Nie je mojím úmyslom zaoberať sa osudom slovenského židovstva od októbra 1938, chcem iba v krátkosti poukázať, ako povstanie dovŕšilo ich tragédiu.

Krátke štatistické pozadie k problému je nasledovné: Počas sčítania v decembri 1938 hlásilo sa na Slovensku za Židov 28.763 obyvateľov. Podľa náboženstva ich počet bol 85.045. Pojem Žida u nás bol neskôr vymedzený vládnym nariadením (č. 63/1939), podľa ktorého sa za Židov počítali aj miešanci, ako aj osoby, ktoré sa dali pokrstiť po 30. októbri 1918. Takto počet Židov vzrástol na 91.000 duší. Dňa 9. septembra 1941 Slovenský snem prijal notorický Židovský kódex, ktorý sa stal neskôr podkladom pre deportáciu Židov. Deportácie Židov začali 25. marca 1942 a posledný transport odišiel 20. októbra 1942. V tomto období bolo vyvezených do Poľska asi 56.000 slovenských Židov, z ktorých podľa tvrdení súčasných bádateľov (F. Steiner) sa vrátilo živých iba 284. Ostatní mali zahynúť v táboroch, ako Oswiecim, Lublin, Poniatow, Treblinka, Sobibor.

Deportačné akcie vyvolali značný odpor doma, hlavne u katolíckej hierarchie a protestný nesúhlas Vatikánu a neutrálnej cudziny (Švajčiarsko, Švédsko). Pod tlakom týchto faktorov a tiež keď sa Slováci dozvedeli, čo sa s vyvezenými Židmi deje, deportácie sa zastavili. Od októbra r. 1942 do augusta r. 1944 neboli zo Slovenska vyvezení nijakí Židia, i keď Nemci neustále naliehali s likvidáciou židovského problému. Slovenské úrady však vedeli úspešne odolávať nemeckému nátlaku dokonca i vtedy, keď Židia boli masové deportovaní zo susedného Maďarska. Povstanie aj tu prinieslo radikálny zvrat.

V auguste r. 1944 žilo na Slovensku asi 34.000 Židov, ktorí boli registrovaní a okrem toho, podľa odhadu nemeckého poradcu pre veci židovské, asi 2.000 Židov sa skrývalo, menilo miesto svojho pobytu, alebo zatajovalo svoj pôvod falošnými papiermi. Registrovaní Židia mali obyčajne nejaké výnimky, či už prezidentské alebo rezortno-ministerské. Boli zapojení do slovenského verejného života ako hospodársky dôležití jednotlivci, ktorých odchod by poškodil nerušený priebeh ekonomického alebo sociálneho vývoja. Podľa štatistického výkazu z decembra r. 1943 Ministerstvo hospodárstva vydalo pracovné povolenia pre 6.500 Židov, Ministerstvo vnútra pre 2.000, Ministerstvo školstva pre 650, Ministerstvo financií pre 350, Ministerstvo dopravy pre 300, iné centrálne úrady pre 100 a cudzích štátnych príslušníkov Židov – bolo asi 250. Títo Židia a v prevažnej väčšine aj ich rodinní príslušníci ostávali na Slovensku a slovenské úrady boli rozhodnuté stoj čo stoj zabrániť ich deportácii.

Celkom osobitnú kapitolu tvorili pokrstení Židia, ktorí sa pokrstili pred 14. marcom 1939 (počtom asi 3200) a Židia v miešanom manželstve (asi 1000), ktorí takmer všetci boli chránení tzv. prezidentskou výnimkou.

Povstanie na strednom Slovensku pôsobilo ako magnet pre Židov a Židom to naozaj nikto nebude zazlievať. Prirodzene, tiahli tam, kde očakávali istejšiu záruku života.

Nacistická mentalita bola už taká, že v každom neúspechu nemeckých vojakov a politikov videla machinácie medzinárodného židovstva. Aj v slovenskej vzbure videla predovšetkým sprisahanie 34.000 Židov, ktorým bolo povolené ostať na Slovensku. V septembri r. 1944 Himmler prišiel osobne do Bratislavy a v súkromných rozhovoroch otvorene opakoval: „Keby ste sa boli dôkladne zbavili Židov, túto nepríjemnosť ste si mohli ušetriť.“ V rozhovoroch s prezidentom Dr. Tisom a s ostatnými politickými činiteľmi Himmler kategoricky vyhlasoval, že Židia zo Slovenska musia byť deportovaní. V tomto duchu tlačili na Slovákov aj jeho pobočníci, hlavne Kaltenbrunner, Berger a Veesenmeyer. Nemci operovali tým, že súčasná situácia na Slovensku neznesie prítomnosť ani jedného Žida, a podľa toho sa začali aj zariaďovať. Nebral sa nijaký ohľad na výnimky, pracovné povolenie, hospodársku nepostrádateľnosť.

Za hlavného vykonávateľa nemeckého rozhodnutia, očistiť Slovensko od Židov, Eichmann vymenoval SS-Standartenführera Witisku z viedenského Gestapa. Witiska začal svoje pohony na Židov už začiatkom októbra r. 1944.

Vláda Štefana Tisu chcela všemožne zabrániť deportáciám. Jej odpor však Nemci zlomili tou istou taktikou, ktorú kedysi úspešne vyskúšali na Tukovi. Tvrdili, že ich úmyslom je iba sústredenie Židov v určitých strediskách na Slovensku, kde ich bude možné prísne strážiť, aby sa im tak znemožnila akákoľvek protištátna činnosť. Dali záruku, že Židia zo Slovenska nebudú vyvezení. A tak, keď Židia boli so súhlasom slovenskej vlády zhromaždení, Nemci vyjadrili svoj úmysel, ktorým nebolo nič iné, ako radikálne riešenie židovského problému. Ohromeným Slovákom povedali, že to konajú na vlastnú (nemeckú) zodpovednosť.

Nemohúcnosť a chúlostivé položenie slovenských úradov je zrejmé z telegramu, ktorý v tejto súvislosti poslal vyslanec Ludin do Berlína (č. 1519/4. 10. 44:):

„Ministerský predseda Štefan Tiso mal dnes so mnou rozhovor o riešení židovskej otázky. Odvolal sa pri tom na oznámenie, ktoré som mu pred nejakým časom v tejto veci odovzdal po porade s tunajším šéfom Sicherheitsdienstu Dr. Witiskom, totiž že všetci Židia na slovenskom území budú zhromaždení do jedného strediska a prísne strážení.

Teraz sa ale dopočul, že bez súhlasu slovenskej vlády títo Židia majú byť zo Slovenska vyvezení. Toto bezpochyby vyvolá značné diplomatické ťažkosti, pretože treba počítať s protestom pápežského charge' d'affaires a pravdepodobne aj s protestom zo strany Švajčiarska. Vyrozumel som ministerského predsedu v tom zmysle, že podľa môjho náhľadu toto je čas, kedy sa židovská otázka musí v každom prípade radikálne vyriešiť a že v prípade zahraničných protestov treba jednoducho poukázať na to, že Ríša vyžaduje od Slovenského štátu radikálne riešenie. My sme v takom prípade hotoví prevziať zodpovednosť za tunajšie opatrenia proti Židom...“

Ludin

Ludinov postup dostal odobrenie Ribbentropa, ba i samého Hitlera. Úradník Ministerstva zahraničia Reinebeck, ktorý referoval o Ludinovej správe Ribbentropovi, zanechal sám o tom výrečnú marginálnu poznámku: „Dieser (t. j. Ribbentrop) hat sich mit den Ausführungen des Gesandten Ludin einverstanden erklärt. Auch der Führer, dem das Telegramm sodann vorgelegt worden ist, hat keine Einwendung erholen.“

Trošku odlišnejšie stanovisko k Ludinovmu postupu zaujalo vnútrozemné oddelenie Ministerstva zahraničia (Abteilung Inland), ktoré vyčítalo Ludinovi (Inl. II.2117g):

„... z propagandistického stanoviska nie je to veľmi šikovný postoj, pretože zaťažuje Ríšu zodpovednosťou, ktorá prinajmenej sčasti by mala spočívať aj na slovenskej vláde.

„Medzi povstalcami na Slovensku, ako to zdôraznil aj nový vyslanec v Berlíne (Dr. Galvánek), sa zúčastnili v mimoriadne veľkom počte aj Židia, a to i takí, čo boli vybavení výnimkami. Túto skutočnosť treba využiť, pripomenúť ju Slovákom a pri eventuálnych intervenciách odpovedať, že hromadná účasť Židov na povstaní a v partizánskom hnutí činí radikálne riešenie židovskej otázky v záujme bezpečnosti Slovenského štátu nevyhnutne potrebným. Židia zneužili zhovievavosť prejavenú tým, že sa im poskytlo povolenie zostať na Slovensku, takže poskytovanie výnimiek v budúcnosti nemôže sa viac udeľovať...“

Nasledovala najzúrivejšia a najbezohľadnejšia kampaň proti Židom. Vo svojom hlásení z 9. decembra 1944 Witiska oznamuje svojmu šéfovi Kaltenbrunnerovi, že jeho oddiely zatkli 9.653 Židov, z ktorých 8.975 deportovali do Nemecka (hlavne do Teresienstadtu v Protektoráte) a 678 zastrelili na mieste.

Ale i napriek sústavnej honbe nemeckej polície zachránilo sa na Slovensku v tejto poslednej fáze asi 20.000 Židov. Poskrývali sa medzi slovenským obyvateľstvom, ktoré i napriek prísnym zákazom a ešte prísnejším trestom vedelo podať uchvacujúci príklad svojho chápania lásky k blížnemu. Je však veľmi pravdepodobné, že nebyť povstania, boli by sa zachránili všetci Židia, ktorí žili na Slovensku pred augustom 1944. Z tých niekoľko dokumentov, ktoré sa tu citovali, je zrejmé, že povstanie dalo Nemcom dôvod a zámienku na radikálne riešenie židovskej otázky na Slovensku a v tom istom čase vyrazilo slovenským úradom z rúk akúkoľvek možnosť stavať sa nemeckým požiadavkám na odpor ináč než verbálne.