Úplne opačnú koncepciu povstania presadzovalo moskovské vedenie KSČ. Žiadalo, aby sa domáci odboj orientoval výlučne na ľudové povstanie, bez armády alebo aspoň jej generality a príslušníkov vyššieho dôstojníckeho zboru. Praktické dôsledky takejto koncepcie, keď sa nevycvičené, zle organizované a nedostatočne vyzbrojené sily povstalcov stretli s nemeckou armádou v priebehu povstania sú známe.

Vzájomná konkurencia vedúcich centier zahraničného odboja a rozhodujúcich orgánov domáceho odboja mala zásadný vplyv na prípravu, vyhlásenie, priebeh, výsledok a dlhodobé dôsledky povstania.

Ďalšou skutočnosťou, ktorá musela zásadne ovplyvniť prípravu, priebeh a výsledok povstania bola geopolitická situácia SR v roku 1944. Aké malo Slovensko šance postaviť sa proti ktorémukoľvek svojmu susedovi? Náš manévrovací priestor bol vymedzený Nemeckou ríšou, ktorá už vojensky ovládla Polsko, Nórsko, Belgicko, Holandsko, Francúzsko, Juhosláviu, Grécko, Luxembursko a v dobe Pred povstaním už iba časť územia Sovietskeho zväzu. Nemecko malo i naďalej hlavné sily svojich vojsk na sovietsko–nemeckom fronte. K 1. 6.1944 tam bolo 179 divízií. Tieto vojská mali okolo 4 miliónov vojakov a dôstojníkov, 49 000 diel a mínometov, viac ako 5200 tankov a 2800 bojových lietadiel. I napriek zníženým počtom v porovnaní so začiatkom roku 1944 predstavovala nemecká armáda ešte stále silné a bojaschopné zoskupenie. Ďalej na juhu bol náš manévrovací priestor obmedzený nenásytným Maďarskom, snívajúcim o Svätoštefanskej korune. Maďarské kráľovstvo malo 15 miliónov obyvateľov a rozlohu 172 000 km2. SR mala rozlohu 38 000 km2 a 2,7 milióna obyvateľov a náš sused na severe a západe Nemecká ríša mala vrátane Protektorátu a generálneho gubernátu rozlohu 884 000 km2 a 110 miliónov obyvateľov. Celková dĺžka hraníc s Maďarskom bola 700 km a s Nemeckom približne 800 km.

Šírka ochranného pásma divízie v období 2. svetovej vojny bola v priemere 10 až 20 km. (Podľa terénu, počtoch vojakov, zbraní atď.) Vynásobením počtu divízií dĺžkou 20 km sa dosiahne orientačná výsledná dĺžka celej šírky ochranného pásma, ktoré mohla armáda SR zaujať a brániť. Pri tomto výpočte zistíme, že armáda SR mohla zaujať a brániť ochranné pásmo max. 40 km, bez toho, aby si vytvorila zálohu. V prípade uvažovanej mobilizácie mohla svoje sily zväčšiť o ďalšie dve divízie, ľ potom by mohla brániť obranný úsek široký max. 60 km. Z toho vyplýva jednoznačne záver, že armáda SR nemala sily a prostriedky na zaujatie obrany štátnej hranice v celej šírke ani z jedného zemepisného smeru. Za takejto situácie vyvolávať vojnový konflikt s Nemeckom bola samovražda. Toto vedeli určite dobre politici i velenie armády. Okrem toho sa však napríklad na jednotlivých stupňoch velenia od GŠ až po stupeň útvar, v období plánovania boja alebo operácie či vojny, sa vypočítava pomer síl vlastného vojska a vojsk predpokladaného nepriateľa. (Po dôkladnom prieskume a zistení počtov zväzkov a hlavných druhov zbraní nepriateľa.) Túto skutočnosť tiež opisujú aj učebnice dejín vojen a vojenského umenia na vojenských školách, nie však u povstania 1944. Pri zverejnení pomeru síl v prehľadnej tabuľke so záverom, na ktorej strane je prevaha v jednotlivých druhoch zbraní, počtoch divízií a celková prevaha, musí každý náčelník štábu a veliteľ (ale i radový dôstojník štábu) prísť k záveru, či armáda, alebo určitá divízia má sily a prostriedky na obranu, alebo nie. A toto je tiež základný predpoklad pre rozhodnutie veliteľa a vydanie bojových úloh.

Pre porovnanie je možné použiť analógiu kalkulácie pomeru síl, ktorú pripravil za účelom reálneho zabezpečenia a vyčlenenia síl a prostriedkov čs. armády Hlavný štáb MNO ČSR v roku 1938. Hlavná pozornosť bola venovaná zabezpečeniu obrany proti agresii Nemecka. K obrane proti prípadnému útoku zo strany Maďarska sa počítalo s vyčlenením menšej časti vojsk. Hlavný štáb MNO ČSR pre zabezpečenie obrany Slovenska v tejto zložitej situácii vyčlenil jednu celú armádu (3. armádu) zloženú celkom z 8 divízií. Vyčlenené sily a prostriedky k obrane Slovenska mali celkom 117 228 osôb, 16 tankov (to pripadá ako žart), 821 diel a mínometov, z toho 138 PTK, 78 PLG a 7426 guľometov. Pozornosť zasluhuje úvaha GŠ Nemecka, ktorý predpokladal, že vzhľadom k nebezpečenstvu, ktoré hrozilo Slovensku zo strany hortyovského Maďarska i beckovského Poľska, bude musieť ČSR vyčleniť k obrane Slovenska najmenej 15 divízií. Vzhľadom k tomu, čo som doteraz uviedol, je nepochopiteľné, že vojenskému ústrediu i SNR k uskutočneniu plánu povstania boli dostačujúce 2 pešie divízie na východnom Slovensku a vojsko v mierových posádkach (cca 10 000 vojakov) a predpoklad, že sa im podarí zmobilizovať ďalšie 2 pešie divízie. V celom spracovaní plánu povstania i v praktickej príprave povstania vyniká viac úsilie vyhovieť želaniu Dr. Beneša, moskovskému vedeniu KSČ a predstaviteľom Sovietskeho zväzu ako vypracovaniu reálneho plánu povstania. Spracovatelia plánu povstania na čele s pplk. Golianom mali bojové skúsenosti s plánovania a vedením bojovej činnosti na najvyššom taktickom stupni, na stupni divízie, nemali však bojovú prax v plánovaní, organizácii a riadení operácií a vojny celou armádou.

Napriek tomu sa na túto úlohu nechali získať. A práve v tom bolo hazardérstvo a nezodpovednosť zo strany politických i vojenských vodcov povstania, že viedli svojich vojakov, povstalcov i národ do vopred prehratej vojny s tragickými výsledkami. Spracovatelia plánu nerešpektovali skúsenosti z vojny, vojenských operácií a bojov. Napríklad bolo vyskúšané už v občianskej vojne v Španielsku, pri napadnutí Poľska ako i v celej vojne, že spojenie tanku a strmhlavo bombardujúceho lietadla vytváralo podmienky k uskutočneniu hlbokých prielomov do protivníkovej obrany, pre obkľučovacie operácie a osvedčilo sa ako najúčinnejší a najnebezpečnejší prostriedok bleskovej vojny. Ukázalo sa, že v prípade, ak predchádzalo útoku tankových a mechanizovaných vojsk aspoň 1/2–hodinové bombardovanie protistojaceho obrancu, že žiadny z obrancov tento útok nezadržal a bol porazený. Vojenské ústredie napriek tomu, že dostatočným množstvom prostriedkov PLO ani PTO, ani ďalších ťažkých zbraní a streliva nedisponovala, pripravovalo sa použiť armádu a partizánov (ktorí vojenské ústredie nerešpektovali) k ozbrojenému vystúpeniu proti v bojoch skúsenej, silnej všestranne zabezpečenej nemeckej armáde.

Armáda SR je ilegálne pracujúce vojenské ústredie, nemohli postaviť počtom i kvalitou rovnocenné bojové letectvo, ani tankové vojsko, PVO, PTO a napriek úsiliu v oblasti materiálneho zabezpečenia, ani materiálne zabezpečiť dostatočným množstvom zbraní, streliva a munície pre úspešné uskutočnenie povstania.

Pri posudzovaní materiálneho zabezpečenia uvediem niektoré orientačné údaje. Napríklad pri zabezpečení cestného práporu na vzdialenosť 100 km musí mať prápor zabezpečené aspoň 26 tisíc litrov motorovej nafty pre 112 nákladných áut (a 600 litrov benzínu) pre 82 motocyklov. Túto spotrebu vlastného útvaru poznajú všetci vedúci funkcionári útvarov a zväzkov. V povstaleckej armáde bolo nutné taktiež plánovať a zabezpečiť dostatočné množstvo leteckého benzínu, benzínu pre motorové vozidlá, motorovej nafty. No aké množstvo PHM bolo celkove plánované a potom v skutočnosti zabezpečené, sa z doterajších vojenských historických prameňov nedozvieme.

Na úseku zabezpečenia streliva niekoľko faktov a skúseností. Iba hmotnosť jednej salvy vševojskovej divízie v dobe vojny predstavovala 1500–2000 kg. Hmotnosť spotrebovaného streliva na celú dobu boja bola niekoľkonásobne vyššia. Napríklad, k prelomeniu obrany nepriateľa v šírke 8–10 km bolo nutné vystreliť 30–40 tisíc delostreleckých granátov o celkovej hmotnosti okolo 2000 ton, co predstavuje kapacitu 3–4 vlakov. (Na vlak bolo možné naložiť 500–700 ton Podľa druhu materiálu.) Lepšie pochopiť ako reálne splánované bolo povstanie v oblasti materiálneho zabezpečenia by pomohla historická práca, ktorá by priniesla údaje, fakty o tom, aká bola plánovaná denná spotreba materiálu podľa druhov a celkove, aká bola plánovaná celková spotreba materiálu, ako bol tento materiál zabezpečený skutočným množstvom uloženého materiálu v skladoch a ako bolo splánované a zabezpečené zásobovanie povstaleckých síl dopravno–zásobovacím systémom. Uviesť, akú úlohu mala v povstaní vojenská železničná doprava a automobilová doprava.

Doteraz uverejnené fakty a údaje o pomoci Američanov a Sovietskeho zväzu povstaniu dokumentujú skôr skutočnosť, že povstanie bolo materiálne nezabezpečené ako zabezpečené. Ved napríklad druhá skupina amerického výsadku, pozostávajúca z pätnástich mužov, pristala na letisku Tri duby 6.10.1944. Šesť bombardovacích lietadiel typu B–17 okrem výsadku a zdravotníckeho materiálu doviezlo so sebou 150 protitankových pušiek, 2800 plameňometov, 100 ľahkých guľometov, 100 000 nábojov, 99 protilietadlových guľometov so 75 tisíc nábojmi a trhaviny na ničenie mostov a železničných tratí. Celkom to bolo 16 ton zbraní, streliva a ďalšieho materiálu (t. j. 2 nákladné autá). Podstatne väčšia, avšak tiež nedostačujúca, bola pomoc ČA, ktorá pre povstaleckú armádu, ale hlavne pre partizánov letecky prepravila celkom 639 ton materiálu. Bolo by užitočné a zaujímavé poznať, na koľko dní boja ktorému vojenskému útvaru alebo partizánskej brigáde tieto zásoby materiálu zabezpečili úspešné vedenie boja.

Po uvedení niektorých vojenských pohľadov z hľadiska uplatnenia základných noriem a zásad pre plánovanie operácií a boja, je zrejmé, že tieto potvrdzujú nereálnosť plánu povstania, tak ako je uvádzané vo vojenskej historickej literatúre viacerých autorov. Je zrejmé, že k tomu dospeli i viacerí historici a pravdepodobne preto sa v niektorých dielach píše plán povstania, v iných rámcový plán povstania a v ďalších náčrt plánu povstania alebo obrysy predstavy o možnom vystúpení slovenskej armády.

Všetky tri rozhodujúce orgány vnútorného odboja – V. Ilegálny ÚV KSS, ilegálna SNR i vojenské ústredie sa však napriek uvedeným skutočnostiam rozhodli pripravovať povstanie, a i keď neboli iniciátormi jeho začatia, vyhlásili ho a riadili. Rozhodli sa splniť nesplniteľnú úlohu Moskvy a Dr. Beneša, ktorý SNP presadzoval rovnako bezohľadne ako atentát na Heydricha. Už pri príprave diverzných akcií v Čechách upozornil Dr. Beneša plk. Moravec, že cena za Heydricha bude vysoká. Dr. Beneš odpovedal, že on ako hlavný veliteľ sa rozhodol, že hoci táto akcia bude zaiste stáť životy, je nevyhnutná pre dobro vlasti a nariadil akciu vykonať. Vývoj situácie v skutočnosti ukázal, že atentát nebol v žiadnom prípade akciou "nevyhnutnou pre dobro vlasti", ale že mal predovšetkým poslúžiť čs. vláde Dr. Beneša v Londýne.

Prezident sa nestaral o technické a operačné otázky, ale ani o to, aký tragický dopad bude mať ním rozhodnutá akcia pre národ a či si také akcie národ želá. Mal svoje plány a tie realizoval za každú cenu. Takto bolo aj so SNP.

Odbojové hnutie celkove venovalo viac síl a úsilie o získanie hegemónie v odboji (a tým aj hegemónie nadvlády v povojnovom usporiadaní), ako boju proti okupantom. Našťastie Slovensko bolo ušetrené toho, čím prešla Juhoslávia a Poľsko, kde ozbrojené sily viedli proti sebe vo veľkom bratovražednú vojnu, ktorá si vyžiadala viac obetí ako ich padlo v boji proti okupantom, alebo zahynulo v rukách gestapa. Napriek tomu narobilo povstanie Slovákom obrovské škody. Materiálne škody dosiahli miliardy slovenských korún, desaťtisíce občanov zahynulo. Tragické dôsledky povstania neustávali ani po skončení vojny. Žiaľ, takýto bol výsledok plánu povstania, ktoré malo bojovať proti násiliu a zabíjaniu, ale bez ohľadu na skutočnosť, že násilím a zabíjaním bolo zahájené. Úcta patrí tomu, kto položil alebo riskoval život s vedomím pomôcť Slovensku ukončiť svetovú vojnu a pomôcť dobru, ale neúctu ten, kto si vybavoval iba svoje účty alebo sledoval svoju vlastnú kariéru v povojnovej Európe.