Sv. Stolica nezdieľala ilúzie americkej strany o budúcom mierovom usporiadaní. Domenico Tardini, tajomník Kongregácie pre mimoriadne záležitosti, poznamenal v rozhovore so splnomocnencom prezidenta Roosevelta Myronom Taylorom 22. 9.1942: "Čudujem sa, že také evidentné veci vlády a vysokí politici nevidia. Ako keby sa komunistické Rusko po svojom víťazstve malo ako pokojný baránok vrátiť do rodiny európskych štátov. Ak Stalin vyhrá vojnu, stane sa levom, ktorý zožerie celú Európu. Ani Hitler, ani Stalin nemôžu byť pokojnými členmi európskej rodiny národov." 5 Tardini toto presvedčenie vatikánskej diplomacie vyjadril exaktnejšie v rozhovore s britským diplomatickým zástupcom v máji 1943. Povedal: "Dve nebezpečenstvá hrozia európskej a kresťanskej kultúre: nacizmus a komunizmus. Obidve sú materialistické, protináboženské, totalitné, tyranské a militaristické. Len keď táto vojna obidve nebezpečenstvá odstráni, budúca Európa nájde mier.6

Nazdávam sa, že podobný, ak nie totožný názor zastávala veľká časť politikov slovenského štátu. Hoci oficiálne uznávali politické spojenectvo s Nemeckom, čo vzhľadom na geopolitickú polohu Slovenska bolo pochopiteľné, no neverili v budúcnosť nacizmu. Ale na druhej strane sa oprávnene obávali komunizmu. Slovenskí diplomati na úrovni reprezentovali vo svete Slovenskú republiku. Bránili do dôsledkov právo slovenského národa na vlastný štát, nesplnili azda iba jedinú, a to veľmi dôležitú úlohu: nepripravili v pravom čase prechod Slovenska na stranu Spojencov. Túto úlohu teoreticky najlepšie mohli realizovať slovenskí diplomati v neutrálnych krajinách. Po zvážení celkovej situácie na konci vojny, tendencií Spojencov vo všeobecnosti a v pomere k Slovensku zvlášť, a okolností, za akých bolo zorganizované aj tzv. národné povstanie, sa táto otázka javí ako mnohorozmerné štruktúrovaná.

Tým, že sa anglosaskí Spojenci v rokoch 1941–42 a Sovietsky zväz roku 1943 vyslovili za obnovenie ČSR, dokonca uzatvárali zmluvy s Benešovou exilovou vládou, v prípade, že by slovenská vláda a slovenskí diplomati prešli na stranu Spojencov, boli by akceptovali Spojencami už uznané Česko–Slovensko a vlastne zriekali sa samostatnosti. Bola to temer neriešiteľná dilema, ktorá sa stala transparentnou pri realizácii povstania. Kým Taliani, Rumuni, Bulhari sa pridávali k Spojencom, aby si zachránili svoju štátnosť, organizátori povstania na Slovensku vyhlásili obnovenie ČSR. Postavenie Slovenska vo vojne a teda aj akcie slovenských diplomatov boli determinované politikou Spojencov, ktorých ciele sa vlastne v povstaní realizovali. Ani to však neoprávňovalo organizátorov povstania pošliapať prirodzené právo každého národa na sebaurčenie, ktoré slovenský národ práve uplatňoval vo svojom štáte. Veľkou chybou na slovenskej politickej scéne bola absencia politickej opozície orientovanej národnoštátne, ale nekompromitovane spoluprácou s Nemeckom. Tým však nemožno povedať, že medzi slovenskými politikmi nebolo takých osobností, ktoré by z mravného a politického hľadiska nemohli hovoriť v zmenených podmienkach v mene Slovenska. Takou osobnosťou bol aj Karol Sidor vo Vatikáne, ktorého proti–nemecký postoj bol známy.

Sidor v liste ministerstvu zahraničia zo dňa 4. 3.1944 referoval o rozhovore so štátnym tajomníkom kardinálom Maglionem, v ktorom sa hovorilo o tejto záležitosti. Oficiálne stanovisko Sv. Stolice bolo takéto: "Diplomatické styky so Slovenskom nie sú prerušené, a mohli by byť prerušené len vtedy, keby Slovensko svojou vôľou, alebo podľa uznesenia mierovej konferencie bolo likvidované ako štát."7

Práve táto prvá alternatíva, keď sa Slovensko likvidovalo vlastnou vôľou, nastala 29. augusta 1944. Do Vatikánu prichádzali veľmi kusé správy zo Slovenska. Londýnsky rozhlas nepretržite opakoval, že Slováci sa vyhlasujú za súčasť ČSR. Až 26. 9.1944 dostal Sidor oficiálnu správu, ktorú ministerstvo zahraničia rozoslalo pravdepodobne všetkým našim vyslanectvám. Hovorilo sa v nej, že –výsadky partizánov získali prívržencov a zmocnili sa niekoľkých stredoslovenských centier. Dopustili sa pritom vlámaní, vrážd na civilnom obyvateľstve... Pri potlačení jednotlivých oddielov musia pomáhať nemecké zložky, ktoré b°li použité podľa predbežnej zmluvy slovenskej vlády s ríšskou vládou, ako je to v prípade štátov Osi nachádzajúcich sa blízko frontu. Správy o obsadení Slovenska sa nezakladajú na pravde. Vládna a výkonná moc je nezmenene výlučne v rukách slovenskej vlády. Čatloš prebehol k partizánom. Klika dôstojníkov pomýlila mnohých slovenských vojakov. Zavraždení sú poslanec Slameň, okresný náčelník Sutoris, kňaz Michael (asi ide o kňaza Martinku z Liptovského Michala – P. M.), ako aj mnoho dosial nezistených osôb. Troch slovenských dôstojníkov odsúdili na smrť. Odvliekli z Liptovského Sv. Mikuláša 40 osôb, z Ružomberka 200, dalej poslanca Mušáka a Hrušovského. Partizáni hnali do boja nevinný slovenský ľud. S partizánmi spolupracuje Vavro Šrobár, direktor banky Paulíny, Jozef Styk, Ivan Štefánik a Igor Daxner, sekretár ÚSODu Thurzo, sochár Štefunko, Viest zo železničného odboru, Janšák z ministerstva verejných prác, Takáč z ministerstva pravosúdia. Vyhlásili tri republiky: v Turčianskom Sv. Martine komunistickú, v Nemeckom Právne slovensko–sovietsku a v Banskej Bystrici československú. V Banskej Bystrici je utvorený 30–členný výbor, v ktorom je 28 evanjelikov a dvaja katolíci."8)

Bolo teda potvrdené, že na čele tzv. národného povstania stoja čechoslovakisticky orientovaní oportunisti. Ukázalo sa, že táto protinacistická akcia nebola dobre pripravená a skončila neúspešne. Treba súhlasiť s prof. Ďuricom, keď napísal, že povstaniu sa nepodarilo dosiahnuť ani jeden z vytýčených cieľov: povstalci nielenže nevyhnali Nemcov zo Slovenska, lež naopak, zapríčinili jeho okupáciu; povstanie neodstránilo vládu Slovenskej republiky, ale iba sťažilo jej situáciu a uvrhlo ju ešte hlbšie do područia Nemcov; povstanie neobnovilo ČSR ani neumožnilo vznik Slovenskej sovietskej republiky, lebo ho Nemci krvavo potlačili a zlikvidovali. Neoceniteľnú službu urobilo povstanie predovšetkým Benešovi a jeho exilovej vláde, kým v definitívnej perspektíve jeho hlavným výsledkom bolo upevnenie postavenia KSS, ktorá si práve povstaním utvorila pevnú mocenskú základňu pre neskoršie totálne uchvátenie moci.9

Medzinárodnopolitická a vojenská situácia na začiatku roku 1945 sa vyvíjala nepriaznivo pre ďalšie udržanie Slovenskej republiky. Sovietske vojská postupne obsadili celé východné Slovensko. Ako spomína Sidor, v tom čase sa navrhovalo hľadať kontakt so sovietskymi a spojeneckými diplomatickými zástupcami, ktorí sa nachádzali v Ríme a Berne. Aj slovenská vláda v Bratislave bola o týchto návrhoch informovaná. Až po mesiaci však predseda vlády Štefan Tiso telegramom odpovedal: "Vyčkať, na návrhy odpovieme neskôr."10

Celková vojensko-politická situácia konca vojny zreteľne ukazovala, že rozhodujúcou veľmocou v stredovýchodnej Európe bude Sovietsky zväz. V záujme zachovania slovenskej štátnosti mohli u tejto veľmoci niečo vykonať len slovenskí komunisti. Tí však v Banskej Bystrici prijali koncepciu jednotnej ČSR. Slovenská vláda, reprezentujúca vtedy Slovenskú republiku, nemohla a ani nechcela viesť vyjednávania so Sovietmi, tak isto ako to nechcela urobiť ani so slovenskými komunistami. Nemohla teda urobiť také gesto smerom k Moskve ako rumunský kráľ alebo regentská vláda v Bulharsku. Títo sa prihlásili k Moskve v hodine dvanástej ohrozenia svojich štátov. V tej chvíli však nikto nevedel, že týmito aktmi uvrhli svoje krajiny do politickej závislosti totalitnej veľmoci, akou Sovietsky zväz bol, ktorej nadvláda v strednej a juhovýchodnej Európe trvala sedemkrát dlhšie ako supremácia nacistického Nemecka.

V skutočnosti na začiatku roku 1945 bola Slovenská republika uznávaná de iure neutrálnymi krajinami, a to Vatikánom, Švajčiarskom, Španielskom a Švédskom, zo susedov Nemeckom a Maďarskom. Postupne sa počet týchto štátov znižoval. Napríklad Švajčiarsko vo februári 1945 prerušilo diplomatické styky s Bratislavou a hneď v marci uznalo de iure ČSR.

Pre potrebu Sv. Stolice, najmä pre lepšiu orientáciu v problematike vzťahov Slovákov a Čechov, vypracoval Sidor memorandum adresované Sv. Otcovi Piovi XII. Poukázal v ňom na viaceré politické faktory, najmä na vzrastajúce slovenské národné a štátne povedomie, ktoré nemožno už viacej negovať. Doslovne sa tam hovorí: "Slováci chcú, aby tí, ktorí budú preberať zodpovednosť za pokoj v Európe, hneď po skončení tejto vojny objektívne preskúmali pomery na Slovensku. Nech sa pod kontrolou nestrannej medzinárodnej komisie dá slovenskému národu možnosť vyjadriť sa k dvom otázkam:

1.    Či sú Slováci za znovuvytvorenie ČSR, alebo sú za udržanie Slovenskej republiky.
2.    Či sú Slováci za spojenectvo so ZSSR, alebo sú za federáciu štátov spolu s Českom, Maďarskom, Poľskom, Rakúskom, prípadne s baltskými a balkánskymi štátmi."11

Sidor v tomto memorande vyjadruje istotu, že Slováci by volili udržanie Slovenskej republiky a vyjadrili by sa za členstvo v predpokladanej stredoeurópskej federácii, ktorá mala byť zárukou stability medzi Východom a Západom. 7. 4.1945 dostal slovenský vyslanec odpoveď na toto memorandum, ktorú mu tlmočil zástupca štátneho tajomníka G. Montini. Ubezpečil ho, že pápež si tento spis, pod názvom Questione cecca e slovacca, preštudoval a postúpil Kongregácii pre mimoriadne záležitosti. Tento spis sa dostal aj do rúk amerického kardinála Spellmana, ktorý mal kontakty s významnými politikmi USA.12 Bolo by iluzórne domnievať sa, že by Američania spravili niečo pre zachovanie slovenskej štátnosti. Biely dom bol obkľúčený Benešovými ľuďmi. Americkí Slováci boli vplyvom slabí a navyše očierňovaní oficiálnou propagandou a vplyvnými silami v zákulisí. No takisto bezmocní boli aj Poliaci, ktorí mali v USA oveľa silnejšie pozície ako Slováci, no nedosiahli u vlády USA ďalšie uznávanie ich legálnej vlády v Londýne, pretože Washington držal s Moskvou.

V apríli sa medzinárodnopolitická situácia Slovenska rapídne zhoršovala. 3. 4.1945 neutrálne Švédsko prerušilo diplomatické styky so Slovenskou republikou a jej reprezentanta, chargé ď affaires Dr. B. Pisska, kvalifikovalo už len ako privátnu osobu. V polovici apríla 1945 pred blížiacim sa frontom opustil hlavné mesto Chorvátska Záhreb, slovenský vyslanec Viktor Béčka. Vojnové udalosti likvidovali aj slovenské vyslanectvo v Budapešti. Tamojšieho nášho vyslanca Dr. Spišiaka zajala sovietska armáda a odviezla ho do Moskvy. 18. 4.1945 španielska vláda oznámila nášmu vyslancovi Dr. Ciekerovi, že diplomatické styky medzi obidvoma krajinami považuje za skončené. Diplomati v neutrálnych krajinách, ktorí sa tam zdržiavali ako súkromné osoby, dostali presné inštrukcie od tamojších orgánov, podľa ktorých nesmú v prospech Slovenskej republiky vyvíjať nijakú politickú činnosť.

Po kapitulácii Nemecka bolo naše vyslanectvo vo Vatikáne posledným diplomatickým zastupiteľstvom Slovenskej republiky v zahraničí. V deň skončenia druhej svetovej vojny 8. 5.1945 sa slovenská vláda vzdala veliteľstvu americkej armády a podrobila seba a svoju politiku jeho rozkazom.

Karol Sidor ešte niekoľkokrát intervenoval vo Vatikáne vo veci slovenských utečencov vrátane členov slovenskej vlády a prezidenta, ktorí sa nachádzali na území Rakúska a Bavorska a pre ktorých žiadal rešpektovanie spojeneckými vojenskými orgánmi. 30. mája 1945, teda tri týždne po skončení vojny v Európe, Sidor prijatý Mons. Tardinim na audiencii, počas ktorej mu tento tajomník Pre mimoriadne záležitosti povedal, že podľa mienky Sv. Stolice Slovenská republika prestala existovať. Sidor zastával názor, že slovenský štát existuje aj napriek tomu, že jeho vláda je v exile, a že podobné exilové vlády Vatikán uznáva. Tardini mu však oponoval, že vlády Litvy a Poľska nikdy pred nikým bezpodmienečne nekapitulovali, ako to urobila slovenská vláda v Kremsmünsteri 8. 5.1945, keď predtým opustila svoje územie a vyhlásila, že sa i v politike podrobuje veleniu americkej armády, teda už nie Slovenskému snemu.13

K otázke práva národov na samourčenie ostal však postoj Sv. Stolice nezmenený. Medzinárodnopolitická klíma tejto zlomovej periódy dejín, keď západné veľmoci, po konferenciách v Teheráne, Jalte a v Postupime, prenechali celú strednú a juhovýchodnú Európu extrémne totalitnej veľmoci – Sovietskemu zväzu, neumožnila rešpektovať toto právo slovenského národa na vlastnú štátnosť. Napriek tomu, že to odporovalo zásadám Atlantickej charty.

POZNÁMKY

1    Ďurica, S.: Slovensko za druhej svetovej vojny, s. 132. In: Slovensko v retrospektíve dejín, Lausanne 1976
2    Cywinski, B.: Ogniem próbowane. II., Lublin–Rím 1990, s. 34
3    Stehle, H.: Die Ostpolitik des Vatikans. Bastei–Lübe, 1983, s. 276
4    Becker, J.: Der Vatikan und der II. Weltkrieg. In: Katholische Kirche im Dritten Reich, 1973, s. 184
5    La Saint Siége et la Guerre en Europe. Actes et Documents du Saint Siege Relatifs h la Seconde Guerre Mondiale. Vatikán 1965–1981, (ADSS), 1, s. 694
6    Die Weltkirche im 20. lahrhundert. Herder, 1979, s. 86
7    Sidor, K: Šesť rokov pri Vatikáne. Scranton 1947, S. 231
8    Tamže, s. 237
9    Ďurica, M.: c. d., s. 146
10    Sidor, K.: c. d., s. 254
11    Tamže, s. 260
12    Tamže, s. 259
13    Ďurica, M.: c. d., s. 149