Odmietaním národnoemancipačného obrodeneckého úsilia štúrovcov, ako aj medzivojnovej etapy záverečného formovania moderného slovenského národa v autonomistickom hnutí a úsilia o záchranu národnej a územnej integrity Slovenska vo vlastnom štáte, sa mal v našom historickom vedomí uvolniť priestor Pre marxistické chápanie zmyslu našich dejín. Do jeho základov mal preniknúť aj Novomeského mýtus o tom, že "SNP rehabilitovalo slovenský národ v očiach revolučných národov Európy, sňalo z nás "osudovú" dejinnú kliatbu byť preochotným posluhom kontrarevolučnej reakcie, zaradilo nás medzi národy pokrokové/'3 ktorých najvyšší záujem má byť boj po boku komunistických revolúcií za socializmus.

Pripusťme, že v prvej polovici šesťdesiatych rokov Husák a Novomeský po svojom prepustení z komunistického väzenia stále ešte mohli vo svojom čiernobielom marxistickom videní považovať politické zriadenie ZSSR a jeho satelitov za vrchol revolučného pokroku a perspektívu celého ľudstva. Aké opodstatnenie má však ich povstalecký mýtus v súčasnosti, keď ním chceli odôvodniť naše zaradenie do komunistického impéria, ktoré je práve v štádiu historického rozkladu? Akú vierohodnosť majú Husákove a Novomeského tvrdenia o pokrokovom a demokratickom charaktere povstania? Veď sami považovali v povstaní občiansky blok a vojenské vedenie len za dočasných spojencov a súčasne pripravovali úplné prevzatie moci komunistami. Mali by sme si uvedomiť, že program, ktorý pripisovali povstaniu či už komunisti alebo občiansky odboj, pred dejinami neobstál z hľadiska národných záujmov alebo perspektív demokratického rozvoja, pretože v Benešových intenciách vylučoval slovenskú štátnosť a úplne podrobil Slovensko Stalinovej a Gottwaldovej krutovláde.

Naše historické vedomie by ostalo schizofrenické, ak by sme oslavovali ozbrojené vystúpenie proti našej štátnej samostatnosti a pokus o nastolenie totalitnej moci, ktorá má na svedomí desaťtisíce násilne odvlečených do sovietskych gulagov, spolitizované retribučné procesy, likvidáciu celých spoločenských vrstiev a nakoniec aj monstreprocesy 50. rokov.
Hneď po februári 1948 bývalých spojencov z občianskeho tábora a armády označili komunistickí politici za zradcov, špiónov a agentov imperialistických mocností. Už v r. 1949 predstaviteľ komunistov v povstaleckej SNR G. Husák svojich bývalých spolubojovníkov z občianskeho tábora obviňoval zo zrady povstania a hodnotil ich slovami: "Buržoázne kruhy v emigrácii a ich domáci spojenci Lettrich, Ursíny, Viest a spol. mali svoju predstavu o slobode o boji za slobodu. Predstavu antisociálnu a antisovietsku..".4 Nová oficiálna marxistická historiografia v brožúre Ilegálny boj KSS a Slovenské národné povstanie v r. 1949 ešte opakovala Husákove obvinenia občianskeho odboja zo zrady, ale súčasne už začala vytvárať na politickú objednávku nový komunistický povstalecký kult okolo Viliama Širokého. Už v nasledujúcom roku 1950 v rámci preskupovania mocenských pozícií v komunistickom vedení bol umelo vyvolaný boj proti buržoáznym nacionalistom. Podľa pravidiel prípravy stalinských monstreprocesov sa od nich požadovalo, aby skôr ako budú súdení sami vyslovili zdrvujúcu sebakritiku. Nová mysl uverejnila vtedy napríklad Husákovo priznanie, v ktorom okrem iného vyhlásil: "...v dôsledku mojich chýb nevidelo povstalecké Slovensko pevné a bojové stanovisko s. Gottwalda a českých komunistov."5

Ak pripustíme, že po vojne a neskôr v rokoch stalinských a gottwaldovských represií akýkoľvek odpor zo strany slovenských komunistov bol nemožný a nezmyselný, potom povstanie také, aké bolo, neprinieslo Slovensku nijaký pozitívny politický kapitál. Faktom je, že už 31. mája 1945 vedenie KSČ zaviazalo slovenských komunistov, aby odstúpili od Uznesenia SNR z 26. mája 1945, ktoré obsahovalo prvky federatívneho usporiadania. Výsledkom troch pražských dohôd v rokoch 1945–1946 bolo potom už úplné podriadenie slovenských národných orgánov ústrednej pražskej vláde. Začali sa klásť základy nového povstaleckého mýtu, v ktorom sa už vyzdvihovali a oslavovali predovšetkým zásluhy moskovského byra KSČ na čele s Gottwaldom a význam miestnych komunistických aparátčikov Viliama Širokého a Karia Bacílka. Dôstojníkov povstaleckého vojska prepúšťali z armády, existenčne znemožňovali a neraz väznili. Povstaleckých veliteľov Trojana a Žingora spolu s ďalšími súdili a popravili. Obvineniu zo zrady povstania sa nevyhli dokonca ani po smrti generáli Ján Golian a Rudolf Viest. V komunistických väzniciach sa s exponentmi občianskeho tábora stretli opäť aj ich bývalí komunistickí povstaleckí partneri Husák a Novomeský. Oficiálnu osnovu nového povstaleckého mýtu načrtol Široký slovami: "Na vývin udalostí mala rozhodujúci vplyv politika súdruha Gottwalda, ktorý na čele moskovského vedenia riadil národooslobodzovací boj slovenského a českého ľudu, politiku masového boja proti nemeckým okupantom a tisovskému režimu, politiku rozvíjania partizánskeho hnutia."6 Tento gottwaldovský povstalecký mýtus však nemal reálne opodstatnenie z viacerých dôvodov. Predovšetkým prvá Slovenská republika nebola okupovaným štátom. G. Husák o tom píše : "Slovensko nebolo okupované nemeckou armádou. Práve táto skutočnosť umožňovala prípravu takej širokej celonárodnej akcie... Nemožno ani najmenej pochybovať o tom, že masová partizánska vojna na Slovensku, rozrušovanie dopravných spojov a ohrozenie nemeckého tylu by bolo viedlo k priamej okupácii Slovenska nemeckou armádou."7 V záujme obnovy svojho povstaleckého mýtu v 60. rokoch však Husák neuvádza, že presne toto sa aj v dôsledku vystupňovania svojvoľných, sabotážnych akcií partizánskych skupín skutočne stalo. Nakoniec, po teroristickom vy vraždení nemeckej misie plk. Otta v Turč. Sv. Martine 28. augusta 1944 nemecká branná moc bola definitívne vyprovokovaná k tomu, aby začala obsadzovať povstalecké územie. Došlo k tomu skôr ako sa dostatočne priblížil front, ked sa velenie slovenskej armády ešte nedokázalo zjednotiť a dohodnúť koordinovaný postup so strategickými plánmi Sovietskej armády. V takejto situácii, vyprovokovanej nezodpovedným avanturizmom veliteľov partizánskych brigád, keď nemecké vojsko sa už dávalo do pohybu, jeho formálne pozvanie, ku ktorému bol prezident Tiso zaviazaný v rámci vynútenej spojeneckej zmluvy, zabránilo zosadeniu slovenskej vlády a prevzatiu moci na celom Slovensku nemeckou armádou. Prezident Tiso konal teda aspoň tak zodpovedne ako reformistické komunistické vedenie na čele s Alexandrom Dubčekom v auguste 1968. Veď v analogickej situácii a s podobnými obavami z rozpútania represálií totalitnou ozbrojenou mocou, takmer celé Dubčekovo vedenie tiež odmietlo odpor voči agresorovi a podpísaním Moskovských protokolov odsúhlasilo okupáciu celej ČSFR vojskami totalitnej veľmoci. Z tohto hľadiska tvrdenie o Tisovej vine vo vzťahu k povstaniu a súčasne na Dubčekovej zodpovednosti voči občanom je ďalším prejavom politickej schizofrénie, ktorá je v rozpore s historickou skutočnosťou.

Diskutabilná je aj legenda o národnooslobodzovacom boji slovenského ľudu v povstaní, ktorého vedenie odmietlo samostatnosť Slovenska a už 1. septembra 1944 vyhlásilo obnovenie Československej republiky. Iba z hľadiska slovenských národných záujmov, s vylúčením ideologických fikcií čechoslovakizmu a proletárskeho internacionalizmu, bol neopodstatnený aj boj proti Tisovmu režimu, proklamovaný Benešom, Gottwaldom, ako aj celým občianskym a komunistickým Politickým vedením povstania. Veď to bol režim, ktorý sa zaslúžil o zachovanie územnej a národnej integrity Slovenska a po celý čas existencie prvej Slovenskej republiky, v rámci možností daných geopolitickou situáciou, sa snažil odolávať Politickému tlaku Nemecka a jeho domácich prisluhovačov na poli politickom, ideologickom, hospodárskom i kultúrnom. V tomto zmysle, i keď to marxistická historiografia nikdy nepriznala, z hľadiska slovenských záujmov Tisová politická línia s podporou väčšiny národa predstavovala v rámci reálnych možností skutočný protinacistický odpor zameraný na minimalizáciu účasti Slovenska vo vojne, na záchranu životov a zveľaďovanie duchovných i materiálnych hodnôt slovenského národa. Svedčí o tom aj situačná správa O vývoji a situácii na Slovensku, zaslaná v auguste 1944 Piatym ilegálnym ústredným výborom KSS do Moskvy. Okrem iného sa v nej konštatuje: "Fakt je, že tento štát má samostatnosť a to takú, aká je možná pri maličkom národe a aká je možná vo vojne... Vplyv nemecký je veľký, ale pritom nie taký, aby samostatnosť bola hlúpou maskou. Napríklad gestapo na Slovensku za celých 5 rokov nezatklo jediného slovenského občana."8 Ekonomickú situáciu komunistické vedenie hodnotilo nasledovne: "...Nemecko dnes dlhuje Slovensku 6 miliárd Ks. Slovenský priemysel sa počas určitej konjuktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval... Vcelku možno povedať podľa 6–ročných skúseností, že Slovensko je schopné hospodársky a finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (i technické) i výrobné predpoklady ku konkurencii medzinárodnej."9 V úplnom rozpore s týmito faktami sa nakoniec komunistické povstalecké vedenie zarážajúcim spôsobom a úplne demagogicky stavia do pozície reprezentanta slovenského národa a oznamuje do Moskvy jeho politickú vôľu slovami: "Chceme byť súčasťou ZSSR... Keby dnes bola daná možnosť hlasovaním rozhodnúť, kde chcú Slováci štátoprávne patriť, aspoň 70 % hlasovalo by za pripojenie k ZSSR, snáď 20 % za novú ČSR, zbytok je v strachu zmätený."10 Natíska sa otázka: Bol takýto odkaz do Moskvy pre komunistické vedenie len jedným s politických hazardov s osudom vlastného národa, a či azda len jeden zo skrytých cieľov povstania, ktorého mýtus dodnes oslavujeme, alebo skutočný vlastizradný čin?

Je zjavné, že povstalecké vedenie poznalo politickú vôľu občanov Slovenskej republiky, ale ju odmietalo rešpektovať. Nielenže odmietalo akúkoľvek spoluprácu s politickými a vojenskými predstaviteľmi Slovenskej republiky na princípoch uznania jej štátnej samostatnosti, ale snažilo sa tieto osobnosti zdiskreditovať a ich snahy politicky znemožniť.

Dokonca pre povstaleckú SNR nebol prijateľný ani umiernený návrh predsedu slovenského snemu Martina Sokola, aj napriek tomu, že v ňom bol ochotný pripustiť obnovenie ČSR, na podklade uznania zákona o autonómii z r. 1938. Už v období príprav povstania pre jeho politické vedenie v povstaleckej SNR nebola prijateľná ani spolupráca s časťou najvyššieho vojenského velenia slovenskej armády vrátane ministra národnej obrany gen. Čatloša, gen. Malára a ďalších. Úsilie gen. Čatloša o jednotné ozbrojené vystúpenie celej slovenskej armády so zameraním na minimalizovanie vojnových strát urýchleným presunom frontu cez územie Slovenska predstavitelia občianskeho a komunistického odboja ignorovali a Benešova diplomacia v Moskve sa ho vehementne snažila spochybniť a znemožniť. Rad dokumentov svedčí o tom, že cieľom Benešovej diplomacie bolo vylúčiť z protinacistického odboja akýkoľvek náznak uznania slovenskej štátnosti a dosiahnuť jej úplnú diskreditáciu v očiach sovietov a ich západných spojencov. Čatlošov vojenský plán zhrnutý v jeho memorande zaslanom do Moskvy počítal s udržaním slovenskej štátnosti. Preto sa stal neprijateľný pre občianske a vojenské vedenie povstania usmerňované Benešom z Londýna, ale aj pre komunistov, usilujúcich skôr o ovládnutie armády jej revolučným rozkladom zdola ako o jej zachovanie pod jednotným velením, ktoré im nepodliehalo. Komunistické vedenie povstania vgak neverilo ani dôstojníkom, ktorí pod vplyvom blížiaceho sa frontu začali nadväzovať spojenie s Benešovými vojenskými kruhmi v Londýne. Svedčí o tom Husákov výrok: "Keď sa títo profesionálni dôstojníci odhodlávali,zradiť' jedného prezidenta, jedného hlavného veliteľa, hneď si hľadali druhého a nachádzali ho prirodzene v Benešovi, medzinárodne uznanej hlave ČSR."11 Kým hlavným cieľom občianskeho odboja bola obnova ČSR na čele s Benešom, komunistické vedenie zas sledovalo povstaním prevzatie moci za účasti zrevolucionizovaných más, predovšetkým však proletariátu. Za týchto okolností povstanie sa nemohlo stať jednotiacim činiteľom v slovenskom národe, pretože už v štádiu jeho príprav prevládli partikulárne záujmy jednotlivých zložiek odboja a otázky ich povojnovej politickej prestíže nad celonárodným záujmom.

Mýtus o jednotnom celonárodnom ozbrojenom SNP bude sotva možné udržať v demokratických podmienkach bez ideologického tlaku jedinej vládnucej strany. Veď už prípravy povstania a neskôr i jeho ozbrojené akcie prebiehali v atmosfére vnútorných politických rozporov, vzájomnej nedôvery a súperenia o vedúce postavenie medzi občianskym odbojom a komunistickým vedením, medzi velením povstaleckého vojska a partizánskych brigád. Benešove usmerňovanie Golianovho vojenského velenia spôsobilo, že slovenská armáda ako celok nebola schopná prevziať zodpovednosť za ochranu slovenského územia. Ak sa predsa len v niečom dokázali predstavitelia občianskeho i komunistického vedenia zjednotiť, bolo to odmietanie ozbrojeného vystúpenia jednotnej armády v mene slovenskej štátnosti. Tak sa stalo, že viaceré vojenské posádky boli po vypuknutí povstania odzbrojené skôr, ako mohli zasiahnuť do boja pod slovenským velením. Odzbrojené boli aj dve divízie na východnom Slovensku, ktoré od polovice júna 1944 podliehali gen. Malárovi a boli na základe dohody Tisu a Čatloša s nemeckou stranou vyčlenené na prevzatie obrany dôležitého úseku Karpát. Znamenalo to, že z vojensko–strategického hľadiska, ťažisku bojových operácií nemeckých ozbrojených síl vyprovokovaných nekoordinovanými akciami partizánskych skupín musela čeliť len zvyšujúca časť armády, ktorej velenie uznalo londýnsku emigračnú vládu. V jej mene a za cenu politických ústupkov Stalinovi, uzavrel Beneš spojeneckú zmluvu so ZSSR a neskôr 8. mája 1944 aj dohodu s ustanovením:

"... len čo niektorá časť oslobodeného územia prestane byť pásmom vlastných vojnových operácií, prevezme tam československá vláda plný výkon verejnej moci..."12

Stalin nemal záujem podporovať zachovanie národných štátov a po rokovaniach so západnými spojencami v Jalte bol už rozhodnutý rozšíriť svoj vplyv na celé územie predmníchovskej ČSR. Bol si istý, že uzavretím spojeneckej zmluvy s Benešom si ho pripútal na cestu ústupkov komunistickému vplyvu, z ktorej sa už nikdy nedostane. Dokumenty o diplomatických aktivitách londýnskej emigračnej vlády v Moskve, publikované Vilémom Prečanom, svedčia o tom, že sovietskemu vedeniu dohody s Benešom vyhovovali a Stalin si skutočne želal obnovenie ČSR pod dočasným Benešovým vedením. Tieto skutočnosti akceptoval v Moskve Gottwald. I keď dosť neskoro, uvedomili si ich aj obe zložky odboja v povstaleckej SNR a Benešovmu usmerňovaniu z Londýna sa museli podriadiť, Pretože tak si to želala Moskva. Potom je však namieste otázka, či povstanie, ktoré pripravovali, mohlo vôbec byť z hľadiska cieľov slovenské a národné, keď Zasadné otázky nášho zaradenia do mocenského vplyvu, povojnového štátoprávneho usporiadania a politickej orientácie boli už určené v Moskve, Londýne a neskôr v Jalte. Z tohto pohľadu, aj v základnom programovom dokumente povstaleckej SNR – vo Vianočnej dohode z r. 1943, prihlásenie sa k myšlienke demokracie a k utváraniu vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov na princípe rovného s rovným, odzrkadľovalo skôr zbožné želanie ako reálne záruky povstania. To, čo ostalo z Vianočnej dohody reálne do nasledujúcich rokov a desaťročí, muselo byť v súlade s dohodami uzavretými Benešom v Moskve. Je to uznanie Benešovej emigračnej vlády na medzinárodnom a vojenskom poli, obnovenie Československej republiky a prijatie zásady "Budúca ČSR ... sa má na poli zahraničnopolitickom a vojenskom opierať o Sovietsky zväz...", v ktorom povstalecká SNR už na sklonku roku 1943 jednoznačne uznávala "... záštitu slobodného života a všestranného rozmachu malých národov vôbec a slovanských zvlášť."13 Ako sa táto programová politická orientácia povstaleckého vedenia na Sovietsky zväz naplnila, netreba rozvádzať, pretože sami sme boli toho svedkami a mnohí, žiaľ, i obeťami. Nemožno sa však čudovať, ak sa mnohým zdá absurdné tento program ešte aj v súčasnosti oslavovať.

V uplynulých desaťročiach viacerí historici, aj keď uznávali niektoré pozitíva prvej Slovenskej republiky a umiernenej politiky jej prezidenta dr. J. Tisu, vyčítali mu, že nemal pripravený nijaký plán na ozbrojené vystúpenie slovenskej armády na strane víťazných veľmocí. Už sme spomenuli, že minister národnej obrany Čatloš, ktorému Tiso vo vojenských otázkach bezvýhradne dôveroval, takýto vojenský plán vypracoval a postaral sa o jeho doručenie do Moskvy. S týmto zaujímavým dokumentom sa každý môže oboznámiť v zmienenej Prečanovej publikácii, ktorá má pre objektívny historický výskum problematiky povstania z hľadiska faktov a dokumentov nesporne základný význam.14 Úvahy o tom, ako by sa vyvíjali vojnové udalosti na Slovensku a náš povojnový politický vývoj, keby sa Čatlošov plán realizoval, nemajú historické opodstatnenie, pretože by sme sa museli pohybovať výlučne v hypotetickej rovine. Faktom ostáva, že táto iniciatíva najvyššieho vojenského velenia o zapojenie slovenskej armády do boja proti nacistickému Nemecku pod zástavou samostatnej Slovenskej republiky existovala a bola odmietnutá v Moskve i povstaleckým vedením doma na základe Benešovej protislovenskej diplomacie. Znamená to, že komunistická povstalecká legenda o nevyhnutnosti boja proti klérofašistickej Tisovej vláde, pretože bola do poslednej chvíle verným spojencom nacistického Nemecka, neobstojí nielen v ideovej a politickej, ale ani vo vojenskej rovine.

Pokúsila som sa načrtnúť ideologické a politické pozadie niektorých povstaleckých legiend a mýtov, ktoré pričinením marxistickej historiografie a školskej výuky dodnes deformujú naše historické vedomie. Existuje však aj iný výklad povstania, ktorý sa traduje ústnym podaním a dá sa povedať, že je to výklad veľmi mnohotvárny a často protirečivý, ako aj samotné osudy povstania a jeho účastníkov. Myslím, že v ich výpovediach dominuje presvedčenie, že bojovali proti nemeckej okupácii Slovenska, za našu nezávislosť a často aj samostatnosť. Bolo by chybou, keby sme im neverili a nevážili si obete, ktoré prinášali vo vedomí, že bojujú za svoju vlasť. Ved mnohí sa bez svojho pričinenia ocitli na povstaleckom území, boli zmobilizovaní, alebo sa aj dobrovoľne prihlásili, keď Nemci začali obsadzovať Slovensko, ale skutočné politické zákulisie povstania nemohli poznať. Po rozhlasovej výzve gen. Malára k návratu a vyhlásení amnestie prezidentom SR nie všetci mali možnosť vrátiť sa do rodnej obce a prihlásiť sa u notára skôr ako boli vystavení utrpeniu v nemeckých zajateckých táboroch. Kresťanská kultúra nášho národa a úsilie o spoločenský zmier nás zaväzujú, aby namiesto osláv partikulárnych politických cieľov sme si osvojili uctievanie všetkých obetí nacizmu a komunizmu. Spolu s padlými na rôznych frontoch patria k nim aj tí, ktorí v povstaní položili svoje životy, alebo sa v radoch civilného obyvateľstva stali obeťami represívnych akcií oboch bojujúcich strán.

POZNÁMKY

1    Vnuk, F.: Neuveriteľné sprisahanie, Trenčín 1993, s. 65
2    Husák, G.: Svedectvo o SNP, Bratislava 1964, s. 9 3Tamtiežs. 11
4    Husák, G.: Povstanie a Sovietsky zväz. In: Zborník Ústavu SNP, roč. 1.1949, s. 135. Citované podľa lablonický J., O historiografii SNP. Samizdat jún 1980, s. 5
5    Husák, G.: O nacionalistickej úchylke v strane. In: Nová Mysl, roč. IV. 1950, č. 5–6, s. 517. Citované podľa lablonický J., c. d., s. 9
6    Široký, V.: Za šťastné Slovensko v socialistickom Československu, Bratislava 1952, s. 270
7    Husák, G.: Svedectvo o SNP, Bratislava 1964, s. 93
8    Správa V. ilegálneho ústredného vedemia KSS o vývoji a situácii na Slovensku po 6. októbri 1938, ktorú pre informáciu moskovského vedenia KSČ na rokovanie do Moskvy priniesol K. Šmidke, In: Dejiny SNP 1944, 3. zv., Pravda 1984, Zostavovateľka Vartíková M., s. 341
9    Tamtiež s. 338
10    Tamtiež s. 342
11    Husák, G.: Svedectvo o SNP, Bratislava 1964, s. 78
12    Lastovička, B.: V Londýne za války, Praha 1961, s. 588. Citované podľa Husák G., Svedectvo... s. 153
13    Husák, G.: Svedectvo... s. 71
14    Čatlošovo memorandum, In: Prečan V., SNP. Dokumenty. Bratislava 1965, s. 262–264