. Nie je náhodou, že vo väčšine prípadov zaistené osoby boli osobnými nepriateľmi K. Murgaša a nie je náhodou ani to, že medzi nim nachádzame mnoho mužov 29. augusta. Popri Lettrichovi bol tam, napríklad, aj Ursíny. Lettrich pobudol v Ilave iba pár dní, ale to stačilo, aby sa v ňom utvrdilo jeho protiľudácke cítenie.

Vo svojej knihe „History of modem Slovakia“ Lettrich píše, že domáci odboj proti Slovenskému štátu začal už 6. októbra 1938 (str. 194). Ak je pravda (lebo nie je všetko pravda, čo Lettrich v tejto knihe popísal), tak potom Lettrich bol v tomto odboji veľmi osamotený, pretože poprední agrárnici podpisovali Žilinskú dohodu (Ursíny, Teplanský, Lichner, Styk, Polák a iní). Ináč si Lettrich za Slovenského štátu žil pomerne nerušene v Bratislave, kde vykonával výnosnú advokátsku prax a vo voľnom čase sa venoval myšlienkam odboja.

Do leta r. 1943 tento „odboj“ pozostával iba zo stretnutí na rodinných slávnostiach a posedeniach. Od leta r. 1943 sa do týchto krúžkov začali vkrádať poprední činitelia slovenského verejného života, ktorí v r. 1938-39 mysleli, že zmeny v politickom podnebí budú trvať aspoň jednu generáciu. V r. 1943 sa začali pripravovať na novú zmenu, nevediac ovšem, že tá bude ešte kratšia. Neprichádzali s prázdnymi rukami a čoskoro posielali do Londýna zo svojho pracovného prostredia dôverné a dôležité správy o slovenskej armáde, hospodárstve, politike atď. Správy prenášali diplomatickí kuriéri v diplomatickej batožine hlavne cez Švajčiarsko a Španielsko.

Lettrichova účasť na Vianočnej dohode a v SNR sú príliš dobre známe a netreba ich tu opakovať. V brožúrke „O slovenskej národnej rade“ povedal nám o sebe a o svojej činnosti dosť, i keď sa to všetko neodohralo celkom tak ako to opísal. V Banskej Bystrici sa Lettrich presvedčil, že je ľahšie stať sa veľkým činiteľom, než ním byť. Jeho bezradnosť hrala do rúk komunistov. Nebol v stave kontrolovať živly, ktoré počúvali na jeho výzvu a povstali proti štátu.

V  delení o moc s komunistami bol Lettrich až smiešne dôsledný. B. Bystrica v tomto ohľade prevýšila Kocúrkovo, lebo ani tam by si nevedeli vymyslieť dvoch richtárov a dvoch bubeníkov. Slovenská národná rada mala však dvoch predsedov: komunistu a demokrata; povereníctva mali v čele dvoch povereníkov. Jeden pasívny pozorovateľ to charakterizoval: „Ešte šťastie, že Husák je ateista, ináč by nám nadekrétovali dvoch pánbožkov.“ Lettrich vo svojej knihe píše, že táto taktika znemožnila Husákovi vyhlásiť Slovenskú sovietsku republiku. Toto je však taká slabá útecha, že jej v úprimnejších momentoch nemôže veriť ani sám Lettrich.

Povojnová politická kariéra Dr. Lettricha trvala necelé tri roky. Navonok sa Lettrich snažil vybudovať fasádu neodvislej autority („Na Slovensku si vládneme sami“), ale v skutočnosti mohol konať iba to, čo mu dovolila – explicitne, alebo implicitne – Praha, ktorá tromi Pražskými dohodami dokonale obmedzila právomoci SNR. Keď napríklad pozbavil Daxnera funkcie predsedu Národného súdu, Praha rozhodnutie anulovala bez ohľadu na Lettrichovu moc a právomoc SNR.

Na jar r. 1945 Lettrich sa dostal k moci za pomoci komunistov. O rok neskoršie, keď prichádzal čas volieb, chcel sa udržať pri moci za pomoci slovenských katolíkov, s ktorými dňa 30. marca podpísal dohodu. Týmto paktom jeho strana dosiahla vo voľbách 62% hlasov, avšak o pár dní po voľbách Dr. Lettrich v interview s pražskými novinármi sa vyslovil:

„Hlasovanie je vecou voličov. Politika je vecou strany a jej vedenia“. Tým dal jasne najavo, čo si myslí o sľuboch a záväzkoch písomných i slovných, ktorými lovil voličov pred 26. májom 1946.

V marci r. 1948 utiekol Dr. Lettrich za hranice a dnes žije ako politický emigrant v USA.