Ďalším komunistickým mužom 29. augusta by bol azda MAREK ČULEN. Povstanie nepripravoval, zato však v ňom zohral keď už nie významnú, tak aspoň pozoruhodnú funkciu. V B. Bystrici sa objavil v polovici septembra r. 1944 a keď sa ho jeho priateľ pýtal „A ty si odkiaľ prišiel?“, Marek odpovedal: „Z neba som spadol“. Nuž nie celkom tak, iba vystúpil z ruského lietadla na letisku Tri Duby, spolu so Slánskym a Švermom. Slovenskí komunisti ho potom s pýchou vystrkovali dopredu ako svojho starešinu. Na početných zhromaždeniach a v bezpečnej vzdialenosti od bojovej línie Marek obyčajne predniesol nevinné a neutrálne vety, po ktorých nasledoval doktrinársky traktát takého školeného, straníckeho ideológa akým bol napríklad Šmidke, Slánsky, Šverma...

Marek Čulen sa narodi 18. marca 1887 v Brodskom na Záhorí. Pochádzal z chudobnej sedliackej rodiny a privyrábal si kolárstvom. Pred prvou svetovou vojnou emigroval do Chicaga kde súc v stykoch s českými vysťahovalcami a s povestným Forestom, oboznámil sa so socialistickým hnutím. Popri Púcherovi bol hádam jediným Slovákom v USA, ktorý chápal socializmus vážne.

Po návrate z Ameriky začiatkom roku 1920 sa Marek Čulen vrhol do domácej politiky. Zaktivizoval sa v sociálnej demokracii, kde čoskoro predstavoval radikálny smer. Dňa 16. -17. januára 1921 predsedal známemu zjazdu slovenských, maďarských a nemeckých zástupcov marxistickej lavice v Ľubochni, na ktorom sa „de facto“ vytvorila KSS (Komunistická strana Česka a Moravy sa vytvorila až na zjazde 14. -15. mája 1921). Po tomto vystúpení sa Čulen uťahuje akosi do úzadia, sústreďuje sa na zachytenie maloroľníkov do komunistickej strany, ale iba s obmedzeným úspechom.

V 1929 r. ho zvolili za poslanca, ale čoskoro sa dostal do sporu s gottwaldovským vedením, ktoré vtedy veľmi energicky zavádzalo „boľševizáciu strany“ Ako spoluautor tzv. „Hlohovského memoranda“ bol už v júni 1929 vylúčený z KSČ. Neskôr sa však mohol vrátiť do strany, kde potom hral iba podradnú úlohu. Jeho agitačná práca a ľudové spôsoby vystupovania neunikli pozornosti moskovských šéfov, ktorí ho v r. 1939 vyzvali, aby utiekol do Ruska. Spočiatku nemali preňho nijaké špeciálne úlohy a poslali ho ako obyčajného robotníka do zbrojovky („traktorovej fabriky“). Spomenuli si však naňho v júni r. 1941 a odvtedy sa jeho hlas často ozýval v moskovskom vysielaní pre Slovensko, ako aj v ampliónoch na fronte, kde vyzýval slovenských vojakov, aby prešli k Sovietom. Ale nepočúvol ho ani jeho vlastný syn, ktorý bojoval ako dôstojník slovenskej armády.

Keď v auguste r. 1941 Gruzínec Stalin obnovil pod firmou Slovanského výboru imperialistický panslavizmus starých cárov, Marek Čulen so Zdenkom Nejedlým zastupovali v ňom Česko-Slovensko. V roku 1944 aj on nasledoval stopy Širokého Čemockého, Zrzu, Bacílka a Šmidkeho a priletel na Slovensko posilniť kádre KSS. Po jeho odchode ostala v Moskve iba nevýrazná skupinka slovenských komunistov maďarského pôvodu: Š. Major, E. Friš, Margit Široká a Št. Rais. Na povstaleckom území Marek Čulen často dával najavo, že on sa cíti iba ako piate koleso, ale že je už starý, aby menil svoje presvedčenie. Koncom októbra odletel späť do Moskvy.

Marek Čulen je najzaujímavejší tým, že nikdy vysoko nelietal, ani hlboko nepadol. Jeho politické ambície nesiahali nad poslanecký mandát a jeho politické šťastie zaznamenávalo iba nepatrné výkyvy. V r. 1945 ho vymenovali za poslanca dočasného národného zhromaždenia, v roku 1946 bol voľbami v tejto funkcii potvrdený ako poslanec za KSS. Jeho činnosť sa opäť sústreďovala na roľnícku vrstvu a horlivo sa činil v Ďurišovom Zväze slovenských roľníkov. Ináč nijakú poprednú funkciu nezastával a vari preto ho obišli politické čistky. V tomto ohľade Marek Čulen bol výnimočný zjav slovenského komunistu. Zomrel prirodzenou smrťou dňa 26. decembra 1957.

Hoci sa dnes píše, že povstanie bolo „dilem komunistické strany Československa“, medzi slovenskými a českými komunistami je okrem menovaných veľmi málo jednotlivcov, ktorí v osudných dňoch 1944 strhovali na seba pozornosť a za sebou masy. Jozef Valo priletel na Slovensko 6. októbra ako člen Němcovej delegácie a 24. októbra s ňou odletel do Ľvova. Na Slovensku sa teda dlho neohrial a Husák mu i tak neveril. Pavol David bol vtedy sovietskym občanom a bojoval kdesi v Poľsku v sovietskej a nie v č-s. armáde. Takáč, Majling, Strechaj, Púčik boli bezvýznamní partizáni, ktorí sa k povstaniu viac-menej prilepili a o ktorých nikto nevedel. Púll, Falťan, Šoltész sa priživovali v Husákovej záhumienke a už v r. 1945 sa rozprávali legendy o ich hrdinskom boji o miesta v sovietskom lietadle, ktoré ich vyviezlo z B. Bystrice do Chustu. Najopovážlivejším útokom na zdravý rozum je však tvrdenie, že povstanie pripravovali a viedli arcisúdruhovia Široký a Gottwald, keď pravdou je, že Široký sedel vo väzení v Nitre a Gottwald ležal v delíriu v Moskve.

V nitrianskej väznici krajského súdu sedelo spolu 30 predákov KSS. Pokus o ich oslobodenie počas povstania sa nevydaril, ale kvôli istote ich slovenské úrady v septembri 1944 previezli do Bratislavy. Sovietskym a českým komunistom záležalo na záchrane života aspoň niektorých z nich, v ktorých správne videli ochotné nástroje pre svoje budúce plány. A tak sa podarilo pripraviť útek z väzenia štyroch najvýznamnejších zaistencov: Široký, Ďuriš, Bašťovanský a Benada. K ich úniku došlo vo februári r. 1945, keď pred blížiacim sa frontom komunistických väzňov mali previesť do Nemecka. Útek sa označuje za dramatické dobrodružstvo, ktorého autorom bol Široký. V skutočnosti Širokého účasť na afére bola úplne pasívna, zásluhu na úniku mal minister Mach, prokurátor Vagač a súdruh Viktory. Osud ostatných 26 väzňov bol tragický, zahynuli dňa 19. februára 1945, keď spojenecké lietadlá bombardovali vlak, ktorý ich odvážal cez Melk (v Rakúsku) do koncentračného tábora v Ríši.